V Nitre sa zjavil Satan sám – Henych 666 – Report
Studený piatkový večer a nastávajúci spln boli predzvesťou zjavenia ducha nesvätého a pekelníci nás lákali do Nitrianskej Novej Pekárne. Večer s niekoľkominútovým meškaním otvorila zvolenská kapela Demonic-eyed. Po pochmúrnom inštrumentálnom intre spustili svoju nekompromisnú thrash/hc/crust zlobu. Po veľmi silnom a energickom otváraku sme mali možnosť ponoriť sa do ich rozmanitej tvorby. Silnou stránkou Demonic-eyed sú aj premyslené a originálne basové linky a výborne napasované zborové spevy, čo len umocňuje valivosť ich hudby. Zaznela aj skladba Nostromo, ktorá, samozrejme, nemá nič spoločné s pomyselnou nákladnou loďou z prvého Votrelca, ale pojednáva o zvrátenosti dnešnej doby. Chlapci k tejto skladbe natočili aj klip, ktorý sa určite oplatí vyhľadať a vychutnať si aj vizuálnu časť tohto až postcoreového kúsku. Kapela patrí medzi najaktívnejšie zástupkyne našej UG scény z hľadiska tvorby a koncertovania a bezpochyby si zaslúži väčšiu pozornosť. Progresívni inštrumentalisti Abstract, ktorí mimochodom stáli aj za organizáciou tejto akcie, oslavujú tento rok 30 rokov svojej existencie – čo je samo o sebe obdivuhodné a svedčí o ich neodbytnosti a nehynúcej vášni pre hudbu a scénu. Svoj set otvorili majestátnym epicko-orchestrálnym introm, ktoré evokovalo veľkoleposť ich tvorby. Mikrofón počas ich vystúpenia, okrem pár krátkych predslovov a hecovania publika, nezohral výraznú rolu – čo však pri hudbe Abstract vôbec nie je na škodu. Komplexnosť skladieb, striedanie nálad a rozličných, miestami až orientálnych melódií vás vypravia na astrálnu púť abstraktných myšlienok, aby vás vzápätí zvrhli naspäť do reality ultraťažkými riffmi. Aj mňa, ako fanúšika skôr primitívnejšej a barbarskej hudby, oslovila skladba Silhouettes z albumu Lighteory z roku 2014 svojimi samplami a orientálnym nádychom. Gratulujem k výročiu a prajem kapele, nech im nadšenie vydrží aj naďalej. Je čas na hlavný akt večera. Našťastie aj ľudí trochu pribudlo. Prichádza temnota, Satan sám z Prahy – legendárny Vlasta Henych a jeho HENYCH 666. Henych kuje svoj čierny kov už od roku 1986, pôvodne ako basgitarista a spevák kapely Törr. Tí svojou tvorbou prvej vlny black metalu mali spolu s Root a Master’s Hammer značný vplyv na rozvoj celej neskoršej, a to nielen európskej blackmetalovej scény. Majster Henych pôsobil v Törr až do roku 2010, keď – podľa vlastných slov – „byl vyšachován“ z kapely. Samozrejme, ostrieľaný černokňažník to nenechal len tak, a ako je to na blackmetalovej scéne celkom bežné, dedičstvo svojej rannej tvorby nesie hrdo na pleciach. V akom prevedení sú skladby z temnej minulosti presvedčivejšie, to už nechám na poslucháčovi. Mňa osobne aktuálna zostava Törr, skôr blackmetalový Alkehol príliš nepresvedčila, keď som ich mal možnosť vidieť. Ale teraz už k samotnému koncertu. Henych si na poháňanie pekelnej mašinérie prizval bubeníka Herr Millera z nemenej významných Debustrol, ktorý mal svoj bicí aparát ozdobený vlastnou signatúrou. Pódium zahalila...
Reportáž – The Darkness – Dea Matrona – MMC – Bratislava
Keď ohlásila agentúra ProMusic koncert The Darkness, spozornela som. Aj napriek tomu, že názov naznačuje, že by mohlo ísť o temnejšiu záležitosť, opak je pravdou. The Darkness je totiž britská rocková skupina, známa svojím energickým glam rockovým štýlom, extravagantným imidžom a falzetovým spevom frontmana Justina Hawkinsa. Najväčší boom zažili okolo roku 2003, keď vydali debutový album “Permission to Land” a z tej doby sa dostali do povedomia aj mne. Od ich debutu uplynulo neuveriteľných 22 rokov, skladby z vyššie uvedeného albumu sa stali overenými hitmi v rockových rádiách, no čas pri nich mi zastal v rokoch ich najväčšej slávy. Hoci sa na Slovensku už minimálne raz zastavili (TopFest), ešte nikdy som ich nemala ako sa vraví „pod nosom“ a ešte k tomu aj priamo vo veľkej sále MMC v Bratislave. Áno, hoci je Metalexpress zameraný viac na metalovú scénu, príležitosť vidieť aj niečo jemnejšie som si nechcela nechať ujsť. Tak vzniká aj tento krátky report z koncertu, hlavne ako vďaka, že mi usporiadatelia umožnili fotiť. Ako to však už v mojom živote býva zvykom, často je všetko na poslednú chvíľu, a tak som zmeškala prvé tri skladby supportujucej rockovej kapely s názvom Dea Matrona z Belfastu, ktorú tvoria dve dámy Orláith Forsythe a Mollie McGinn. Hoci v rodnom Anglicku už majú asi silnú základňu fanúšikov, na Slovensku ešte nie sú známym pojmom. Gitaru a basu obsluhujú hore zmienené dámy a odprevádzajú ich aj bicie a gitarista. V momente môjho príchodu som tak najprv zamierila bližšie k pódiu, aby som zachytila túto kapelu aspoň na pár záberoch. Čo sa týka ich hudobnej prezentácie, ide o klasicky rock, nevybočujúci veľmi z mantinelov. Vyzdvihnúť však treba dobrú inštrumentálnu aj vokálne dobre zvládnutú stránku. Z názvov skladieb mi utkveli najviac „Glory, Glory“, ktorá mala až country nádych a záverečná „Red Button“. Oceňujem aj prácu s publikom a snahu počas prestávok medzi skladbami komunikovať s divákmi, čo sa prejavilo aj na odozve publika, keď nás pozdravili – „Ahoj“. Po krátkej pauze už nasledovala hlavná hviezda večera – The Darkness. Sála bola plná ľudí rôznych vekových kategórií, od starších ročníkov, až po mladšie, dokonca aj VIP priestory boli zaplnené. Presne podľa plánu sa o deviatej začalo ozývať úvodné intro a po ňom na pódium vyšli aj samotní hudobníci. Ako inak, oblečenie frontmana Justina, bolo výstredné, ladené do cowboy štýlu a nemohol chýbať ani klobúk. Štýlovo pôsobil aj bassgitarista Frankie. Celé vystúpenie bolo popretkávané od začiatku až po koniec humornými vložkami Justina a jeho nekonečnou energiou a charizmou. Postaviť sa na hlavu, alebo skákať z mini pódia pre bicie som pána v rokoch už dávno nevidela. Frontman od začiatku do konca s publikom komunikoval, dozvedeli sme...
Report – Fear Factory – Head2Down – MMC – Bratislava
Stredajší večer v Bratislavskom MMC bol pre mňa prísľubom nostalgie. Veď Demanufacture, album ktorý mali Fear Factory odohrať v celej jeho dĺžke, bol pre mňa jedným zo zásadných a rotoval mi ako teenagerovi v prehrávači v polovici 90 rokov veľmi často. Že nie som jediný bolo zrejmé už pred klubom, pred začatím akcie, keď väčšina príchodzích bola približne z mojej generácie. Koniec koncov uvedomujú si to určite aj Fear Factory, ktorí pripomenutiu Demanufacture venujú celé aktuálne turné. Ale po poriadku. Zahajovali domáci Head2down, kapela podľa slov frontmana fungujúca už 20 rokov. Produkcia tejto bandy nie je zrovna to, čo by som aktívne vyhľadával, ale v rámci nostalgického rázu celého večera vlastne dobrá voľba. Ich nu metal/crossover podporil výlet časom tridsať rokov späť. Do polovice poslednej dekády minulého storočia, keď sa vlády ujímal nu metal a vyšla doska, ktorej Fear Factory zasvätili aj tento večer. Head2Down predviedli energické pohodové vystúpenie. Na chalanoch bolo vidieť, že už majú čo to odohraté. Spevák aj keď na môj vkus trochu príliš teatrálny, sa ukázal byť dobrým frontmanom. Snažil sa komunikovať s vtedy ešte trochu poredším publikom a hlavne s prehľadom zvládal aj melodické aj agresívnejšie polohy spevu. Hudobne nešlo o nič objavného, v podstate prehliadka nu metalových štandardov a klišé, ale treba povedať, že v profesionálnom prevedení. No a po krátkej prestávke nastal čas na headlinera. Bol som zvedavý ako si Dino Cazares, ktorý už má skoro šesťdesiat, s kompletne vymenenou zostavou hudobníkov, poradí s legendárnou nahrávkou. Keď o pol deviatej odštartovali svoj set samplovaným úvodom kombinovaným s trademarkovým dvojkopákom zo spomínanej dosky sála už bola plná a pocit nostalgie sa u mňa okamžite dostavil. Rovnako ako u predkapely zvukovo to nebolo ideálne od úplného začiatku ale po úvodných minútach sa s tým zvukár popasoval, všetko si sadlo a zvuk už bol do konca vystúpenia v úplnom poriadku. Najväčším otáznikom pred koncertom určíte bolo, ako sa svoje party zvládne novy spevák Milo Silvestro. Subjektívne môžem povedať, že úlohu frontmana zvládol bez problémov a ani po hlasovej stránke som nepostrehol žiaden problém. Dinovi to napriek takmer dôchodcovskému veku stále skvelo hrá a čo sa týka rytmickej sekcie tak pre kapelu ako je Fear Factory sú na ňu kladené len tie najvyššie nároky. Čiže inštrumentálne, podľa očakávania, bez zaváhania. Po obsahovej stránke zas z princípu veci Fear Factory nemohli prekvapiť, ale ani šliapnuť vedľa. Išlo sa pekne po poriadku, ako z albumu. Odznelo teda celé Demanufacture a aj keď musím povedať, že niektoré, hlavne klávesové/samplované motívy už zostarli a zdali sa mi trochu naivné, album je stále zaslúžene najoceňovanejším v histórii Fear Factory. O tom svedčili aj nadšené reakcie prítomných v publiku, ktoré zobalo kapele...
Report – Obscene Extreme Festival 2025 – 9.-13. 7. 2025 – Bojiště, Trutnov
Mentální lázně. Tak Čurby v nejakom rozhovore označil OEF. No a ja mu musím dať za pravdu. Posledné týždne (možno mesiace) sa cítim ako taká loptička v rulete a červené a čierne plochy predstavujú v mojom prípade iba prácu a domov. Z tejto rutiny som jednoducho potreboval nutne na nejaký čas zmiznúť a nechať zo seba spadnúť úskalia bežného dňa. Ten pocit, keď sa človek po pár hodinovej ceste dotrepe do Trutnova, vystúpi z dopravného prostriedku a nadýchne sa miestneho vzduchu, tak ten sa mi asi nikdy neomrzí. Tento rok ten nádych čerstvého vzduchu umocnilo ešte aj dosť upršané počasie. A ja, aj keď sa mi do toho najprv veľmi nechcelo, opäť po roku trošku zosumarizujem moje postrehy k poslednému ročníku. A znova ako každý rok, tak aj teraz pripomínam, že Obscene Extreme je pre mňa niečo ako dovolenka a srdcová záležitosť, čo so sebou prináša aj to, že celý deň nesedím v amfiteátri a pohľad nemám permanentne namierený na pódium, ale sa rád nechávam unášať rôznymi vedľajšími vplyvmi v podobe starých, ale aj nových kamarátov a známych. Tým pádom platí, že ak nenarazíte na odsek o kapele na ktorú ste čakali, tak žiaľ, niekedy nabudúce. Takže, smelo do toho. V stredu som vyrazil pomerne skoro, ale pretože mi nejakú chvíľu trvá, kým sa dotrepem do Bratislavy, tak som s tým počítal. Tu som sa nalodil k mojej partií a ak mám pravdu povedať, tak cesta na OEF mi asi nikdy neubiehala rýchlejšie. Ani sme sa poriadne nenazdali a už sme vykladali svoje pakšamenty dolu na pumpe a pomaličky sme sa presúvali smerom do kopca, do srdca stanového mestečka. Po mojich minuloročných peripetiách so stanom, som tento rok investoval do nového prenosného príbytku a musím uznať, že tento teda nezateká (hehe). A to behom nasledujúcich dní prešiel naozaj riadnou záťažovou skúškou. Po zvítaní sa s tlupou známych sme si to pomaličky namierili do areálu, ktorý prešiel viditeľnými zmenami. Povestný „skleník“ je zrovnaný so zemou. Priľahlý motorest a vstupná brána detto. Cítil som sa tak nejako zvláštne. Je to citeľný zásah do vzhľadu areálu, ale nedá sa s tým nič robiť. Stavenisko bolo obkolesené takou výstavou nadrozmerných fotiek, ktoré pekne pripomínali uplynulé ročníky. Ak sa nemýlim, tak tie fotky pochádzajú z knihy mapujúcej históriu tohto festivalu, ktorá bola jedným z ústredných bodov tohto ročníka. Pri pódium som sa dostal až v dobe, keď svoj hrací čas naplno využívali Mexičania Urtikaria Anal. Týchto milovníkov hopsavých gore rytmov som videl už viackrát, ale asi po prvýkrát takto v plnej paľbe, teda v štvorčlennej zostave. Čo chcieť viac? Bolo všetko, tanečná hudba, umelé prsia, aj wrestlerské masky. Po nich nasledovali !T.O.O.H.!. No, táto...
Report – Iron Maiden, Halestorm – 31. 5. 2025 – Letisko Letňany, Praha
Možno si poviete, prečo som sa trepal do Prahy, keď Maiden boli o deň neskôr v Bratislave. Zmätok okolo lístkov ma tak znechutil, že som si to nasmeroval radšej do „Stovežatej“, v ktorej som, podľa mojich archívov, nebol dobrých sedem rokov. Taktiež mala na koncert smerovať časť rodiny z týchto končín a tak som mal mať poruke aj miesto na prespanie. Túto idylickú predstavu tak trošku žiaľ nabúralo zdravie a tak som predsa len musel tesne pred koncertom zháňať ubytovanie, čo bolo teda solídne salto mortale. Ale podarilo sa a tak som v sobotu ráno v Bratislave nasadol do vlaku smer Praha. Pretože nebol priradený reštauračný vozeň a dopravná spoločnosť s radosťou a úsmevom predávala miestenky do kupé, kde bol nasáčkovaný minibar, tak si iste viete domyslieť, kto si zrovna tieto miestenky kúpil. K týmto peripetiám treba prirátať ešte výluky na trati v Břeclavi a už hneď od rána bolo zarobené na peknú zápletku. Cesta našťastie ubiehala v pohode a po rýchlom obede vedľa Smetanovej siene a ubytovaní, sme sa vydali na cestu do Letňan. Pretože bolo ešte pomerne málo hodín a vedľa letiska prebieha v PVA EXPO výstava Tutanchamon – Jeho hrobka a poklady, tak sme si rozšírili program aj sem. Že sme tu v podstate prečkali búrku, ktorá len tak lízla Letňany, treba považovať za taký pridaný bonus. Toľko teda úvodom a nastal čas na samotný koncert. Musím sa priznať, že z takto veľkých koncertov som vždy nervózny. Obrovské davy ľudí ma tak nejako podvedome desia, ale kapely typu Iron Maiden si jednoducho niekde v pohode klubu zrejme nepozriete. A tak som sa teda predieral zástupmi fanúšikov. Pristavil som sa pri stánku s občerstvením a aj keď niekde niekto šomral na ceny, tak mne prišli, vzhľadom na povahu akcie, úplne v pohode (stačí porovnať s minuloročným koncertom AC/DC v Bratislave…). Len pre predstavu – pivo 4€. Takže neviem, či niekto čakal nižšiu cenu. Po chvíľkovom postávaní v tieni tribúny (pretože slnko znova preplo vypínač do polohy výpeku) som sa prepracoval niekde zhruba na rovinu zvukára. Niekoľko desiatok minút som teda absorboval okolo mňa sa valiacu angličtinu, nemčinu, poľštinu a samozrejme aj slovenčinu a češtinu. Zhruba o 18:40 sa na pódium prirútila jediná predkapela večera, Američania Halestorm. Ak mám pravdu povedať, tak kapely podobného strihu idú na kilometre od stredobodu môjho záujmu. Toto meno som už samozrejme niekde zachytil, ale nemal som chuť si ich pustiť. A keď začali hrať, tak som aj vedel prečo. Okolo mňa síce stálo niekoľko mladších ľudí, tak cca 20+, ktorí boli z nich nadšení a spievali každé slovo, ale mňa to teda nechytilo. Nie, že by kapele chýbal drive a energia, ale...
Report – Masaker pod Tatrami 3 – 17. 5. 2025 – Rock Fabric, Poprad
Slabé štyri hodiny spánku. To bol taký záchytný bod pre mňa na ktorý som myslel celý týždeň, keď som sa šesť dní lopotil v práci na nočnej. Tieto skoro štyri hodiny boli pre mňa mementom toho, že ak sa ku mne nikto nepridá a ja vo vlaku zaspím, tak miniem cieľ mojej cesty, čím mala byť lákavá súpiska kapiel v popradskom klube Rock Fabric. Pod hlavičkou Masaker pod Tatrami sa konala tretia akcia tohto mena a stiahla k sebe dvojicu švédskych kapiel Toxaemia a Gravestone, ktoré doplnili Moraváci DMC a bystričania Gágor. Nikto sa ku mne síce nepridal, ale ja som nezaspal. Popravde, nejaké dva mesiace som nebol nikde na koncerte. Kedysi by to bola pre mňa nepredstaviteľná prestávka, ale teraz to beriem úplne normálne. Vlastne ma akosi dosť prenasledujú otázky typu: „Počúvaj Mrkva, prečo už nechodíš tak často na koncerty?“. A podobne. Tento víkend nebol výnimkou. Minimálne od covidu sledujem u seba taký slabnúci zápal pre neustále trajdanie sa niekam. Určite to spôsobilo vtedajšie nútené koncertné prerušenie a hľadanie si iných koníčkov, ale jednoducho sa človeku aj nakopia iné veci a tak musí ísť niečo bokom. Tento víkend som však napriek vyššie spomenutým okolnostiam nabok nedal a padlo mi to vhod. Pri pohľade na zasnežené vrcholy Tatier som si tak v hlave premietal myšlienku, že hodiť na seba iba mikinu pri ceste na sever asi nebol až taký prezieravý nápad. Trošku ma síce prefúklo, kým som prišiel do klubu, ale aspoň som sa prebral. Prišiel som v podstate štýlom LTT. Stihol som sa pozdraviť s pár známymi, odložiť svoje pakšamenty a už pomaličky začínali rezonovať struny a dunieť bubny. Ako prvých nám večerné menu ponúkalo kapelu Gágor. Ak mám byť úprimný, tak o existencií kapely viem, ale stretnutiu zoči-voči ešte medzi nami neprišlo. Keď som tak behom setu pomaličky absorboval ich rámusoidný prednes, tak som rozmýšľal, prečo k nim niekto priradil prívlastok powerviolence. Až taký ultrarýchli mi neprišli. A to nemyslím vôbec v zlom. Skôr je to taká príjemná kombinácia punku s crustovým korením, grindu, nejakého death metalového riffu a skákavého hardcoru. Možno taká odpoveď na nejaké kapely pralesného muža menom Max Cavalera. Ich skladby síce napočúvané nemám, ale prekvapila ma pestrosť ich tvorby. Je tam síce jednotiaci prvok, ale bolo zaujímavé sledovať, čo z tej ktorej skladby nakoniec vylezie. Veľkým plusom je speváčka Nicole, ktorá okrem dynamitu v hrdle pekne zvládala aj čisté polohy. Veľmi sympatická mi bola aj taká milá improvizácia z ktorej to pomaličky prešlo až do nejakej mini jam session. Veľmi sľubný začiatok večera. Po chvíľke schladenia sa vonku na terase prostredníctvom podtatranského vzduchu, rozčerili ticho večera Moraváci DMC. DMC, resp. Death Mosh Core,...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (3.11.2025 22:00) 3. novembra 2025
- Headbanger_FM (27.10.2025 22:00) 27. októbra 2025
- Headbanger_FM (20.10.2025 22:00) 20. októbra 2025
- Headbanger_FM (13.10.2025 22:00) 13. októbra 2025
- Headbanger_FM (6.10.2025 22:00) 6. októbra 2025
