Recenzia – Rana – Cesta k Ruinám – 2026
Neocrust je špecifický žáner a v našich končinách sa mu venuje len málo kapiel. Svojich fanúšikov nepochybne má, nášivky Fall of Efrafa možno vidieť na mnohých bundách či vestách. Ak by som mal s neocrustom, prípadne emocrustom, spojiť jedno meno, určite by to bol Andrej Bartek. Na scéne je mimoriadne aktívny, pojmy ako Distax, Diktät, Human Humus či Koľaj 22 vám určite niečo hovoria. V Rane spieva a hrá na gitaru, pričom zostavu dopĺňajú Mattto (gitara), Pady (basgitara) a Ďuri (bicie). Rana už existuje desaťročie, ale diskografia zatiaľ nie je príliš rozsiahla – demo z roku 2017, následne prvý album Nesprávne otázky z roku 2018, a potom dlho ticho. Ticho prerušil až tento rok vydaný nový materiál, vďaka ktorému sa môžeme vybrať na prechádzku ruinami strateného mesta. Štyri skladby, štyri krátke a výstižné názvy. Úvodná „Ego“ začína typickou vybrnkávačkou, chvíľa napätia a prichádza mohutná explózia riffov. Vokál je trochu vzadu, zatiaľ čo hudba pôsobí zároveň mohutne aj krehko, melancholicky a bez zbytočného ponáhľania buduje atmosféru zmaru. Skladby sú komplexné, prechádzajú rôznymi náladami a neustále sa vyvíjajú. Dvojka „Spád“ je rýchlejšia, priestor majú klepačky aj svižné gitary, aby sa v druhej polovici skladby všetko prelomilo do post-rockového rozjímania. Na pomedzí neocrustu a post-rocku sa pohybuje aj tretia „Únik“. Nenápadná hudba plná výborných nápadov ukazuje, ako dobre má Rana zvládnuté remeslo. K skladateľskej istote sa pridávajú pútavé motívy a úprimné emócie. Tradičnejším crustom zaváňa začiatok záverečnej „Sen“. Viac agresívne a nahnevané, black metalové tempo, post black nálada. Zvuk z Tretradrot Studio je surový a mohutný. Zachováva si istý skúšobňový DIY nádych, zároveň však zostáva štúdiovo prehľadný a príjemný na počúvanie. Pre crustovo naladeného poslucháča úplne ideálny. Aby bol celok kompletný, ešte spomeniem aj obal – krásne spravená maľba, pod ktorú je podpísaná Staša Missantropi. Toto sa oplatí mať doma, či už na CD alebo na vinyle, ktorý vychádza ako 12’’LP v spolupráci viacerých labelov. Neo- a emocrust majú jasne dané hranice a výrazové prostriedky – v rámci tohto priestoru sa pohybujú aj Rana, ale prirodzene do nich vnášajú aj post-rockové a post-metalové prvky. Majú žáner radi, nepotrebujú ho zásadne inovovať a objavovať nové obzory, ale nedržia sa ho zubami-nechtami. Nahrávka pôsobí úprimne a presvedčivo, skladby sú aj napriek svojej dĺžke pestré, premenlivé a stále zaujímavé. Nechýba množstvo silných motívov a zapamätateľných melódií. Výsledkom je výborná nahrávka, ktorej by mali dať šancu aj poslucháči, ktorí po podobnej hudbe bežne nesiahajú. https://rana.bandcamp.com/ https://www.instagram.com/rana___band/ https://www.facebook.com/RanaBandOfficial Cesta k Ruinám (2026) by...
Recenzia – Curiosa – inter bruo – 2026
Inštrumentálne rockové albumy, ak nerátam rôznych virtuóznych gitaristov, nie sú úplne bežné. Predsa len, bez spevu to akosi nie je ono. Niekedy sú nahrávky inštrumentálne len z núdze. Ale určite ste sa stretli aj s opačnou situáciou – inštrumentálne skvelý album kazil spev – či už technikou alebo sa nehodil. Neviem, ako presne uvažovali v kapele Curiosa, ale pri počúvaní ich debutového albumu bude neprítomnosť speváka to posledné, čo by ste riešili. Album inter bruo je po okraj naplnený skvelými hráčskymi výkonmi a nápadmi, a spev by bol skrátka navyše. Zostavu tvoria Peter Oriešek (basgitara, perkusie), Róbert Ruman (gitara, synths, ale aj nahrávanie a ďalšie veci), Peter Vlasáč Múčka (gitara) a Jakub Filip (bicie). Niektoré mená môžete poznať z death metalových Morna. Žánrovo nejde o jednoznačnú nahrávku – progresívny metal a rock, tradičný rock a rock’n’roll, funk aj blues. Curiosa to však nerobia tak, že by skladba spadala do konkrétneho štýlu. Všetko sa organicky premieša, doplní a poprepletá, že si prechody ani nevšimnete. Skvelé je, že to všetko vytvorí kompaktný album, ktorý netrpí dojmom kompilátu skladieb. Prvá „Karoshi“ nás privíta rock’n’rollovým riffom, aby následne nabehla do funky letnej nálady. Jasná ústredná téma, okolo ktorej sa rozvíja hudobný príbeh. Pokojne odporučím fanúšikom Liquid Tension Experiment. Funk rockové majstrovstvo kapely Extreme pripomenie riff dvojky „Don’t Truss the Rod“. A potom sa objaví takmer bluesové sólo? Ide to dokopy? Všetko do seba zapadá a počúva sa to s prekvapivou ľahkosťou. Šialený názov „Mengengerüstabgleich“ spája prog metal a akési tanečné retro nálady, „Služobná cesta“ je hodne funky a veselá, ďalšia „Speedbrush“ je zas metalovejšia. Keby hrali Opeth v dávnych dobách veselú hudbu, zneli by takto. Blížime sa ku koncu. U nás nie príliš známy americký westernový seriál Bonanza mal skvelú titulnú melódiu a Curiosa si ju rozvinuli po svojom. Záver albumu si pre seba ukradne basgitara, ktorá hrá v poslednej dvojici skladieb primárnu úlohu. Niektoré skladby sú klasicky poňaté inštrumentálky, občas preberie úlohu vokálov spievajúca gitara. Čo sa týka nástrojového obsadenia, je v podstate tradičné a minimalistické. Všetky nástroje majú priestor vyniknúť vďaka skvelému zvuku. Veselú a šialenú náladu albumu vhodne dopĺňa výborný obal (ilustrácie Alexandra Salvianyho), ktorý evokuje náladu podivných kníh spisovateľov ako Nienacki alebo Strugackij. Viackrát som spomenul, že spev nechýba, ale samozrejme potenciál zapamätania jednotlivých skladieb je prirodzene znížený. Proste si to nezaspievate, aj keď nejaká melódia v hlave hrá. A pri „Bonanza“ si uvedomíte, že napriek vysokej kvalite skladieb chýbajú údernejšie a chytľavejšie motívy. Kvalitu albumu inter bruo si najlepšie uvedomíte pri pozornom počúvaní. Niekoľkokrát som sa pristihol pritom, ako nechápavo krútim hlavou, čo všetko je tu dokopy zmiešané. A že to zároveň aj výborne funguje. Ak si ho...
Recenzia – Goholor – Locus Damnatorum – Personal Records – 2026
Na východe Slovenska nie je núdza o kvalitné kapely. Vo všeobecnosti vládne death metal, ale nájde sa veľa zaujímavej hudby aj mimo teritórium smrti. Kapela Goholor síce nehrá čistokrvný death metal, hudobný základ má však pevné korene v tomto žánri. Locus Damnatorum je prvý radový album Goholor, ale určite sa nedá hovoriť o začínajúcej kapele. Existuje od roku 2010, EP In Saeculis Obscuris vyšiel v roku 2016 a to je v podstate všetko. Aktuálnu zostavu tvoria Erik (basgitara), Pio (bicie), Demo (gitara, vokál) a Anton (vokál). Viacerí zo zostavy už majú skúsenosti z iných kapiel, ale nie sú to veľké mená. Na aktuálnej nahrávke však ukazujú, že remeslo majú zvládnuté na výbornú. Ak by sme porovnali Saeculis Obscuris a Locus Damnatorum, zistíme, že Goholor sa ako kapela výrazne zmenila, čomu zodpovedá aj zmena loga. Divoký démonický death metal amerického strihu na prvom EP vystriedal temnejší a zlovestnejší model aktuálneho albumu. Viac pripomenie poľské kapely a koniec-koncov ani slovenský Infer nie je príliš ďaleko. Niekomu by však beštialita dávneho EP mohla chýbať, ale na novom albume je citeľný skladateľský aj technický vývoj, a viac sa pracuje s náladami. Toto je sofistikované zlo! Už pri pohľade na názvy skladieb je jasné, že Goholor nechcú posúvať žánrové hranice a vymýšľať novoty. Démoni, kliatby, krv, otrepané témy, hodne konzervatívne poňatie žánru. Ak hľadáte niečo nové a nepočuté, nie ste na správnej adrese. Naopak, pre uctievačov smrtiaceho remesla správne extrémne dielo, ktoré spĺňa štandardy žánru. Hneď prvá „Demonical Redemption“ predvedie ťažké zbrane, ktorými kapela disponuje. Variabilné tempo, pekelná nálada, natlakované vyhrotené gitary. Striedajú sa dva odtiene vokálov, čo zvyšuje pútavosť skladieb. Death metal s black metalovou atmosférou sa valí nekompromisne dopredu a neberie zajatcov. Že nie je všetko o brutalite ukazuje „Black Rising Suffering“ s hodne melodickým riffom. „Divine Blood Invocation“ a „Embraced by Demon Spell“ vykazujú hodnoty intenzity na úrovni rýchlych vecí švédskych Marduk. „Ominous Delusion“ aj napriek rýchlosti pôsobí mohutne – takto to vedia robiť zas Immolation. Príjemným spestrením intenzívnych skladieb sú zaujímavé a pomerne melodické gitarové sóla. Staré EP si trochu pripomenieme v záverečnej „Nihilistic Tormens“, ktorá je divokejšia oproti zvyšku albumu. Skladby sú napriek svojej nemalej dĺžke zaujímavé, keďže sa páni skladateľsky vybláznili, a motívmi a nápadmi nešetrili. V každej skladbe sa toho veľa udeje – niečo si všimnete hneď a niečo až po viacerých pozorných vypočutiach. Tento prístup funguje aj pri najdlhšej „Last Groan Devoured by Death“, kde by osem a pol minúty mohlo pôsobiť príliš ambiciózne. Niektoré skladby síce trochu splývajú, ale určite neskĺzavajú k monotónnosti a nude. Zvuk albumu z Necromorbus Studio je remeselný štandard, aj s tradičnou nevýhodou menej výraznej basgitary. Podčiarkuje však zúrivú intenzitu riffov,...
Recenzia – Hate Control – Fear.Obligation.Guilt – 2025
Kapela Hate Control vydala v roku 2010 album The Die Is Cast a odvtedy o nich nebolo počuť. Dosť prekvapivo vyšiel koncom minulého roka druhý radový album Fear.Obligation.Guilt. Hudobná scéna sa za 15 rokov zmenila a je zaujímavé sledovať, ako na debut po toľkých rokoch nadviažu. Prvý album obsahoval nekompromisnú a agresívnu hudbu na pomedzí hardcore a metalu, ktorá sa s ničím nesrala a išla rovno na vec. Fear.Obligation.Guilt tiež začína drsnou „Bare Bones“, ktorá má až death metalovú intenzitu. Gitary sekajú, režú a zahusťujú atmosféru, ale zároveň sú motívy komplexné a základné riffy obohatené o množstvo vyhrávok a spestrení. Cestou ťažkotonážneho a zároveň temného HC pokračuje aj dvojka „F.O.G.“. Pribúda však viac melódií, čo sa naplno rozvinie v ďalších skladbách. Niektoré gitarové linky zabŕdnu až do deathcore vôd a brutalita vládne. Možno prekvapí dĺžka jednotlivých skladieb – väčšinou sa pohybujú od piatich do šiestich minút. Pri HC by to mohlo byť riadne prestrelené, ale Hate Control servírujú členité a kompozične zaujímavé skladby, kde nechýba viacero nosných motívov, striedanie drsných a pokojnejších častí, gitarových sól a množstvo ďalších drobností. Ale najväčšie prekvapenie prichádza v tretej „Land of Goshen“. Agresívny rev začne dopĺňať melodický spev. Zrazu tu máme kombináciu industriálneho sekania Fear Factory a grungeového pesničkárstva Alice In Chains. Hneď som si spomenul na skvelý album kapely Cutting Edge (link na recenziu ich albumu Of Mind Decay). Pri pohľade na zostavu je jasné prečo. Zostavu Hate Control tvoria Juraj Šima Juriček (basgitara), Martin Javorek (gitara, spev), Matej Sadloň (vokál), Andrej Valovič (bicie) a Tomáš Vereský (gitara, vokál). Prvé tri mená figurujú aj na spomínanom albume Cutting Edge. Príklon k melodickému spevu je výrazný – dobrým príkladom je štvrtá „Reach“. Ak niekto čakal agresívny ťažký výprask, bude sklamaný. Album je žánrovo menej vyhranený a vyžaduje si otvorenejšieho poslucháča. Keby ste si hneď po sebe pustili už spomínané skladby „Reach“ a „Bare Bones“, tak je to ako keby ste počúvali dve rôzne kapely. Našťastie je album dramaturgicky dobre vyriešený a skladby logicky prechádzajú medzi temnými agresívnymi a melodickými polohami. Šiesta „Blame“ je strhujúcim súbojom týchto polôh a je to jedna z najlepších vecí na albume. Výborný je aj záver v podobe „Kneel“ – najdlhšia a pestrá skladba, ktorá skombinuje všetky spomínané prvky. Zvukovo nahrávka hodne tlačí, čo sa od takejto hudby aj očakáva, ale občas by to chcelo trochu prevzdušniť. Najmä basgitaru ťažšie počuť, keďže sú gitary pomerne nabasované. Inak sa zvuku nedá nič vytknúť – je v rozumnej miere čistý, prirodzený a dynamický. Inováciou prešlo aj logo kapely, ktoré pôsobí moderne a dramaticky, a k žánru sa hodí. Jednoduchý obal s dominantným logom a temným schodiskom pôsobí bezútešnejšie ako samotná hudba,...
Recenzia – Sinners Moon – Deep Dark Emotions – 2026
Môj vzťah k pojmu „symphonic“ sa v priebehu rokov celkom zásadne menil. Začalo to symfonickým black metalom, ktorý som veľmi preferoval. Podobne aj nejaké tie symfonické prilepšenia v melodickom metale sa občas dali. Postupne však popis začal fungovať viac ako upozornenie. Najmä v power a gotickom metale často odišli gitary do pozadia a generické orchestrácie a „umenie“ valcovali všetko ostatné. Našťastie sa stále nájdu aj kapely, ktoré vedia pracovať so symfo prvkami vkusne a nezabudli, že gitary nie sú len kilá v pozadí. Test je jednoduchý: ak má hudba zmysel aj vtedy, ak si odmyslím orchester, tak album stojí za pozornosť. O kapele Sinners Moon našťastie platí predposledná veta predchádzajúceho odstavca. Symfonické prvky hrajú v ich power/gothic metale veľmi dôležitú úlohu, ale metalové nástroje nestratili dôležitosť. Najprv som váhal, či je toto žáner na recenziu pre mňa, keďže sa v súčasnom vývoji príliš neorientujem. Ale človek musí skúšať veci aj mimo zvyčajného playlistu a Deep Dark Emotions som si nakoniec celkom vychutnal. Sinners Moon mali doteraz na konte album Atlantis a EP Far Beyond the Stars. Tento rok konečne pribudol aj druhý radový album Deep Dark Emotions. Zostava sa oproti predchádzajúcim nahrávkam dosť obmenila a ak metalové archívy neklamú, tak z pôvodnej kapely ostal len gitarista Luken. Toho doplnili Patrik Pacher (bicie), Šárka Blatná (spev), Flavio Křeček (growl), Michal (basgitara) a Klaudia Čapková (klávesy). Sinners Moon idú do toho hneď od začiatku naplno. Prvá „Revolution“ začne zostra – opulentná symfo zložka, masívne gitary, operný vokál sa strieda s growlom. Má to energiu, má to spád, počujem koniec 90. rokov. Kedysi Nighwish hrali metal a nie umenie a filmové soundtracky, pamätáte? Druhá „Scream It Out“ ukáže rockovejšiu tvár a skromnejšie aranžmány. Naopak, klávesy a orchestrálne prvky hrajú hlavnú úlohu v príjemne melodických „Forever Me“, „Velvet Scream“ a „Eyes Don’t Lie“. Občas si hovorím, že ten-ktorý motív mi niečo pripomína, ale je to len hlboko v hlave a konkrétne mená identifikovať neviem. Titulná skladba má aj svoje intro, ale v tomto prípade sú slušné nápady natiahnuté už na príliš dlhý čas. V druhej polovici albumu dostanú silnejšie slovo gitarové riffy – „Sacred Fear“, „Tomb Of Memories“ a aj záverečná „Final Destination“. Hodne tvrdé a inštrumentálne premakané. Práve „Tomb Of Memories“ zaujme rozprávkovou orientálnou atmosférou a dokonale vyváženým pomerom tvrdosť/chytľavosť. Veľmi sa mi páči aj „Shores Of The Fallen“ – romantická nálada, klavír, krásny spev. Ešte spomeniem, že v poslednej „Final Destination“ hosťuje Ralf Scheepers. Legendárny hlas, ktorý môžete počuť na starých albumoch Gamma Ray a všetkých albumoch Primal Fear. Veľké a uznávané meno, bezpochyby. Ale že by skladbu nejako zásadne posunul sa nedá povedať. V každom prípade príjemný a prepracovaný záver...
Recenzia – Stir of Echoes – Throne of Pride – 2025
Spojenie brutal death metalu a hardcoru nie je úplne každodenná záležitosť, aj keď najmä newyorkská scéna túto kombináciu objavila už dávno. Kapela Stir of Echoes to poňala po svojom a ich album Throne of Pride je veľmi zaujímavý debut. Keďže nejde o zavedenú kapelu, mnohí sa o jeho existencii možno ani nedozvedeli, a to je škoda. Tak to poďme napraviť. Stir of Echoes je smrtiaci mix brutal death metalového zverského vokálu, HC škrkajúcich gitár, ktoré sa neboja breakdownov a slamov, a ťažkých prísnych bicích a basy. Skladby nútia do drsného pokyvovania hlavou a svojou nekompromisnosťou valcujú. Energie a agresivity je na rozdávanie. Spomenul som slamovačky a breakdowny – niekedy majú k sebe neuveriteľne blízko a jeden nevie, kam čo zaradiť. Ak sa niekomu zdá málo, treba pridať – v prvej „Hate“ gitary fajne pískajú, v „Art of Loosing“ sa ozve slušný pig squeal, „Enslaved by Invention“ pridá zdvojené heavy gitary a pestrejší rytmus. V „The Meaning of Life“ je riff, ktorý by krásne zapadol na album Korn. Sodoma Gomora, Street Machine… ale nie, stále sú to Stir of Echoes, len teraz hrá „Human Shit“. Napriek nekomplikovaným skladbám sa vždy nájde nejaké spestrenie, vďaka ktorému si danú skladbu zapamätáte. Album je fajn na bežné počúvanie, ale bez problémov znesie aj podrobnejšiu analýzu, aspoň zopárkrát. Hudobne sa ide po väčšinu hracieho času celkom nápaditý, nenudiaci HC štandard. Bonusom je skvelý brutálny vokál, prekvapivo zrozumiteľný, ktorý berie veľa pozornosti na seba. Vďaka nemu sa album posúva do originálnejších končín. Ale musím povedať, že aj s klasickým vokálom by to bol slušný žánrový album. Staršie promo fotky kapely ukazujú štvorčlennú kapelu, podľa záberov z koncertov aj podľa metalovej encyklopédie už v kapele figurujú dvaja gitaristi a počet sa zvýšil na päť. Stir of Echoes tvoria Michal Beňo (basgitara), Ivan Zálešák (bicie), Pavol Palec (gitara) a Sakat Sloth (vokál). O brutalite vokálov hovorí aj to, že Sakat Sloth je v súčasnej zostave BDM veteránov Sanatorium. Čo sa týka druhej gitary, na archívoch je uvedené meno Nal PG – zatiaľ musí stačiť. Zvuk Throne of Pride plne zodpovedá žánrovým požiadavkám. Kruto nabasovaný a zároveň slušne reže. Čistý, ale po modernej brutal death sterilite tu nenájdete ani stopu. Dĺžka necelej polhodiny je adekvátna, človek sa vyblbne, ale keď by sa už začínala hlásiť únava, tak končíme. Ideálne! Stir of Echoes hrajú zaujímavú kombináciu brutal death metalu a hardcoru, ktorá nie je príliš rozšírená, a preto ma vydanie albumu Throne of Pride hodne potešilo. Extrémna hudba s HC agresivitou zaručene spestrí deň. Kontakt: https://www.instagram.com/stirofechoesband/...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (19.10.2026 22:00) 19. októbra 2026
- Headbanger_FM (12.10.2026 22:00) 12. októbra 2026
- Headbanger_FM (5.10.2026 22:00) 5. októbra 2026
- Headbanger_FM (28.9.2026 22:00) 28. septembra 2026
- Headbanger_FM (21.9.2026 22:00) 21. septembra 2026
