HRADBY SAMOTY – Bratislava Intermezzo – REPORT
Od posledných Hradieb Samoty, konajúcich sa v útrobách bratislavského klubu A4, prešlo dvanásť mesačných splnov a duše túžiace po okultnej atmosfére a zvukovej temnote sa znova zišli. Tohtoročné bratislavské intermezzo otváral pražský one-man projekt Wilhelma Grasslicha BLIND RULER CURSED LAND. Táto hudba v sebe nesie prvky neofolku, dark ambientu, miestami sa na povrch prediera martial industrial so studenými a prísnymi pochodovými rytmami, ktoré sa prelínajú až do orientálnych folkových melódií. Táto koláž západnej a východnej hudobnej kultúry bola úzko spätá aj so zaujímavým a precízne vybraným premietaním, ktoré sa tematicky menilo s každou skladbou. Popri elektronike a ambientu boli predstavené rôzne hudobné nástroje folkového charakteru, ako fujara, citara či zvonkohra. Táto hudobná púť nás zaviedla do spirituálnych až existenciálnych končín; atmosféra stemnela pri rytmoch ezoteriky a ritualistického náboženského fanatizmu, až sme sa dostali k studenej militantnosti so stupňujúcou sa hrdinskou epickosťou. Bol to zaujímavý, pútavý a veľmi dobre štrukturovaný audiovizuálny zážitok. Nasledoval temný ambient od rešpektovaných veteránov INADE z nemeckého Lipska, ktorí svoju sonickú štruktúru kozmického okultizmu budujú od roku 1990. Tento hlboko dronujúci až ritualistický ambient, obohatený rôznymi orientálnymi dychovými nástrojmi, sa vizuálne manifestoval abstraktným hypnotickým premietaním. INADE zakladali svoj set viac než na melódii na vytvorení temnej a tajomnej atmosféry astrálnych rozmerov, ktoré pohlcujú telo aj myseľ. Nasledovalo mnou najočakávanejšie vystúpenie ORDO ROSARIUS EQUILIBRIO. Temná nihilistická, až apokaliptická romantika, vkusne podfarbená minimalistickou elektronikou a pochodovými perkusiami, zabalená do hodvábneho plášťa neofolku. Kapelu založil Tomas Pettersson vo Švédsku a so svojou dlhoročnou partnerkou bádajú medzi kontrastmi lásky, vojny, života, erotiky a ničenia. Tvorba ORE aj ich vystúpenie na Hradbách Samoty by sa dali opísať ako navonok nežne romantické, s textami nasiaknutými symbolizmom, kde túto vábivú nežnosť kontrastuje agresia perkusií a úderov bajonetom o oceľový rytmičák. Z repertoáru nechýbala ani moja obľúbená skladba Ménage à Trois, ktorej videoklip stojí za pozornosť každého, koho hoci aj periférne fascinuje zvrátená stránka romantiky. Vystúpenie ORE bolo krásnym zážitkom a plne naplnilo moje očakávania. ZERO KAMA z Viedne prinieslo experimentálny ritualistický ambient, miešajúci elementy industriálu 80. rokov, keď tento projekt vznikal, s modernou elektronikou a netradičnou až šokujúcou inštrumentálnou stránkou. Pre prívržencov okultizmu podotýkam, že na debutovom albume The Secret Eye of L.A.Y.L.A.H. z roku 1984 znejú namiesto hudobných nástrojov reálne ľudské kosti a lebky. Temné zvukové koncepty s ezoterickou symbolikou, ponárajúce sa do hlbín okultizmu s takmer tranzovou atmosférou, sú určené nielen na povrchné počúvanie, ale vytvárajú jedinečný zážitok a zavedú poslucháča do neprebádaných končín mysle, kde má človek pocit, že sa takmer dotýka nadprirodzena. Piatkový rituál uzatváral göteborgský projekt a priekopník zvukovej odnože s prívlastkom death industrial — TREPANERINGSRITUALEN. Tento one-man projekt som nevidel prvýkrát, a o to viac som bol...
Tri dni hmly a špicatých gitár – PRAGUE DEATH MASS V – Report
S Prague Death Mass som si prehodil očný kontakt už minulý rok, ale vtedy mi to časovo nevychádzalo. V momente, keď som uvidel, že na piatom pokračovaní budú headlineovať kanadskí Blasphemy, ktorí za svoju skoro 40-ročnú kariéru odohrajú prvý koncert v Čechách, som hneď vedel, že tam nesmiem chýbať. Zábava sa začala už v stredu, kde v rámci Warm Upu odohrala česká legenda black metalu Törr svoje prvé demo Witchhammer. Aktuálna zostava Törr mi nič nedáva a klasické skladby preferujem v prevedení od Henych 666 (report z nitrianskeho koncertu sme publikovali prednedávnom), tak som sa dostavil vlakom na oficiálny festivalový deň. DEŇ 1. Prvý deň pražskej oslavy smrti otvárala relatívne mladá kapela z nemeckých Drážďan – Ultima Necat svojím pomalým, atmosférickým, okultným black metalom. Sviečky plápolajúce v červenej hmle, soška Panny Márie na oltári a pochmúrna pohrebná atmosféra obalená do prenikavej vône tymianu. Ich hudba, aj napriek pomalým až stredným tempám, vyžarovala agresiu a hnev a celkovú pohrebnosť podčiarkovali aj vokály pripomínajúce omšové spevy. Vomitvulva bola pre mňa úplnou neznámou, ale zaujal ma ich názov, ktorý naznačoval poriadny bordel. Kapucne, kukly, klince a reťaze, kam sa len človek pozrel, a do toho extrémne rýchly, agresívny a šumivý black metal s poriadnym nádychom war metalu s častým zneužívaním pickslideov à la Conqueror. Skladby boli rýchle, krátke a úderné, neomrzeli by ani grindového fanúšika. Nasledovali francúzski satanisti Malhkebre. Aj názov mi dal zabrať, kým som ho správne trafil, ale aj samotná hudba. Hneď od začiatku mi to hrozne pripomínalo americkú kapelu Kommandant, ktorú mám síce veľmi rád, ale je to hrozne ťažké počúvanie – a to isté platilo aj o Malhkebre. Nekonečná artiléria blastbeatov, riffy, ktoré zožierajú dušu, a militantné vokály, ktoré sa ti vpália do mysle. Skladby boli premyslené a stage presence výborný. Pri intermezze sa použili aj pochodové tympany a spevák komandoval do megafónu. Bolo to unikátne, ale žiaľ, mňa to tentokrát nechytilo – možno by si to zaslúžilo ešte jeden pokus niekedy. Vafurlogi z Reykjavíku je síce mladá kapela, ale s ostrieľanými hudobníkmi, ktorí sa prezentovali v kapelách ako Carach Angren či Svartidauði (th = severské „ð“). Ich hudba bola melodickejšia, s typickými črtami škandinávskeho metalu. Bolo to celkom príjemné osvieženie oproti ubíjajúcej pochmúrnosti predošlej kapely. Na pódiu sa objavili steny Marshall aparatúry, takže bolo jasné, že nás Saturnalia Temple odplaví na vlny stoner doom metalu, ktorý však mal na sebe mierny blackový obal. Mňa táto odnož extrémnej hudby nejak extra nebaví a jediné, čo si občas pustím, sú Electric Wizard. No ale práve Saturnalia Temple bola ako švédska verzia Angličanov – s premietaním a dobre naaranžovanými skladbami, tak som sa tam prehadzoval z jednej strany na druhú...
V Nitre sa zjavil Satan sám – Henych 666 – Report
Studený piatkový večer a nastávajúci spln boli predzvesťou zjavenia ducha nesvätého a pekelníci nás lákali do Nitrianskej Novej Pekárne. Večer s niekoľkominútovým meškaním otvorila zvolenská kapela Demonic-eyed. Po pochmúrnom inštrumentálnom intre spustili svoju nekompromisnú thrash/hc/crust zlobu. Po veľmi silnom a energickom otváraku sme mali možnosť ponoriť sa do ich rozmanitej tvorby. Silnou stránkou Demonic-eyed sú aj premyslené a originálne basové linky a výborne napasované zborové spevy, čo len umocňuje valivosť ich hudby. Zaznela aj skladba Nostromo, ktorá, samozrejme, nemá nič spoločné s pomyselnou nákladnou loďou z prvého Votrelca, ale pojednáva o zvrátenosti dnešnej doby. Chlapci k tejto skladbe natočili aj klip, ktorý sa určite oplatí vyhľadať a vychutnať si aj vizuálnu časť tohto až postcoreového kúsku. Kapela patrí medzi najaktívnejšie zástupkyne našej UG scény z hľadiska tvorby a koncertovania a bezpochyby si zaslúži väčšiu pozornosť. Progresívni inštrumentalisti Abstract, ktorí mimochodom stáli aj za organizáciou tejto akcie, oslavujú tento rok 30 rokov svojej existencie – čo je samo o sebe obdivuhodné a svedčí o ich neodbytnosti a nehynúcej vášni pre hudbu a scénu. Svoj set otvorili majestátnym epicko-orchestrálnym introm, ktoré evokovalo veľkoleposť ich tvorby. Mikrofón počas ich vystúpenia, okrem pár krátkych predslovov a hecovania publika, nezohral výraznú rolu – čo však pri hudbe Abstract vôbec nie je na škodu. Komplexnosť skladieb, striedanie nálad a rozličných, miestami až orientálnych melódií vás vypravia na astrálnu púť abstraktných myšlienok, aby vás vzápätí zvrhli naspäť do reality ultraťažkými riffmi. Aj mňa, ako fanúšika skôr primitívnejšej a barbarskej hudby, oslovila skladba Silhouettes z albumu Lighteory z roku 2014 svojimi samplami a orientálnym nádychom. Gratulujem k výročiu a prajem kapele, nech im nadšenie vydrží aj naďalej. Je čas na hlavný akt večera. Našťastie aj ľudí trochu pribudlo. Prichádza temnota, Satan sám z Prahy – legendárny Vlasta Henych a jeho HENYCH 666. Henych kuje svoj čierny kov už od roku 1986, pôvodne ako basgitarista a spevák kapely Törr. Tí svojou tvorbou prvej vlny black metalu mali spolu s Root a Master’s Hammer značný vplyv na rozvoj celej neskoršej, a to nielen európskej blackmetalovej scény. Majster Henych pôsobil v Törr až do roku 2010, keď – podľa vlastných slov – „byl vyšachován“ z kapely. Samozrejme, ostrieľaný černokňažník to nenechal len tak, a ako je to na blackmetalovej scéne celkom bežné, dedičstvo svojej rannej tvorby nesie hrdo na pleciach. V akom prevedení sú skladby z temnej minulosti presvedčivejšie, to už nechám na poslucháčovi. Mňa osobne aktuálna zostava Törr, skôr blackmetalový Alkehol príliš nepresvedčila, keď som ich mal možnosť vidieť. Ale teraz už k samotnému koncertu. Henych si na poháňanie pekelnej mašinérie prizval bubeníka Herr Millera z nemenej významných Debustrol, ktorý mal svoj bicí aparát ozdobený vlastnou signatúrou. Pódium zahalila...
Reportáž – The Darkness – Dea Matrona – MMC – Bratislava
Keď ohlásila agentúra ProMusic koncert The Darkness, spozornela som. Aj napriek tomu, že názov naznačuje, že by mohlo ísť o temnejšiu záležitosť, opak je pravdou. The Darkness je totiž britská rocková skupina, známa svojím energickým glam rockovým štýlom, extravagantným imidžom a falzetovým spevom frontmana Justina Hawkinsa. Najväčší boom zažili okolo roku 2003, keď vydali debutový album “Permission to Land” a z tej doby sa dostali do povedomia aj mne. Od ich debutu uplynulo neuveriteľných 22 rokov, skladby z vyššie uvedeného albumu sa stali overenými hitmi v rockových rádiách, no čas pri nich mi zastal v rokoch ich najväčšej slávy. Hoci sa na Slovensku už minimálne raz zastavili (TopFest), ešte nikdy som ich nemala ako sa vraví „pod nosom“ a ešte k tomu aj priamo vo veľkej sále MMC v Bratislave. Áno, hoci je Metalexpress zameraný viac na metalovú scénu, príležitosť vidieť aj niečo jemnejšie som si nechcela nechať ujsť. Tak vzniká aj tento krátky report z koncertu, hlavne ako vďaka, že mi usporiadatelia umožnili fotiť. Ako to však už v mojom živote býva zvykom, často je všetko na poslednú chvíľu, a tak som zmeškala prvé tri skladby supportujucej rockovej kapely s názvom Dea Matrona z Belfastu, ktorú tvoria dve dámy Orláith Forsythe a Mollie McGinn. Hoci v rodnom Anglicku už majú asi silnú základňu fanúšikov, na Slovensku ešte nie sú známym pojmom. Gitaru a basu obsluhujú hore zmienené dámy a odprevádzajú ich aj bicie a gitarista. V momente môjho príchodu som tak najprv zamierila bližšie k pódiu, aby som zachytila túto kapelu aspoň na pár záberoch. Čo sa týka ich hudobnej prezentácie, ide o klasicky rock, nevybočujúci veľmi z mantinelov. Vyzdvihnúť však treba dobrú inštrumentálnu aj vokálne dobre zvládnutú stránku. Z názvov skladieb mi utkveli najviac „Glory, Glory“, ktorá mala až country nádych a záverečná „Red Button“. Oceňujem aj prácu s publikom a snahu počas prestávok medzi skladbami komunikovať s divákmi, čo sa prejavilo aj na odozve publika, keď nás pozdravili – „Ahoj“. Po krátkej pauze už nasledovala hlavná hviezda večera – The Darkness. Sála bola plná ľudí rôznych vekových kategórií, od starších ročníkov, až po mladšie, dokonca aj VIP priestory boli zaplnené. Presne podľa plánu sa o deviatej začalo ozývať úvodné intro a po ňom na pódium vyšli aj samotní hudobníci. Ako inak, oblečenie frontmana Justina, bolo výstredné, ladené do cowboy štýlu a nemohol chýbať ani klobúk. Štýlovo pôsobil aj bassgitarista Frankie. Celé vystúpenie bolo popretkávané od začiatku až po koniec humornými vložkami Justina a jeho nekonečnou energiou a charizmou. Postaviť sa na hlavu, alebo skákať z mini pódia pre bicie som pána v rokoch už dávno nevidela. Frontman od začiatku do konca s publikom komunikoval, dozvedeli sme...
Report – Fear Factory – Head2Down – MMC – Bratislava
Stredajší večer v Bratislavskom MMC bol pre mňa prísľubom nostalgie. Veď Demanufacture, album ktorý mali Fear Factory odohrať v celej jeho dĺžke, bol pre mňa jedným zo zásadných a rotoval mi ako teenagerovi v prehrávači v polovici 90 rokov veľmi často. Že nie som jediný bolo zrejmé už pred klubom, pred začatím akcie, keď väčšina príchodzích bola približne z mojej generácie. Koniec koncov uvedomujú si to určite aj Fear Factory, ktorí pripomenutiu Demanufacture venujú celé aktuálne turné. Ale po poriadku. Zahajovali domáci Head2down, kapela podľa slov frontmana fungujúca už 20 rokov. Produkcia tejto bandy nie je zrovna to, čo by som aktívne vyhľadával, ale v rámci nostalgického rázu celého večera vlastne dobrá voľba. Ich nu metal/crossover podporil výlet časom tridsať rokov späť. Do polovice poslednej dekády minulého storočia, keď sa vlády ujímal nu metal a vyšla doska, ktorej Fear Factory zasvätili aj tento večer. Head2Down predviedli energické pohodové vystúpenie. Na chalanoch bolo vidieť, že už majú čo to odohraté. Spevák aj keď na môj vkus trochu príliš teatrálny, sa ukázal byť dobrým frontmanom. Snažil sa komunikovať s vtedy ešte trochu poredším publikom a hlavne s prehľadom zvládal aj melodické aj agresívnejšie polohy spevu. Hudobne nešlo o nič objavného, v podstate prehliadka nu metalových štandardov a klišé, ale treba povedať, že v profesionálnom prevedení. No a po krátkej prestávke nastal čas na headlinera. Bol som zvedavý ako si Dino Cazares, ktorý už má skoro šesťdesiat, s kompletne vymenenou zostavou hudobníkov, poradí s legendárnou nahrávkou. Keď o pol deviatej odštartovali svoj set samplovaným úvodom kombinovaným s trademarkovým dvojkopákom zo spomínanej dosky sála už bola plná a pocit nostalgie sa u mňa okamžite dostavil. Rovnako ako u predkapely zvukovo to nebolo ideálne od úplného začiatku ale po úvodných minútach sa s tým zvukár popasoval, všetko si sadlo a zvuk už bol do konca vystúpenia v úplnom poriadku. Najväčším otáznikom pred koncertom určíte bolo, ako sa svoje party zvládne novy spevák Milo Silvestro. Subjektívne môžem povedať, že úlohu frontmana zvládol bez problémov a ani po hlasovej stránke som nepostrehol žiaden problém. Dinovi to napriek takmer dôchodcovskému veku stále skvelo hrá a čo sa týka rytmickej sekcie tak pre kapelu ako je Fear Factory sú na ňu kladené len tie najvyššie nároky. Čiže inštrumentálne, podľa očakávania, bez zaváhania. Po obsahovej stránke zas z princípu veci Fear Factory nemohli prekvapiť, ale ani šliapnuť vedľa. Išlo sa pekne po poriadku, ako z albumu. Odznelo teda celé Demanufacture a aj keď musím povedať, že niektoré, hlavne klávesové/samplované motívy už zostarli a zdali sa mi trochu naivné, album je stále zaslúžene najoceňovanejším v histórii Fear Factory. O tom svedčili aj nadšené reakcie prítomných v publiku, ktoré zobalo kapele...
Report – Obscene Extreme Festival 2025 – 9.-13. 7. 2025 – Bojiště, Trutnov
Mentální lázně. Tak Čurby v nejakom rozhovore označil OEF. No a ja mu musím dať za pravdu. Posledné týždne (možno mesiace) sa cítim ako taká loptička v rulete a červené a čierne plochy predstavujú v mojom prípade iba prácu a domov. Z tejto rutiny som jednoducho potreboval nutne na nejaký čas zmiznúť a nechať zo seba spadnúť úskalia bežného dňa. Ten pocit, keď sa človek po pár hodinovej ceste dotrepe do Trutnova, vystúpi z dopravného prostriedku a nadýchne sa miestneho vzduchu, tak ten sa mi asi nikdy neomrzí. Tento rok ten nádych čerstvého vzduchu umocnilo ešte aj dosť upršané počasie. A ja, aj keď sa mi do toho najprv veľmi nechcelo, opäť po roku trošku zosumarizujem moje postrehy k poslednému ročníku. A znova ako každý rok, tak aj teraz pripomínam, že Obscene Extreme je pre mňa niečo ako dovolenka a srdcová záležitosť, čo so sebou prináša aj to, že celý deň nesedím v amfiteátri a pohľad nemám permanentne namierený na pódium, ale sa rád nechávam unášať rôznymi vedľajšími vplyvmi v podobe starých, ale aj nových kamarátov a známych. Tým pádom platí, že ak nenarazíte na odsek o kapele na ktorú ste čakali, tak žiaľ, niekedy nabudúce. Takže, smelo do toho. V stredu som vyrazil pomerne skoro, ale pretože mi nejakú chvíľu trvá, kým sa dotrepem do Bratislavy, tak som s tým počítal. Tu som sa nalodil k mojej partií a ak mám pravdu povedať, tak cesta na OEF mi asi nikdy neubiehala rýchlejšie. Ani sme sa poriadne nenazdali a už sme vykladali svoje pakšamenty dolu na pumpe a pomaličky sme sa presúvali smerom do kopca, do srdca stanového mestečka. Po mojich minuloročných peripetiách so stanom, som tento rok investoval do nového prenosného príbytku a musím uznať, že tento teda nezateká (hehe). A to behom nasledujúcich dní prešiel naozaj riadnou záťažovou skúškou. Po zvítaní sa s tlupou známych sme si to pomaličky namierili do areálu, ktorý prešiel viditeľnými zmenami. Povestný „skleník“ je zrovnaný so zemou. Priľahlý motorest a vstupná brána detto. Cítil som sa tak nejako zvláštne. Je to citeľný zásah do vzhľadu areálu, ale nedá sa s tým nič robiť. Stavenisko bolo obkolesené takou výstavou nadrozmerných fotiek, ktoré pekne pripomínali uplynulé ročníky. Ak sa nemýlim, tak tie fotky pochádzajú z knihy mapujúcej históriu tohto festivalu, ktorá bola jedným z ústredných bodov tohto ročníka. Pri pódium som sa dostal až v dobe, keď svoj hrací čas naplno využívali Mexičania Urtikaria Anal. Týchto milovníkov hopsavých gore rytmov som videl už viackrát, ale asi po prvýkrát takto v plnej paľbe, teda v štvorčlennej zostave. Čo chcieť viac? Bolo všetko, tanečná hudba, umelé prsia, aj wrestlerské masky. Po nich nasledovali !T.O.O.H.!. No, táto...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (24.11.2025 22:00) 24. novembra 2025
- Headbanger_FM (17.11.2025 22:00) 17. novembra 2025
- Headbanger_FM (10.11.2025 22:00) 10. novembra 2025
- Headbanger_FM (3.11.2025 22:00) 3. novembra 2025
- Headbanger_FM (27.10.2025 22:00) 27. októbra 2025
