Recenzia – Acid Force – World Targets In Megadeaths – Jawbreaker Records – 2023
jan12

Recenzia – Acid Force – World Targets In Megadeaths – Jawbreaker Records – 2023

Zverejnené v jan 12, 2024

Thrashoví nadšenci Acid Force vznikli v dobe, keď podobných kapiel pribúdalo ako húb po daždi. Mnoho z nich po prvotnom nadšení odpadla, ale práve Acid Force vyzerali sľubne. A nádej sa naplnila. Po EP Towards the Nuclear Load (2015) a debutovom albume Atrocity For the Lust (2017) sme si síce museli počkať pekných pár rokov, ale druhý album World Targets In Megadeaths nakoniec vyšiel minulý rok na jeseň. V kapele sa od jej vzniku v roku 2014 nejakí členovia vystriedali, zostava sa od debutu obmenila a momentálne ju tvoria Andrej Petro (vokál, gitara), Erik Leško (gitara), Federico Petrík (bicie) a Juraj Ondrejmiška (basa). Oproti predchádzajúcim nahrávkam počuť, že Acid Force sa zlepšili najmä kompozične a novinka je oveľa pestrejšia a variabilnejšia. Staroškolské thrashové rúbanice nezmizli, ani poriadne zborové zakričanie, ale pribudlo veľa ďalších prvkov: heavy metalové riffy a prepracované sóla, väčší dôraz na atmosféru a členitejšie skladby. Vďaka tomu je Wold Targets In Megadeaths zaujímavý aj pre ľudí, ktorých inak thrash metal až tak nezaujíma. Hneď prvá Out of the Trench ukazuje, že sa budú diať rôzne veci. Úvod ako vojnová skladba od Metallica, potom rozbeh do klasického thrashového riffovania. Jemne zachrípnutý spev/krik nejde len v jednej rovine a dobre vyjadruje pocity, ktoré opisuje v textoch. Práve metallicovské vplyvy sú zjavné, napr. sólo na konci štvrtej Rebirth of the Sun, prípadne inštrumentálka Beyond the Concrete Fields. Nie je to originálne, ale počúvanie je príjemné. Heavy/thrash skladby ako spomínaná Rebirth of the Sun pretkaná doslova maidenovskými sólami, prípadne výborná (možno aj najlepšia) Lightning Cops fungujú a pri každom počúvaní ma doslova nabili energiou. Ak sa niekedy pri thrash metale sťažujem, že ma ubíja, tak tieto skladby majú opačný účinok. Nezabudlo sa ani na poriadnu thrash mastenicu, ktorou je najkratšia Praise the Atom. Príklon k heavy metalu a melodickejšej forme sa prejavil aj vo zvuku, ktorý je viac uhladený a menej reže. To však určite nie je na škodu, album tým len získal. Nahrávalo sa v SPK Audio u Miroslava Speváka, ktorý sa postaral aj o mix a master. Obal od Andeia Bouzikova je také Megadeth klišé, ale žánrový štandard, takže v pohode. Album vychádza vo švédskom vydavateľstve Jawbreaker Records vo všetkých formách, mimo iného aj na vinyle a MC kazetách. Zvyčajne thrash metal moc nevyhľadávam. Nekonečná búrka riffov vo vysokej rýchlosti, najlepšie minimálne v hodinovej dĺžke, ako je populárne u mnohých veľkých kapiel, je pre mňa príliš unavujúca. V prípade Acid Force je to presne naopak. Album World Targets In Megadeaths je pestrá zmes thrashovej ostrosti a heavy melódií s výbornými hráčskymi výkonmi a dobre padnúcim vokálom, ktorá ma nabije energiou a baví v celej (veľmi rozumnej) dĺžke. Kontakt: https://acidforce.bandcamp.com/...

Čítaj ďalej
Slup – Self Torture – Bizarre Leprous Production, 2023
jan07

Slup – Self Torture – Bizarre Leprous Production, 2023

Zverejnené v jan 7, 2024

„Maska s hrotmi pobitá, latex a bičík, ale S/M swingers klub to není, jasný pane.“ Ha, doznievajú vo mne ešte Vianoce a do toho mi hrajú brnenskí Slup a hľa, toto je výsledok. Čo nie je na škodu. Po niečo vyše dvoch rokoch sa mi tu v mojej zbierke zrazu samovoľne vyejakulovala nová položka v ich diskografií. Tentokrát ide síce iba o zhruba štvrťhodinkovú EP záležitosť, ale táto placička si z vás urobí subíka a núti vás púšťať si tento materiál opakovane. Náhodnému poslucháčovi môže spôsobiť priam rozkoš a motýliky v podbrušku. Ak máte Slupky v merku a sem ta mrknete na ich facebookový profil, tak ste si mohli všimnúť, že sa borci vrhli po hlave do nahrávania už niekedy na jari minulého roku. Kapela pomaličky odkrývala obal a ukážku v podobe skladby Incest. No a ani sa človek nenazdal a skôr ako by ste povedali sadomaso, prišiel dátum 10. október a „Samomučenie“ bolo vonku. Nejaké prekvapenie, alebo štýlové zvraty sa asi očakávať nedali a ja som za to rád. Tento ich gore chytľavý ako venerická choroba v štýle Cock and Ball Torture, Gut, Rectal Smegma, či Rompeprop, ma vždy vie potešiť a ulahodiť mojej zvrátenej duši a divnému vkusu. Až má človek chuť odpratať nábytok a trsať podľa vzoru slov Homera Simpsona: „Ten špek ale líta.“ A čardáš začne hneď od začiatku. Krátke intro a niečo vyše minútky bubľavých tónov pitchshiftera, dusavého tempa a pekne basového zvuku skladby Incest. K takým tým skladbám, ktoré si budete s chuťou pobrukovať pri bežných činnostiach všedného dňa môžem v pohode zaradiť Suck to be You, či Taphophile (termín znamenajúci niečo ako milovník hrobov a cintorínov, v kombinácií s bežným „lechtivým“ humorom kapely to môže zabiehať do nekrofilných sfér, ale ja neviem, texty sa ku mne nedostali). Dvojica Weed in Breakfast a Skin Habbit (tá možno až niekam k belgickým strýcom Agathocles hodená) dýchne zase trošku jemne punkovovou atmosférou. Apropo, ten Agathocles nespomínam náhodou. Minule Slupky na Perverse Trinity scoverovali Ahumado Granujo a tentokrát padol los na kapelu Jana Frederickxa a prastarý song Teachers. A zadarilo sa. Ten cover má gule o veľkosti zrelých kokosov. Na úplný záver kapela umiestnila The Cemetery Is Open Today a ja aj keď mám výhrady k Jakubiskovým filmom a fanúšikom jeho kinematografie asi nikdy nebudem, tak sem to intro a outro z Perinbaby (nech už to vyznieva akokoľvek zvláštne) sedí ako prirodzenie do latexu. Ku zvuku sa asi ani nemusím veľmi vyjadrovať. Pri kapelách podobného ranku mám len jednu zásadu a to tú, aby bola basgitara výrazná a to sa tu deje mierou vrchovatou. Asi je zjavné, že v tomto prípade neviem byť veľmi kritický. Ono...

Čítaj ďalej
TOP 10 – Nejextrémnější metalová alba, část 1.
nov25

TOP 10 – Nejextrémnější metalová alba, část 1.

Zverejnené v nov 25, 2023

Toto dílko je rozšířením původního instagramového článku z konce července. Vždycky mě na metalu strašně bavilo pozorovat tu touhu kapel/projektů vytvořit extrémnější dílo, než jejich předchůdci. Znáte to, jedno desetiletí děsil rodiče Alice Cooper, během následujícího se křižovali nad koncerty Venom a v dalším se mohli mračit nad obaly alb Cannibal Corpse v obchodech. Přesto, co si budeme říkat, jak čas plyne, stává se to v podstatě těžším a těžším úkolem posluchače znepokojit či prostě hudbu někam dále do hlubin posunout, aby zároveň byla stále uhratelná, proveditelná naživo nebo aby se nepřelila čistě do noise žánrů ceněných jen těmi největšími fajnšmekry se zdevastovanými ušními bubínky. Přesto se však evoluce nezastavila a tak jsem se rozhodla dát do kupy pár bizárků, které by vám neměly uniknout. Zároveň mi je jasné, že s tím slůvkem „nejextrémnější“ se pouštím na tenký led, ale nechte mě to vysvětlit – zatímco u této první desítky kapel se jedná především o intenzitu techničnosti, brutality a náhody vyhnané do absurdna, totálně znepokojující, zvrácenou, sžíravou atmosféru okusíme až u dalšího dílu. Stejně tak by se našly daleko větší hudební extrémy v noise žánrech (např. gorenoise), ale mým záměrem bylo vybrat nahrávky, které se stále více méně pohybují okolo metalových břehů. Takže, dneska se podíváme hlavně na kapely v Brutal Death/Goregrindových vodách. Pořadí berte s rezervou. Příjemnou zábavu. 1.ENCENATHRAKH – Encenathrakh (2015) Kapela, na kterou jsem narazila náhodou v hlubinách internetu, ještě dříve, než se ke mně dostalo číslo slovenského Earsturbation zinu s rozhovorem. A co nabízí? Totální improvizovaný chaos s náhodnými výbuchy agrese, nejvíce hnaný výborným bubeníkem Weaselem Walterem, který mimo to hraje i ve free jazz uskupeních, videa určitě na internetu najdete. Některé části skladeb (jestli to tak lze nazývat) zní trošku plánovaně, ale z 95 % půjde o improvizaci. Celkově všichni členové mají společné, že hrají v nespočtu projektů, mohli byste znát např. Krallice (společné pro baskytaristu a kytaristu) Gorguts či Artifical Brain. Kde na to berou čas? Takhle by zněl starý Devourment na steroidech po zrušení všech skladatelských mantinelů.     2. CADAVORACITY – Cadavoracity (2023) Novinka z Indonésie, ačkoli bubeníkem není nikdo jiný, než thajský magor Polwach Beokhaimook, který se na tomto listu měl původně vyskytnout ve 3 kapelách, ale nakonec jsem to zkrouhla na dvě. A než se mi začnete smát za fetiš na bubeníky, posuďte sami – asi to bude hlavně šílená hra na bicí, která kapely činí extrémními, protože tohle není náhoda. Opět zde máme blastbeatový nepředvídatelný extrém, těžší na strávení, ale ne až tak náhodný jako Encenathrakh.       3. INTESTINAL ENGORGEMENT – Putrefying Consumption on Dismemberment (2022) Duo z Panamy. Jedna z kapel, která se vydala podobnou...

Čítaj ďalej
Recenzia – Ravenarium – Hypertowers – 2023
nov16

Recenzia – Ravenarium – Hypertowers – 2023

Zverejnené v nov 16, 2023

Ďalšou nahrávkou tohto roka, ktorej existencia je pre mnohých prekvapením, je druhý album Ravenarium. Ten prvý, s názvom Sounds For A Dying Age, vyšiel pred viac ako 20 rokmi. V tej dobe ma zaujímala iná hudba, takže Hypertowers je pre mňa viac-menej prvým zoznámením sa s kapelou. Aj keď som ich naživo už kedysi videl, žiadne dojmy sa nedochovali. Nový album určite viacerých potešil, lebo minimálne v bratislavskom metalovom podzemí majú Ravenarium svoje meno. Nový album bol nahratý v zostave Peter Fedorčák (gitara, vokál), Peter Nagy (gitara), Martin Vacula (basgitara) a Lukáš Michálek (bicie). Žánrovo sa dá súhlasiť so zaradením technický death metal, aj keď skôr v zmysle toho, čo sa takto nazývalo pred 20 a viac rokmi. Tiež je treba dodať, že páni sa nijako neobmedzujú a zbytočné hranice si nekladú. Hypertowers je výdatná porcia hudby a keď zoberiem do úvahy jej náročnosť, možno až príliš veľká, ale o tom neskôr. Album začína dramatickým introm, ktorý uvedie jednotný koncept albumu, ktorým je téma času. Dvojka Deathclock roztočí šialený kolotoč rôznych motívov a ukáže, čo môžete od albumu čakať. Miestami djentovo nabasovaný zvuk, elektronické zvuky, a tá pasáž s basou a tikaním hodín, za mňa výborné a odvážne. Pri ďalších skladbách sa však kormidlo obráti k tradičnejším vodám, aj keď sa stále dá hovoriť o nezvyčajných kombináciách a experimentálnych prvkoch. Modernejší zvuk Deathclock sa stráca a zvukovo znejú mnohé veci až zastaralo, čo je pri technicky náročnej nahrávke škoda. Agresivita nie je pre Ravenarium priorita, ale viac ostrosti by nezaškodilo. Melodic death a tech death/thrash motívy potom chytajú heavy nádych. Možno to bude pre niektorých plus, istá nostalgia, ale ja mám pochybnosti. Žánrovo sa pohybujeme od rockových vecí (titulná Hypertowers), cez heavy power kúsky (Lost Dimensions of Life), až po death/thrashové tvrdšie skladby (tých je predsa len väčšina). Ako som vyššie spomenul, album je dosť dlhý, čím trpí jeho druhá polovica, pri ktorej už často pozornosť nestačí. Osobne preferujem počúvanie albumu na dvakrát, vtedy sa najlepšie prejaví sila týchto skladieb. Posledné dve veci Timeless a Until Blood Soaks sú výborné tech death záležitosti, aj vďaka hovoreným samplom majú podmanivú atmosféru a mnohé pasáže by sa mohli páčiť napríklad aj fanúšikom progresívnych Alkaloid, prípadne iných spriaznených projektov. Ďalšou mojou obľúbenou skladbou je štvrtá Lost Dimensions of Life. Skôr heavy power záležitosť so skvelým refrénom a zaujímavými melódiami. Dosť odlišná tvár ako spomínaná Deathclock a záver albumu, ale Ravenarium majú široký záber. A hlavne robia to, čo chcú, bavia sa pri tom a na žánrovú konzistentnosť až tak nehľadia. Album Hypertowers je trochu roztrieštený, jednotný koncept sa týka len textovej stránky, ale obsahuje výborné a zábavné skladby, ktorým nechýbajú odvážne nápady...

Čítaj ďalej
Surgery – Living Dead – Darker than Darkness Records, 2023
nov12

Surgery – Living Dead – Darker than Darkness Records, 2023

Zverejnené v nov 12, 2023

Na Tatry sa pomaly znáša voda vo forme snehu a pod Tatrami, z hlbín undergroundu po čase zase vyviera horúci prameň. Mojím cieľom nie je nejaké lákanie na turistické atrakcie v okolí Popradu, ale to sa nám tu len po piatich rokoch urodilo nové dielko v kolíske menom Surgery. Kapelu vídam pomerne často behom roka a tak nejaké sľubné ukážky sa už chtiac-nechtiac ku mne dostali aj v predstihu. No a to chcem povedať, že zneli dobre a tak moje nádeje k tomu, že aj celý album by mohol byť podarený sa značne zvyšovali. Pred pár týždňami prešiel mojim sitom v ušiach nový album Prison of My Life. S hudobnou náplňou tam problém nemám, ale s obalom sa nejako neviem stotožniť. A podobná situácia nastáva v mojom prípade aj u Surgery. Kapela tu siahla po službách fínskeho borca počúvajúceho na meno Toni Hietomaa a napriek tomu, že jeho portfólio obsahuje aj väčšie mená ako Cadaveric Incubator, Funebre, Torsofuck, či českých thrasherov Faüst, tak mne jeho štýl veľa nehovorí. Ale proti gustu… Samotný návrh možno nie je zlý, len z toho prevedenia na mňa sála taká možno detinskosť? Ale áno, rozumiem, že je to štýl daného umelca. No nič. Poďme k hudobnej náplni, ktorá je o triedu vyššia (ale to už jemne spoilujem). Borci sa asi dosť zhliadli v zombie hororoch, keďže textová náplň prvých dvoch skladieb sa opiera o túto tému (čo mne vážne nevadí a som za to rád). Reč je teda o titulnej Living Dead a Zombie Influence. Atmosféru navodí krátke daždivé intro s hromom v pozadí a vyvalí sa Living Dead. Tu by som chcel podotknúť, že v momente keď Tomáš ešte nezatlačí s hlasivkami úplne na pílu a ide si v relatívne čistejšom prejave, tak by som si ho vedel predstaviť spievať aj v nejakej hardcore kapele. A neviem či to bolo aj vážne chcené, ale práve táto skladba má v sebe aj trošku toho HC (a nemyslím tým Hlohovec, aj keď Hlohovec je hardcore sám o sebe, ale to je na inú tému, ha). No a práve trvalý príchod Tomáša do zostavy Surgery (nejaký čas tam iba suploval, keď predchádzajúci spevák Rasťo nemohol z časových dôvodov absolvovať koncerty) považujem za šťastný ťah. Apropo, personálne zmeny v kapele. Oproti minulému albumu Absorbing Roots sa zostava dosť obmenila a zostali z nej v Surgery iba gitarista Rado a basák Robo. Čiže nejaké zmeny (aj keď nie zase úplne markantné) v hudobnom smerovaní proste prísť museli. Aby som sa ešte na chvíľu vrátil ku skladbe Living Dead, tak tu hosťuje Jozef „Falusoid“ Kováč (Bloody Redemption, Pseudosapiens, Pyopoesy, či divnoprojekt Falusoid). Čo sa ešte týka hosťujúcich hudobníkov, tak...

Čítaj ďalej
Recenzia – Doomas – R’LYEH – Gothoom Productions – 2023
nov09

Recenzia – Doomas – R’LYEH – Gothoom Productions – 2023

Zverejnené v nov 9, 2023

Ak by som mal urobiť zoznam najaktívnejších ľudí v slovenskom metalovom undergrounde, určite by tam nechýbalo meno Peter “Doomas” Beťko. Stojí hlavne za Gothoom festivalom a vydavateľstvom Gothoom Productions, možno trochu v pozadí sú pre niektorých jeho hudobné aktivity, konkrétne doom/death metalová kapela Doomas. Napriek takmer dvadsaťročnej existencii je album R’LYEH len tretím radovým albumom. V roku 2008 vyšiel debut Seven Sins, potom LaMuerte v 2015 a EP Portal v 2019. Aj z toho je jasné, že kapela nie je prioritou a tvorí sa vtedy, keď je čas a chuť. Výhodou je, že nehrozí nadprodukcia a skladby sa k poslucháčovi dostanú pekne vyzreté. Názov novinky jasne hovorí, akej téme sa budeme venovať, kde sa berie inšpirácia, ale aj o tom, aká asi bude atmosféra nahrávky. Album R’LYEH, to je 8 skladieb, z ktorých dve už môžete poznať z EP Portal, a viac ako 50 minút ťažkého temného doom a death metalu. Doom metal nie je na Slovensku často hraný štýl, a ak ho už aj niekto hrá, je to skôr vo forme stoner doomu (Fat, Bongsilisk alebo Old Tomb), prípadne je preferovaná experimentálnejšia cesta (napr. Therapist alebo 0N0). Doomas pristupujú k žánru pomerne klasicky, ale neboja sa primiešať aj ďalšie ingrediencie, a vďaka tomu si vytvárajú charakteristickú tvár. Prvé štyri skladby sú pestrejšie a často aj rýchlejšie, s výrazným dotykom death a trochou black metalu. Tiež je výrazná orchestrálna zložka, resp. atmosférický klávesový podkres. Do tejto prvej polovice nahrávky spadajú aj dve skladby z predchádzajúceho EP, konkrétne Abyss a Portal, ktoré sú však v novej verzii. Členité, tempovo a náladovo premenlivé skladby majú na pomery žánru hitový potenciál a dramatický efekt sa podaril na výbornú. Druhá polovica, teda ďalšie štyri skladby, sa podstatne viac držia doom metalu a na prvé počutie pôsobia trochu chudobnejšie a nevýrazne. Je to však spôsobené hlavne kontrastom s prvou polovicou, pozornejšie počúvanie odhalí mnoho zaujímavých motívov. Aj keď piata Hounds of Tindalos ma nezaujala ani po mnohých opakovaniach. Naopak, posledná Consumed By The Ocean: Father! vďaka jemnej melanchólii a odlišnej nálade jednoznačne funguje a predstavuje výborný záver. Samostatnou kapitolou je výborný vokál. Vďaka nezvyčajnému frázovaniu a brutálnej hĺbke často uveríte, že album nahrala nejaká lovecraftovská obluda. Mimozemský a neľudský dojem sa málokedy podarí evokovať hodnovernejšie ako tentoraz. Inštrumentálne je album očakávateľne na vysokej úrovni, je počuť, že muzikanti vedia, čo robia. Obal nie je úplne podľa môjho vkusu, zdá sa mi príliš priamočiary a predvídateľný. Doomas vydali výborný a zaujímavý doom metalový album, ktorý však ostáva v tradičných žánrových vodách bez experimentov. Nie je to ľahké počúvanie, aj keď pár motívov sa do uší dostane rýchlo, najmä z prvej polovice albumu. Druhú budete odhaľovať...

Čítaj ďalej