Report – Masaker pod Tatrami 3 – 17. 5. 2025 – Rock Fabric, Poprad
Slabé štyri hodiny spánku. To bol taký záchytný bod pre mňa na ktorý som myslel celý týždeň, keď som sa šesť dní lopotil v práci na nočnej. Tieto skoro štyri hodiny boli pre mňa mementom toho, že ak sa ku mne nikto nepridá a ja vo vlaku zaspím, tak miniem cieľ mojej cesty, čím mala byť lákavá súpiska kapiel v popradskom klube Rock Fabric. Pod hlavičkou Masaker pod Tatrami sa konala tretia akcia tohto mena a stiahla k sebe dvojicu švédskych kapiel Toxaemia a Gravestone, ktoré doplnili Moraváci DMC a bystričania Gágor. Nikto sa ku mne síce nepridal, ale ja som nezaspal. Popravde, nejaké dva mesiace som nebol nikde na koncerte. Kedysi by to bola pre mňa nepredstaviteľná prestávka, ale teraz to beriem úplne normálne. Vlastne ma akosi dosť prenasledujú otázky typu: „Počúvaj Mrkva, prečo už nechodíš tak často na koncerty?“. A podobne. Tento víkend nebol výnimkou. Minimálne od covidu sledujem u seba taký slabnúci zápal pre neustále trajdanie sa niekam. Určite to spôsobilo vtedajšie nútené koncertné prerušenie a hľadanie si iných koníčkov, ale jednoducho sa človeku aj nakopia iné veci a tak musí ísť niečo bokom. Tento víkend som však napriek vyššie spomenutým okolnostiam nabok nedal a padlo mi to vhod. Pri pohľade na zasnežené vrcholy Tatier som si tak v hlave premietal myšlienku, že hodiť na seba iba mikinu pri ceste na sever asi nebol až taký prezieravý nápad. Trošku ma síce prefúklo, kým som prišiel do klubu, ale aspoň som sa prebral. Prišiel som v podstate štýlom LTT. Stihol som sa pozdraviť s pár známymi, odložiť svoje pakšamenty a už pomaličky začínali rezonovať struny a dunieť bubny. Ako prvých nám večerné menu ponúkalo kapelu Gágor. Ak mám byť úprimný, tak o existencií kapely viem, ale stretnutiu zoči-voči ešte medzi nami neprišlo. Keď som tak behom setu pomaličky absorboval ich rámusoidný prednes, tak som rozmýšľal, prečo k nim niekto priradil prívlastok powerviolence. Až taký ultrarýchli mi neprišli. A to nemyslím vôbec v zlom. Skôr je to taká príjemná kombinácia punku s crustovým korením, grindu, nejakého death metalového riffu a skákavého hardcoru. Možno taká odpoveď na nejaké kapely pralesného muža menom Max Cavalera. Ich skladby síce napočúvané nemám, ale prekvapila ma pestrosť ich tvorby. Je tam síce jednotiaci prvok, ale bolo zaujímavé sledovať, čo z tej ktorej skladby nakoniec vylezie. Veľkým plusom je speváčka Nicole, ktorá okrem dynamitu v hrdle pekne zvládala aj čisté polohy. Veľmi sympatická mi bola aj taká milá improvizácia z ktorej to pomaličky prešlo až do nejakej mini jam session. Veľmi sľubný začiatok večera. Po chvíľke schladenia sa vonku na terase prostredníctvom podtatranského vzduchu, rozčerili ticho večera Moraváci DMC. DMC, resp. Death Mosh Core,...
Mini report – Krudus – Bloody Redemption – Fleshless- Žalár
Nasledujúce slová a dojmy z koncertu sú spracované očami Jura Velesa, ktorý sa koncertu zúčastnil. V galérii na FB stránke Metalexpress nájdete aj fotografie, ktoré pre stránku Metalexpress vyhotovila Becky. Dnes otvárajú podujatie Krudus. S mladým nádejným gitaristom podávajú výkon nečakaných rozmerov. Od začiatku vystúpenia sa rezu gitary hlboko pod kožu, a tempo neprestáva. Ako otvaracka pri zvučných menách ako Bloody redemption alebo Fleshless je voľba výborná. Hneď od úvodu sa energia prenáša na ľudí v prvom rade, a aj keď v menšom počte ľudí, zastúpenie fanúšikov v tvrdej muziky smelo dopĺňajú rady mladej krvi, a pre dlhoročne fungujúcu scénu aj ľudia z rádov „občasných“ návštevníkov. Zvuk sa od otváracej ceremonie posunul rapídne smerom nahor, a dosahuje naozaj kvalitu väčších rozmerov ako tento malý, ale dostupný klub ponúka. Tak isto sa prešlo na čapované pivo do skla, čo pri rozumnej cene veľmi podporuje meno klubu, a chuť nadšencov underground scény Žalár navštevovať. Po miernych technických problémoch na pódiu otvárajú svoj set Bloody Redemption skladbou „No lives left to live“. Pravdu je, že obecenstvo stratilo na intenzite, čo sa ale nedá povedať o kapele ktorá dávkuje old school death metal do značne preriedeneho davu ľudí. Kapela vsadila na prekladanie posni z oboch albumov “ infected minds“ a posledného albumu „hit to the Gore“. Ako vždy, pri tejto kombinácii hudobníkov je vidno že majú odohráte roky na pódiu aj v zoskupení iných kapiel ktoré tu nebudeme menovať. Bloody redemption sa opierajú do toho čo vedia a to je death metal z roku 1987. Ten skutočne agresívny, a ten ktorý si zapamätá každý kto ho počul hoc aj prvý krát. Poslednou kapelou v repertoári je niekto koho nikto nemusí predstavovať v kuloároch underground death metal scény, a je to samotný „Fleshless“ napriek tomu z že obecenstvo činí už ani. Je 50 ľudí, kapela podáva rovnaký výkon ako na obrovských festivaloch a dáva do svojho vystúpenia úplne všetko. Energia, pohyb, zvuk, a profesionalita sprevádza celé teatro kapely zo susedných čiech. Navzdory malej účasti na dnešnom koncerte v klube Žalár, je atmosféra, a zvuk výborný. Každý milovník tvrdej undergroundovej muziky ktorý sa zúčastnil, mal nezabudnuteľný zážitok z koncertu. Galéria fotografií na FB –...
MARDUK rozpútali ocelové peklo v Bratislave – Report
Marduk na začiatok roka ohlásili tretiu etapu turné pre podporu svojho albumu z roku 2023 Memento Mori a tentoraz táto blackmetalová pancierová divízia neminula ani Bratislavský Randal. Ako posilu na túto devastačnú výpravu si zobrali hneď tri pekelné formácie. Večer na minútu presne otvárali Francúzski SUMMUS DIABOLICUS INCARNATUS, ktorí zatiaľ, aspoň podľa dostupných informácií majú na konte jedno fullko z roku 2022. Táto kapela bola pre mňa veľkou neznámou, tak som bol aj trocha zvedavý. Na prvý dojem klasický blackmetal s corpsepaintom, kožou, vybíjanými doplnkami a mikrofónom v tvare obráteného kríža. Rýchlo sme sa s „trve“ brigádou zhodli, že ako vizáž a pódiový prejav, tak ani samotná hudba príliš ničím nevyniká. Jednoduché, melodické a do nekonečna opakované riffy a refrény, občas spestrené čistým spevom alebo podporným vokálom gitaristov, čo bolo asi najväčším highlightom ich vystúpenia. Každopádne Francúzi splnili svoju úlohu otváracej kapely a isto si našli nových prívržencov z hojného publika, vo mne však nezanechali žiadnu stopu. Nasledoval temný útok v podaní portugalských satanistov IRAE. Lisabonskí černokňažníci boli od prvej chvíle oveľa presvedčivejší ako ich predchodcovia. Ich black metal bol príjemne mrazivý s rýchlejšími tempami a aj napriek tomu, že ničím nevynikal a neprekvapil sa to počúvalo a pozeralo veľmi dobre. Proste black metal, ktorý sa dá v pohode pustiť v pozadí každodenných aktivít bez toho, aby na to človek musel extra dávať pozor. Posledných asi 5 rokov sa Holandskí DOODSWENS stali stálou predkapelou Marduk a tak skalný fanúšikovia mohli z roku na rok sledovať vývoj tejto kapely. DOODSWENS pôvodne ako projekt dvoch mladých blackmetalistiek sa z opustených holandských parkovísk dostali na svetové pódiá, za čo si vyslúžili aj môj obdiv. Pri živých vystúpeniach figuruje iba bubeníčka a speváčka I, ktorú sprevádzajú inštrumentalisti R a P. Ako pri správnej misantropne uzavretej blackovej kapele, žiadne detailne informácie nie sú známe, čo sa týka zmien v rámci kapely. Na úvod bubeníčka otvára satanský rituál „modlou k pekelným princom“ a zapálením čiernych sviečok a za štipľavej vône živice z rozžeravených kadidiel sa spustí temný rituálny blackmetal. Kanonáda bicích a brutálny škrekot odprevádzaný vokálom gitaristov vzbudzuje pocit príchodu Satanovej ríše. Dlhý pochmúrny kostolný chorál naznačuje príchod švédskych veteránov. MARDUK je jednou z najaktívnejších blackmetalových formácií čo sa týka vydávania albumov aj masívneho koncertovania, tomu nasvedčuje aj to, že som ich posledných desať rokov mal možnosť vidieť ročne minimálne raz za rok. Nakoľko ma táto kapela sprevádza od detstva, som veľmi vďačný. Žiaľ mi vždy pripadalo, že aj napriek ich enormnej snahe sa im neušlo dostatočnej pozornosti a zaslúženého uznania. Jednak za to môžu kontroverznosti, či nepochopenia z hľadiska verejnosti kvôli tematike druhej svetovej vojny a nemeckej vojenskej mašinérie, čo keď sa niekto trocha...
Report – Otvorenie Žalára vo veľkom štýle!
Minulý piatok sa otvorili brány nového klubu Žalár v Bratislave, ktorý povstal z pozostatkov Kulturáku. Toto znovuzrodenie sa oslavovalo hneď dvojdňovou akciou, ktorú sme nemohli vynechať. V piatok sa pred klubom zhromažďoval pekný počet nedočkavých prívržencov undergroundu. Ohlásené otvorenie o 19:00 sa trocha oddialilo, lebo team klubu ešte finišoval prípravy, aby každý bol čo najspokojnejší. A spokojní sme veru boli, redizajnovaný bar so slušným výberom pitia ale aj jedál, nový priestor pre fajčiarov, čisté záchody a čo je najhlavnejšie, nová zvuková technika, ktorá celý večer kontrolou majstra zvukára do nás hučala čisto a zreteľne. Samozrejme priestor nie je nafukovací, takže krátko po otvorení nastala úplná plnka. Večer, a tým aj hudobnú púť klubu otvárali crust/metaloví mladíci Raid Siren. Pre mňa je crust v súčasnosti jedným z naj variabilnejších a zároveň stále zaujímavou odnožou hudby proti hudbe, do ktorej sa vždy dajú nasúkať nové nápady, ktoré robia jednotlivé kapely jedinečnými. Toto je aj príklad Raid Siren, kde popri klasických dis-rytmoch môžeme zacítiť aj závan crustu, či post-HC. Prehodenie je prekvapivo rýchle a hladké. Nasleduje neúnavná špinavá garážová vypalovačka WARGAME. Učebnicový crust s plným nasadením od prvej do poslednej noty, proste človek sa nemôže sklamať. Čerešničkou bola hosťovačka bývalého basáka a vokalistu Dĺžňa. Hlavným aktom otváracieho ceremoniálu bola bratislavská ADACTA. Celá akcia do tohto bodu prebiehala hladko a na prvý pokus až podozrivo bez malérov. Vyliate pivečko do pódiového PA systému však skoncovalo s pokojným priebehom a tak počas skladby „Ticho“ to ticho naozaj nastalo. Našťastie sa nič závažné nevypálilo a po pár desiatkach minút prekáblovania sa všetko znova rozbehlo. Z pódia sa valil ten najkvalitnejší deathmetalom nasiakly temný crust aký na Slovensku máme. Chlapci sú jednoducho profíci a to odráža aj kvalita ich vystúpenia. Zazneli aj staršie veci ako Amen a Niečo sa stalo a tiež coverky od Hail Of Bullets a Disfear. Piatkový večer bol v podstate vypredaný a z môjho pohľadu aj veľmi úspešný, s výbornou atmosférou. Organizátori na sobotu pripravili program v zmysle hudobnej rozmanitosti značne odlišný a potemnelý. Prichádzam tesne pred tým, ako Košický Black Light sputili svoj nekompromisný trash/death metal. Rýchle tempá a šialené rifovačky rozhýbali publikum hneď od začiatku. Zazneli aj nové kúsky z pripravovaného EP-čka, ktoré má zazrieť čierne svetlo sveta tento rok. Chalani hrali energeticky a v niektorých skladbách doslova šaleli na pódiu, čo malo správnu odozvu aj v osadenstve. Druhí nastupujú Košicko-Pražskí Otras. Títo mladíci už majú za sebou niekoľko nahrávok a aj turné po Nemecku. Na prehodenie sa čaká dlhšie, predsa je to Black Metal so silným punkovým nádychom, tak sa treba prevteliť do prípravy vranieho vývaru aj výzorom. Set otvárajú titulnou skladbou svojho minuloročného albumu Čas Karhať, a tým...
Krásy bolesti a hluku – Hradby Samoty Bratislava Intermezzo deň 1. – Report
Ako labužník audio vizuálnych extrémov a návštevník prvých pár ročníkov Hradieb Samoty som mal tú česť sa zúčastniť prvého večera tohtoročného Bratislavského intermezza. Musím pochváliť aj výber miesta konania. Kultúrny priestor A4, kde som bol mimochodom prvý krát, je ideálny a dostatočne temný pre túto akciu. Večer otvárali ANGEL EPILEPSIA, spoločný projekt Erika z Drén, mojim starým kamarátom, ktorého som asi 10 rokov nevidel a ktorý aktívne kolaboruje aj s projektom Hluková Sekce a samozrejme hlukovej umelkyne MK Vermin z temných industriálno ambientných Magadan. Hudba Angel Epilepsia na rozdiel od nihilistického a chaotického harsh noisu Drén je oveľa uhladenejšia a konceptuálnejšia. Erikové stupňujúce tempo, vrstvujúce sa frekvencie a tvrdé beaty sú krásne vyvážené ambientnými tónmi a temnými vrstvami spomínanej umelkyne MK Vermin. Ich projekcia dokonale ladila a dokonca dotvárala celkovú atmosféru ich vystúpenia, nakoľko sa jednalo o zostrih najznepokojujúcejších scéne maďarského umeleckého filmu Turínsky Kôň. Tato dokonalá kombinácia obrazu a zvuku vytvárala jedinečný ezotericko nihilistický celok. Druhou umeleckou kolaboráciou mal byť projekt SAAGARA & WACŁAW ZIMPEL, ktorý je projekt indických umelcov a polského klarinetistu a experimentátora Waclawa Zimpela. Kvôli nečakanej organizačnej zmene namiesto folkovo malebných tónov sme mohli byť svedkami úplného hlukového ničenia, neurotických beatov, breakcorových apokaliptických návalov a znepokojujúcich a miestami až bolestivých minimalistických frekvencií v podaní majstra hluku so pseudonymom HLUKÁR. Predstavenie zahalené do hmly s intenzívne blikajúcimi svetlami bolo i v tejto forme záživné a zaujímavé. Americký projekt ILLUSION OF SAFETY mal zdĺhavé prehodenie, čo však v rámci hudby generovanej pomocou magických krabičiek ani nie je divom, lebo keď v tej hromade káblov ako z Tetsuo Iron Man hoci aj jedna zablúdi už nastáva chaos a to neriadený. Každopádne vystúpenie Illusion Of Safety bolo celkom zaujímavé, psychedelicky sa stupňujúce po dronových zvukových vlnách k power electronics až kým to nevyvrcholilo a explodovalo do harschnoisu, len aby vzápätí uľavilo naspäť do ambientnej psychedelie. Toto všetko bolo odprevádzane hypnoticky abstraktným premietaním. Žiaľ, aspoň za mňa, Illusion Of Safety bol najslabším článkom večera. Nasledovalo najviac očakávané vystúpenie piatkového Intermezza, talianska performance a noise umelkyňa Alessandra Zerbinati. Jej predstavenie bolo dych berúco bizarné a unikátne za doprovodu noizovej elektroniky, ktorá mi miestami evokovala na diela Stalaggh alebo Gulaggh. Vizuálnu stránku nebudem detailne opisovať. Nebolo by to vhodné ani vkusné, takže v skratke to bolo hypnotizujúce, neurotické a krvavo nihilistické. Degradácia života a človeka samého krásnym umeleckým spôsobom. Záverečná MALA HERBA bola Rakúsko-poľskou kolaboráciou dvoch umelkýň zvuku. Ich hudba bola rituálne meditačná s pomalšími beatmi obalenými do Wiccanského ambientu s ladnou melódiou prírody a korunovaná spevom sirén. Projekcia bola veľmi pekná v jednom segmente s tancujúcou bielou čarodejnicou. Celé vystúpenie vyvrcholilo do katarzickej pohanskej modly k Veľkej Matke v obnaženej kráse stvorenia. Piatkový večer Bratislavského Intermezza Hradieb Samoty bol obrovským zážitkom a znovu sa potvrdilo, že hluk aj bolesť môžu byť...
Svätomartinský Randal vol. 3!
V Randal Music Clube v Bratislave sa už po tretíkrát uskutočnil koncert, za ktorým organizačne stojí kapela Antares z Martina. Tohtoročná zostava bola hudobne rôznorodá, pretože na pódiu sa vystriedal post black metal v podaní Autumn Nostalgie, blackened dark metal Ohen, death metal s melodickými prvkami Antares ako aj temný death metal z dielne Perversity. Udalosť bola o to významnejšia, že išlo zároveň o oslavu 30 ročnice Antares. V čase môjho príchodu do klubu sa ešte len na pódiu rozbiehala príprava a skupiny znášali a pripravovali aparatúru. V Randali sa pohybovalo len niekoľko návštevníkov a členovia kapiel. Začalo sa s miernym, približne 20 minútovým omeškaním. Na pódium sa ako prví postavili Autumn Nostalgie. Prekvapilo ma trochu, že chýbali hlavy filozofa, ktoré zvykli nosiť a patrili už pre mňa k akémusi koloritu a atmosfére tohto zoskupenia. Naposledy som ich mala možnosť vidieť na Burn Feste, kde patrili medzi silnejšie momenty piatkového večera. Začalo sa už tradične introm a ich tentokrát pomerne krátke vystúpenie ukončili ako inak outrom. V reporte z minulého roku v tomto istom klube som už o nich písala obšírnejšie a nechcem sa v tomto smere opakovať. Ako som už však poznamenala, čo ma najviac prekvapilo, bol kratší set, no aj napriek tomu poctivo kvalitne odohraný, ako je už u tejto kapely zvykom. Ako druhí v poradí sa predstavili už o niečo väčšiemu počtu ľudí pod pódiom trnavskí Ohen. Hoci skupina existuje už od roku 2013, istý čas nebolo o nich veľmi počuť. V pozmenenej zostave sa niekedy od minulého roku začali opäť objavovať na pódiách a tento rok vydali aj nový album Whispering Lies. Kapelu v súčasnosti tvorí šesť hudobníkov – dve gitary, basa, husle, keytar a bicie. Ich samotnému vystúpeniu však predchádzala celkom zdĺhavá zvuková skúška. Na druhej strane, niet sa čomu čudovať vzhľadom na množstvo prítomných nástrojov, aj pre zvukárov musí byť táto kapela celkom fuška nazvučiť. S výsledkom som však ja osobne nebola po tejto stránke veľmi spokojná, pretože počas celého koncertu nebolo takmer vôbec počuť speváčku Barbaru. Oproti minulým koncertom, ktoré som mala možnosť vidieť, prerážali husle, ktoré však výrazne dotvárajú atmosféru všetkých skladieb. Keďže má Ohen v súčasnosti novú zásobu skladieb, vypočuli sme si hlavne najnovšiu tvorbu. V porovnaní s ich vystúpením na Burn festivale (ktorý mimochodom členovia tejto kapely organizujú) sa mi zdali viac zohratejší a bolo vidieť, že už za tento rok odohrali množstvo koncertov. Ich set dotiahol do Randalu aj najviac prítomných ľudí, takže už si vybudovali aj určitú fanúšikovskú základňu. Hoci sa radí Antares medzi kapely s množstvom odohraných koncertov doma a v zahraničí, aj napriek ich 30 ročnej histórií sa na ich bratislavský koncert nedostavilo veľa fanúšikov....
Headbanger FM
- Headbanger_FM (26.5.2025 22:00) 26. mája 2025
- Headbanger_FM (19.5.2025 22:00) 19. mája 2025
- Headbanger_FM (12.5.2025 22:00) 12. mája 2025
- Headbanger_FM (5.5.2025 22:00) 5. mája 2025
- Headbanger_FM (28.4.2025 22:00) 28. apríla 2025
