Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 5 – 2024
jan24

Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 5 – 2024

Demonic-eyed ma neprestávajú prekvapovať. Objavil som ich až v momente, ako som dostal príležitosť recenzovať predchádzajúci radový album Demonic-eyed IV (recenzia Demonic-eyed – Demonic-eyed IV) a nechápal som, že mi kapela doposiaľ unikala. Po vypočutí starších albumov som musel len uznanlivo pokývať hlavou, oplatilo sa počúvať. Kapela medzičasom oficiálne doplnila zostavu o ďalší vokál, takže aktuálne zloženie je Doom (spev), Luboshio (spev, gitary), Vlad eS (bicie) a Mishyr (basgitara). Ďalší hlas nie je len kozmetická úprava, potenciál je využitý naplno a počas celého albumu sa striedajú vokály v rôznych polohách a štýloch. To samozrejme prispelo k pestrosti, ale aj väčšiemu tlaku a naliehavosti. Keď sa ozvú prvé tóny jednotky Nostromo, tep letí nahor, dokonca sa objavia aj zimomriavky. Slayer bez toho, aby to znelo ako kópia Slayer, výborný text, neskutočná naliehavosť, vnútorné napätie a emócie. Thrash metal s poriadnou dávkou hardcorovej energie. Veľmi silný úvod a hit hneď na začiatku. Pre mňa vrchol, ale našťastie ostatné skladby zaostávajú len minimálne. Dvojka Javelin zrýchli, pridá na zúrivosti a soundtrack ku dňu niekde na fronte je na svete. Na záver ešte narážka na našu prorusskú vládu – takto sa to robí! Ani ďalšie skladby sa nedajú zahanbiť. Zmes thrash metalu a hardcoru, v ktorej okamžite spoznáte rukopis Demonic-eyed. Ostré, ale chytľavé riffy, práca s atmosférou, striedanie vokálov a občasné spomalenia tvoria základ. Nadstavbou sú výborné slovenské (1-5), ale aj anglické (6-8) texty. Posledná deviata Plumbum je inštrumentálna. Približne polhodinová dĺžka je tak akurát. Natlakovaná a intenzívna smršť vie aj ubíjať, ale Demonic-eyed vedia, že treba dávkovať s mierou. Vďaka tomu pôsobí album kompaktne a záživne, neustále sa niečo deje a skladby nesplývajú do jednej monolitickej riffovačky. Zvuk mali Demonic-eyed vychytaný aj na predchádzajúcej nahrávke, ani teraz voči nemu nemám žiadne námietky. Nahrávalo sa u Mira Speváka v SPK Studio, album produkoval Adam Mičinec, výsledkom je vyvážená a intenzívna nahrávka. Čo sa týka obalu, Robo Ivan je istota a rozpoznateľný charakter albumov kapely pokračuje ďalej. Prísny thrash metal s odkazom mocných Slayer, hardcore energia a tlak, výborné texty – to je piaty radový album Demonic-eyed. V mojom osobnom rebríčku domácich nahrávok (Summa Summarum 2024) sa dostal na prvé miesto. Darmo by som hľadal nejaké mínusy. Ani po mnohých vypočutiach nestráca čaro, napriek tomu, že nejde o príliš komplikovanú nahrávku. Skvelá práca a už sa teším na šieste pokračovanie. Kontakt: https://www.demonic-eyed.sk/ https://demonic-eyed.bandcamp.com https://www.facebook.com/demoniceyed https://www.instagram.com/demoniceyed/ Demonic-eyed 5 by...

Čítaj ďalej
Radiation – Reactor Collapse – Witches Brew/Atomic Visions Productions/Tapes of Terror Records, 2024
dec21

Radiation – Reactor Collapse – Witches Brew/Atomic Visions Productions/Tapes of Terror Records, 2024

Kapitánov denník, hviezdny dátum 21. 12. 2004, skoré ráno Posledný týždeň nočných v práci v tomto roku skončil a ja sa s utrpením snažím vtesnať späť do štandardného spánkového režimu. Plán sa nedarí naplniť podľa očakávaní a tak vstávam už pred pol piatou ráno so strašnou chuťou si niečím naplniť uši. A pretože si celý ten spomínaný týždeň v práci po nociach zatavujem mozgové závity s novým albumom od Radiation, tak si svoj „chtíč“ ukájam práve touto nahrávkou. A to samozrejme nie je náhoda. Na tento album som sa tešil, očakával ho a posledné roky v neho už aspoň tajne dúfal, pretože od predchádzajúceho The Gift of Doom ubehlo slušných sedem otočov Matky Zeme okolo rozpálenej gule. A pretože je obdobie okolo Vianoc, stále tu niekto na mňa niečo hučí o nejakých tradíciách, tak som s radosťou omočil svoje pero v kalamári a nadväzujem recenziou na tú moju minulú ku The Gift of Doom. Behom tých siedmich rokov som na Radiation narazil naživo myslím, že iba trikrát a tu a tam zahrali niečo nové, čo malo byť predzvesťou nového albumu. Moja pamäť má tendencie sa z času na čas nečakane resetnúť a tak mi v hlave nezostali uviaznuté názvy konkrétnych skladieb, ale myslím, že to bolo po koncerte v Poprade, kde sme spolu chvíľu kecali a povedal som, že je v tom cítiť kus Iron Maiden, resp. starého „hevíku“. A musím povedať, že po tom, čo som Reactor Collapse stihol niekoľkokrát otočiť behom posledných dní, tak to plátno, kde je nanesený ich thrashový náter má značku z ktorej sa na vás rehoce Eddie. Ale poporiadku. Nejaké dva mesiace dozadu Radiation plácli na Youtube skladbu Tales of the Ancient Ones. A keď sa tak započúvate, tak úvod a záver sa držia zhruba v nejakých tých mantineloch, ktoré využíva istý Steve Harris. Medzitým však v sendviči hučí klasický agresívny thrashing (a je dosť možné, že toto je tá skladba, ktorú hrali vtedy naživo). Ale keď ide o samotný thrash metal, tak Radiation sa nebáli trošku pohýbať s kolíkmi žánrových hraníc. Nehovorím, že tu nie sú podobné thrashové nabodávaky ako na The Gift of Doom (viď najmä titulná Reactor Collapse), ale trošku sa tu načieralo aj z iných žánrových škatuliek, či možno aj priamo kapiel. V množstve skladieb je cítiť taký závan starého black metalu, tým mám na mysli prvej vlny (alebo takej tej teraz aktuálnej vlny black/speedu). Takže takí Venom, či Bathory. Čo sa týka tých Bathory, tak tam to cítim najmä pri záveroch niektorých skladieb, kde sa sóluje ako o život a hrá tak pekne do aleluja (za všetky v tejto kategórií môžem menovať napríklad Taken by Void). Ale mimo...

Čítaj ďalej
Malignant Tumour – Maximum Rock ´n´ Roll – Papagajův Hlasatel Records, 2024
dec01

Malignant Tumour – Maximum Rock ´n´ Roll – Papagajův Hlasatel Records, 2024

Pred niekoľkými týždňami mi pristála v schránke škatuľka a v nej bola, bola ,bola ,bola… No, Bambuľka to nebola. V balíčku bol nový album Malignant Tumour a keďže nebol uvedený odosielateľ, tak vlastne ani netuším kto mi ho poslal. A odkiaľ vzal moju adresu. Ale fajn. Přátelé, kamarádi, tak ja vám tú recenziu napíšem. Nejaké tri roky dozadu som robil rozhovor s Bilosom v rámci vydania debutu Sick Sinus Syndrome a samozrejme padla otázka aj na Malignant Tumour a na ich prípadný ďalší album. Už vtedy to bolo päť rokov od posledného albumu The Metallist. Bilos tam vtedy spomínal, že na nových skladbách pracujú, ale sám netuší kedy sa ďalšia nahrávka dostane na svet. V medzičase vyšiel druhý album Sick Sinus Syndrome a vyzeralo to, že Malignant Tumour sú tak (aspoň na chvíľu) položený na vedľajšiu koľaj. Samozrejme, človek sa nevie rozkrájať a nedá sa robiť milión vecí naraz. Každopádne, časová medzera medzi poslednými dvoma albumami sa rozrástla až na osem rokov. Čo je dosť. Ale nový album je tu a to je to hlavné. Malignant Tumour si za vyše tridsať rokov na scéne prešli všeličím. Okrem iného na čas premiestnili svoj základný tábor z milovanej Ostravy do Holandska, keď pracovný život zavial Bilosa za hranice. Ale najmä tu boli zaujímavé štýlové otočky. Z útrob patológie na spôsob starých Carcass, cez grindový mlynec ála Agathocles, až ku koreňom vyostreného rock n rollu, ktorý vybrusoval Lemmy a spol. Ja mám rád všetky tieto etapy vývoja kapely a je evidentné, že tá posledná baví Malignant Tumour asi najviac. Aj keď pamätníci možno budú mrmlať. Keď si pustím hocijaký album od Burninhell (2005) smerom k súčasnosti a privriem oči, tak všade vidím tie ostravské hute, fľašky Ostravaru a v pozadí stále niekto huláka „Baník pyčo!“. Nenapadá mi žiadna iná kapela z okolia, ktorá by bola tak silne spojená s jedným mestom. A inak to nie je ani v prípade nového albumu Maximum Rock ´n´ Roll. Opäť sa tu taví ťažký kov a.k.a. heavy metal, ku ktorému sú pridávané zmesi crustu, rock n rollu a ja neviem ešte čoho. Je treba uznať, že kapela sa vie za tie roky solídne obracať vo svojom štýle a vie napísať chytľavé songy. Stačili možno také dva posluchy a už som si bez problémov našiel svojich favoritov. Od titulnej Maximum Rock ´n´ Roll, Fire on the Road, Lovely Girls, či Hard Pint of Heavy. To sú všetko energické veci, ktoré by si vedeli nájsť miesto na nejakom albume Motorhead. Okrem týchto a im podobných skladieb tu máme dva „ploužáky“ – Critical Situation a When Death Embrace You. Na mňa o niečo viac zapôsobila druhá menovaná. Jediným takým...

Čítaj ďalej
Recenzia – Ceremony Of Silence – Hálios – Willowtip Records – 2024
nov29

Recenzia – Ceremony Of Silence – Hálios – Willowtip Records – 2024

Amerických Willowtip považujem za jedno z najprestížnejších a najzaujímavejších vydavateľstiev, ktoré prinášajú nezvyčajnú a originálnu extrémnu hudbu. Správa, že Ceremony Of Silence vydajú svoj debut Oútis práve u nich, bola prekvapivá a zároveň veľmi pozitívna. Dobrá záruka toho, že pôjde o kvalitné dielo. Očakávania sa potvrdili, Oútis je parádny album. O to viac som sa tešil na dvojku Hálios, opäť pod krídlami Willowtip. Temné disonantné death/black metalové kapely sú celkom v kurze. Samozrejme, ide o okrajový žáner, pre drvivú väčšinu ľudí absolútne nepočúvateľný, ale predsa sa nájde dosť šialencov, ktorí si nahrávky užijú. Oproti debutu, ktorý vyšiel v 2019, sa zostava rozšírila o vokalistu Neplexa (alebo N.), ktorý pôsobí aj u nás nedávno recenzovaných black metalových Porenut (Porenut – Mislives). Doplnil tak dvojicu Vilozof a Svjatogor, teda Viliama Pilarčíka (gitara, basgitara, vokál) a Matúša Ďurčíka (bicie, texty). Ceremony Of Silence patria ku kapelám, ktoré nepotrebujú zdĺhavý úvod. Jednotka Primaeval Sacrifice je kruto natlakovaná od prvej sekundy. Ostré gitarové riffy, agresívne bicie, striedanie motívov a zaujímavá kompozícia. Death metal je doplnený niekedy jemne, niekedy výrazne black metalovými prvkami, aké sa spájajú napríklad s experimentálnejšími albumami Blut Aus Nord. Napriek nie práve priateľskému vyzneniu hudby a z toho vyplývajúcemu náročnejšiemu počúvaniu sú niektoré gitarové riffy prekvapivo melodické. Krátke, ale chytľavé motívy, počúvaj napríklad druhú Serpent Slayer, kde ich nemalé množstvo. Takéto niečo úspešne využívajú aj Hyenism. Hálios neprináša oddych, ale drásanie a temnotu. Zo siedmych skladieb dá trochu vydýchnuť len Eternal Return, presne v polovici, ale nič veselé nečakajte. Nechcem tvrdiť, že Hálios je nejaký brutálny extrém, v žánri disonantného death/black metalu existujú oveľa šialenejšie veci, ale určite nejde o oddychové počúvanie. Tlak a temná atmosféra za celú hraciu dobu, čiže rozumných približne 35 minút, nepoľavujú a kladú na poslucháča vysoké nároky. Odmenou je trvácny, komplikovaný a zaujímavý album. Výborný zvuk nahrávky je výsledkom nahrávania v SPK štúdiu a Miroslava Speváka, master albumu robil legendárny Colin Marston v Thousand Caves Studio v New Yorku. Na artwork a dizajn je tu samozrejme Svjatogor, nie je dôvod meniť. Má rozpoznateľný štýl a vyzerá to krásne. Veľkú pochvalu si zaslúži aj textový koncept, opäť nič povrchné a prvoplánové. Ceremony Of Silence na svojom druhom albume Hálios nadväzujú na debut Oútis, latku kvality posunuli ešte o čosi vyššie. Kompozične aj hudobne zaujímavejší, samozrejme stále zložitý a poslucháčsky náročný. Death metal, black metal a hlave výborná nahrávka, to je Hálios. Kontakt: https://ceremonyofsilence.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/ceremonyofsilence/ https://www.instagram.com/ceremony.of.silence/ Hálios by Ceremony of...

Čítaj ďalej
Samsara – Charon´s Lullaby – Independent, 2024
nov17

Samsara – Charon´s Lullaby – Independent, 2024

Netuším prečo mi opäť prischla recenzia na Samsaru, keď takúto formu doom metalu v podstate nepočúvam. Keď už, tak sa držím niekde pri kapelách typu Cathedral, Reverend Bizarre, Count Raven, Lord Vicar… Ale fajn. Možno je zaujímavé vidieť aj uhol pohľadu z dosť iných sfér. Je pravda, že som písal recenziu na ich debutový album When the Soul Leaves the Body a ten môj text som si znova prebehol. Pobavil ma posledný odsek, kde som vyjadril nádej, že ďalší album snáď Tibor a spol. stihnú vydať skôr ako za ďalších osem rokov. No, stihli. Tentokrát to trvalo sedem rokov. Ale sranda bokom. Tu treba vysvetliť, že kapela prešla dosť zásadnými personálnymi zmenami a z obdobia prvého albumu zostal v kapele už iba sám Tibor. Okrem neho aktuálne Samsaru tvoria Martin Sokol (basa) a Lukáš Michálek (bicie, Modern Age Dying, Ravenarium…). A hudba akú produkuje Samsara sa jednoducho nezloží za jedno sobotné popoludnie niekde pri pive. Takže ja tieto časové okná dokážem pochopiť. „Cháronova uspávanka“ vyšla ešte na jari tohto roka. Alebo teda vyšla… Samsara poslala svoj album do sveta v digitálnej forme a po nejakom čase síce album vyšiel aj vo fyzickej podobe, ale na náklady samotnej kapely. Je mi trošku záhadou, že žiadny label kapelu nezastrešuje a nesiahol po nej, pretože recenzie na ich prvý album a aj na tento aktuálny sa niesli v pozitívnych vlnách. Ale možno samotná kapela chce mať plnú moc nad sebou. Neviem a je mi to v podstate aj jedno. Album sa teda ku mne dostal. Aj keď sa musím priznať, že s časovým odstupom. Tibor mi ešte v septembri prízvukoval, či sa na to pozriem. No a poznáte to. Človeku sa nakopí milión iných vecí a ani sa mu do toho veľmi nechce. Ale uzrel čas. Aj vonku. Nechcete proste počúvať takúto muziku, keď je vonku teplo ako vo vyhni a zhora sa na vás rehoce slniečko. Nie. Takáto hudba si vyžaduje aj poriadne melancholickú náladu, ktorú vám prinesie až neskorá jeseň. Úplne vás pohltí tá atmosféra, keď sa po prechádzke na cintoríne, kde na hroby dopadajú zvraštené, do sýtych tónov hnedej a červenej sfarbené listy stromov a vy sa ošľahaný vetrom vrátite domov. Za súmraku sa usadíte do kresla, zapálite si sviečku a pustíte si tento album. Možno až taká meditatívna chvíľka. A práve vtedy má Charon´s Lullaby najväčšiu silu a dokáže sa pohrať s vašou hlavou štýlom nezbedného elektrikára a poprepájať vám fázy. A zrazu z vás vytečú emócie, ktoré ste u seba už dávno nepostrehli. Zhruba takto to aspoň funguje na mne. V porovnaní s prvým albumom sa skrátila celková stopáž, čo ako fanúšik pomerne iných a na rýchlosť...

Čítaj ďalej
Recenzia – Porenut – Mislives – Sky Burial – 2024
nov14

Recenzia – Porenut – Mislives – Sky Burial – 2024

Black metal je ideálny hudobný prostriedok na vyjadrenie rôznych názorov a myšlienkových pochodov, často hodne osobných. Svojou pomerne nezvyčajnou cestou kráča aj dvojica Porenut a Neplex, ktorí tvoria kapelu resp. projekt Porenut. Čierny humor, absurdnosť, negativita, nechuť k okolitému svetu, to všetko sú témy, na ktoré narazíte v textoch. Projekt Porenut existuje už viac ako desať rokov, ale Mislives je len tretí radový album. Aj to len čiastočne, keďže ide o prerobený debut Mislife. Literatúry znalého človeka okamžite zaujme venovanie albumu dvom spisovateľom, konkrétne Jonášovi Záborskému a Ladislavovi Klímovi, „ktorí sa snažili a zlyhali“. „Album o bludných kruhoch.“ Naozaj nie každodenný námet a účinné lákadlo, aby som sa albumu venoval viac. Po intre s príznačným názvom Kráčam, kurim, kašlem sa rozbehne pomerne rýchly black metal. Gitary hrajú klasické tremollové melódie podložené svižnými bicími, ktoré sa neboja zmien tempa. Veľmi silnou stránkou Porenut je schopnosť vložiť do skladby časť alebo motív, ktoré pôsobia nepatrične, akosi veselo, či už melódia alebo rytmus, a vďaka tomu skladby naberú na zaujímavosti. Mimo týchto nezvyčajných častí je však stále na albume hlavne veľa veľmi pekných a atmosféricky pohlcujúcich skladieb, ktoré sa nesú v klasickom black metalovom duchu. Niekedy melancholickejšie, temnejšie, inokedy agresívnejšie a monumentálnejšie, s havraním vokálom, album odsýpa rýchlo a ten, kto má rád black metal, nemôže byť sklamaný. Mojím favoritom je štvrtá položka V súmraku, majestátnosť. Trochu škoda, že viac nerozumieť textu, pretože táto zložka Porenut jednoznačne stojí za to. Absurdné, šialené, so svojským humorom, ironické, navyše s množstvom kultúrnych odkazov. Nechýbajú írečité a zastarané slová, archaická stavba viet a vyjadrovanie, k tomu nejaké tie vulgarizmy. Keď sa dá, treba jednoznačne sledovať aj textový odkaz, Mislives sa dostane na vyššiu úroveň. Oproti predchádzajúcej nahrávke Postnihilera je Mislives predsa len menej šialená a menej zvláštna. Oveľa viac sa drží v tradičných black metalových koľajach a pre mnohých bude možno stráviteľnejšia. Album Mislives bolo nahrané a mixované v Nihil Centrum, mastrované v SPK Studio. Okrem Neplexa (vokál) a Porenuta (nástroje) s nahrávkou pomohol aj Oliver Zisko (bicie). Skvelý a originálny obal vytvoril Ján Bátorek. Fyzicky vyšiel album na kazete u Sky Burial a na CD u Necroeucharist Productions. Black metalová nahrávka s výbornými a divnými textami, ktorá sa až na niekoľko momentov drží relatívne tradičnej cesty. Nie je tak odvážna ako Postnihilera, ale nezameniteľný prístup Porenut ostal zachovaný. Mislives je ideálne počúvanie, keď v hlave začnú hlodať pochybnosti a existencialistické myšlienky. Kontakt: https://www.facebook.com/PorenutSk/ https://porenut.bandcamp.com Mislives by...

Čítaj ďalej