Nové videoklipy – BEHEMOTH, UNLEASHED, OPETH, YOB
sep08

Nové videoklipy – BEHEMOTH, UNLEASHED, OPETH, YOB

Zverejnené v sep 8, 2018

BEHEMOTH „I Loved You At Your Darkest“ je názov pripravovanej albumovej novinky poľských metalových velikánov BEHEMOTH. Na jej vydanie si budeme musieť počkať ešte necelý mesiac (5.október), ale pre nedočkavých fanúšikov kapela prináša už druhý singel a opäť aj s videoklipom. Jedná sa o skladbu „Wolves Ov Siberia“, videoklip režírovali Kyle Kadow a Steven Cleavland a akoby mohol názov napovedať, vystupujú v ňom vlky. Čo hovoríte na skladbu vy? YOB Zaujímavá partička z amerického Oregonu menom YOB hrajúca doom/stoner metal nie je žiadnou novovzniknutou formáciou. Kapela existuje už od roku 1996 a na konte má už 8 dlhohrajúcich dosiek. Posledný album „Our Raw Hearth” predstavuje tohtoročnú albumovú novinku, ktorá vyšla u Relapse Recods 8.júna. S odstupom času YOB prináša videoklip ku skladbe „Original Face“, ktorý si môžete vychutnať aj na našom webe. UNLEASHED Ani švédske death metalové stálice UNLEASHED nezaháľajú. Na jeseň, a to konkrétne 26.októbra vyrukujú s novým počinom, ktorý sa bude volať „The Hunt For White Christ“ a s vydaním ich podporí spoločnosť Napalm Records. V poradí už neuveriteľný 13. album je podľa slov Johnnyho Hedlunda prezvesťou osláv 30.výročia vzniku kapely. Práve teraz švédski bojovníci prinášajú prvý singel z pripravovanej dosky, ku ktorému si prichystali aj lyric video. Ide o skladbu „Lead Us Into War“, ktorú si môžete vypočuť nižšie. OPETH Švédske legendy progresívneho death metalu OPETH chystajú na November vydanie živáku. Live album „Garden Of The Titans: Live At Red Rocks Amphitheatre“ vyjde prostredníctvom Moderbolaget Records/ Nuclear Blast Entertainment. Koncert bol zachytený pre spracovanie do formátov DVD, Blu-ray, ale aj vinylu počas ich vystúpenia 11.mája 2017 v legendárnej Red Rocks Amphitheatre v Denveri. Koncert zahŕňal staršie skladby z obdobia ich začiatkov, ale aj novšie fláky, takže každý fanúšik si pride na svoje. Ako druhý videoklip si OPETH vybrali pre zverejnenie skladbu „Demon Of The Fall“ z 20 rokov starej dosky „My Arms, Your Hearse“. Starinka ako to máme radi. Zaspomínajte si s...

Čítaj ďalej
PRONG – Zero Days – Steamhammer 2017
sep07

PRONG – Zero Days – Steamhammer 2017

Zverejnené v sep 7, 2018

Od vydania Zero Days síce uplynul viac ako rok, ale stále potvrdzuje fakt, že partička okolo riffmajstra Tommyho Victora je na koni. V radách Prong totiž zaúradoval démon workoholizmu. Ako inak si vysvetliť štyri výborné albumy v priebehu piatich rokov? Akoby nestačilo, že roku 2012 potvrdil Tommy Victor úspešnú revitalizáciu Prong silným comebackom v podobe placky „Carved Into Stone“, o dva roky spečatil životnú formu ešte lepším „Ruining Lives“, v 2016 to bola jubilejná desiata placka „X – No Absolutes“, čo mi okupovala uši a o rok neskôr prišlo album „Zero Days“. Niekto tu zjavne nespí na vavrínoch a tvrdo maká. Aj s päťdesiatkou v spätnom zrkadle Tommy Victor nevykazuje známky spomaľovania a ako chlapík, ktorý celý svoj život podriadil tomu, aby sa mohol živiť tým čo ho baví, hýčka svojich fans čoraz lepšími nahrávkami. Podľa vlastných slov žije vo veľmi skromných pomeroch, vraj má dokonca len prenajatú izbu v dome, čo mu dostatočne eliminuje životné náklady na to, aby si mohol zarábať hudbou na živobytie. V podstate tu platí slogan zo Svěrákovho filmu „Kolja“,t.j. „keď sa chceš živiť hudbou, nezakladaj si rodinu“ (alebo tak nejak to bolo). Priznám sa, najprv som ostal trochu zaskočený tým, že Prong nadviažu parádny album „X – No Absolutes“ len s ročným odstupom. Hudobný svet je plný príkladov, kedy sa neoplatilo dojiť úspech dobrého albumu uponáhľaným nástupcom (napr. Fear Factory, konkrétne album „Transgression“), ale nájdu sa aj príklady, kedy sa takéto obavy prvým vypočutím nového materiálu rozplynú na prach (Napalm Death).  Prong našťastie ale patria do druhej skupiny a nielen to… oni sa ešte zlepšujú. Či už je to úvodná thrashmetalová vypaľovačka „However It May End“, kde Tommy zúrivo cedí text počas brutálnej slohy a kde mu, ako aj počas celej hracej doby albumu, perfektne sekunduje mladé bubenícke eso Art Cruz. Dúfam že si ho Tommy v kapele udrží čo najdlhšie. Devastujúcim riffom začína titulná vec „Zero Days“ aby si následne Tommy pretrénoval aj svoj melodický prejav. To všetko sa deje pod moderne znejúcou thrashovou taktovkou a príde aj na typické gitarové sólo. Na old school HC dá spočiatku spomenúť „Off The Grid“, aby skladba následne prekvapila rozšafným melodickým refrénom, čo možno spočiatku pôsobí ako nasilu zlepené, avšak postupne začne znieť čoraz prirodzenejšie. Hitový potenciál Prong tu zastupuje prvý singel „Divide And Conquer“. Túto polohu kapely mám veľmi rád, Tommy má pre takéto skladby skrátka cit, melodika je nákazlivá, ale nie vtieravá a skladba neskutočne živá. „Forced Into Tolerance“ je vysokorýchlostná nálož zúrivého thrashu, textovo vypovedajúca o dnešnej dobe, kde intolerancia nie je tolerovaná, kde „nerovnosť je na vzostupe“ a ľudia „existuju v iracionalite“.  Ako hovorí postavička učiteľa Garrisona zo seriálu South Park: „to že niečo tolerujete ešte neznamená, že Vás to nemôže ani srať“. Vysoko nastavenú latku nepodlieza...

Čítaj ďalej
Carnal Tomb – Rotten Remains – Memento Mori, 2016
sep06

Carnal Tomb – Rotten Remains – Memento Mori, 2016

Zverejnené v sep 6, 2018

Spln mesiaca. Padajúca hmla na polorozpadnutý, chátrajúci cintorín. Oblohu križujú netopiere, v nekonečnej potrebe za naháňaním potravy. V tejto temnej idylke sedím sám na rokmi ošľahanom hrobe a brázdím prstami po náhrobku, v snahe zistiť hmatom, s kým to mám dočinenia, pretože nápis pod nánosmi času stratil čitateľnosť. Majestátne ticho noci prerušuje najprv nepatrné klopkanie a škrabot. Jemne ma to rozrušilo, ale keďže sa všetko vrátilo k mĺkvemu pokoju, prestal som si to všímať a nechávam sa unášať opäť nočným chladom. Lenže zvuky nesúce sa tmou, sú tu opäť. Periférne zaznamenávam pohyb a neverím vlastným očiam. Pár metrov odo mňa sa pôda na jednom z hrobov začína zdúvať a hluk naberá na intenzite. Ustupujem preto o pár krokov a skrývam sa za kaplnkou, ktorá tu už musí stáť veky a pozorujem situáciu, ktorá nastala. Miesto posledného odpočinku sa otvára, nahnité drevo z rakvy praská pod silou, ktorá na neho tlačí z dola. Ako krt, ktorý sa prekope na denné svetlo, z jamy vylieza niečo, čo bolo kedysi človekom. Pár jemných, nie príliš koordinovaných pohybov a táto bezbožná kreatúra zo seba zhodí aj tých posledných pár mäsožravých červov, ktoré ešte obhrýzali zbytky tkanív. Neuvedomil som si, že som vydal zdesený výkrik, ale už je neskoro. Prázdne jamky, ktoré kedysi vypĺňali oči, ma už zaregistrovali a lačný pud začal pracovať. Chcel som sa dať na útek, ale ohromený touto scénou som si nevšimol, že za mnou už stojí ďalší oživený „kedysičlovek“ a tento do mňa zahryzol s vervou svoje krvilačné zuby. Nakazil ma infekciou zvanou death metal. Sorry, zase raz za obšírny úvod. Neviem ako ste sa vy, po rámuse bažiaci, blúdiaci v riadkoch písaných krvou, dostali k počúvaniu tvrdej hudby, ale u mňa to prebehlo zrovna takto. Dajme tomu. Aby som sa ale dostal k tomu o čom chcem. Zvyknem sa v recenziách skôr venovať aktuálnym albumom, ale tu, pretože ma kapela dosť zaujala naživo, urobím výnimku. Debutový album Nemcov Carnal Tomb zase nie je nejaká starinka. Má na svojom konte iba dve čiarky, vyškrabané do steny cely zvanej história, znamenajúce každá jeden rok. Už pri pohľade na obal albumu je jasné, že životodarné tekutiny milovníkov old school death metalu, pôjdu do varu. Charakteristický zvuk švédskeho death metalu tu číha zo všetkých strán. Intro v podobe útržku z kultu menom Night of the Livind Dead, nás privedie k prvému smrtonosnému riffu skladby Undead Dread. Vplyv takých Grave je citeľný, ale nie iba ich. U mňa to definitívne vyhrala druhá skladba Beneath the Coffins. Lovecraftoidný text, dookola opakujúce sa meno bájnej entity Yog-Sothoth. Proste dýcha z tej skladby, ovplyvnenej doom metalom zase, čosi veľmi príjemne tajomné. Až desivo znie klavír na začiatku titulky Rotten Remains. Prekrývajú sa tu rýchle pasáže opäť s doomovými. Vokál Cryptic Tormentora, vlastným menom Marca Strobela, sa tu dostáva do polohy peklom vyvrhnutej potvory, napriek tomu je úplne zrozumiteľný....

Čítaj ďalej
Batushka a 777 Babalon v nedeľu v Bratislave!!!
sep05

Batushka a 777 Babalon v nedeľu v Bratislave!!!

Zverejnené v sep 5, 2018

Banda tajomných, zahalených, okultne ladených mníchov. To je Batushka. Poľsko dalo svetu metalu nejedno veľké meno, ale práve Batushka pred pár rokmi upútala na seba výraznú pozornosť svojim debutom Litourgiya. Od vydania tohto albumu už ubehli tri roky a dva krát sa predstavili aj slovenským fanúšikom. Po prvý krát ale pach kadidiel prinesú do Bratislavy. Ako support podporia Batushku slovenskí 777 Babalon. Vo svojej tvorbe kombinujú black metal s ambientom či doom metalom. Kto ste ich už mali možnosť niekedy vidieť naživo viete, že ich pódiová show môže smelo konkurovať aj ich známejším poľským kolegom. 9. 9. 2018, Randal Club, Bratislava Začiatok: 19:00 Vstup: 23€ https://obscure.sk/cs/tickets/detail/id/118  FB...

Čítaj ďalej
HELMS ALEE – Stillicide – Sargent House 2016
sep05

HELMS ALEE – Stillicide – Sargent House 2016

Zverejnené v sep 5, 2018

Nedávno sme na týchto stránkach spomínali už dávno k ľadu uložených HC veteránov Harkonen. Čo majú Harkonen spoločné s kapelou Helms Alee? Predsa gitaristu a speváka Bena Verellena! Ten sa po kolapse domovskej kapely dal dohromady s bubeníčkou Hozoji Margullis a basgitaristkou Danou James, aby dal prienik omnoho rozšafnejším hudobným nápadom, ktoré by si v jeho hardcoreovej minulosti len horko ťažko hľadali cestu na povrch. Helms Alee v začiatkoch zostali u vydavateľstva Hydra Head Records, ktorému boli v minulosti upísaní aj Harkonen a novovzniknuté trio pod jeho hlavičkou vydalo prvé dve nahrávky Night Terror (2008) a Weatherhead (2011). Neskôr však prešli k čoraz viac kvalitu koncentrujúcemu vydavateľovi Sargent House (Emma Ruth Rundle, Chelsea Wolfe, Deafheaven, Boris atď..) a vydali trojku „Sleepwalking Sailors“ (2014) a nakoniec aj album, ktorého sa týka tento článok –“Stillicide“ (2016). Ta o čom je hudba Helms Alee? Nielenže vcelku úspešne vedia skombinovať na prvý pohľad nezlučiteľné svety sludgeu a shoegaze, ale pridávajú k tomu aj kus psychadelickej atmosféry, noise rockovej výbušnosti a impozantných, avšak celkový obraz nenarúšajúcich rytmických kreácií. Vokály rovnomerne obstaráva ako pán tak obidve dámy a aj to prispieva k väčšej farebnosti celkového soundu kapely (však čo len môže byť zlé na perfektne odvedených trojitých vokálnych harmóniach?). Produkcia zachytáva kapelu takmer presne v intenciách toho, ako znejú naživo. Gitary sú navrstvené len minimálne, veľa zemitých spodkov totiž dodáva drsne znejúca basgitara Dany James, ktorej vokál vás taktiež uvedie do albumu po klavírnom intre „More Weight“, a to melvinsovskou peckou „Untoxicated“. Zimomriavkový kontrast ukazuje hneď druhá vec „Tit To Toe“, ktorá takmer v kocke zachytáva esenciu tejto kapely. Benov rev v slohe, odkazujúci na časy Harkonen, sa tu strieda s melodickým spevom bubeničky Hozoji, ktorá tu veru nehrá veci, ktoré by sa dali ľahko skĺbiť s vokálom. Zvuk gitary je skôr rockový, ale v kombinácií s valcujúcim tepom dámskej rytmickej sekcie vytvára strhujúci groove. Pokračujeme ďalej s fantastickou snovou „Meat And Milks“, začínajúcou od pozvoľných ambientných gitarových tónov až po vlečúce sa sludgeové riffy, či s titulnou skladbou „Stillicide“,ktorej rytmiku pevne drži Danina prierazná basa a bície Hozoji, dokresľované halucinogénnymi motívmi Benovej gitary. To že Helm´s Alee vedia ale aj pritvrdiť, dokazuje hneď ďalšia vec s názvom „Galloping Mind Fuk“, kde Ben do sekavej HC rytmiky reve ako tur, aby následne v „Creeping Your Company“ prehodil na takmer anjelský melodický vokál, neskôr doplnený o harmónie zostávajúcich dvoch členiek. Krátke veci „Dream Long“ a „Bullygoat“ skôr rozvíjajú schopnosť kapely pohrať sa s náladami, najmä „Bullygoat“ sa blysne podmanivými dvojhlasmi ženskej dvojice. „Andromenous“ hypnoticky opakuje jeden rytmický motív, okolo ktorého sa točí gitara v post-rockových linkách no a poviem len toľko, že to funguje viac než dobre. Album uzatvára šesť a pol minútová skladba „Worth Your Wild“, ktorá nijako neznižuje nastavenú latku kvality. Prechádza rôznymi zmenami nálad, skvelý je najmä refrén v podaní bubeníčky Hozoji. Helms Alee je vskutku originálne a svojsky znejúce...

Čítaj ďalej
VERANO´S DOGS – Summoning The Hounds – Metal Age Productions 2018
sep03

VERANO´S DOGS – Summoning The Hounds – Metal Age Productions 2018

Zverejnené v sep 3, 2018

Existujú mýty, podľa ktorých je pes tým tvorom, čo odprevádza duše mŕtvych na najznámejší rímsky cintorín Verano. A práve táto povera nielenže poslúžila ako názov pre jednu death metalovú svorku z talianskej metropole, ale aj čiastočne inšpirovala ich textový obsah, plný referencií o podsvetí. Verano´s Dogs drhnú vo svojej podstate klasický death metal po vzore prvých nahrávok Death (hlavne ozveny druhého albumu Leprosy sú tu dosť citeľné) či Napalm Death v období okolo „Harmony Corruption“. Svoj debut pre vydavateľa Metal Age Productions príznačne nazvali „Summoning The Hounds“, takže sa pripravte na pomyselné zbieranie duší nebožťíkov. Old-schoolový obal znázorňuje starého známeho smrťáka, po bokoch sprevádzaného dvoma pekelnými psami, ktorých by som teda v noci rozhodne stretnúť nechcel…a vlastne ani cez deň. No a potom klasika – náhrobky a iné obligátne, so smrťou úzko súvisiace záležitosti. To že tento koncept je nedeliteľnou súčasťou hudby samotnej, potvrdzuje aj úvodná titulná skladba, začínajúca zúrivým brechotom psov naháňajúcich zúfalú korisť či dušu (pomenujte si to ako chcete). Verano´s Dogs sú zakotvení pevne v death-metalovom retre, teda na rovinu, nehrajú nič, čo by sme v minulosti už nepočuli. Každopádne to neznamená, že ich muzika nemôže baviť a že by si nenašla cieľovú skupinu. Taliani majú ťah na bránku, pri tomto štýle správne odhadli, že všetko podstatné sa dá v rámci jednej skladby povedať do dvoch či troch minút a zvuková stránka už len dotvára tú pochmúrnu hmlu nad cintorínom. Kvitujem v mixe vytiahnutú a brutálne skreslenú basgitaru, gitary sú akoby nahrávané na onom legendárnom zosilňovači, ktorý pomáhal definovať death metalový sound na počiatku 90-tých rokov – starý dobrý tranzistorový Ampeg Vh140c. S najväčšou pravdepodobnosťou tomu tak nebolo ale zvukovo tam ten feeling určite je. Growling/Screamový dvojzáprah to strieda medzi nižšími polohami a lá Barney Greenway a vyšším škrekotom vzdialene evokujúcim Mieszka Talarczyka (Nasum). Textový obsah sa, ako som napísal vyššie, točí okolo hororovej tématiky, oného sveta a pod. Rovnako ako u recenzie na našich západných susedov Prolapsed, by som ako hnidopich zvozil chyby v textoch, avšak samotný obsah našťastie nie je natoľko infantilný, aby to až toľko vadilo. Mimo nekrotických poviedok sa Verano´s Dogs dotknú aj sci-fi v skladbe „Cannibalism And Agriculture“, ktorej text je zjavne inšpirovaný filmovou klasikou s Charltonom Hestonom z roku 1973 – Soylent Green (nemýliť si s grindovou kapelou z New Orleans). Text skladby napísal punkový hudobník a spisovateľ Lucio Cascavilla. Do tématiky psov podsvetia sa im aj skvele hodili námety od Arthura Conana Doyla („Holiday In Baskerville“) či majstra hrôzy H.P. Lovecrafta („The Hound: A Lovecraft´s Tale“). Hudba Verano´s Dogs ctí deathmetalové počiatky a týmto chodníčkom sa páni z Ríma budú pravdepodobne uberať aj v budúcnosti. Nevidím totiž cesty, ktorými by sa táto hudba, pevne zakotvená v mantineloch smrtiaceho kovu, vedela vyvíjať ďalej a povedzme si na rovinu, vlastne ani nemusí. Na druhu stranu ani nevylučujem, že by som nemohol...

Čítaj ďalej