Pigsty – Pig Blood – Bizarre Leprous Production, 2020
Ave! Ave Versus Christus! Ave! Ave Versus Christus! Ave! Ave Versus Christus! Ave Satani! Takto znie zopár veršov erbovej skladby Jerryho Goldsmitha z kultového hororu The Omen. Čo to robí v recenzií na grindový album? No proste, Pigsty sa rozhodli tak trochu zremakovať tento kúsok klasickej kinematografie k obrazu svojmu. Apropo, samotní Pigsty. U nich bolo veľmi dlho ticho. Topi ten prehrabuje svoju hororovú filmotéku v Kandar, no a Otyn zase mláti do bicích v Hellyum. A tu zrazu z ničoho nič prišla správa, že táto dvojica dáva dokopy nový album. Po jedenástich rokoch od Planet of the Pigs. Ale so živou prezentáciou sa nepočíta (aktuálne teraz asi u žiadnej kapely). Ako som už spomenul, tak kapela sa tu striktne drží scenára filmu. Tým pádom nie je prekvapením, že introm k úvodnej skladbe The Arrival je vyššie uvedený démonický popevok Ave Satani!. Kto by náhodou nepoznal The Omen, tak vo filme ide o to, že sa na svetlo sveta dostane Antikrist a biblické proroctvá sa akosi v rýchlom slede začnú napĺňať. Za spoiler sa ospravedlňujem, ale čo už. V Pigsty verzií je týmto Antikristom akurát bytosť v latinčine nazývaná Sus scrofa domesticus. Takže nejaká tá bravčovina. Ak očakávate zmyselne šialenú grindovú jazdu, tak vás asi zaskočí to, čo sa na vás vyvalí z reproduktorov. Je to naozaj niečo také, ako keby ste si do jedného reproduktora pustili soundtrack k The Omen a do druhého milú grindovú masáž. Tvrdé pasáže sa prelínajú so samplami z filmu, sú podfarbené symfonickým nádychom a celkom ťažké na posluch. Tým myslím, že sa človek do nich ťažšie dostáva, pretože je tam toho naozaj veľa, na čo sa musí sústrediť (ak teda cítite potrebu sa do albumu nejakým spôsobom infiltrovať). Za najvydarenejšie tracky považujem The Arrival, Megiddo vs. Armageddon a It´s All for You, Damien!. Posledná menovaná (vlastne nie iba ona) ako keby v sebe kombinovala samotných Pigsty s Dimmu Borgir (ja viem, divná kombinácia, že?) z obdobia Puritanical Euphoric Misanthropia. Na výbornú hodnotím obal albumu a celkovo vizuálnu stránku. Už len keď sa pozriete na toho „pašíka“ na obale, tak je to tak pekný odkaz na plagáty k The Omen (za tým stojí opäť Crazy Dan, ktorý odvádza skvelú prácu u Kandar). No a keď otvoríte booklet, tak v ňom nájdete aj fotografie z filmu (okrem iného). Čo sa týka Pigsty, tak mne najbližšie zostávajú stále prvé dva albumy. Tento nový je od nich na míle vzdialený. Prebehol som ho veľakrát, ale až tak mi k srdcu neprirástol. To neznamená, že je horší ako čokoľvek iné z minulej diskografie (nejaký model, podľa ktorého by sa niečo dalo tabuľkovo kvalitatívne pri hudbe vyhodnotiť asi neexistuje)....
Recenzia – Dead Carnage – From Hell For Hate – Immortal Souls Productions – 2020
Ak čo len trochu sledujete česko-slovenskú scénu (čo asi áno, keď toto čítate), netreba vám Dead Carnage predstavovať. Takže len veľmi v skratke: kapela zložená s (ex)členov formácií ako Disfigured Corpse, Antigod, G.O.R.E. a ďalších debutovala EP resp. splitom (so Soul Massacre) The Only Thing I Ever Wanted Was To Kill The God. V 2017 im vyšiel prvý radový album Flesh, Blood, Orgy, tento rok prišiel čas na dvojku From Hell For Hate. Na rozdiel od predchádzajúcich, ktoré vyšli pod labelom magazínu Pařát, aktuálny zápis je pod krídlami slovenského vydavateľstva Immortal Souls Productions, teda čisto death metalovej stajne Jura Haríňa. O žánrovej krabičke sa neoplatí diskutovať. Nič iné ako klasický death metal sa samozrejme nedá očakávať. Vzhľadom na osoby, ktoré sú za nahrávkou, je určitá úroveň kvality zaručená, to si už proste páni postrážia. Neznámou v tejto rovnici je, ako kvalitný a energický materiál sa podaril zložiť a nahrať. Predsa len, remeslo je remeslo, ale väčšinou treba priniesť aj niečo navyše, čo presvedčí, že sa oplatí počúvať viackrát. Zjednodušený pohľad pre oldschool death metalového maniaka by sa dal zhrnúť rýchlo: všetky potrebné atribúty sú splnené, hudobne aj vizuálne, takže pokojne kupujte a počúvajte. Pre ostatných to až také jednoduché nie je, musím priznať, že minimálne zo začiatku som mal pochybnosti. Začíname organom, v temnote počuť kovové údery, postupne sa úvod preleje do prvej skladby a stará škola death metalu vládne prísnou rukou. Hrdzavý špinavý zvuk, zaschnutá krv a… priamočiara agresivita, skoro punkové bicie, vokál nesúci sa v jednej polohe. Pocit jednoduchosti a monotónnosti je síce čiastočne vyvážený energiou, ale skladby pôsobia príliš dlhé, aj keď nie sú. Našťastie od štvrtej My Blood is Black sa charakter mení a konečne sa začínam baviť: valivý úvod, gitarové sólo, zmeny tempa a rafinovanejšia kompozícia. Technicky náročnejšie, zaujímavejšie a hlavne chytľavejšie momenty pokračujú aj ďalej, či už výborné gitary s až epickým nádychom v piatej God’s Lobotomy alebo stredná časť ôsmej The First Kill.., The Last Kill…, kde si dá gitara prestávku, aby si to vynahradila v naväzujúcom sóle. Cítiť energiu a nápady, nechýba tá správna atmosféra, ktorá je zaklincovaná záverečným coverom talianskych Hierophant. Vokál síce ide viacmenej v jednom odtieni, ale spoľahlivo chrlí temné posolstvá s patričnou razanciou. Výhrady z prvej tretiny albumu sú pochované hlboko do zeme, zadupané. ale nie zabudnuté a radšej mám skladby s poradovým číslom 4 a vyššie. Zvuk z GM Studio spĺňa súčasné predstavy o staroškolskom zvuku kovu smrti, paradoxne je na mňa niekedy až moc „starý“ a trochu ubíjajúci, najmä cez slúchadlá, cez reproduktory znie lepšie. From Hell For Hate by Dead Carnage From Hell For Hate potvrdzuje pozíciu Dead Carnage ako kvalitného zástupcu českej death...
Recenzia – Inprobus – Retribution – Slovak Metal Army – 2020
Vydanie nahrávky označenej ako demo na fyzickom nosiči vo vydavateľstve nie je úplne bežná záležitosť. Obchodne to asi nebude príliš ziskový počin, ale máločo v tejto oblasti dnes také je. Preto som vďačný aj za takéto raritky. Slovak Metal Army na pekne spracovanom CD v slim obale s farebnou prednou stranou a jednoduchým čiernobielym bookletom s textami prináša demo-album Retribution od kapely Inprobus. Tí pochádzajú zo Štúrova, a aj keď je kapela nová, členovia sú životom ošľahaní chlapi a žiadni začiatočníci. V podstate doma, vlastnými prostriedkami a svojpomocne nahrali šesť kúskov death/thrashu v zostave Roman Macalák (basa, spev), Vojtech Német (hlavná gitara), Richard Német (rytmická gitara) a Szilárd Kurdi (bicie). Album začína pekne z ostra, chlapi sa s nejakým úvodom a introm nezaoberajú a od začiatku to valia naplno. Titulná jednotka začne slayerovským riffom, ktorý sa preleje do krátkeho gitarového sóla, proti takémuto uvedeniu sa nedá veľa namietať. Gitary aj napriek občasnému potlačeniu v mixe zostávajú ostré a nejde len o jednoduché linky, ale rôzne vyhrávky a premostenia, ktoré jednotlivé časti logicky prepájajú a vy sa tešíte na ďalšie gitarové sólo. Tie si zaslúžia špeciálnu pozornosť, znesú prísne kritériá čo sa týka kompozície aj melódie. Spoľahlivá rytmika je samozrejmosť, užijú si aj priaznivci výraznejšej basgitary. Čo sa týka vokálu, veľmi slušný štandard, ktorý často na seba strháva pozornosť vďaka zaujímavému frázovaniu a rytmickej spolupráci z ostatnými nástrojmi. V niektorých momentoch je vytiahnutý až príliš vpredu, čím sa zvuk akosi splošťuje a stráca energiu. Celkovo je zvuku čo vyčítať, ale je to demonahrávka, takže mám pochopenie a v konečnom dôsledku aj napriek výhradám je v kategórii môže byť. Som si však istý, že s vybrúseným štúdiovým zvukom by Retribution zabíjalo oveľa viac, takže sa teším na štúdiovú radovku. Retribution by Inprobus Jednotlivé skladby sú pestré a nejde o nejakú jednoduchú a „rovnú“ kompozíciu, takže nahrávka znesie viacero pozorných vypočutí. Na druhej sa strane sa na seba príliš podobajú a ťažko odlíšiť, kde presne sa na albume nachádzam, prospeli by chytľavejšie motívy a rôznorodejšie nálady. Takže sa môže ľahko stať, že album okolo vás preletí ani nebudete vedieť ako. Retribution je kvalitne urobené dielo, či už hudobne, ale aj graficky (najmä logo je parádne), a poteší všetkých, ktorí sa radi odreagujú pri staroškolskom death/thrash metale. Meno Inprobus si treba dobre zapamätať. Teraz to už chce plnohodnotný radový album s brutálnym zvukom a minimálne rovnako dobrými skladbami. Kontakt: https://www.facebook.com/inprobusSVK/ https://inprobus-sma.bandcamp.com/album/retribution https://www.slovakmetalarmy.sk/ Hodnotenie:...
Recenzia – BOLESNO GRINJE – The Last Grinjober (2020, Bizzare Leprous Productions)
Chorvátska stálica grindcorovej scény, BOLESNO GRINJE sa rozhodla osláviť 20 ročnú existenciu veľmi netradičným spôsobom. Vydanie nového materiálu v podobe dlhohrajúcej dosky je na jednej strane skvelým nápadom na oslavu, avšak v ich prípade ide aj o vydanie úplne posledného nosiča! Aktuálny album slúži teda aj ako rozlúčka kapely so svojimi fanúšikmi a s aktívnym pôsobením na scéne. Nový a v tomto prípade žiaľ aj posledný album nesúci meno „The Last Grinjober“ v dĺžke takmer 40 minút obsahujúc 16 skladieb vyšiel u českého vydavateľa Bizzare Leprous Production. Keďže názov kapely „bolesno grinje“ by sa dal preložiť ako „choré roztoče“ („sick mites“ z angl. prekladu), je logické, že vyobrazenie tohto malého článkonožca je súčasťou nielen ich loga, ale aj mnohých už vydaných dosiek. Aj obal posledného albumu obsahuje hnusného roztoča, ktorý kraľuje v popredí postapokalyptického výjavu s toxickou červeno-čiernou oblohou. Aj keď ide o naozaj miniatúrne tvory, svoj obludný vplyv dokazujú tým, že nám mnohým spôsobujú nepríjemnú alergiu. Jednoduchý obal čo sa týka nápadu aj farieb poňali chalani vynikajúco. BOLESNO GRINJE som spoznala viac menej ako death grindovú bandu a prvý album, ktorý sa mi dostal do rúk – „Chronicles from the tomb“ mal booklet aj názov dosť old school death metalový, čo bolo vtedy dôvodom môjho záujmu. Nakoniec sa z neho vykľulo niečo úplne iné ako som čakala, ale pritom tak vynikajúce. BOLESNO GRINJE ani na poslednej doske nepoľavili zo zabehnutého tempa. Na svojej novinke „The Last Grinjober“ pokračujú v zbesilej jazde v rytme energického death grindu. Nadupaný grind core na štýl ROTTEN SOUND, či NASUM je hojne sprevádzanými death metalovými gitarami, ale len málokedy sa grindové tempo spomalí. Album je od samého začiatku poriadne rýchlou jazdou, no keď sa predsa spomalí, tak to stojí za to. Na konci úvodnej skladby „Grinjav & bolestan“ máte pocit akoby ste sa ocitli na cintoríne, všade sú len kosti a zvyšky mäsa a v tempe death/doomového pohrebu hrozíte so zaťatou päsťou nad hlavou. Pomalšie temné pasáže sa na albume vyskytujú v celkom vysokej koncentrácií, ako napríklad v skladbách „I dreamed last night you were a monster“ alebo poslednej „Fuck the Sun“. Obe skladby sú svojou dĺžkou nad 4 minúty aj tými najdlhšími na albume a zdá sa, že prvá menovaná tvorí pomyselné intermezzo uprostred albumu a druhá album skvelo uzatvára. Milujem podobné vsuvky v inak rýchlej a nekompromisnej muzike. Predstavujú nielen miesta na oddych, ale prinášajú do muziky jedinečné momenty a hlavne zvláštne ponurú a nepokojnú atmosféru. „Fuck the Sun“ je okrem toho vybičovaná do totálnej blackoviny a tvorí naozaj skvelú bodku za celým albumom. Viem si predstaviť ako ju BOLESNO GRINJE hrajú ako úplne poslednú skladbu na svojich koncertoch. Škoda, že toho sa už nedožijeme :(. Ale...
Constipation/Necrotomb – Fucking Morbid Splitting – Immortal Souls Productions, 2020
Neviem čím to je, ale akosi pravidelne sa ku mne dostávajú splitká až ku koncu roka. Resp. ja sa k nim v tomto čase dostávam. Splitko týchto dvoch relatívne nových pojmov (relatívne preto, že Constipation vznikli ako sranda projekt už pred vyše 20 rokmi, ale Dodi sa naplno venoval Perversity a tak Constipation išli na bočnú koľaj) sa mi na poličke váľalo už niekedy od leta, ale pretože som si doteraz vždy nejako našiel niečo iné, čomu som sa venoval, nastal čas rozobrať túto nahrávku až teraz. Ako prví sa predstavujú už spomínaní Constipation. A ako bolo vyššie povedané, Constipation vznikli ako taký úlet Dodiho, ktorý si zopár skladieb, ktoré sa nehodili do Perversity odložil do šuplíka. Minulý rok ich oprášil, poslal ich Lukášovi (Iria, Merged in Abyss…), ten k nim nahral bicie a o vokál sa postaral Fetus (Perversity, ex-Brute…). Takto to znie nejako veľmi jednoducho. Ako to bolo detailne, to už žiaľ neviem, ale výsledok sa nám ukazuje práve na tejto placke. Ono, treba k tomu asi pristupovať podobne ako samotní autori a teda tak, že je to iba taká zábavná oddychovka od ich domácich kapiel. Nechcem rýpať, ale kapela tu rozhodne neobjavuje Ameriku, skladby na mňa pôsobia ako nahraté niekde na skúške a ani po pár posluchoch ma nejaký extra motív nechytil (výnimku tvoria asi iba skladby Migréna, Bodies a Klystír song)… Na druhú stranu treba povedať, že takéto vyventilovanie plne kvitujem. A aj tí najväčší tvrďáci a temniaci si radi zahrajú, alebo vypočujú niečo, tak trochu jednoduchšie a kvázi humorné. Áno, týchto 11 skladieb zrejme neulahodí úplne každému a sú svojim spôsobom celkom primitívne (v tom lepšom slova zmysle), ale keď sa jedného pekného dňa vrátia kapely na pódia, viem si tento repertoár predstaviť na nejakej príjemnej grindovej akcií. Toť vsjo. Prehupujeme sa do druhej polovice splitka ako izolovaný Jack Torrance k svojmu horšiemu a brutálnejšiemu ja a na rezkú notu v štýle zvrátených Mortician nám brnkne Necrotomb. Presne tak. Janek (Bloodcut, Swrab…) si urobil radosť takýmto milým one man projektom, v ktorom cíti potrebou vzdať hold americkej brutálnej stálici, ktorej symbolom je napaprčený milovník hororov Will Rahmer. O Necrotomb som sa dozvedel takým divným spôsobom, keď mi písal človek z jedného českého vydavateľstva, či náhodou neviem kto stojí za tými slovenskými Mortician, že by rád nadviazal spoluprácu. Musel som sa najprv zorientovať čo odo mňa chce a o čom to hovorí, ale nakoniec sme sa dopracovali k tomu, že reč je o Necrotomb. Takže to len taká nepodstatná storka, ale moju zvedavosť to rozhodne rozpumpovalo. Pretože Mortician patria medzi mojich „milášikov“, môžem s pokojným pocitom na duši povedať, že Necrotomb ich odkazu nerobí ani...
Recenzia – Ejakulujíci Kokos – Triggerfish – Bizarre Leprous Production – 2020
Písal sa rok 2017 a v Bratislave sa po zime zobúdzal koncertný život. Jednému chalanovi napadlo, že urobí koncert v zapadnutej krčme na okraji Bratislavy, v Srdiečku. Tu som sa po prvýkrát stretla s pojmom Ejakulující Kokos. V ten večer som sa na niektorých skladbách fakt dobre zabavila a hlavne mi hneď zostal v pamäti názov a výzor kapely. Tak ako sa vám pri pojme Gutalax vynoria hneď záchodové kefy, chlapíci v igelitových ochranných oblekoch s okuliarmi atď….pri Ejakulujícím Kokose sa mi vybaví automaticky župan, okuliare, chalani v havajských košeliach a na krku umelé kvetiny. Túto stránku si z marketingového hľadiska či už schválne, alebo neschválne vymysleli chalani naozaj šalamúnsky. Tak prešlo pár rokov a Ejakulující Kokos sa odhodlal k vypusteniu svojho prvého albumu. Už niekedy v januári, vo februári (pre českých kolegov leden, únor) dorazili ku mne prvé správy, že sa im podarilo dostať sa pod známu českú značku Bizarre Leprous, no a potom prišiel Covid-19. To samozrejme nie je výhovorka, prečo som s recenziou tejto už ani nie novinky otálala. Skrátka, teraz, keď je zas všetko utlmené je tá pravá chvíla, aby sme si pripomenuli aspoň v spomienkách letné festivaly a leto, pretože tie kokosy a havajské košele mi leto skrátka evokuujú. Album sa dá vypočuť na takmer všetkých online platformách (Bandcamp, Youtube, Spotify), ale je dostupný aj fyzicky. Ja som si počkala na fyzickú verziu, pretože predsa len uprednostňujem, keď si môžem dať do prehrávača strieborný kotúčik, pozrieť si booklet atď. V prípade Triggerfish sa bookletom moc nepokocháte, pretože ho tvorí cover, v strede je fotka súčasnej zostavy a na zadnej strane je poďakovanie, kokosová demolačná čata, aj kontakt. Keďže v skladbách sa veľa slov nevyskytuje, bolo by naozaj zbytočné dávať tých pár viet do bookletu. Len v krátkosti ku grafike, ktorú musím pochváliť, pretože korešponduje s názvom albumu a páči sa mi aj v zásade veľmi decentné farebné spektrum. Menej je niekedy viac a v jednoduchosti je krása, čo v prípade tohto coveru sedí. Ejakulující Kokos tvoria štyri články, vokál, bass gitara, gitara a bicie. Na debute nájdete desať skladieb, ktoré sa všetky pohybujú v rozmedzi dvoch minút, okrem úvodného intra, skladby s názvom „Terror v Honolulu“. Album utečie ako letná prehánka na Havaji, do 20 minút. Otyn a jeho štúdio dokáže čarovať. Chalanom na ich debutovom albume vytvoril výborný zvuk, ktorý ideálne sedí k štýlu hudby, ktorý prezentujú. Ten by som súhrnne nazvala ako gore grindcore s prvkami HC/punku. Mne osobne vadia len trochu umelo pôsobiace bicie a miestami podľa môjho názoru trochu vytŕčajúce nad ostatné nástroje. Asi to však bude len otázka vkusu. Čo niekomu môže prekážať (tiež je asi otázka vkusu), je bass...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (21.4.2025 22:00) 21. apríla 2025
- Headbanger_FM (14.4.2025 22:00) 14. apríla 2025
- Headbanger_FM (7.4.2025 22:00) 7. apríla 2025
- Headbanger_FM (31.3.2025 22:00) 31. marca 2025
- Headbanger_FM (24.3.2025 22:00) 24. marca 2025
