Rozhovor – Švablast – „Vznik Švablastu bol v podstate pretlak nápadov tvrdšieho razenia ako napríklad v Davovej Psychóze…“
Pred 15 rokmi kapela Švablast náhle ukončuje svoju činnosť. Pamätám si posledný koncert a potom už len ticho. Vznikli v roku 2003 a rýchlo sa etablovali na domácej scéne. Táto skupina pozostávala zo skúsených členov z radov Testimony, Cannis Lupus, Galadriel, Davová Psychóza… Skupina kombinovala prvky HC, grindcoru, death metalu aj punku. Zanechala za sebou jeden full album pomenovaný rovnomenne – Švablast a jedno demo ešte z roku 2005. U niekoho zanechali hlbokú stopu a spomienky, a mnohí na nich už počas tých pätnástich rokov zabudli. V roku 2021 sa opäť objavujú ako spomienka, pretože im u vydavateľstva 4NEWBLOOD vychádza digitálna verzia ich debutového albumu. Prichádza však rok 2026 a Švablast náhle ohlásili návrat na scénu a rovno aj prvý koncert, ktorý sa uskutoční 20.3.2026 v Novej Cvernovke v Bratislave, spolu s kapelami ako Slobodná Európa, Dimenzia X a Zputnik. Tento rozhovor vznikol ako reakcia na ich návrat, ale určite sa nevyhneme ani otázkam z minulosti. Rozhovor so mnou urobil bubeník Cibi, za čo mu týmto ďakujem. Začnime trochu históriou. Keďže mnohí fanúšikovia na vás už možno zabudli, alebo vás ani nestihli spoznať, osviežte nám kedy a za akých okolností vznikol Švablast? Čo bola v čase založenia vaša motivácia a ako ste zložili zostavu Švablast? Ahoj, no veru je to už pár rokov dozadu 🙈ale nejako nám to neprekáža 😀. Čas si ide svojim tempom a my tiež. Vznik Švablastu bol v podstate pretlak nápadov tvrdšieho razenia ako napríklad v Davovej Psychóze, kde sme s Hulom v tej dobe hrali, čiže bola to chuť dať dokopy niečo rýchlejšie a tvrdšie. Čo vás v minulosti viedlo k ukončeniu činnosti? Boli vaše dôvody skôr osobné alebo ste sa chceli radšej venovať iným projektom? Dôvody vtedy boli osobné , rodinné, pracovné, čiže času bolo zrazu na všetko málo, no postupom času nám to aj tak začalo chýbať. Po pätnástich rokoch sa vraciate na scénu. Kedy sa zrodili prvé plány, že obnovíte kapelu? V podstate už dlho sme chceli mať s Hulom nejakú kapelu okrem Davovej Psychózy, ktorá hravá iba raz za čas a aj boli projekty Romanes,Humanes, Kanál, čiže tá chuť hrať je stále, tak nás napadlo osloviť aj ďalších členov spiaceho Švablastu, ktorí sa tomu potešili, zahrali sme si v skúšobni a už bol kocúr v trúbe 🤟🤟🤟 Z akých skladieb sa bude skladať koncertný setlist? Bude ťažisko na skladbách z albumu Švablast? Jasné, staré veci budú, od ktorých sme sa potrebovali odpichnúť a zohrať sa hlavne, ale máme už aj niečo nové. Máte v pláne tvoriť aj nové skladby alebo idete pozvoľna a najprv sa budete sústrediť na koncerty? Samozrejme tvoriť nové, veď to je tá najväčšia radosť a popri...
Recenzia – Holotropic – individual – 2026
Viac ako desať rokov prešlo od vydania prvého albumu kapely Holotropic s názvom Permeate (recenzia naň na našom webe). Nebyť toho, že kapela neprestala koncertovať, tak by som si myslel, že ide o jednorazový projekt, ktorý sa už nedočká pokračovania. Ale dočkali sme sa a do diskografie pribudla druhá položka s rokom vydania 2026. Kapela ju uvádza ako niečo medzi EP a radovým albumom. Ja by som ju pokojne zaradil ako radový album, keďže prináša slušnú polhodinovú porciu hudby. Áno, ak by som sa na to pozeral čisto z hľadiska extrémneho metalu, tak tu máme v podstate len štyri skladby, čo je naozaj tak na EP. Ale pozor! Zvyšok tvoria veľmi zaujímavé kompozície spadajúce do kategórie ethno ambientných. Nejde o výplň alebo predel medzi skladbami, ale o plnohodnotné veci, ktoré sa vyrovnajú metalovej zložke. Prvá „D’Filer“ začína prog rockovým motívom a melodickým spevom. Tu som musel kontrolovať, či som spustil správny album, lebo od Permeate sme pomerne ďaleko. Avšak po vygradovaní motívu a zahustení nálady začnú gitary djentovo sekať a posúvame sa do sféry moderného extrémneho a progresívneho metalu. Schválne nehovorím o death metale, aspoň v prvej skladbe. Druhá „Al(l)one“ už moderný technický death metal predvedie, aby v polovici prešla do atmosférickej pasáže. Páčil sa vám posledný album Blood Incantation a ich žánrová pestrosť? Tu sa odohráva niečo podobné, ale zloženie žánrov je iné. Holotropic hrajú rytmicky šialený, zložitý a veľmi premyslený extrémny progresívny metal, hojne využívajú melodický aj extrémny spev, gitary kúzlia tech-death a djent riffy a kopec vyhrávok. Okrem dvoch spomínaných skladieb tento opis sedí aj pre tretiu „fRiction“ a piatu „in-dividual, Pt. I: Animal“. Nemenej zaujímavá je aj jemnejšia tvár kapely. Orientálna atmosférická „out-with-in“ dopraje oddych po kompozične náročnom úvode. Úplne sa rozvinie v závere albumu. V „in-dividual, Pt. II: Lamina“ je naplno využitý zvukomalebný potenciál saxofónu. Posledná „in-dividual, Pt. III: Anima“ je čistokrvný ambient s hovoreným slovom. Veľmi silný záver albumu, dokonca je to moja obľúbená skladba, náladou mi pripomína The Overview Stevena Wilsona. A to je veľká pochvala. Holotropic oproti debutu čiastočne obmenili zostavu, najvýraznejšia zmena je na pozícií vokálov. Súčasná zostava je Vladimír Mikuláš (vokál, sample), Kamil Adamík (gitary, synths), Alexander Sucháček (gitary), Rastislav Molnár (basgitara) a Janko Hutka (bicie). Album ma výborný zvuk, ideálny pre daný typ nahrávky. Teda čistý a ostrý, kde vynikne každý nástroj a kde si môžete užiť každú vrstvu komplikovanej muziky. Jakub Hríbik a Pulp Studios sú zárukou dobre odvedenej práce. Master robil Alexandr Vatagin, artwork Inese Voyager. Veľmi pekný vzhľad fyzického nosiča – nemetalové farby, melancholický nádych – vhodne dopĺňa hudobnú zložku. Holotropic úspešne nadviazali na prvý album Permeate a potvrdili, že sú jednou z najoriginálnejších slovenských...
Recenzia – Vortex Unit – Treasures EP – 2026
Diskografia kapely Vortex Unit zatiaľ veľa položiek neobsahuje. Nebudem rátať diela, ktoré boli vydané pod predchádzajúcimi názvami kapely (podľa metal archives je tu nejaká kontinuita), nakoľko so súčasnými Vortex Unit nemajú spoločné prakticky nič. Po debutovom EP Nec Plus Ultra z roku 2014 sme si počkali na prvý album The Bringer of Sun šesť rokov. Tento album ma veľmi bavil a viac si môžete prečítať aj v príslušnej recenzii (link na recenziu The Bringer of Sun). Opäť prešlo ďalších šesť rokov a je tu druhé EP s názvom Treasures. Že by bola perióda šiestich rokov pre kapelu príznačná? Nahrávka obsahuje len tri skladby a dĺžka nepresahuje 15 minút. Pre kapelu je pravdepodobne dôležité sa pripomenúť, že existujú. Pod novým (mimochodom skvelým) logom a jemne zmeneným hudobným smerovaním. Vortex Unit sú na novej nahrávke menej extrémni, black a death metalové prvky síce ostali, v mnohých momentoch sú dokonca dominantné, ale oveľa viac dávajú dôraz na melodické refrény a celkovo dosť melodické vyznenie. Bicie tepú chladným strojovým rytmom, gitary sekajú temné deathmetalové riffy a celok znie monumentálne. Tento dojem ešte umocnia občasné zbory a nápadité klávesové linky. Akonáhle preberie vedenie Dáša, dostávame sa do sféry gotického metalu, avšak nálada ostáva vo sfére temnej budúcnosti. Pojmu gothic metal sa v prípade netreba báť, pretože neskĺzne do plytkých akože strašidelných a temných momentov. V danej oblasti sa až tak neorientujem, ale podobné prvky by som hľadal napríklad na holandskej scéne, ktorá vyprodukovala množstvo kvalitných nahrávok. Hudba Vortex Unit sa skladá z mnohých vrstiev, ktoré sa nedajú obsiahnuť na prvýkrát. Napriek čistému a veľmi peknému zvuku sa toho na poslucháča valí veľké množstvo a zorientovať sa nie je ľahké. To však mám na tejto kapele rád. Postupne to do seba začne zapadať a keď rozpletiete jednotlivé motívy, užívate si skvelé skladby. Najrýchlejšie preniknete do poslednej „Golden Bands“, ktorá je pomalšia, s výrazným refrénom a kraľuje jej vynikajúci Dášin spev. Dúfam, že Vortex Unit sa týmto EP pripravujú na nový dlhohrajúci album. Počuteľne sú vo forme, majú vynikajúce nápady a kompozične sa neustále posúvajú ďalej. Som zvedavý, čo vymyslia nabudúce. Treasures som otočil mnohokrát a napriek prvotnému dojmu, že sú to „len“ tri skladby, je toho na počúvanie a objavovanie viacej, ako pri mnohých oveľa dlhších nahrávkach. Viac o albume sa dozviete aj z jeho predstavenia samotnou kapelou. Kontakt: https://vortexunit.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/vortexunitsk https://www.instagram.com/vortex_unit_official/ Treasures by Vortex...
Realms of Chaos – Torment of Belligerence – Independent, 2026
Musel som trošku nahliadnuť medzi svoje minulé články, pretože sa mi čosi marilo, že som písal nejaké promo pre nadchádzajúci album Realms of Chaos. Kalendár ukazoval september 2024. A… následne to mám ako potlačenú spomienku. Nejako som sa v tom viac neprplal a myslel som si, že ten album už niekedy medzitým uzrel svetlo sveta. Zrejme nie. Pred pár týždňami sa mi ozval Martinus, že má pre mňa nachystané čosi ako predpremiéru albumu a tak som sa do týchto masívnych tónov mal možnosť započúvať ešte skôr ako boli oficiálne vonku. Medzi rečou sa mi tak trošku vyrozprával, prečo bol ten album v podstate akoby nejaký čas odložený ad acta. Boli tam nejaké zmeny zostavy, čiastočne strata motivácie… Jednoducho jedno s druhým a už sa to viezlo (čo sa týka nejakého syndrómu vyhorenia, tak to by som napríklad aj ja mohol dlho rozprávať…. vlastne nemohol, lebo vyhorený sa stále cítim (hehe)). Ale nejakým spôsobom sa veci podarilo dostať tam, kde mali byť a album sa podarilo dokončiť. Schválne som si pustil predchádzajúci album The Seed. A prečítal aj svoju recenziu k nemu. Vrátil by som sa ešte kúsok viac do minulosti. Martinusova predchádzajúca kapela – The Infinite Within, to bol hypertechnický závod na výrobu krkolomných hudobných postupov. Prostredníctvom The Seed sa skladateľský rukopis už jemne menil. Síce technická brilantnosť zostala, aj keď nebola tlačená do takého neľudského extrému, ale pridalo sa na atmosfére a takej väčšej variabilite jednotlivých skladieb. A týmto smerom sa Realms of Chaos zdá sa vybrali v ešte väčšej miere na albume Torment of Belligerence. V úvode urobí The Cacophony of Pandemonium razantný preplesk bez nejakých príprav, ale skladba rastie, bobtná a rozťahuje sa do všetkých smerov žánrových zákutí. Celou jej dĺžkou sa nesie taká potemnelá atmosféra ála Behemoth niekde okolo albumu Demigod (v istých pasážach tomu pomáhajú aj zdvojené vokály), čiže obdobia, keď som mal poľských kacírov vcelku rád. Príjemným svetielkom na konci temného tunela je gitarové sólo. Veľmi osviežujúce, až také heavy metalové sólo. A to nie je jediné na tomto albume. Napríklad to v skladbe Mutually Assured Destruction posúva danú vec na vyšší level. Pretože viem aké má Martinus obľúbené kapely (alebo teda aspoň mal, dlho sme sa nevideli a tieto témy sme nepreberali), tak ten štetec tu a tam (možno nevedomky, neviem) načrie do palety, kde sú rozprplané farby značiek Morbid Angel, Nile, Hour of Penance… To nemyslím vôbec v zlom. Kde inde sa inšpirovať, ak nie u tých najlepších vo fachu, všakže? Čo sa týka Morbid Angel v prípade tohto albumu, tak mi to trklo hneď na prvé počutie. Možno už aj trošku pred ním. V tejto verzií, ktorá mne prišla, nemali...
Recenzia – Manyac – Dark Philosophy – 2025
Napriek tomu, že už nevzniká toľko nových thrash metalových kapiel, ako približne desať rokov dozadu, stále vychádza dostatok nahrávok a žáner nestráca popularitu. Veď aj tento rok začal vydaním radových albumov minimálne dvoch veľkých kapiel. My sa však pozrieme ešte do minulého roka, kedy vyšiel druhý radový album melodických thrasherov Manyac s názvom Dark Philosophy. Po piatich rokoch od predchádzajúceho Death Sentence for Tomorrow sa zišla zostava Martin Horňáček (spev), Michal ‚Košťo‘ Košťalik (gitara, spev), Peter Palánky (gitara, spev), Richard Prešinský (basgitara) a Juraj Kolárik (bicie) – teda rovnaká ako na debute – a vo Flameart N-semble Studio nahrala aktuálny album. Hudba Manyac sa vyznačuje tým, že obľubujú dlhšie skladby a intenzívne venujú sa postupnému košateniu a obmenám riffov a motívov. Veď z jedenástich položiek na Dark Philosophy majú len dve menej ako štyri minúty. Nie vždy je to výhodou, ale k tomu sa ešte vrátim neskôr. Gitary sú síce hodne ostré, ale zároveň veľmi melodické. Nedržia sa len vysokorýchlostného rezania a behania po hmatníku, ale často vykúzlia aj výrazne heavymetalové harmónie. Dve gitary majú opodstatnenie a často ide každá svoje, aby sa potom stretli v ústrednom riffe. Vokál je prísny ako sa patrí, mne sa pri počúvaní vybaví hlavne nemecká škola thrash metalu. Cítiť z neho hnev a agresivitu, Angelripper a Mille spokojne prikyvujú. Ak sa vám nové albumy Kreator už zdajú príliš melodické a preprodukované, Manyac by mohol predstavovať výbornú alternatívu, pri ktorej si spomeniete na staršie obdobia nemeckej legendy. Samozrejme je to kúsok na úkor originality, ale v rozumnej miere. Osobne ma najviac baví trojica skladieb v strede albumu. Tretia „Misery“ má hodne chytľavý hardcore zborový refrén, ktorý funguje okamžite, a svojou náladou sa od ostatných skladieb líši. Štvrtá „I’m Not the One” znie ako keby Catastrofy začali spievať po anglicky – je to jednoduché, ale veľmi funkčné. Piata „Bow Down!“ začne pomalšie a postupne buduje hustú atmosféru, aby sa na konci rozbehla do slušných obrátok. Podobne sa dá pokračovať aj ďalej. V každej skladbe si nájdete obľúbený a výrazný motív. A teraz sa vrátim k pomerne veľkej dĺžke skladieb a tým aj celého albumu. O žiadnej skladbe by som nepovedal, že ju treba vyhodiť, ale mnohé by si zaslúžili skrátiť. Výborné motívy sa rozrieďujú a ku koncu strácajú energiu. Takmer 55 minút je pre mňa na sústredené počúvanie príliš veľa. Naopak, na také bežné počúvanie k nejakej činnosti funguje temná filozofia oveľa lepšie. Najmä vďaka tomu, že zbytočne netlačí na tvrdosť a rýchlosť. Album sa vyznačuje istou vzdušnosťou a prehľadnosťou, zároveň však slušne odsýpa. Páči sa mi minimalistický prístup ku grafickej stránke nahrávky. V dnešnej dobre zložitých grafík má príjemne staroškolský nádych, ktorý odkazuje na...
Recenzia – Wayd – Reinvent – 2025
Je to príjemný pocit, keď nahrávka rastie s každým ďalším vypočutím. Ale že to bude také až také výrazné som nečakal. Albumový návrat Wayd po dlhých rokoch je veľká udalosť podzemného roka 2025, a preto by bola škoda, keby sme sa na Reinvent nepozreli bližšie. Wayd môžeme zaradiť k veteránom slovenskej death metalovej scény, keďže kapela vznikla pred viac ako 20 rokmi. Po štyroch albumoch však svoju štúdiovú činnosť utlmila, Ghostwalk vyšiel v roku 2007 a odvtedy sme o Wayd mohli počuť nanajvýš čo sa týkalo nejakých koncertov. Určite mnohých potešil ich návrat v podobe albumu Reinvent. Wayd patrili k najzaujímavejším a najexperimentálnejším slovenským death metalovým kapelám a na túto pozíciu plynulo nadväzujú aj novým albumom. Súčasný zvuk, aktuálne nápady, ale zároveň zachovaný pôvodný rukopis. Súčasnú zostavu tvorí trojica z minulých albumov, teda Drahoš Juřík, Richard Majer a Milan Savko, ktorú doplnil bubeník Peter Jakubík. Na albume im vypomáha viacero muzikantov, spomeniem Marchella Monteleone (basgitara), Mária „Gapa“ Gerberu (saxofón) a Tomáša Vojcoviča (trumpeta). Kto chce ďalších, dohľadá si. Keď počúvam Reinvent, tak takmer v priebehu každej skladby si hovorím, že „táto“ je najlepšia. A v konečnom dôsledku sa neviem rozhodnúť, pretože kandidátov je veľa. Album je veľmi silný a intenzívny. Počuť, že páni sú excelentní hudobníci a skvelí skladatelia. Nápadov je nemalé množstvo a skladby doslova žijú, prelievajú sa nálady a tempá. Sú komplikované, napriek tomu sa počúvajú s ľahkosťou. Jedna od druhej sa odlišujú. Pôsobia priateľsky, pretože sa vždy nájde záchytný bod, ale keď sa dáte do odhaľovania rôznych hudobných zákutí, tak sa rozvinú do prekvapivých rozmerov. Jednotka „Algorithms of Hate“ je výborne zvolená na vtiahnutie do deja. Chytľavý riff, impozantný spád, dychové nástroje. Aby som nekomentoval každú skladbu, vypichnem ešte tri položky: epickú ťažkú „Paved by Slaves“ s nádherne budovanou atmosférou, najväčšiu hitovku so slovenským refrénom „When Less Is More“, ktorú z hlavy len tak nevyženiete, a pomalú inštrumentálnu „Limits of Introspection“, kde spieva trumpeta – krása! Jedna pecka za druhou, ale tieto tri ma zaujali asi najviac. Reinvent má krásny zvuk, o ktorý sa postaralo viacero ľudí: nahrávalo sa u Martina Migaša aj Martina Barlu, svoj diel pridal Jakub Tirčo. Klobúk dole – čistý a ľahký, zároveň hrubý a prierazný. Dokonalý zvuk pre technický death metal! Dychové nástroje hrajú svoju významnú rolu a death metalové riffovanie organicky dopĺňajú. Navyše krásne počuť aj basgitaru, takže je zoznam kompletný. Mimochodom, obal od Juraja Červeného je tiež zaujímavý. Wayd dokázali skĺbiť hrubosť a techniku svojím charakteristickým spôsobom. Netlačia na pílu, vedia, kde treba pritlačiť, a naopak, kde si treba oddýchnuť. Navyše sa skladby výrazne líšia aj náladami, čo sa v žánri často nevidí. Skvelý album, krásna hudba, nemám námietky....
Headbanger FM
- Headbanger_FM (16.3.2026 22:00) 16. marca 2026
- Headbanger_FM (9.3.2026 22:00) 9. marca 2026
- Headbanger_FM (2.3.2026 22:00) 2. marca 2026
- Headbanger_FM (23.2.2026 22:00) 23. februára 2026
- Headbanger_FM (16.2.2026 22:00) 16. februára 2026
