Predstavte si, že ste dosiahli tú vekovú hranicu, že teraz už so slzou v oku spomínate, ako ste v puberte zažili zlatú éru death metalu. Vraciate sa do rodičovského domu, schádzate po schodoch do pivnice a v tom najtmavšom kúte sa povaľuje nevábna kartónová krabica. Tá krabica tam leží už celé veky. Je oblezená od všakovakej hávede, naplno sa do nej zažrala pleseň a je súca na vyhodenie. Ale vo vás hlodá nostalgia a tak podvedome viete, že tá krabica ukrýva nejaký (pre vás určite) poklad. Strhnete lepiacu pásku, ktorá už roky svoju funkciu neplní a vás obleje teplo spomienok a rozžiaria sa vám oči, ako decku pri vianočnom stromčeku. Vidíte tam staré ziny, výstrižky z rôznych časopisov a
kvantum kaziet od klasík ako Dismember, Entombed, Carnage, Edge of Sanity, Desultory… Ale pod všetkým tým zlatým fondom extrémnej scény sa na úplnom dne leskne ešte v celofáne zabalená MC, ktorá vám ani trochu nie je povedomá. Pozriete sa bližšie a na obale čítate s krásne archaickým fontom vytlačený nápis Symbtomy.
Presne takto nejako vnímam túto kapelu. Ako by sa zastavil čas a vy sa ocitáte niekde na začiatku posledného desaťročia minulého storočia, uprostred švédskej zasneženej krajiny. Symbtomy pôsobia ako odpadnutý a niekde zapatrošený drahokam z korunovačných klenotov Tre Kronor. Ale chyba lávky. Žiadne Švédsko, ale Česká republika vyvrhla zo svojich útrob túto (zatiaľ asi stále iba) trojicu. Dejvy (Sectesy, ex-Despise, Symbolic Open Air…) si urobil so Symbtomy vlastne radosť a nebudem klamať keď poviem, že tú radosť urobil vlastne aj viacerým z nás. K tomuto pánovi sa pridala dáma Duzl, ktorá si zobrala na starosť basgitaru a tretia korunka (symbolika s tým Švédskom, hehe) pripadla Martinovi, inak samozrejme spevákovi Sectesy. O tomto spojení som bol upovedomený zhruba nejako takto pred rokom a moja zvedavosť začínala pracovať. Niekedy ma moje očakávania vedia vcelku sklamať, ale som rád, že toto nebol taký prípad. Toto demo, ktoré je štartovacím roštom k veciam budúcim (v čo pevne verím), prináša tri skladby presne v tom duchu, ktorý som predpokladal a ktorý mám zo srdca rád. Takže melodika, chytľavosť, ale zároveň tvrdosť a agresivita severského death metalu. Od prvého
tónu The Sounds of Perverse Thoughts máte pocit ako by vás postavili do publika blízko bedne, ktorej blany rozvibrováva gitara Uffeho Cederlunda. Ale zrovna pri tejto skladbe na mňa trochu uťahane pôsobia pomalé pasáže. Zase na druhej strane, tam sa aspoň môžem zhlboka nadýchnuť, pretože nasledujúce dve skladby sú celkom majstrštyky. Aby som sa stále nemotal iba po Švédsku, tak The Taste of Human Trophy začína riffom, kde Dejvyho prsty vytvárajú tóny, celkom napáchnuté starými Amorphis. Aspoň táto kapela mi rezonovala v hlave, keď som si ten začiatok púšťal neustále dokola. Titul najpestrejší kúsok prisudzujem poslednej …and the Knife Cut Surgically. Tá začína celkom melancholickým riffom, prejde sa aj do pôsobivej sypačky a veľmi zaujímavo na mňa dýchla časť, ktorá je dofarbená klávesami.
Veľmi podarenou vecou, ktorá určite pritiahla aj oči a uši fanúšikov spoza hraníc k tejto nahrávke, je účasť hostí na vokálnych pozíciách. Mená Ralf Hauber (Revel in Flesh), Johan Jansson (Interment, ex-Centinex, Demonical, Regurgitate…) a Jonny Pettersson (Just Before Dawn, Wombbath…) pôsobia (nielen) na moju nervovú sústavu ako rajská hudba.
Čerešničkou na torte je krásny čiernobiely obal. V tej scéne, kde sa to hemží prekvapivo vitálnymi vyslancami ríše mŕtvych (ale tak zjavne ide o ich pôdu, kde tu nejaký hrob atď.) sa ocitla aj slečna, ktorá akoby vypadla zo šošovky kamery na natáčaní kultového Evil Dead. Nemusím hádam pripomínať ako sa konáre a celkovo les k tej slečne v tom filme chovali. Tento motív sa krásne vyníma na merchi, ktorý je ale žiaľ v tomto čase vypredaný. Tak snáď príde nejaká dotlač.
