RAVENOIR – THE DARKEST FLAME OF ETERNAL BLASPHEMY CZE/ black-death metal
jan31

RAVENOIR – THE DARKEST FLAME OF ETERNAL BLASPHEMY CZE/ black-death metal

Zverejnené v jan 31, 2021

Svätá inkvizícia v 12 storočí bola nemilosrdná. Pod jej rozsudkami bolo upálených, zmrzačených, alebo iným spôsobom usmrtených približne niekoľko desaťtisíc ľudí. Vždy sa ale jednalo najmä o majetky, závisť, alebo strach pred niečím novým (obzvlášť v medicíne a ľudovom liečiteľstve) čoho sa svätá cirkev bála. Pohrdám tvou ikonou na kříži. Vytvořenou ze slz… špíny… krve a lží. Zadupu do prachu všechny modlitby svatozáře. Hořte… hořte… Stoupejte temné plameny do nebeských výšin !!! V polovici minulého roku sa po českej a slovenskej zemi rozniesla správa, že sa niečo chystá bezbožné až priam boho rúhačské zoskupenie v jednom meste zvanom Brno. Tvorcom a hlavou tohoto zoskupenia je Alesh AD, ktorý pôsobí v nemene známej kapele Root. Aby zvýšil intenzitu boho rúhačstva na albume sa bassových liniek chytil Igor Hubík (Root). S textom a vokálnym prejavom (narration) v dvoch skladbách vypomohol sám veľvyslanec temnej ríše Jiří BigBoss Valter (Root). Aby nebol koniec u pár gitarových liniek vypomohol vzácny hosť Andy La Rocque (KING DIAMOND). Pokiaľ očakávate smršť v štýle Belphegor, prípadne Dark Funeral vás trochu musím pozastaviť. Hudobné zameranie sa pohybuje na hraniciach black a death metalu. Skladby sú spracované v stredných tempách, ale o to sú silnejšie texty voči kresťanstvu a cirkvi samotnej. Skladby sú priamočiare a veľmi dobre spárované s vokálnym prejavom. Ako už je spomenuté Ravenoir je mix black a death metalu. Mne sa osobne po hlavnej skladbe „The Darkest Flame Of Eternal Blasphemy“ veľmi pozdáva Blood Pact. V skladbe cítim starú dobrú švédsku školu, vrátane vokálneho prejavu. Táto skladba valcuje a drví kosti. Keďže samotného vokálneho prejavu sa chopil Alesh AD sám, je veľmi zaujímave porovnať jeho prácu s gitarou a hlasom. Neočakávajte blackový screaming, alebo deathmetalový growling. Je to niečo medzitým a prejav je zrozumiteľný. Jednoducho poviem na rovinu toto je Alesh AD! Ale fakt nesmieme zabudnúť na The Darkest Flame Of Eternal Blasphemy, kde sa ukázal a ako to dokáže s gitarou Andy La Rocque. A v skladbe Dark Vision využije svoj vyprávačský potenciál už spomínaný Jiří BigBoss Valter. Pre mňa osobne je to veľmi príjemná vec na odpočinkové večery a hlavne vzdať holt obetiam počas prenasledovanie svätou inkvizíciou. A čo je najhlavnejšie je, že album uzrie svetlo sveta 21.2.2021 ako cd, excl. Digi, USB pod hlavičkou Gothoom Productions. A teraz už môžem popriať len príjemný posluch. Na nebi bouře. Andělé padají jeden po druhém. Úžasná vůně síry. Všude kolem pekelný oheň Tracklist 01 – Nocturnal Initiation (Proloque) 3:41 02 – Ravenoir 3:36 03 – The Darkest Flame Of Eternal Blasphemy 5:12 04 – In The Sign Of The Horns 3:18 05 – From The Dead Shadows Of The Void To Eternity (Intermezzo) 4:23 06 –...

Čítaj ďalej
Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011
jan30

Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011

Zverejnené v jan 30, 2021

Tento rok si budeme v tejto malej rubrike pripomínať albumy, ktoré sa v tom ktorom príslušnom mesiaci dožívajú guľatého výročia. Budem sa snažiť minimálne raz do mesiaca v týchto spomienkach motať, aj keď mi je jasné, že ak by som chcel pripomenúť všetky albumy, ktoré si tento rok pripíšu na svoj chrbát ďalší krížik, tak by som asi ani nič iné nerobil. Dnes som siahol po kapele, ktorá je síce legendou, ale príde mi, že mimo okruhu svojich fans sa im až tak veľa pozornosti nedostáva – Onslaught. Onslaught vznikli začiatkom osemdesiatych rokov v Bristole. Od tých čias nezostal v zostave kameň na kameni a jediný kto pamätá pradávne časy je gitarista Nigel Rockett. Pradávne časy spomínam preto, že v ranných dobách mali ešte ďaleko k thrash metalu, pod akým ich poznáme dnes. V demo etape kariéry ich to tiahlo skôr k hardcore/punku (ale nie je to výnimka, stačí pozrieť napr. na Napalm Death). Zlom prišiel až niekedy okolo debutu Power from Hell (1985). Tu síce thrash ako taký už bol, ale povedal by som, že Onslaught si vcelku šnupli z lajny nazývanej Venom. O rok neskôr album The Force už bol echt ponorený do thrash metalu a skladby ako Let There Be Death, alebo Metal Forces sa natrvalo usídlili v playliste. Najmä sa tu ale predviedol spevák Sy Keeler, ktorého si asi väčšina ľudí predstaví ako človeka stojaceho za mikrofónom pri mene Onslaught. Rok 1989 bol v znamení tretieho albumu In Search of Sanity. Tento album v podstate nie je zlý, ale nesála z neho taká nasratosť ako z predchádzajúcich nahrávok a najmä si post vokalistu zobral na seba opäť niekto iný. Bol ním Steve Grimmett (ex-Grim Reaper…). Ja mám tohto chlapíka rád a aj ho vcelku obdivujem, ale jeho čistý hlas sa do Onslaught nehodil. Proste ako by ste zavreli do uzavretej miestnosti Onslaught a povedzme Armored Saint a cez kľúčovú dierku by ste sledovali, či sa začnú páriť. Potomok síce na svet prišiel, ale že by oplýval nejakými super vlastnosťami, to povedať nemožno. Je tu niekoľko dobrých skladieb (napr. Shellshock), ale aj pre mňa úplne nezmyselný cover od AC/DC Let There Be Rock. V spojitosti s týmto albumom sa mi ale vybaví najmä dlhokááánska Welcome to Dying, ktorá by si ale asi skôr našla obľubu u fanúšikov, ktorí mali vo svojej garderóbe fény a tony laku. Takže thrash metalisti od vrchu po spodok v nábojnicových pásoch iba mohli prevracať očami. Netrvalo veľmi dlho a kapela sa rozpadla. Návrat prišiel až v roku 2004 a o tri rok na to sa diskografia rozrástla o nové meno – Killing Peace. Album to bol fajn a kapela sa vrátila...

Čítaj ďalej
Recenzia – Pagan Spirit – The Record Of The Returning Race – 2020
jan28

Recenzia – Pagan Spirit – The Record Of The Returning Race – 2020

Zverejnené v jan 28, 2021

O Pagan Spirit nebolo počuť veľmi dlho, aspoň čo sa týka nových nahrávok. Aj vďaka tomu som bol veľmi prekvapený, keď minulý rok na ich konte pribudol radový album. To som ešte netušil, že to nebolo prekvapenie posledné a asi ani najväčšie. Album The Record Of The Returning Race vyšiel v relatívnej tichosti (zatiaľ len) v digitálnej forme. Bol nahraný v zostave Slavomír Ihnačák (gitara, basa, vokál), Marcel Gábor (bicie), Jan Petris (gitara), plus vokál Maroš Samončík a Oskár Blahušiak. Už pohľad na samotný obal napovie, že sa veci zmenili. A prvé tóny to jednoznačne potvrdia. Kormidlo smerovania sa razantným spôsobom otočilo k death metalu, aj keď black metalové vody sú stále na dohľad a zachovávajú si aspoň čiastočnú dôležitosť. Úvodná Descend Into The Abyss Of Time je temný death metal ako vyšitý, v ďalších skladbách sa black metalové elementy zvýraznia, ale ostane to maximálne na úrovni death/blacku a la Belphegor, osobne vplyv čierneho žánru vnímam skôr na úrovni pocitov a celkovej atmosféry. Výrazne sú využité možnosti až troch vokálov, štýlovo výrazne odlišných, prechádzajúcich od hlbokého smrtiaceho chropotu, cez blackový priškrtený až po teatrálnejšie polohy. Vďaka tomu naberá materiál na pestrosti a zvýrazní sa atmosféra jednotlivých skladieb. Asi najviac som si užíval gitary, vďaka veľmi prirodzenému nazvučeniu pôsobia tak, ako keby gitaristi sedeli priamo pred vami a skladby prehrávali. Lahôdkové riffy sú výrazné, motív sa rozvinie, pekne si ho užijete a až potom sa ide ďalej, bez zbytočného ponáhľania. Pôsobí to na mňa nezvyčajne pohodovým dojmom, či práve počúvate blackové tremolo, parádny heavy riff, monumentálne Nile-pasáže alebo skvelé sóla. Rytmika nie je príliš zložitá, ale spoľahlivo si plní svoju úlohu. V niektorých momentoch dôjde aj na výraznejšie zapojenie basgitary, napríklad na prvé počutie nenápadný vysoký ton v štvrtej Those Who Have To Caused Babel sprevádzajúci gitaru, ktorý tam neuveriteľne sedí, alebo dokonca basové sólo v šiestej titulnej The Record Of The Returning Race. The Record Of The Returning Race by Pagan Spirit Veľmi dôležitou stránkou nahrávky je temná, niekedy tajomná a majestátna atmosféra. Pagan Spirit vedia, kedy treba spomaliť, nasadiť valivejšie tempo alebo náladovú pasáž v priebehu skladby. Nehrozí to, že poslucháča zadupe jednotvárnym tempom a monolitickou ťažobou. Ako sama kapela hovorí, skladby fungujú dobre jednotlivo, ale aj ako celok, samostatné hudobné príbehy sa prepájajú do logického celku. Kapitolou samou osebe je skvelý zvuk, ktorý je čistý, ale nie umelohmotný, a pôsobí veľmi živo, ten pocit, že kapela hrá priamo pri vás je hmatateľný. Martin Barla je istota a nahrávky, ktoré prejdú jeho rukami mám naozaj rád. Žiaľ, v čase vydania som album nezaregistroval, tak sa k nemu dostávam až teraz, pretože si to jednoznačne zaslúži. Pagan Spirit sa...

Čítaj ďalej
Recenzia – Mindwork – Cortex (EP) – 2021
jan21

Recenzia – Mindwork – Cortex (EP) – 2021

Zverejnené v jan 21, 2021

Po rokoch nečinnosti prichádza kapela Mindwork naspäť s novou nahrávkou s názvom Cortex. Síce je to „len“ EP, ale som si istý, že mnohých aj skromnejšia porcia hudby poteší. Po dvoch radových doskách Into The Swirl (2009) a Eterea (2012) tak pribudla po deviatich rokoch ďalšia položka do diskografie. Pre mladšie ročníky zároveň možno prvý kontakt s kapelou. Mindwork sa nikdy netajili svojim obdivom ku klasickým technickým death/thrash metalovým kapelám z 90. rokov minulého storočia. Týmto smerom aj pokračujú, ale nie v zmysle kopírovania alebo vytvárania akejsi tribute verzie. Naopak, odkaz rozvíjajú, posúvajú ho do súčasnej doby a sledujú, čo sa v tvrdej hudbe odvtedy udialo. Takže žiadne zamrznutie v čase alebo zbytočné retro sa nekoná. Aj oproti poslednej radovke Eterea je cítiť, že hudobníci 9 rokov nespali, ale posunuli sa ďalej. Na počúvanie príjemne naladí jemne tajomná krátka klavírna inštrumentálka Beyond The Cortex, ktorá plynulo prejde do druhej Depersonalized. V nej si môžete vychutnať aj gitarové sólo exkluzívneho hosťa, konkrétne je ním Bobby Koelble. Možno meno hneď nespoznáte, ale Bobby bol gitaristom legendy Death v časoch Symbolic. Sólo je parádne, ale na povedzme si na rovinu, všetky sóla na nahrávke sú krásne. Záverečná Grinding The Edges je zas poctou kapele Cynic a dvom relatívne nedávno zosnulým členom tejto skvelej kapely. Vokálne zverstvá na Cortex hľadať netreba, významnú rolu naopak hrá príjemný melodický spev. V mnohých pasážach je pomer harsh a čistého vokálu jedna k jednej, a čo je najhlavnejšie, výborne sa dopĺňajú, prelínajú, resp. idú súčasne. Gitary sú podľa očakávania lahôdka, technicky náročné, ale tým v podstate nenápadným spôsobom. Vybrnkávačky, riffy, sóla, oplatí sa im venovať pozornosť. Trochu v pozadí gitár neprávom zostávajú ostatné nástroje, ktoré začnete lepšie vnímať až po viacerých vypočutiach. Napriek vysokej technickej náročnosti hudby a premyslenej kompozícii, ktorá ponúka mnoho podnetov pri sústredenom počúvaní, zostávajú kompozície stále pesničkami, ktoré bezchybne fungujú. Refrén, chytľavý riff, skvelá melódia sólovej gitary, vokálna linka, atď. Ľahko sa dostanú do hlavy a pôsobia prekvapivo chytľavo. Na svoje si samozrejme prídu fanúšikovia Death a Cynic, ale mnohé harmónie a motívy pripomenú Opeth alebo dokonca Mastodon. Nahrávalo sa v zostave Martin Schuster (vokály a gitara), Filip Kittnar (bicie), Jiří Rambousek (gitara) a Dominik Vozobule (basa), takže dve mená, ktoré boli aj pri Eterea, plus dve nové. Martin sa postaral aj o nahrávanie, produkciu a mix. Mastering zverili známemu Jensovi Bogrenovi (Fascination Street Studios), artwork brazílskemu umelcovi Gustavovi Sazesovi, ktorý ma tiež už toho dosť na konte, napr. aj obal krajanov Krisiun Southern Storm. Cortex je naozaj perfektná nahrávka, technicky dokonalá so skvelými pesničkami. Vďaka skromnej dĺžke sa do nej rýchlo dostanete a naplno si ju vychutnáte. Hudba Mindwork je veľmi farebná...

Čítaj ďalej
Recenzia – Origin Of Infinity – Ocvltism (EP) – 2020
jan19

Recenzia – Origin Of Infinity – Ocvltism (EP) – 2020

Zverejnené v jan 19, 2021

V tábore Origin Of Infinity neoddychujú, ale pripravujú nové skladby. Po minuloročnom debutovom albume vychádza krátke EP, a to v digitálnej forme a hlavne ako 12″ jednostranný vinyl s potlačenou B stranou. Opäť v rovnakej zostave ako na The Last Day On Earth, teda Vládin Novák (gitara, basa), Levi Kočegura (bicie) a hosťujúci Tomáš Hospi Hospodka (vokály). Na Ocvltism sú dve skladby, plus intro a inštrumentálne outro Morbid Silence, ktoré sa dá brať aj ako ďalšia krátka skladba. Žiadne zásadná zmena hudobného smerovania sa nekoná, čo platilo pre debutový album, to platí aj teraz. Chladný futuristický sound so zodpovedajúcou atmosférou, výborné sekané gitary a vokál. Pozitívnu zmenu počujem najmä vo väčšej pestrosti a snahe vytvoriť viac odlišných hudobných vrstiev. Kompozičná jednoduchosť a strohosť, ktorú som vyčítal albumu, sa pri krátkej stopáži až tak neprejaví, ale osobne si myslím, že páni sa v tomto smere zlepšili. Jednoznačne sa uvidí až pri ďalšej radovej nahrávke. Jednotka Bonewood obsahuje aj spomínaný krátky úvod/intro, po minúte prerušené ostrým riffom a skladba sa rozbieha. Jednoznačne zaujme rytmicky premenlivá gitara a občas až hardcoreový groove. Nasledujúca Cadmivm Blood je ozvláštnená najmä výraznou basgitarou, príjemne pôsobí aj odľahčená vybrnkávaná časť v strede. Práve tieto zmeny nálady sa mi na hudbe Origin Of Infinity páčia najviac. Tentoraz sa nahrávalo v Bouda Studio Hamburg, ale hlavné atribúty si zvuk zachoval a veľký rozdiel oproti minulému radovému albumu nepočujem. Podtrhuje atmosféru Ocvltism, tento typ zvuku a produkcie sa k nahrávke veľmi hodí. Pochváliť treba aj pekný artwork, také sci-fi zo storočia pary a Cesty na Mesiac. OCVLTISM by Origin Of Infinity Po takmer presne desiatich minútach je koniec. Pekne urobený vinyl zaujme zberateľov, otázne, koľkým sa to kvôli dvom skladbám oplatí. V každom prípade je EP Ocvltism príjemným pripomenutím sa a znakom toho, že treba s Origin Of Infinity do budúcnosti počítať. Kontakt: https://originofinfinity.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/originofinfinity Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Symbtomy – Demo #1 – Frozen Screams Imprint/Immortal Souls Productions, 2020
jan16

Symbtomy – Demo #1 – Frozen Screams Imprint/Immortal Souls Productions, 2020

Zverejnené v jan 16, 2021

Predstavte si, že ste dosiahli tú vekovú hranicu, že teraz už so slzou v oku spomínate, ako ste v puberte zažili zlatú éru death metalu. Vraciate sa do rodičovského domu, schádzate po schodoch do pivnice a v tom najtmavšom kúte sa povaľuje nevábna kartónová krabica. Tá krabica tam leží už celé veky. Je oblezená od všakovakej hávede, naplno sa do nej zažrala pleseň a je súca na vyhodenie. Ale vo vás hlodá nostalgia a tak podvedome viete, že tá krabica ukrýva nejaký (pre vás určite) poklad. Strhnete lepiacu pásku, ktorá už roky svoju funkciu neplní a vás obleje teplo spomienok a rozžiaria sa vám oči, ako decku pri vianočnom stromčeku. Vidíte tam staré ziny, výstrižky z rôznych časopisov a kvantum kaziet od klasík ako Dismember, Entombed, Carnage, Edge of Sanity, Desultory… Ale pod všetkým tým zlatým fondom extrémnej scény sa na úplnom dne leskne ešte v celofáne zabalená MC, ktorá vám ani trochu nie je povedomá. Pozriete sa bližšie a na obale čítate s krásne archaickým fontom vytlačený nápis Symbtomy. Presne takto nejako vnímam túto kapelu. Ako by sa zastavil čas a vy sa ocitáte niekde na začiatku posledného desaťročia minulého storočia, uprostred švédskej zasneženej krajiny. Symbtomy pôsobia ako odpadnutý a niekde zapatrošený drahokam z korunovačných klenotov Tre Kronor. Ale chyba lávky. Žiadne Švédsko, ale Česká republika vyvrhla zo svojich útrob túto (zatiaľ asi stále iba) trojicu. Dejvy (Sectesy, ex-Despise, Symbolic Open Air…) si urobil so Symbtomy vlastne radosť a nebudem klamať keď poviem, že tú radosť urobil vlastne aj viacerým z nás. K tomuto pánovi sa pridala dáma Duzl, ktorá si zobrala na starosť basgitaru a tretia korunka (symbolika s tým Švédskom, hehe) pripadla Martinovi, inak samozrejme spevákovi Sectesy. O tomto spojení som bol upovedomený zhruba nejako takto pred rokom a moja zvedavosť začínala pracovať. Niekedy ma moje očakávania vedia vcelku sklamať, ale som rád, že toto nebol taký prípad. Toto demo, ktoré je štartovacím roštom k veciam budúcim (v čo pevne verím), prináša tri skladby presne v tom duchu, ktorý som predpokladal a ktorý mám zo srdca rád. Takže melodika, chytľavosť, ale zároveň tvrdosť a agresivita severského death metalu. Od prvého tónu The Sounds of Perverse Thoughts máte pocit ako by vás postavili do publika blízko bedne, ktorej blany rozvibrováva gitara Uffeho Cederlunda. Ale zrovna pri tejto skladbe na mňa trochu uťahane pôsobia pomalé pasáže. Zase na druhej strane, tam sa aspoň môžem zhlboka nadýchnuť, pretože nasledujúce dve skladby sú celkom majstrštyky. Aby som sa stále nemotal iba po Švédsku, tak The Taste of Human Trophy začína riffom, kde Dejvyho prsty vytvárajú tóny, celkom napáchnuté starými Amorphis. Aspoň táto kapela mi rezonovala v hlave, keď som si...

Čítaj ďalej