Recenzia – Merged In Abyss – The New Era – The Last Throne Production – 2021
okt07

Recenzia – Merged In Abyss – The New Era – The Last Throne Production – 2021

Zverejnené v okt 7, 2021

Za kapelou resp. projektom Merged In Abyss stojí Lukáš Trón, tu pod menom Nullus. Nadšenie a chuť venovať sa hudbe mu nechýba, stačí si pozrieť informácie o jeho hudobných aktivitách na internete. Na recenzovanej novinke, ktorá vyšla pod značkou The Last Throne Production, zostavu ešte doplnil basák Exanim, Nullus sa postaral o vokály, gitaru a bicie. Diskografia sa od roku 2018 utešene rozrastá, prakticky čo rok, to nový radový album a pomedzi to ešte nejaké bonusy. Na začiatok dve épečka In Ignem a Desolation Through Deprivation, o rok neskôr nasleduje debutový full-lenght Bloodfall s krásnym obalom. V 2020 opäť nasledovala radovka Attristant a EP I Am the Universe!, a aktuálny rok je v znamení novej éry, teda The New Era. V slovenskom black metalovom undergrounde vzniklo celkom slušné množstvo uznávaných nahrávok. Mnohé kapely si zakladajú na svojej obskúrnosti a poslucháčskej neprívetivosti, typickej práve pre čierny kov. Niekedy sa striktne držia trve pvre smerovania, ktoré často vyznie diplomaticky povedané zbytočne, niekedy naopak sledujú vývoj žánru aj v 21. storočí a snažia sa priniesť niečo aktuálnejšie. Merged In Abyss sa prikláňajú skôr k druhej skupine, tradičné momenty striedajú menej konvenčné kompozície s ďalšími mimožánrovými príchuťami. Žiadne lo-fi zverstvá, ale ani black metalová moderna. The New Era by Merged In Abyss Po zbytočne dlhom a dosť nezáživnom intre prichádza viac ako 6 minútová The Devil’s Prey, black’n’rollová svižná záležitosť napáchnutá duchom Satyricon v čase Now, Diabolical/The Age of Nero. V druhej polovici sa preleje do pomalšej atmoblackovej časti a aj vďaka tejto zmene baví v celej dĺžke. Rôzne black metalové polohy sa striedajú aj v ďalších skladbách. Občas sa zjavia punkovejšie momenty, nechýba melodika Dark Funeral alebo hypnotickejšie pasáže na spôsob napr. Nightbringer. The New Era je pútavou prehliadkou rôznych black metalových vplyvov, ktoré sú väčšinou rozumne prepojené a vďaka tomu nepôsobí ako kompilácia. Niektoré pasáže by chceli trochu okresať čo sa dĺžky týka, ale nič dramatické. Pochvalu si zaslúži zaujímavé frázovanie vokálu, ktoré neskĺzne do žánrovej rutiny, a tiež skvelé gitarové harmónie a vyhrávky. Tie sa niekedy zjavia úplne nečakane a ich ťažká predvídateľnosť je veľkým plusom. Pozornosť si zaslúži aj zvukovo premenlivá basa, ktorá má na vyznenie albumu nenápadný, ale dosť zásadný podiel. The New Era zdobí jednoduchý, ale efektný obal, potvrdzujúci staré príslovie, že menej je niekdy viac. Zvukovo dobre ošetrená nahrávka z White Death Studio, ako som už vyššie spomenul, žiadny lo-fi zašumený masaker, ale moderný black štandard. Merged In Abyss nechýba inšpirácia a chuť nahrávať, The New Era je pestrá zmes rôznych black metalových smerov, na svoje si prídu black metalový tradicionalisti, ale vďaka spomínanej pestrosti materiálu aj priaznivci iných žánrov. Zaujmú najmä jednotlivé skladby, ako celku...

Čítaj ďalej
Recenzia – Killchain – Rottenness – Meat 5000 Records – 2021
sep30

Recenzia – Killchain – Rottenness – Meat 5000 Records – 2021

Zverejnené v sep 30, 2021

Možno to mnohí z nás už ani nečakali, ale prišiel čas na nový album Rottenness death metalových Killchain. Po One More Victim, They a Where Is Your Saviour v poradí štvrtý radový album. Po dlhých ôsmych rokoch pod francúzskym vydavateľstvom Meat 5000 Records, ktoré sa orientuje najmä na grindcore a nájdete tu niekoľko pomerne známych mien. Killchain si dávajú s albumami na čas, nepripomínajú sa žiadnymi EP, nehýria aktivitou v digitálnom priestore, proste keď príde čas, môžeme počúvať. Novinku Rottenness najviac charakterizuje slovo intenzita. Žiadne zbytočné odbočky, odľahčenia, medzihry, intrá, nič, chlapi to do poslucháča napália plnou silou. Deathgrindová jazda pre znalcov, nepripravenú obeť tento album pravdepodobne ubije behom pár minút. Mnoho vychytávok je skrytých v krutom masakri, nie každý sa bude schopný v nahrávke zorientovať. Na albume sa nachádza sedem skladieb, čo pri hracej dobre necelých 35 minút znamená pomerne dlhé veci, samozrejme v rámci žánru. Prvá Your Stench sa rozbieha a aj pokračuje v štýle Misery Index, len Gabiho prejav je oveľa zverskejší a grindcoreovejší. Kompozične zaujímavo urobené a aj napriek viac ako šiestim minútam nenudí, pre mňa jednoznačný vrchol nahrávky. Dvojka Descent Gore Catabolism pridáva na intenzite a ten tlak je doslova neuveriteľný. Tvorí akýsi protiklad predchádzajúcej skladbe, menej pestrá, oveľa ostrejšia, založená na rezajúcich ostrých riffoch. Funguje bezchybne, mozog je nakrájaný na malé kúsočky. Po tejto dvojici však osobne narážam na menší problém. Nasypané intenzívne deathgrindové fláky sú formálne bez výhrad, ale štyri, či dokonca päť minút v celej dĺžke nebavia. Dej nie je natoľko bohatý, aby utiahol taký čas, keby sa občas minúta zrazila, tak by som si Rottenness užil oveľa viac. Žiadna skladba nie je zlá, len niektoré časti trvajú príliš dlho resp. sa veľa opakujú. Ale podobný problém mám napríklad aj s Aborted, možno je chyba na mojej strane. Rottenness by Killchain Na druhej strane, keď nesedím s nastraženými ušami pri prehrávači, ale si len v pohode hudbu užívam, spomenuté problémy vo veľkej miere zaniknú. Gitara neustále reže kruté riffy, čím rýchlejšie, tým lepšie, občas príde aj na chytľavo hojdavú pasáž. Tak intenzívnu masáž som dlho nezažil. Do nejakých sólových výjazdov sa príliš netlačí, skôr rovnocenne zahusťuje zvukový priestor spolu s basou, ktorú vo väčšine prípadoch pekne počuť, a guľometnými bicími. Veľa priestoru dostal aj Gabi, ktorý sa rokmi vypracoval na monštrum svetových kvalít. Nástroje chlapi zvládajú na perfektnej úrovni, to bez diskusie, cítiť vyhranosť aj skúsenosti. Zvukovo je nahrávka ošetrená moderne, nie prehnane čisto, vyplnený je každý kúsok priestoru. Možno to mierne sťažuje počúvanie, ale zas to naopak výrazne podporuje spomínanú intenzitu. Súčasne štandardy spĺňa ja obal od Bvllmetalart, napriek zdanlivej jednoduchosti obsahuje zaujímavé detaily. Killchain nevydávajú albumy často, ale majú...

Čítaj ďalej
Recenzia – Vesmyr – Lowrider (demo) – 2020
aug12

Recenzia – Vesmyr – Lowrider (demo) – 2020

Zverejnené v aug 12, 2021

Zachytiť atmosféru kalifornskej púšte a hrať ako Kyuss môžete aj vtedy, ak máte z okna výhľad na Tatry a letné teploty len horko-ťažko prekonávajú zimu v Coachella Valley. Silným dôkazom tohto tvrdenia je demo Lowrider popradských Vesmyr, ktoré síce vyšlo už minulý rok, takže mám slušné meškanie, ale radšej neskôr ako nikdy. Pri preklikávaní na bandcampe mi padol do oka štýlový obal, s takmer všetkými stoner rockovými nevyhnutnosťami (snáď okrem nejakého toho listu). Stoner je v mnohých ohľadoch žáner, ktorý má rád tradície a nevadí, ak sa hrá stále to isté. Hudba však musí mať v sebe nevyhnutnú esenciu, vďaka ktorej pri počúvaní zavriete oči a okamžite sa ocitnete na opustenej púštnej diaľnici, prípadne rovno na kozmickom medziplanetárnom tripe. Hudba Vesmyr spomínanú esenciu obsahuje a dokonca v pomerne veľkom množstve. Lowrider je síce klasický stoner bez ďalších presahov, ale urobený natoľko dobre, že to vôbec nevadí. Hneď v prvej titulnej Lowrider naštartujete auto a ide sa. Klišé? Nevadí, koho to zaujíma. Typický rozbeh, všetko pekne šľape, žiadne zbytočné komplikácie a odbočky nehľadajte. Tučné riffy, kvákajúce sóla, basa vytrasie púštny piesok z reproduktorov, to všetko istia nenápadné, ale zaujímavo urobené bicie. Lowrider demo by VESMYR Aj z dĺžky jednotlivých skladieb sa dá vytušiť, že Vesmyr sa nepúšťajú do siahodlhých psychedelických snívaní a výletov, ale snažia sa to do vás napáliť s maximálnou energiou. Vokál neoplýva ani čistotou ani rozsahom, ale dokonale zapadá do načrtnutého obrazu. Síce som v úvode spomenul Kyuss, ktorých vplyvu sa nevyhne v tejto kategórií asi nikto, ale Lowrider predstavuje skôr špinavejší chlpatejší diaľničný stoner made in USA, napríklad Fireball Ministry alebo Alabama Thunderpussy. Riešiť jednotlivé skladby netreba, je to jazda od začiatku takmer do konca, len posledná takmer inštrumentálka Into The Void prinesie mierne zjemnenie. Ako celok sa album trochu zlieva dokopy a chýba väčšia pestrosť a rozmanitosť. Textovo nič hlboké, refrény sú väčšinou heslovité a úderné, nič netreba zbytočne riešiť. Lowrider nie je oficiálny album, ale „len“ demo, takže trochu plytkejší zvuk sa dá odpustiť. Možno to je zámer a len mne úplne nesadol. Inak všetky nástroje pekne počuť, takže príliš kritizovať nechcem. Stoner rock zapúšťa korene aj na Slovensku, Vesmyr už na demonahrávke vykazujú slušnú kvalitu. Keď si vytvoria vlastnú výraznejšiu tvár, tak tu budeme mať skvelého žánrového zástupcu. Ale to budú mať určite šancu ukázať na radových oficiálnych nahrávkach. Veľký prísľub do budúcnosti! Kontakt: https://vesmyr.bandcamp.com/releases https://www.facebook.com/Vesmyrband Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Old Tomb – Heir To The Cosmic Throne – 2021
aug04

Recenzia – Old Tomb – Heir To The Cosmic Throne – 2021

Zverejnené v aug 4, 2021

Keď svoju kapelu nazvete Old Tomb, pravdepodobne neplánuje hrať progresívny technický moderný metal s kryštalickým zvukom. Čo by sa teda dalo čakať? Prvý tip by smeroval k staroškolskému prašivému death metalu. Treba hádať znovu. Druhý pokus? Ak by ste predpokladali bahnitý špinavý doom metal, tak už ste na veľmi správnej ceste. Sludge doom je skôr zaoceánsky žáner, ale Old Tomb dokazujú, že ani Slovensko nemusí zaostávať. Na zoznam si vedľa Möbius a Fat píšem ďalšie meno. Trojskladbové EP je veľmi dobrý odrazový mostík k ďalším nahrávkam. Na Heir To The Cosmic Throne predstavia Old Tomb svoju bezútešnú temnú víziu, ako by mala znieť hudba založená na gitarách. Základom je klasické sabatthovské riffovanie, avšak takto extrémne Mr. Iommi svoj nástroj nikdy nezvučil. Chrbát istí rozostrená, ale neuveriteľne masívna basgitara, ktorá spolu s gitarou vytvárajú masívny dunivý zvuk. Bicie rázne určujú tempo, väčšinu času pomalé, ale zas sekundy medzi údermi počítať nebudete. Sludge vokál je riadne špinavý, nečakajte ani malé záblesky melódií. Old Tomb nepoužívajú takú širokú paletu ako Inter Arma, ani neťahajú tak hlboko do bahna ako Primitive Man, ale určité styčné body sa nájdu. Riffovanie občas pripomenie geniálny album Rust od švédskych Monolord, ale celkovo je menej melodické. Lúč nádeje svitne v tretej I Am Providence v podobe vyšších tónov gitary a prístupnejšieho riffu, ale šťastný koniec sa nekoná. Tu vládne temnota, šialenstvo a podivné kozmické božstvá. Heir to the Cosmic Throne by Old Tomb Prečo spomínam kozmické božstvá? Stačí sa pozrieť na názvy skladieb. Texty a dokonca aj dom na obale majú súvis s majstrom H.P. Lovecraftom, ako som sa dozvedel v rozhovore (link). Nachádza sa v meste Providence, Rhode Island a spisovateľ v ňom prežil časť života. Zaujímavý a pomerne nezvyčajný námet pre obal metalovej nahrávky. Pôsobí zlovestne, aj keď na samotnej fotke je len dom. Ešte na záver krátko o samotnej kapele. Vznikla v roku 2018, momentálna zostava je Andrej Lencsés (vokál, gitary, basa), Matej Takáč (gitary) a Tomáš Dobi (bicie). Chlapi hrajú aj v ďalších zaujímavých kapelách, odporúčam pohľadať a vypočuť. Old Tomb ma svojím EP veľmi potešili, konečne nová kapela s mladými hudobníkmi so zaujímavou víziou. Chlapi sú na začiatku cesty a dúfam, že sa dopracujú k radovým nahrávkam, pretože žánrovo je Heir To The Cosmic Throne čiastočne to, čo mi na našej scéne chýbalo. Dokonca by som povedal, že som z nej nadšený. Len tak ďalej. Kontakt: https://www.facebook.com/oldtombdoom https://oldtomb.bandcamp.com/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Sněť – Mokvání v Okovech – Blood Harvest – 2021
júl22

Recenzia – Sněť – Mokvání v Okovech – Blood Harvest – 2021

Zverejnené v júl 22, 2021

Originálne pomenovať kapelu bez toho, aby rovnaký názov už nebol použitý, môže byť v dnešnej dobe veľký problém. Mnoho českých kapiel túto situáciu vyriešilo jednoducho a pomerne efektívne. Skrátka treba použiť rodný jazyk. Za hranicami to možno bude znieť blbo, ale to v konečnom dôsledku nie je také dôležité. Do zoznamu vyššie spomenutých zoskupení pribudlo veľmi silné meno. Sněť je pre kapelu hrajúcu staroškolský plesnivý death metal perfektný názov. K tomu české texty aj názov nahrávky, v zostave Krütorr, Hnisatel, Leproduktor, Ransolič a Řád Zdechlin, formálne je všetko dotiahnuté do dokonalosti. Sněť je nová kapela, aj keď členovia nie sú žiadnymi nováčikmi na scéne. Album Mokvání v Okovech, ktorý vyšiel vo švédskom vydavateľstve Blood Harvest, predchádzalo štýlovo spracované promo s dvomi skladbami, ktoré pripomenie prelom 80. a 90. rokov minulého storočia a zlatú éru demo/promo kaziet. Uctievanie starých časov je dnes celkom v kurze. Stále hrá resp. sa vrátilo mnoho veteránov, ktorí si tieto časy skutočne pamätajú a k nim sa pridávajú nové kapely, ktorým doba učarovala, aj keď ju zažiť nemohli. Občas sa mi zdá, že „old schoolu“ a uctievania minulosti je už príliš veľa, našťastie vo väčšine prípadov nechýba kvalitné prevedenie. Ale pokiaľ je dosť tých, ktorým takáto hudba robí radosť, netreba príliš filozofovať. Nezanedbateľný fakt je aj starnutie metalovej komunity, čo si budeme hovoriť. Pražáci sa ponorili do histórie kovu smrti dôsledne, Mokvání v Okovech evokuje romantickú prechádzku vlhkými katakombami, ktorých steny sú pokryté množstvom plesne a vy sa brodíte niečím slizkým a smradľavým. Na prvý pohľad jednotvárne podzemie sa pri pozornejšom pohľade mení na pomerne pestré, samozrejme v rámci žánrových možností. Pomalé bahenné tempo sa preleje do rýchlejšej pasáže, nečakajte však žiadne klepačky a víchrice. Krátke sólové gitarové výjazdy sa objavujú, aby po pár sekundách zmizli, do toho vrčí svoje chorobné posolstvá nejaká neľudská obluda. Oceňujem, že sa stále niečo deje, Sněť neskĺznu do bezduchej ubíjajúcej hoblovačky, ale motívy po rozumnej dobe utnú a ide sa ďalej. Hracia doba tesne pod 30 minút je pre mňa tak akurát a prispieva k údernosti nahrávky. Základom každej skladby je silný riff, na ktorý sa nabaľujú ďalšie motívy. Ťažko vyzdvihnúť konkrétnu vec, Mokvání pôsobí veľmi kompaktne a vyrovnane, nič nie je zbytočné, ale zároveň sa nedá hovoriť ani o nejakom vrchole. Jedine posledná najdlhšia a najpomalšia Vesmírná Saliva trochu vyčnieva svojím doom/deathovým drvením kostí, ktoré výborne uzatvára album a láka k opätovnému vypočutiu. Práve absencia nejakého morbídneho hitu a celkovo väčšej chytľavosti je pre mňa najväčšia slabina. Bežné počúvanie krásne odsýpa, polhodinka ubehne prekvapivo rýchlo, ale v hlave ťažko uviaznu motívy a záchytné body. Pochvalu si zaslúži organický zvuk, pri nevyhnutnej miere špiny a zahuhlanosti je zachovaná čitateľnosť...

Čítaj ďalej