Samsara – Charon´s Lullaby – Independent, 2024
Netuším prečo mi opäť prischla recenzia na Samsaru, keď takúto formu doom metalu v podstate nepočúvam. Keď už, tak sa držím niekde pri kapelách typu Cathedral, Reverend Bizarre, Count Raven, Lord Vicar… Ale fajn. Možno je zaujímavé vidieť aj uhol pohľadu z dosť iných sfér. Je pravda, že som písal recenziu na ich debutový album When the Soul Leaves the Body a ten môj text som si znova prebehol. Pobavil ma posledný odsek, kde som vyjadril nádej, že ďalší album snáď Tibor a spol. stihnú vydať skôr ako za ďalších osem rokov. No, stihli. Tentokrát to trvalo sedem rokov. Ale sranda bokom. Tu treba vysvetliť, že kapela prešla dosť zásadnými personálnymi zmenami a z obdobia prvého albumu zostal v kapele už iba sám Tibor. Okrem neho aktuálne Samsaru tvoria Martin Sokol (basa) a Lukáš Michálek (bicie, Modern Age Dying, Ravenarium…). A hudba akú produkuje Samsara sa jednoducho nezloží za jedno sobotné popoludnie niekde pri pive. Takže ja tieto časové okná dokážem pochopiť. „Cháronova uspávanka“ vyšla ešte na jari tohto roka. Alebo teda vyšla… Samsara poslala svoj album do sveta v digitálnej forme a po nejakom čase síce album vyšiel aj vo fyzickej podobe, ale na náklady samotnej kapely. Je mi trošku záhadou, že žiadny label kapelu nezastrešuje a nesiahol po nej, pretože recenzie na ich prvý album a aj na tento aktuálny sa niesli v pozitívnych vlnách. Ale možno samotná kapela chce mať plnú moc nad sebou. Neviem a je mi to v podstate aj jedno. Album sa teda ku mne dostal. Aj keď sa musím priznať, že s časovým odstupom. Tibor mi ešte v septembri prízvukoval, či sa na to pozriem. No a poznáte to. Človeku sa nakopí milión iných vecí a ani sa mu do toho veľmi nechce. Ale uzrel čas. Aj vonku. Nechcete proste počúvať takúto muziku, keď je vonku teplo ako vo vyhni a zhora sa na vás rehoce slniečko. Nie. Takáto hudba si vyžaduje aj poriadne melancholickú náladu, ktorú vám prinesie až neskorá jeseň. Úplne vás pohltí tá atmosféra, keď sa po prechádzke na cintoríne, kde na hroby dopadajú zvraštené, do sýtych tónov hnedej a červenej sfarbené listy stromov a vy sa ošľahaný vetrom vrátite domov. Za súmraku sa usadíte do kresla, zapálite si sviečku a pustíte si tento album. Možno až taká meditatívna chvíľka. A práve vtedy má Charon´s Lullaby najväčšiu silu a dokáže sa pohrať s vašou hlavou štýlom nezbedného elektrikára a poprepájať vám fázy. A zrazu z vás vytečú emócie, ktoré ste u seba už dávno nepostrehli. Zhruba takto to aspoň funguje na mne. V porovnaní s prvým albumom sa skrátila celková stopáž, čo ako fanúšik pomerne iných a na rýchlosť...
Recenzia – Porenut – Mislives – Sky Burial – 2024
Black metal je ideálny hudobný prostriedok na vyjadrenie rôznych názorov a myšlienkových pochodov, často hodne osobných. Svojou pomerne nezvyčajnou cestou kráča aj dvojica Porenut a Neplex, ktorí tvoria kapelu resp. projekt Porenut. Čierny humor, absurdnosť, negativita, nechuť k okolitému svetu, to všetko sú témy, na ktoré narazíte v textoch. Projekt Porenut existuje už viac ako desať rokov, ale Mislives je len tretí radový album. Aj to len čiastočne, keďže ide o prerobený debut Mislife. Literatúry znalého človeka okamžite zaujme venovanie albumu dvom spisovateľom, konkrétne Jonášovi Záborskému a Ladislavovi Klímovi, „ktorí sa snažili a zlyhali“. „Album o bludných kruhoch.“ Naozaj nie každodenný námet a účinné lákadlo, aby som sa albumu venoval viac. Po intre s príznačným názvom Kráčam, kurim, kašlem sa rozbehne pomerne rýchly black metal. Gitary hrajú klasické tremollové melódie podložené svižnými bicími, ktoré sa neboja zmien tempa. Veľmi silnou stránkou Porenut je schopnosť vložiť do skladby časť alebo motív, ktoré pôsobia nepatrične, akosi veselo, či už melódia alebo rytmus, a vďaka tomu skladby naberú na zaujímavosti. Mimo týchto nezvyčajných častí je však stále na albume hlavne veľa veľmi pekných a atmosféricky pohlcujúcich skladieb, ktoré sa nesú v klasickom black metalovom duchu. Niekedy melancholickejšie, temnejšie, inokedy agresívnejšie a monumentálnejšie, s havraním vokálom, album odsýpa rýchlo a ten, kto má rád black metal, nemôže byť sklamaný. Mojím favoritom je štvrtá položka V súmraku, majestátnosť. Trochu škoda, že viac nerozumieť textu, pretože táto zložka Porenut jednoznačne stojí za to. Absurdné, šialené, so svojským humorom, ironické, navyše s množstvom kultúrnych odkazov. Nechýbajú írečité a zastarané slová, archaická stavba viet a vyjadrovanie, k tomu nejaké tie vulgarizmy. Keď sa dá, treba jednoznačne sledovať aj textový odkaz, Mislives sa dostane na vyššiu úroveň. Oproti predchádzajúcej nahrávke Postnihilera je Mislives predsa len menej šialená a menej zvláštna. Oveľa viac sa drží v tradičných black metalových koľajach a pre mnohých bude možno stráviteľnejšia. Album Mislives bolo nahrané a mixované v Nihil Centrum, mastrované v SPK Studio. Okrem Neplexa (vokál) a Porenuta (nástroje) s nahrávkou pomohol aj Oliver Zisko (bicie). Skvelý a originálny obal vytvoril Ján Bátorek. Fyzicky vyšiel album na kazete u Sky Burial a na CD u Necroeucharist Productions. Black metalová nahrávka s výbornými a divnými textami, ktorá sa až na niekoľko momentov drží relatívne tradičnej cesty. Nie je tak odvážna ako Postnihilera, ale nezameniteľný prístup Porenut ostal zachovaný. Mislives je ideálne počúvanie, keď v hlave začnú hlodať pochybnosti a existencialistické myšlienky. Kontakt: https://www.facebook.com/PorenutSk/ https://porenut.bandcamp.com Mislives by...
Recenzia – Butcher The Impostor – The Susmageddon – Subside Distribution – 2024
Brutal death metal a medzinárodné projekty, to je často využívaná kombinácia. Možno si niekto pamätá na recenziu EP Archetype Of Destruction, projektu, za ktorým bol Kristián Jablonický a Američan Christian Sorensen. Ich spolupráca pokračuje ďalej a prečo nezaložiť ďalší projekt. Takže tu máme Butcher The Impostor, slamming brutal death metal tematicky zameraný na skôr mladšiu generáciu online hráčov. Dosť nezvyčajný námet pre texty BDM kapely. Konkrétne hovoríme o hre Among Us. Že nepoznáte? Ani ja som nepoznal, teraz aspoň viem, že niečo také existuje. The Susmageddon je krátke EP, necelých 14 minút a 5 skladieb. Zvukovo ani hudobne žiadne hnanie do extrému, pohybuje sa v klasických medziach súčasného moderného slammingu s občasným spestrením v podobe výkrikov a sci-fi zvukov. Pravdepodobne to súvisí s herným motívom. O hre sú aj texty, plné „gamerského“ slangu a slov, ktoré budete hľadať nie cez translator, ale cez urban dictionary. Slam vie byť hodne jednotvárny, ale Butcher The Impostor sa snažia pridať prvky, ktoré tomu bránia. Rytmicky menej priamočiare časti, technickejšie motívy, trochu pobeháme po hmatníku. Tiež sú do skladieb vložené atmo spestrenia. Zvuk je celkom nabasovaný a drtivý, s plechovými bicími a na pomery BDM výraznejšou basgitarou. Páni si nahrávku zvukovo ošetrili sami, takže dobrá práca a pochvala. Graficky sa CD drží hernej predlohy, vrátane fontu. V booklete si môžete pozrieť rôzne obrázky súvisiace s textami piesní, je to jednoduché, ale zábavné. Dokonca sú k nahrávke aj pribalené zberateľské herné kartičky. Kristián (vokál, gitara, basa) a Christian (bicie) ku konceptu pristupujú originálne a nápadito, niečo takéto som v prípade metalovej kapely nečakal a nevidel. Možno si mnohí poviete, že je to pekná blbosť a ani to nestojí za počúvanie. Ak navyše nemáte radi slamming BDM, tak asi aj máte pravdu. Ja proti žánru nič nemám a koncept Butcher The Impostor je zmenou oproti krvavým nechutnostiam. Navyše oceňujem originalitu celého projektu, orientáciu na mladšiu generáciu, ktorá často až zúfalo chýba. Kašlite na predsudky a dajte si The Susmageddon, je to zábavná nahrávka. Kontakt: https://butchertheimpostor.bandcamp.com/ https://www.instagram.com/butchertheimpostor/ The Susmageddon by Butcher The...
Recenzia – Perversity – Spiritual Negation – Metal Age Productions, Great Dane Records – 2024
Perversity jednoznačne patria medzi najdlhšie existujúce a stále fungujúce slovenské death metalové kapely. Nikdy neuhli z cesty hodne brutálneho a temného death metalu a to už existujú takmer 30 rokov! Napriek nie príliš aktívnemu vydávaniu nahrávok je aktuálne recenzovaný Spiritual Negation ich šiestym radovým albumom, čo je úctyhodné číslo. Meno Perversity som prvýkrát zaznamenal pri skladbe Eyes of Primitivism Closed Forever na kompilačkách vydavateľstiev Metal Age Productions a Adipocere Records, ktoré sa mi kedysi dávno súbežne dostali do rúk. Bavila ma a to som ešte ani nevedel, že ide o slovenskú kapelu. Vtedy bol aktuálny debutový album In the Garment of Lust (2003). Odvtedy už uplynulo veľmi veľa času. Nasledovali ďalšie albumy: Words Like Poison (2004), Beyond the Reach of Heaven (2008), Ablaze (2011) a Idolatry (2017). Zostavy kapely sa menili a jedinou istotou ostal gitarista Jozef „Dodi“ Košč, vďaka ktorému meno Perversity stále existuje. Na albume Spiritual Negation sa k nemu pridali Marek Baran (bicie), Juraj Handzuš (vokál), Radoslav Smrek (basgitara) a Martin Calko (gitara). V skladbe Epitome of Diabolization pomohli hostia Lenka „Ena“ Serafinova (vokál) a René Blahušiak (gitarové sólo). Death metal na spôsob Perversity je prísny, temný, ostrý a dosť brutálny. Tieto atribúty si držia počas celej svojej existencie, ale na Spiritual Negation tento koncept dotiahli do dokonalosti. Po intre Feasting (žiadne zombie mliaskanie a prežúvanie, nie, a to huslové ťahanie strún!) nasledujú tri rýchle a natlakované skladby, ktoré útočia s maximálnou intenzitou a nenechajú ani sekundu uvoľnenia. Napriek tomu sa nezabúda na zaujímavé melódie a v podstate chytľavé motívy. Atmosféra, akú nájdete na albumoch veličín Morbid Angel, Immolation, Deicide, prípadne pri mnohých death metalových nahrávkach od poľských susedov. Už je ten tlak neznesiteľný? Je tu piata titulná skladba a potrebné spomalenie. Napätie však ostáva, atmosféra graduje. V ďalších skladbách sa opäť vracia nekompromisná rýchlosť, občasné spomalenie len zvýrazní ich brutalitu. Album uzaviera najpestrejšia Epitome Of Diabolisation, pomalšia, so ženským vokálom, ktorá sa viac hrá s náladami a je kompozične členitejšia. Skvelý záver! Musím pochváliť aj krátke, ale nápadité sóla, ktoré ozvláštnia viacero skladieb. Album funguje hneď na prvé vypočutie napriek tomu, že nejde o žiadnu prvoplánovú záležitosť. A postupne sa rozvíja ďalej, takže trvácnosť je vysoká. Zároveň na poslucháča kladie vysoké nároky a pri pozornom počúvaní patrične vyčerpá. Po čosi cez 37 minútach intenzívnej hudby a pocitov si treba odpočinúť. Aj to hovorí o kvalitách tejto nahrávky. Nič povrchné a ľahko skonzumovateľné. Vražedne intenzívny zvuk vytvoril Martin Barla v MF Studios v Poprade. Zvýrazňuje sofistikovanú temnotu, je ostrý, prirodzený, ale nie špinavý ani zahuhlaný. Žiadna hniloba, žiadne bahno. Parádny artwork namaľovala Janka Varadyova (JanaVe Art). Album vyšiel na vinyle u Metal Age Production, digipack CD...
Recenzia – Hecatoncheir – Nightmare Utopia – Total Dissonance Worship – 2024
Keď mi bandcamp odporučil kapelu Hecatoncheir, bolo to pre mňa celkom prekvapenie. Sludge, black, death ako niekde z Oregonu, čomu zodpovedalo aj vydavateľstvo, ktoré má sídlo v tomto zaujímavom štáte. Dokonca som si chvíľu myslel, či to nie je chyba. Ale keď som videl zostavu, hneď mi to bolo jasnejšie. Veď sú to známe mená, Old Tomb som predsa recenzoval… (Heir to the Cosmic Throne, Phantom Hour). Neviem, či sa dá takýto neprístupný a vo svojej podstate odpudivý žáner nazvať populárnym, ale v zámorí sa na extrémnu muzika pozerá takýmto spôsobom relatívne veľa kapiel. U nás mi zatiaľ chýbal spolok, ktorý by sa do toho poriadne a bez úkrokov k tradičnejším formám poriadne oprel. Ale teraz tu sú Hecatoncheir! V zostave Andrej Lencsés (basa, vokál), Alexander Turček (bicie) a Matej Takáč (gitara, vokál). Mená spojené s kapelami ako Old Tomb, Alea Iacta Est alebo We Still Here. Žiadne demo, žiadne EP, žiadne ochutnávky. Rovno radový album s pekným názvom Nightmare Utopia. Až sa divím, že ešte nebol v minulosti použitý. Aspoň teda metalové archívy o tom nevedia. Album otvára skladba Dreamless, najprv black metalový vír, ktorý sa postupne spomalí, nastúpia industriálne elementy, až sa nakoniec rozvinie do sludge sekania a bahnitej atmosféry. Industriálne hluková je aj prvá časť titulnej skladby. Druhú otvára doomové riffovanie a pomalé tempo vydrží až do konca. Občas sa síce slušne zrýchli, ale o to viac vynikne pomalé trápenie. Veľký dôraz je kladený na rytmiku skladby, ktorá je obzvlášť premenlivá a pestrá. Efekty striedania drtivých rýchlejších a pomalých pokojnejších častí, prípadne rýchlych bicích a pomalej gitary sú hojne využité. Vplyv temného death metalu sa najviac prejaví v piatej The Crowning Horror, kde sa objaví dokonca celkom chytľavý refrén. Skladba Madness of the Stars je verná svojmu menu. Disonantný vesmírny doom vyplní každý priestor vašej mysle a zmení ju na nekonečný priestor plný kozmického šialenstva. Zjemnenie (najmä zvukové) prichádza na záver – The Watcher, the Witness. Ale atmosféra zostáva apokalyptická. Zvukovo je nahrávka perfektne ošetrená a spĺňa najvyššie súčasné štandardy pre daný žáner. Obal urobil Dávid Glomba (Teitan Arts) a k nahrávke sa veľmi hodí. Pochvalu si zaslúžia aj zaujímavé texty a krátke príbehy ku každej skladbe. Okrem hudobného zážitku máte aj vizuálny a čitateľský. Zaujalo ma, že na konečnom umeleckom diele sa podieľali ľudia s celého sveta: kapela slovenská, vydavateľstvo zo Štátov, slovenský umelec vytvoril obal. Logo a vzhľad Venezuelčan Angel Carvallo, mix a mastering Talian Gabriele Gramaglia. Svet je v dnešnej dobe malý. Mimochodom, album vyšiel ako CD pod spomínanými Total Dissonance Worship, ale aj ako kazetové vydanie pod vydavateľstvom Jablká ďaleko od stromu. Hecatoncheir vytvorili nebezpečne príťažlivú nočnú moru plnú riffov a ťažko...
Recenzia – Vanguard – III: Pyrrhic Sequence – 2023
Melodický death metal má stále veľa fanúšikov a určite k nim patria aj členovia kapely Vanguard. A aby to nebolo príliš priamočiare, tak k tomu pridali ešte ďalšie odtiene extrémnej hudby. Kapela Vanguard vznikla v Brne v roku 2013. Možno by ste si podľa názvu mysleli, že recenzovaný album je ich tretí, ale nie je to tak. Číslovkou I bolo označená ich štúdiová premiéra vo forme EP z roku 2015. Prvý dlhotrvajúci album mal stručný názov II (rok 2019) a rovnako ako EP sa držal aj striedmej grafiky. Album III: Pyrrhic Sequence má už dlhší názov a aj pekný, skôr power metalový obal. Niekedy sa môže stať, že keď chce niekto spojiť príliš veľa hudobných vplyvov a vytvoriť pestrú nahrávku, tak to nedopadne dobre. Možno to preženie a spojí ingrediencie tak, že celkom bude znieť podivne. Alebo bude znieť album ako kompilácia skladieb rôznych interpretov. Alebo proste nestačia hráčske a kompozičné schopnosti a hudba sa rozsype pod rukami. Asi tušíte, že keď je tu na III: Pyrrhic Sequence recenzia, tak sa to Vanguard netýka. Nebudeme predsa márniť čas písaním o zlých nahrávkach. Vanguard kombinujú melodický death metal klasického švédskeho strihu s prepletačkami a komplexnejšími štruktúrami moderného technického death metalu a popri tom sa ešte hrajú s atmosférou skladieb. Využíva sa viacero druhov vokálov, od klasického death metalového, cez rôzne vresky a kriky, až po deathcore prípadne brutal death metalové hĺbky. V niektorých chvíľach svojou teatrálnosťou pripomenie Nergala. Bicie sú poriadne rýchle, často zabrúsia až do brutal death metalových končín, napríklad taká Debridement je nasypaná ako niektoré juhoamerické bandy. Nič pre milovníkov prirodzeného staroškolského zvuku. Štruktúra skladieb je jasná: energický melodicko-death metalový základ, kde-tu extrémnejšia pasáž, nesmie chýbať gitarové sólo a samozrejme spestrenie vo forme pokojnejšej atmosférickej časti. Vanguard vedia, kedy treba spomaliť, kedy treba pridať na dramatičnosti a epickosti, a naopak, kedy dupnúť na plyn a dať maximálnu rýchlosť. Skladby sú vďaka tomu chytľavé, pestré a zaujímavé. Album III: Pyrrhic Sequence vás chytí okamžite a nepustí. Začneme meloDM jednotkou Surfacing Tension, pokračujeme core-ovejšou Exomorphic Cascade, technicky náročnejšou Decay Succesion, brutálnou Debridement, pestrou Purgatorial Abbatoir. S poradovým číslom šesť je tu deathmetalovo spracovaná klasika Death Waltz, ktorá pripomenie Children of Bodom a Alexiho štýl hry. K zvyšku sa mi až tak nehodí, ale určite neprekáža. Záver albumu tvorí najdlhšia Cinders of Seraphim a prerábka Lack of Comprehension slovutných Death. Remeselne dobre urobená, so zvukom Vanguard, ale covery na albumoch príliš nemusím. Páči sa mi moderný zvuk III: Pyrrhic Sequence, ktorý využíva všetky moderné výdobytky štúdiovej techniky. Žiadna stará škola, žiadne bahno ani špina, to treba hľadať inde. Hudobne, zvukovo aj graficky dotiahnutá nahrávka. Album III: Pyrrhic Sequence od kapely Vanguard...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (10.3.2025 22:00) 10. marca 2025
- Headbanger_FM (3.3.2025 22:00) 3. marca 2025
- Headbanger_FM (24.2.2025 22:00) 24. februára 2025
- Headbanger_FM (17.2.2025 22:00) 17. februára 2025
- Headbanger_FM (10.2.2025 22:00) 10. februára 2025
