Recenzia – Arawn – Odkazy doby – Slovak Metal Army – 2020
feb18

Recenzia – Arawn – Odkazy doby – Slovak Metal Army – 2020

Zverejnené v feb 18, 2021

Arawn nasadili hneď od začiatku slušné tempo bez zbytočného váhania. Rok vzniku 2017, o rok na to už vychádza debutový album Zrození, o ktorom bolo celkom slušne počuť a celkovo je z kapely cítiť, že majú chuť pracovať. Koncom decembra minulého roka prišiel na rad aj druhý album s názvom Odkazy doby, ktorý rovnako ako debut vyšiel na značke Slovak Metal Army. Tiež aj v rovnakej zostave, teda Jirka „Suky“ (vokál), Milan „Zakk“ (gitary), Tomáš „Hroch“ (basa) a Petr „Viking“ (bicie). Nič nie je ponechané na náhodu. Svižný otvárací kus Z/N/P sa vyznačuje pravdepodobne najchytľavejším heslovitým refrénom, aký na albume nájdete. Údernosť sa mu nedá uprieť, ale pri opakovanom počúvaní sa rýchlo opotrebuje a osobne mám túto skladbu najmenej rád. Arawn radi rozprávajú príbehy a výpravnejšie kúsky im vyslovene sadnú. A sú si toho vedomí, veď do tejto kategórie sa dá zaradiť viac ako polovica skladieb. Počínajúc mrazivou trojkou Jáchymov, epicky premenlivým stredom albumu, ale aj záverečnou 9 křížů. Niektoré harmónie pripomenú majstrov Asmodeus, ktorí tiež vedia výborne rozprávať zhudobnené príbehy. Slušne nakopnú rýchlejšie položky, okrem vyššie spomínanej úvodnej skladby, napr. Nemyslí, zaplatí s dobrým textom alebo predposledná Dívej, venku už svítá, ktorú mám vďaka perfektne fungujúcemu refrénu najradšej. Textovo sú historické príbehy výborné, vďaka zrozumiteľnému prejavu so super frázovaním si ich nebudete musieť najprv načítať v booklete. Arawn sa nezaoberajú len minulosťou, ale snažia sa reflektovať aj problémy dnešného sveta. Nie vždy mi sedia, ale treba uznať, že zväčša to má hlavu a pätu. Pri vykreslení deja a atmosféry nie sú použité žiadne klávesy ani symfonické pasáže, všetko sa odohráva v klasickom nástrojovom obsadení. Inštrumentálne zbesilosti a extrémy tu nemajú miesto, všetci hrajú účelne pre dobro celku. Chytľavosť a rafinovanosť mnohých pasáží si poslucháč uvedomí až časom ako sa postupne ponára do albumu. Aj vďaka tomu ponúkajú Odkazy doby trvalejší zážitok, keďže sa nevystrieľajú všetky tromfy hneď, ale postupne. Úlohu návnady dobre splní hneď prvá vec, a potom sa môže začať objavovanie. Spomínaná výpravnosť albumu znamená aj čiastočné negatívum nahrávky, keďže sa postupne stráca energia a aj napriek striedaniu temp sa vkráda istá jednotvárnosť a podobnosť. Tu sa však výpočet mínusov končí. Celkovo pozitívny dojem dotvára zaujímavý obal Michala Janovského, rovnako aj výborný zvuk, ktorému ťažko niečo vyčítať. O master a mix sa postaral Zdeněk Ondráček v Sonidos Studio. Odkazy doby by ARAWN V recenziách často vyzdvihujem, ak má kapela jasne rozoznateľný rukopis a odlišuje sa od ostatných. Aj v prípade Arawn platí, že svoje vzory nezaprú, ale napriek tomu je výsledok jasne identifikovateľný. Neponúkajú len kvalitné remeslo, ale aj to podstatné „niečo“ navyše, vďaka čomu Odkazy doby vytvoria hlbšiu stopu vo vašej pamäti. Kontakt: https://arawn-sma.bandcamp.com/album/odkazy-doby https://www.facebook.com/Arawnofficialcz/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Hyenism – The Sewer – 2020
feb16

Recenzia – Hyenism – The Sewer – 2020

Zverejnené v feb 16, 2021

Hyenism na seba upozornili hneď EP Wolfram III, ktoré bolo nominované na Radio_head Awards 2017 v príslušnej kategórii. Určite mnohí vtedy zaregistrovali kapelu, ktorá si pozornosť určite zaslúži. Tesne pred Vianocami minulého roku konečne vyšiel aj debutový album The Sewer. Koncoročnými rebríčkami asi moc zamávať nestihol, to je nevýhoda albumov, ktoré vychádzajú až tesne pred koncom roka. Samozrejme je to jedno, kvalita ovplyvnená nie je. Black metal v podaní Hyenism si berie prvky z rôznych podštýlov čierneho žánru. Výstavbou gitarových riffov idú do atmoblackových sfér, v niektorých pasážach by sa dali vystopovať post-blackové motívy. Melódie sa rozvíjajú veľmi nepravdepodobným smerom, pričom si však zachovávajú chytľavosť. Rovnaký prístup nájdete aj na melodickejších albumoch francúzskych Blut Aus Nord. Vokály zas niekedy škriekajú tak zúfalo a z úzadia, že by sa nestratili ani na DSBM trápeniach. Všetky tieto prvky sú pospájané do originálneho celku s charakteristickým rukopisom. Napriek zložitej štruktúre sa vynárajú pasáže, ktoré sa dostanú rýchlo do hlavy, a okolo nich je naoko neprehľadná chaotická zmes riffov a melódií. Je to ako prechádzka ešte neznámym veľkomestom, kde sa niektoré výrazné miesta spájajú do logicky prepojeného celku až časom. The Sewer je zhudobnená metropola, pre mnohých neprehľadná a nepriateľská, ale pre tých, ktorí chcú, je plné skvelých momentov. Aj v rozhovore s kapelou bolo spomenuté meno Imperial Triumphant, ktorí idú síce vo svojej šialenosti oveľa ďalej od bežných štruktúr, ale styčné body v náladách tu jednoznačne sú. Tmavé uličky, presvetlené námestia, pochmúrne priemyselné zóny, množstvo ľudí a zároveň nekonečná samota. Album pôsobí ako zovretý celok, popisovať jednotlivé skladby nemá zmysel, z môjho pohľadu je to prakticky jedna kompozícia. Výborné gitary, neuveriteľne pestré bicie, často prekvapivo výrazná basgitara, všetko podčiarknuté bezchybným zvukom. Duo Orthrus (gitara, basa) a Norhell (gitara, vokály) si na nahratie bicích dojednali poľského bicmana Krzysztofa Klingbeina. O mixovanie a master sa postaral Colin Marston, takže veľké meno s obrovským rešpektom. Chlapi sa obrátili na správnych ľudí a jednoznačne sa oplatilo. The Sewer by Hyenism Zaujme aj artwork, možno ešte viac keď zistíme, čo na ňom vlastne je. Fotografia zhluku vodných červov žijúcich v kale Jána Hamrského spracovaná grafikom Davidom Orthom je naozaj originálna a zároveň symbolická, takže album je dotiahnutý aj čo sa týka výtvarného prevedenia. Ešte by si zaslúžilo fyzickú podobu, snáď k tomu v blízkej budúcnosti dôjde. Asi ste už pochopili, že sa mi The Sewer páči, a to hodne. Už mám za sebou fakt veľké množstvo vypočutí a stále objavujem nové veci. Hyenism prostredníctvom black metalovej palety vytvorili pútavý obraz, ktorý zarezonuje s vnútorným stavom nejedného človeka. Dobre vystihnutý popis z ich bandcamp profilu: „Drowning in the Sewer of Anxiety…“ Kontakt: https://hyenism.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/hyenism Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Stabbed – EP Irena – 2020
feb02

Recenzia – Stabbed – EP Irena – 2020

Zverejnené v feb 2, 2021

História Stabbed začína niekedy v roku 2016 na základe skutočnej udalosti na východe Slovenska. Vymyslieť meno však len bol prvý krok a vznikajúca skupina sa musela v zapätí popasovať aj s nejakým tým hudobným smerovaním na našej scéne. Zostava sa ustálila na štyroch členoch, spev, gitara a sprievodné vokály, basgitara a bicie. Ak by ste sa s pojmom dobodanej štvorice stretli po prvýkrát, tak vedzte, že nejde o nejakých nováčikov na scéne, pretože veľká časť kapely je aj v Obliterate a ďalších zoskupeniach ako Ataraxia, V13ault, Ortomen, Alma Persona…atď. proste každý má minimálne ešte jeden aktívny projekt, resp. skupinu. V roku 2018 sa nožík otvára prvýkrát, aby vyrezal do histórie slovenského metalu prvý zárez. Debut vydali u Support Underground a ako ho vnímal jeden z našich redaktorov si môžete prečítať TU. To by snáď na úvod aj stačilo. V minulom roku zasiahol dnes už každému dobre známy chlpatý štetinový vírus, aj do života na Slovensku. Kapela ešte stihla odohrať jeden koncert na domácej pôde (teda ako pre koho, lebo členovia nie sú len z Košíc) a potom už nás vírus uzavrel do našich domovov. Pre niekoho katastrofa, pre iných naopak čas na novú tvorbu. Stabbed to vyriešili po svojom a k spokojnosti všetkých vznikol materiál na 4 skladbové EP, ktoré máte za sebou do desiatich minút. Keď sa cez leto trochu stiahol vírus, nech si ľudia užijú trochu aj iné choroby, nahrali sa v Gothoom štúdiu bicie. Nasledovali gitara a basgitara v domácich štúdiách a vokály pre zmenu nahral spevák v Nohaboha vo Svidníku ešte v júli. Výsledok Stabbed umiestnili na rôzne online platformy na začiatku októbra. Ako som už spomenula, EP má 4 skladby a dostal názov Irena. Nezainteresovanému by toto meno asi nič nenapovedalo. Keď sa pozriete na cover, minimálne Slovákom a Čechom už pomaly začne dochádzať, o akú Irenu ide. Americkí vedci museli dať cover na analýzu, aby sa dopátrali k výsledku (to bol nevydarený pokus o vtip, aby ste rozumeli, že taký Švéd bude asi v pomykove). Ak ste sledovali najväčšie kriminálne prípady na Slovenku, tak ste doma a viete, že ide o Irenu Čubirkovú, jednu z najznámejších vrahýň Česko-Slovenska. Bola zároveň jednou z piatich žien, ktoré za ich vraždy popravili. Oproti debutu, kde boli ešte témy, hoc tiež hororového charakteru rôzne, nové EP je monotematické, čiže len o Irene. Mne osobne sa práve albumy na jednu tému páčia. Ďalšou zmenou oproti debutu boli spevy, pretože Irena je naspievaná po Slovensky. Pre mňa ďalší imaginárny bod navyše, pretože ide naozaj o česko-slovenskú tému, takže na čo to silou mocou ťahať do angličtiny. Texty ku všetkým songom si môžete pozrieť napríklad na Bandcampe. Čo sa samotného...

Čítaj ďalej
RAVENOIR – THE DARKEST FLAME OF ETERNAL BLASPHEMY CZE/ black-death metal
jan31

RAVENOIR – THE DARKEST FLAME OF ETERNAL BLASPHEMY CZE/ black-death metal

Zverejnené v jan 31, 2021

Svätá inkvizícia v 12 storočí bola nemilosrdná. Pod jej rozsudkami bolo upálených, zmrzačených, alebo iným spôsobom usmrtených približne niekoľko desaťtisíc ľudí. Vždy sa ale jednalo najmä o majetky, závisť, alebo strach pred niečím novým (obzvlášť v medicíne a ľudovom liečiteľstve) čoho sa svätá cirkev bála. Pohrdám tvou ikonou na kříži. Vytvořenou ze slz… špíny… krve a lží. Zadupu do prachu všechny modlitby svatozáře. Hořte… hořte… Stoupejte temné plameny do nebeských výšin !!! V polovici minulého roku sa po českej a slovenskej zemi rozniesla správa, že sa niečo chystá bezbožné až priam boho rúhačské zoskupenie v jednom meste zvanom Brno. Tvorcom a hlavou tohoto zoskupenia je Alesh AD, ktorý pôsobí v nemene známej kapele Root. Aby zvýšil intenzitu boho rúhačstva na albume sa bassových liniek chytil Igor Hubík (Root). S textom a vokálnym prejavom (narration) v dvoch skladbách vypomohol sám veľvyslanec temnej ríše Jiří BigBoss Valter (Root). Aby nebol koniec u pár gitarových liniek vypomohol vzácny hosť Andy La Rocque (KING DIAMOND). Pokiaľ očakávate smršť v štýle Belphegor, prípadne Dark Funeral vás trochu musím pozastaviť. Hudobné zameranie sa pohybuje na hraniciach black a death metalu. Skladby sú spracované v stredných tempách, ale o to sú silnejšie texty voči kresťanstvu a cirkvi samotnej. Skladby sú priamočiare a veľmi dobre spárované s vokálnym prejavom. Ako už je spomenuté Ravenoir je mix black a death metalu. Mne sa osobne po hlavnej skladbe „The Darkest Flame Of Eternal Blasphemy“ veľmi pozdáva Blood Pact. V skladbe cítim starú dobrú švédsku školu, vrátane vokálneho prejavu. Táto skladba valcuje a drví kosti. Keďže samotného vokálneho prejavu sa chopil Alesh AD sám, je veľmi zaujímave porovnať jeho prácu s gitarou a hlasom. Neočakávajte blackový screaming, alebo deathmetalový growling. Je to niečo medzitým a prejav je zrozumiteľný. Jednoducho poviem na rovinu toto je Alesh AD! Ale fakt nesmieme zabudnúť na The Darkest Flame Of Eternal Blasphemy, kde sa ukázal a ako to dokáže s gitarou Andy La Rocque. A v skladbe Dark Vision využije svoj vyprávačský potenciál už spomínaný Jiří BigBoss Valter. Pre mňa osobne je to veľmi príjemná vec na odpočinkové večery a hlavne vzdať holt obetiam počas prenasledovanie svätou inkvizíciou. A čo je najhlavnejšie je, že album uzrie svetlo sveta 21.2.2021 ako cd, excl. Digi, USB pod hlavičkou Gothoom Productions. A teraz už môžem popriať len príjemný posluch. Na nebi bouře. Andělé padají jeden po druhém. Úžasná vůně síry. Všude kolem pekelný oheň Tracklist 01 – Nocturnal Initiation (Proloque) 3:41 02 – Ravenoir 3:36 03 – The Darkest Flame Of Eternal Blasphemy 5:12 04 – In The Sign Of The Horns 3:18 05 – From The Dead Shadows Of The Void To Eternity (Intermezzo) 4:23 06 –...

Čítaj ďalej
Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011
jan30

Retro – Onslaught – Sounds of Violence – AFM Records, 2011

Zverejnené v jan 30, 2021

Tento rok si budeme v tejto malej rubrike pripomínať albumy, ktoré sa v tom ktorom príslušnom mesiaci dožívajú guľatého výročia. Budem sa snažiť minimálne raz do mesiaca v týchto spomienkach motať, aj keď mi je jasné, že ak by som chcel pripomenúť všetky albumy, ktoré si tento rok pripíšu na svoj chrbát ďalší krížik, tak by som asi ani nič iné nerobil. Dnes som siahol po kapele, ktorá je síce legendou, ale príde mi, že mimo okruhu svojich fans sa im až tak veľa pozornosti nedostáva – Onslaught. Onslaught vznikli začiatkom osemdesiatych rokov v Bristole. Od tých čias nezostal v zostave kameň na kameni a jediný kto pamätá pradávne časy je gitarista Nigel Rockett. Pradávne časy spomínam preto, že v ranných dobách mali ešte ďaleko k thrash metalu, pod akým ich poznáme dnes. V demo etape kariéry ich to tiahlo skôr k hardcore/punku (ale nie je to výnimka, stačí pozrieť napr. na Napalm Death). Zlom prišiel až niekedy okolo debutu Power from Hell (1985). Tu síce thrash ako taký už bol, ale povedal by som, že Onslaught si vcelku šnupli z lajny nazývanej Venom. O rok neskôr album The Force už bol echt ponorený do thrash metalu a skladby ako Let There Be Death, alebo Metal Forces sa natrvalo usídlili v playliste. Najmä sa tu ale predviedol spevák Sy Keeler, ktorého si asi väčšina ľudí predstaví ako človeka stojaceho za mikrofónom pri mene Onslaught. Rok 1989 bol v znamení tretieho albumu In Search of Sanity. Tento album v podstate nie je zlý, ale nesála z neho taká nasratosť ako z predchádzajúcich nahrávok a najmä si post vokalistu zobral na seba opäť niekto iný. Bol ním Steve Grimmett (ex-Grim Reaper…). Ja mám tohto chlapíka rád a aj ho vcelku obdivujem, ale jeho čistý hlas sa do Onslaught nehodil. Proste ako by ste zavreli do uzavretej miestnosti Onslaught a povedzme Armored Saint a cez kľúčovú dierku by ste sledovali, či sa začnú páriť. Potomok síce na svet prišiel, ale že by oplýval nejakými super vlastnosťami, to povedať nemožno. Je tu niekoľko dobrých skladieb (napr. Shellshock), ale aj pre mňa úplne nezmyselný cover od AC/DC Let There Be Rock. V spojitosti s týmto albumom sa mi ale vybaví najmä dlhokááánska Welcome to Dying, ktorá by si ale asi skôr našla obľubu u fanúšikov, ktorí mali vo svojej garderóbe fény a tony laku. Takže thrash metalisti od vrchu po spodok v nábojnicových pásoch iba mohli prevracať očami. Netrvalo veľmi dlho a kapela sa rozpadla. Návrat prišiel až v roku 2004 a o tri rok na to sa diskografia rozrástla o nové meno – Killing Peace. Album to bol fajn a kapela sa vrátila...

Čítaj ďalej
Recenzia – Pagan Spirit – The Record Of The Returning Race – 2020
jan28

Recenzia – Pagan Spirit – The Record Of The Returning Race – 2020

Zverejnené v jan 28, 2021

O Pagan Spirit nebolo počuť veľmi dlho, aspoň čo sa týka nových nahrávok. Aj vďaka tomu som bol veľmi prekvapený, keď minulý rok na ich konte pribudol radový album. To som ešte netušil, že to nebolo prekvapenie posledné a asi ani najväčšie. Album The Record Of The Returning Race vyšiel v relatívnej tichosti (zatiaľ len) v digitálnej forme. Bol nahraný v zostave Slavomír Ihnačák (gitara, basa, vokál), Marcel Gábor (bicie), Jan Petris (gitara), plus vokál Maroš Samončík a Oskár Blahušiak. Už pohľad na samotný obal napovie, že sa veci zmenili. A prvé tóny to jednoznačne potvrdia. Kormidlo smerovania sa razantným spôsobom otočilo k death metalu, aj keď black metalové vody sú stále na dohľad a zachovávajú si aspoň čiastočnú dôležitosť. Úvodná Descend Into The Abyss Of Time je temný death metal ako vyšitý, v ďalších skladbách sa black metalové elementy zvýraznia, ale ostane to maximálne na úrovni death/blacku a la Belphegor, osobne vplyv čierneho žánru vnímam skôr na úrovni pocitov a celkovej atmosféry. Výrazne sú využité možnosti až troch vokálov, štýlovo výrazne odlišných, prechádzajúcich od hlbokého smrtiaceho chropotu, cez blackový priškrtený až po teatrálnejšie polohy. Vďaka tomu naberá materiál na pestrosti a zvýrazní sa atmosféra jednotlivých skladieb. Asi najviac som si užíval gitary, vďaka veľmi prirodzenému nazvučeniu pôsobia tak, ako keby gitaristi sedeli priamo pred vami a skladby prehrávali. Lahôdkové riffy sú výrazné, motív sa rozvinie, pekne si ho užijete a až potom sa ide ďalej, bez zbytočného ponáhľania. Pôsobí to na mňa nezvyčajne pohodovým dojmom, či práve počúvate blackové tremolo, parádny heavy riff, monumentálne Nile-pasáže alebo skvelé sóla. Rytmika nie je príliš zložitá, ale spoľahlivo si plní svoju úlohu. V niektorých momentoch dôjde aj na výraznejšie zapojenie basgitary, napríklad na prvé počutie nenápadný vysoký ton v štvrtej Those Who Have To Caused Babel sprevádzajúci gitaru, ktorý tam neuveriteľne sedí, alebo dokonca basové sólo v šiestej titulnej The Record Of The Returning Race. The Record Of The Returning Race by Pagan Spirit Veľmi dôležitou stránkou nahrávky je temná, niekedy tajomná a majestátna atmosféra. Pagan Spirit vedia, kedy treba spomaliť, nasadiť valivejšie tempo alebo náladovú pasáž v priebehu skladby. Nehrozí to, že poslucháča zadupe jednotvárnym tempom a monolitickou ťažobou. Ako sama kapela hovorí, skladby fungujú dobre jednotlivo, ale aj ako celok, samostatné hudobné príbehy sa prepájajú do logického celku. Kapitolou samou osebe je skvelý zvuk, ktorý je čistý, ale nie umelohmotný, a pôsobí veľmi živo, ten pocit, že kapela hrá priamo pri vás je hmatateľný. Martin Barla je istota a nahrávky, ktoré prejdú jeho rukami mám naozaj rád. Žiaľ, v čase vydania som album nezaregistroval, tak sa k nemu dostávam až teraz, pretože si to jednoznačne zaslúži. Pagan Spirit sa...

Čítaj ďalej