Recenzia – AMOCLEN – Diagnosis: Grindcore 2018 (Maximed Records, Defense Records)

Pamätám si ako som po prvý raz na niekom uvidela metalové triko so zaujímavým chemickým vzorcom. V tom čase som bola ako metalový fanúšik iba v plienkach a podobne na tom boli aj moje znalosti z chémie, ktorej som nakoniec venovala celé svoje vysokoškolské štúdium.  Ale poviem vám, nebolo jednoduché dopátrať sa ku kapele, ktorej logo predstavoval chemický vzorec. Až neskôr som sa úplnou náhodou dostala k splitku s Agathocles a záhada bola vyriešená. Tajomná kapela z Liberca menom AMOCLEN prevzala názov od známeho antiobitika a vzorcom je samotná účinná látka, amoxicilín. Asi je každému jasné, že už tým logom si získali moje sympatie. Po spomínanom splitku prišiel album Cymbalta (2011), ale koncerte bola kapela aktívna viac-menej len doma v Čechách a vidieť ich na živo sa mi pošťastilo až pred dvoma rokmi v Prahe.

Po dlhých siedmych rokoch prichádzajú títo milovníci farmakológie s novým albumom „Diagnosis: Grindcore“ a opäť ponúkajú širokospektrálne liečivá nielen na nádchu, ale aj ťažké duševné poruchy. Avšak ako už názov značí, svojou muzikou nepochybne vyliečia hlavne grind corových pacientov s tou najšialenejšou psychózou. Štrnásť skladieb natlačených do 21 minút poriadneho violence grindu vám v každej sekunde nakope prdel. Doska obsahuje poriadne natlakované pasáže, ktoré vás ženú až niekam na okraj priepasti a keďže ich sprevádza totálne vyšinutý vysoko položený rev, bez rozmyslu skáčete a ešte si pri tom šklbete vlasy. Okrem psychotického revu používajú aj hlbší vokál a ich striedanie ešte viac prispieva k dynamike a originalite nahrávky. Na to, že doska má „grindovú dĺžku“, vystrieda sa tu mnoho rôznorodých gitarových pasáží. Občas sa mihne disharmonická pomalá vsuvka, kde-tu sa zjaví aj poriadna hopsanica a nechýba ani občasný nádych death metalu. Ale to všetko sa rinie neuveriteľnou intenzitou od prvého momentu až do konca. Za zbesilým tempo stojí šikovný bubeník a vynikajúci zvuk nahrávky iba podčiarkuje jej celkovú kvalitu. Skladby sú sem-tam prerušené krátkymi úryvkami hovoreného slova, a to samozrejme patologického rázu (až na intro). Tieto vsuvky naozaj oceňujem, sú vtipné a často presvedčivo zapadajú do tematiky jednotlivých skladieb. AMOCLEN sa v skladbách venujú rôznym antidepresívam, antipsychotikám, či liekom proti úzkosti čomu korešpondujú aj texty motajúce sa okolo príznakov diagnóz, na ktoré sú tieto farmaká určené. A čerešničkou na torte je skvelý cover skladby „Ať je hudba tvůj lék“ z tvorby kapely Lunetic, ktorá ma dokáže nesmierne pobaviť pri každom opätovnom pustení dosky. Už len názvom zapadá do konceptu celej nahrávky a keďže si ju chalani hudobne prispôsobili, akoby bola z ich vlastnej produkcie. Majú to veru chlapci dobre vymyslené…

Čo sa týka obalu, AMOCLEN sa aj tu pridržiava lekárskej tematiky. Obraz chirurga, ktorý sám sebe šmátra v brušnej dutine pri plnom vedomí je tým pravým, čo môžeme od grindovej kapely očakávať na prebale. Celý booklet má len dva listy, čo sa momentálne stáva dosť častým fenoménom. Zrejme ide o šetrenie, ale pri AMOCLEN mi to vôbec neprekáža. Na „pokrčené listy z notesa“ sa zmestili texty všetkých nových skladieb aj nejaké základné info a poďakovanie.

AMOCLEN odviedli skvelú robotu. Je len málo grind corových albumov, ktoré si s radosťou púšťam znova a znova. Väčšinou si túto muziku radšej vychutnávam naživo a dúfam, že čoskoro niekde natrafím aj na chalanov z Liberca. Na živo to musí byť poriadny tlak, totálna skaza!

 

 

Avatar photo

Autor: Petra

Zdieľaj