Tento rok si budeme v tejto malej rubrike pripomínať albumy, ktoré sa v tom ktorom príslušnom mesiaci dožívajú guľatého výročia. Budem sa snažiť minimálne raz do mesiaca v týchto spomienkach motať, aj keď mi je jasné, že ak by som chcel pripomenúť všetky albumy, ktoré si tento rok pripíšu na svoj chrbát ďalší krížik, tak by som asi ani nič iné nerobil. Dnes som siahol po kapele, ktorá je síce legendou, ale príde mi, že mimo okruhu svojich fans sa im až tak veľa pozornosti nedostáva – Onslaught.
Onslaught vznikli začiatkom osemdesiatych rokov v Bristole. Od tých čias nezostal v zostave kameň na kameni a jediný kto pamätá pradávne časy je gitarista Nigel Rockett. Pradávne časy spomínam preto, že v ranných dobách mali ešte ďaleko k thrash metalu, pod akým ich poznáme dnes. V demo etape kariéry ich to tiahlo skôr k hardcore/punku (ale nie je to výnimka, stačí pozrieť napr. na Napalm Death). Zlom prišiel až niekedy okolo debutu Power from Hell (1985). Tu síce thrash ako taký už bol, ale povedal by som, že Onslaught si vcelku šnupli z lajny nazývanej Venom. O rok neskôr album The Force už bol echt ponorený do thrash metalu a skladby ako Let There Be Death, alebo Metal Forces sa natrvalo usídlili v playliste. Najmä sa tu ale predviedol
spevák Sy Keeler, ktorého si asi väčšina ľudí predstaví ako človeka stojaceho za mikrofónom pri mene Onslaught. Rok 1989 bol v znamení tretieho albumu In Search of Sanity. Tento album v podstate nie je zlý, ale nesála z neho taká nasratosť ako z predchádzajúcich nahrávok a najmä si post vokalistu zobral na seba opäť niekto iný. Bol ním Steve Grimmett (ex-Grim Reaper…). Ja mám tohto chlapíka rád a aj ho vcelku obdivujem, ale jeho čistý hlas sa do Onslaught nehodil. Proste ako by ste zavreli do uzavretej miestnosti Onslaught a povedzme Armored Saint a cez kľúčovú dierku by ste sledovali, či sa začnú páriť. Potomok síce na svet prišiel, ale že by oplýval nejakými super vlastnosťami, to povedať nemožno. Je tu niekoľko dobrých skladieb (napr. Shellshock), ale aj pre mňa úplne nezmyselný cover od AC/DC Let There Be Rock. V spojitosti s týmto albumom sa mi ale vybaví najmä dlhokááánska Welcome to Dying, ktorá by si ale asi skôr našla obľubu u fanúšikov, ktorí mali vo svojej garderóbe fény a tony laku. Takže thrash metalisti od vrchu po spodok v nábojnicových pásoch iba mohli prevracať očami. Netrvalo veľmi dlho a kapela sa rozpadla. Návrat prišiel až v roku 2004 a o tri rok na to sa diskografia rozrástla o nové meno – Killing Peace. Album to bol fajn a kapela sa vrátila k agresivite The Force. A späť bol aj Keeler. Onslaught teda potešili starých fanúšikov a získali aj značné množstvo nových. A na týchto základoch sa postavil, mojim subjektívny pohľadom, najžiarivejší chrám – Sounds of Violence.
Na Sounds of Violence sa zišla trojica hudobníkov, ktorí pamätali éru The Force (Keeler, Rockett a Grice) a doplnili ich nové mená – gitarista Andy Rosser-Davies a basák Jeff Williams. Asi by sa nenašlo veľa ľudí, ktorí by čakali od starých harcovníkov až taký výbušný materiál, ktorý kapela
prichystala, ale stalo sa. Intro Into the Abyss so svojim zlovestným bubnovaním akoby zvolávalo armádu k finálnej bitke a vojnový rev rozozvučala hneď nasledovná Born for War. Keeler tu v refŕene ukazuje aj hĺbku svojho hlasu, takže by sa nestratil ani v nejakej smrtku obhospodarujúcej kapele. Riffy režú ako bajonety a vy už po tých necelých šiestich minútach viete, ako sa asi cítil vianočný kapor. Vernisáž násilia pokračuje aj pod číslami nasledujúcich trackov. Titulka začne zlovestnou vyhrávkou, pri ktorej vám začnú vstávať chlpy aj na miestach, kde ste si mysleli, že ich nemáte. Najväčším tromfom tohto songu je refrén. Ten na vás padne ako povestný Little Boy a vaše vedomie sa z tohto útoku bude dlho dostávať. Trošku nudnou vecou, ktorá mi veľmi nešmakovala ani pred rokmi je Code Black. Uťahanejšie tempo a chýbajúci nejaký výraznejší záchytný bod mi ju vytláčajú z uší aj teraz. Ale o to vyskakujú výraznejšie nasledujúce – Rest in Pieces, Godhead a Hatebox. Antitheist (ako už napovedá jej názov) si berie na paškál náboženstvo, bradatého flegmatika na nebesiach a podobné veci. Začína orientálne napáchnutým riffom, ktorý s lyrickou stránkou pekne korešponduje. A opäť tu máme chytľavý refrén, ktorému by jeho infekčnosť mohla závidieť aj lepra. Na záver sa to patrí totálne všetko skántriť a nebrať žiadnych zajatcov. Preto mi asi príde Suicideology ako najagresívnejšia vec, hnaná v šprintérskom tempe samotného Rohatého. A Keeler tu hlasivky tlačí opäť do hĺbok, kde mi dosť pripomína Chucka Billyho, keď sa do toho poriadne oprie. Po fatálnom skrížení zbraní sa po bojovom poli ešte raz a rád prejde Anjel Smrti a dorazí nevládnych. Presne takú funkciu má pre mňa záverečné, na klavíri hrané outro End of the Storm. V ideálnom prípade by už nastalo ticho. Ale vojna je podnik výnosný a tak priletí ešte bombardér. Inými slovami na úplný záver albumu si Onslaught pripravili cover z kategórie najklasickejších a prerobili Bomber od Motorhead. Pomocnú ruku im pridali aj Phil Campbell (Motorhead) a Tom Angelripper (Sodom).
Pre mňa sa tento album stal klasikou. Možno by som sa trochu viac pohral s obalom. Ale to už záleží od vkusu jednotlivca. Každopádne, týmto albumom sa Onslaught v mojom merítku stali žiadanou kapelou (aj keď nasledujúce albumy si síce držali vysokú latku, tak Sounds of Violence už nepreskočili) a tak trochu ma hnevá, že Keeler už opäť nie je členom kapely a ja tak túto zostavu už zrejme neuvidím.
