Radiation – Reactor Collapse – Witches Brew/Atomic Visions Productions/Tapes of Terror Records, 2024
dec21

Radiation – Reactor Collapse – Witches Brew/Atomic Visions Productions/Tapes of Terror Records, 2024

Zverejnené v dec 21, 2024

Kapitánov denník, hviezdny dátum 21. 12. 2004, skoré ráno Posledný týždeň nočných v práci v tomto roku skončil a ja sa s utrpením snažím vtesnať späť do štandardného spánkového režimu. Plán sa nedarí naplniť podľa očakávaní a tak vstávam už pred pol piatou ráno so strašnou chuťou si niečím naplniť uši. A pretože si celý ten spomínaný týždeň v práci po nociach zatavujem mozgové závity s novým albumom od Radiation, tak si svoj „chtíč“ ukájam práve touto nahrávkou. A to samozrejme nie je náhoda. Na tento album som sa tešil, očakával ho a posledné roky v neho už aspoň tajne dúfal, pretože od predchádzajúceho The Gift of Doom ubehlo slušných sedem otočov Matky Zeme okolo rozpálenej gule. A pretože je obdobie okolo Vianoc, stále tu niekto na mňa niečo hučí o nejakých tradíciách, tak som s radosťou omočil svoje pero v kalamári a nadväzujem recenziou na tú moju minulú ku The Gift of Doom. Behom tých siedmich rokov som na Radiation narazil naživo myslím, že iba trikrát a tu a tam zahrali niečo nové, čo malo byť predzvesťou nového albumu. Moja pamäť má tendencie sa z času na čas nečakane resetnúť a tak mi v hlave nezostali uviaznuté názvy konkrétnych skladieb, ale myslím, že to bolo po koncerte v Poprade, kde sme spolu chvíľu kecali a povedal som, že je v tom cítiť kus Iron Maiden, resp. starého „hevíku“. A musím povedať, že po tom, čo som Reactor Collapse stihol niekoľkokrát otočiť behom posledných dní, tak to plátno, kde je nanesený ich thrashový náter má značku z ktorej sa na vás rehoce Eddie. Ale poporiadku. Nejaké dva mesiace dozadu Radiation plácli na Youtube skladbu Tales of the Ancient Ones. A keď sa tak započúvate, tak úvod a záver sa držia zhruba v nejakých tých mantineloch, ktoré využíva istý Steve Harris. Medzitým však v sendviči hučí klasický agresívny thrashing (a je dosť možné, že toto je tá skladba, ktorú hrali vtedy naživo). Ale keď ide o samotný thrash metal, tak Radiation sa nebáli trošku pohýbať s kolíkmi žánrových hraníc. Nehovorím, že tu nie sú podobné thrashové nabodávaky ako na The Gift of Doom (viď najmä titulná Reactor Collapse), ale trošku sa tu načieralo aj z iných žánrových škatuliek, či možno aj priamo kapiel. V množstve skladieb je cítiť taký závan starého black metalu, tým mám na mysli prvej vlny (alebo takej tej teraz aktuálnej vlny black/speedu). Takže takí Venom, či Bathory. Čo sa týka tých Bathory, tak tam to cítim najmä pri záveroch niektorých skladieb, kde sa sóluje ako o život a hrá tak pekne do aleluja (za všetky v tejto kategórií môžem menovať napríklad Taken by Void). Ale mimo...

Čítaj ďalej
Malignant Tumour – Maximum Rock ´n´ Roll – Papagajův Hlasatel Records, 2024
dec01

Malignant Tumour – Maximum Rock ´n´ Roll – Papagajův Hlasatel Records, 2024

Zverejnené v dec 1, 2024

Pred niekoľkými týždňami mi pristála v schránke škatuľka a v nej bola, bola ,bola ,bola… No, Bambuľka to nebola. V balíčku bol nový album Malignant Tumour a keďže nebol uvedený odosielateľ, tak vlastne ani netuším kto mi ho poslal. A odkiaľ vzal moju adresu. Ale fajn. Přátelé, kamarádi, tak ja vám tú recenziu napíšem. Nejaké tri roky dozadu som robil rozhovor s Bilosom v rámci vydania debutu Sick Sinus Syndrome a samozrejme padla otázka aj na Malignant Tumour a na ich prípadný ďalší album. Už vtedy to bolo päť rokov od posledného albumu The Metallist. Bilos tam vtedy spomínal, že na nových skladbách pracujú, ale sám netuší kedy sa ďalšia nahrávka dostane na svet. V medzičase vyšiel druhý album Sick Sinus Syndrome a vyzeralo to, že Malignant Tumour sú tak (aspoň na chvíľu) položený na vedľajšiu koľaj. Samozrejme, človek sa nevie rozkrájať a nedá sa robiť milión vecí naraz. Každopádne, časová medzera medzi poslednými dvoma albumami sa rozrástla až na osem rokov. Čo je dosť. Ale nový album je tu a to je to hlavné. Malignant Tumour si za vyše tridsať rokov na scéne prešli všeličím. Okrem iného na čas premiestnili svoj základný tábor z milovanej Ostravy do Holandska, keď pracovný život zavial Bilosa za hranice. Ale najmä tu boli zaujímavé štýlové otočky. Z útrob patológie na spôsob starých Carcass, cez grindový mlynec ála Agathocles, až ku koreňom vyostreného rock n rollu, ktorý vybrusoval Lemmy a spol. Ja mám rád všetky tieto etapy vývoja kapely a je evidentné, že tá posledná baví Malignant Tumour asi najviac. Aj keď pamätníci možno budú mrmlať. Keď si pustím hocijaký album od Burninhell (2005) smerom k súčasnosti a privriem oči, tak všade vidím tie ostravské hute, fľašky Ostravaru a v pozadí stále niekto huláka „Baník pyčo!“. Nenapadá mi žiadna iná kapela z okolia, ktorá by bola tak silne spojená s jedným mestom. A inak to nie je ani v prípade nového albumu Maximum Rock ´n´ Roll. Opäť sa tu taví ťažký kov a.k.a. heavy metal, ku ktorému sú pridávané zmesi crustu, rock n rollu a ja neviem ešte čoho. Je treba uznať, že kapela sa vie za tie roky solídne obracať vo svojom štýle a vie napísať chytľavé songy. Stačili možno také dva posluchy a už som si bez problémov našiel svojich favoritov. Od titulnej Maximum Rock ´n´ Roll, Fire on the Road, Lovely Girls, či Hard Pint of Heavy. To sú všetko energické veci, ktoré by si vedeli nájsť miesto na nejakom albume Motorhead. Okrem týchto a im podobných skladieb tu máme dva „ploužáky“ – Critical Situation a When Death Embrace You. Na mňa o niečo viac zapôsobila druhá menovaná. Jediným takým...

Čítaj ďalej
V sobotu udrie na Brno Power Grindcore!
nov20

V sobotu udrie na Brno Power Grindcore!

Zverejnené v nov 20, 2024

Blíži sa koniec roka. Z telesných dutín vytekajú rôzne sekréty, v poryvoch vetra tvrdnú bradavky a údy sa vplyvom mrazu skracujú a odkrvujú. Okrem týchto radostných (skoro) zimných eskapád je toto obdobie už veľa rokov poznačené aj hudobnou náložou, ktorá sa tradične situuje do moravskej metropoly, do Brna. Takto obšírne sa pomaličky dostávam k tohtoročnej edícií Power Grindcore. Kto ste niekedy túto akciu navštívili tak viete, že výber kapiel je nadštandardne kvalitný a už neraz sa tu podarilo odkryť nejaký skrytý drahokam extrémnej scény. Ale samozrejme nechýbajú ani vo všeobecnosti obľúbené bandy. Tento rok vyzerá súpiska zas a znova veľmi lákavo a menovite do nej spadajú: Cryptic Brood (death metal, Nemecko), Warfuck (grindcore, Francúzsko), Sick Sinus Syndrome (grindcore/gore, Česko), Idiocracy (grindcore/hardcore), Entrapped (death metal), Terminator X (powerviolence), Amoclen (grindcore), Solitär (d-beat), Underoot (fast/grindcore) a Carnal Diafragma (goregrind). 23. 11. 2024, Melodka, Brno Začiatok: 16:00 Vstup: 490 CZK FB...

Čítaj ďalej
Samsara – Charon´s Lullaby – Independent, 2024
nov17

Samsara – Charon´s Lullaby – Independent, 2024

Zverejnené v nov 17, 2024

Netuším prečo mi opäť prischla recenzia na Samsaru, keď takúto formu doom metalu v podstate nepočúvam. Keď už, tak sa držím niekde pri kapelách typu Cathedral, Reverend Bizarre, Count Raven, Lord Vicar… Ale fajn. Možno je zaujímavé vidieť aj uhol pohľadu z dosť iných sfér. Je pravda, že som písal recenziu na ich debutový album When the Soul Leaves the Body a ten môj text som si znova prebehol. Pobavil ma posledný odsek, kde som vyjadril nádej, že ďalší album snáď Tibor a spol. stihnú vydať skôr ako za ďalších osem rokov. No, stihli. Tentokrát to trvalo sedem rokov. Ale sranda bokom. Tu treba vysvetliť, že kapela prešla dosť zásadnými personálnymi zmenami a z obdobia prvého albumu zostal v kapele už iba sám Tibor. Okrem neho aktuálne Samsaru tvoria Martin Sokol (basa) a Lukáš Michálek (bicie, Modern Age Dying, Ravenarium…). A hudba akú produkuje Samsara sa jednoducho nezloží za jedno sobotné popoludnie niekde pri pive. Takže ja tieto časové okná dokážem pochopiť. „Cháronova uspávanka“ vyšla ešte na jari tohto roka. Alebo teda vyšla… Samsara poslala svoj album do sveta v digitálnej forme a po nejakom čase síce album vyšiel aj vo fyzickej podobe, ale na náklady samotnej kapely. Je mi trošku záhadou, že žiadny label kapelu nezastrešuje a nesiahol po nej, pretože recenzie na ich prvý album a aj na tento aktuálny sa niesli v pozitívnych vlnách. Ale možno samotná kapela chce mať plnú moc nad sebou. Neviem a je mi to v podstate aj jedno. Album sa teda ku mne dostal. Aj keď sa musím priznať, že s časovým odstupom. Tibor mi ešte v septembri prízvukoval, či sa na to pozriem. No a poznáte to. Človeku sa nakopí milión iných vecí a ani sa mu do toho veľmi nechce. Ale uzrel čas. Aj vonku. Nechcete proste počúvať takúto muziku, keď je vonku teplo ako vo vyhni a zhora sa na vás rehoce slniečko. Nie. Takáto hudba si vyžaduje aj poriadne melancholickú náladu, ktorú vám prinesie až neskorá jeseň. Úplne vás pohltí tá atmosféra, keď sa po prechádzke na cintoríne, kde na hroby dopadajú zvraštené, do sýtych tónov hnedej a červenej sfarbené listy stromov a vy sa ošľahaný vetrom vrátite domov. Za súmraku sa usadíte do kresla, zapálite si sviečku a pustíte si tento album. Možno až taká meditatívna chvíľka. A práve vtedy má Charon´s Lullaby najväčšiu silu a dokáže sa pohrať s vašou hlavou štýlom nezbedného elektrikára a poprepájať vám fázy. A zrazu z vás vytečú emócie, ktoré ste u seba už dávno nepostrehli. Zhruba takto to aspoň funguje na mne. V porovnaní s prvým albumom sa skrátila celková stopáž, čo ako fanúšik pomerne iných a na rýchlosť...

Čítaj ďalej
Venom: V lige so Satanom
nov03

Venom: V lige so Satanom

Zverejnené v nov 3, 2024

Prišiel ten deň. Pľúca spľasli, srdce dobilo. Ležím tuhý so zloženými rukami v nie príliš pohodlnom drevenom spacáku. Okolo mňa horia sviečky, sem-tam nejaký ten smútiaci človek. Inak celkom nuda. Divné je to, že celú túto morbídnu scenériu vnímam. Zrazu cítim, že nado mnou niekto stojí a uprene sa mi pozerá do prepadnutých očí. Nakloní sa ku mne a zašepká mi do ucha: „Poď so mnou. Samozrejme, ak chceš.“ Pretože už za života som sa nebál výziev a bol som viac ako „kvietok“, tak som sa postavil a šiel za pozvaním. Otočil som sa a videl som samého seba ako stále ležím v truhle. Hm, to sa mi dnes dejú divné veci… Ten sympaťák, ktorý ma pozval nevedno kam, stál medzi dverami márnice a čakal na mňa. Dovnútra dopadalo ostré svetlo a tak mu nebolo vidieť do tváre. Jediné, čo bolo vidieť bola jeho štíhla postava a nervózne, nedočkavé poklepkávanie nohou. Podišiel som k nemu bližšie a z úst mu vyšla poznámka: „To trvalo. Myslíš, že mám iba teba dnes na starosti?“ Hm, na anjela sprevádzača pomerne silný slovník. Zdrapil ma za ruku a jeho do špica zbrúsené, ani nie nechty, ale doslova pazúry sa mi zaryli pod kožu, až mi dolu dlaňou stekal cícerok krvi. Dali sme sa na cestu. Svet sa pred nami mihal, prekonávali sme úctyhodnú vzdialenosť závratnou rýchlosťou, až sa mi z toho motala hlava. Ani som sa nenazdal a stáli sme pred obrovskou kovanou bránou. Opäť som sa zamyslel, že takto asi nebeská brána nevyzerá. Môj sprievodca sa na mňa otočil a spustil s úškrnom v tvári: „Ty si si myslel, že máme namierené do horných podlaží? Nie kámo, smerujeme do suterénu. S tvojou povesťou to bude pre teba ideálne. Ale samozrejme bez nátlaku. Nútiť ťa nikto nebude. Uvidíš a rozhodneš sa sám.“ Hm, bol som si istý, že som myšlienku o tom kam smerujem nepovedal nahlas. Po tom ako môj nový kamoš povedal heslo 666 (ako inak) sa brána otvorila a dýchlo na mňa príjemné teplo. Vošli sme dnu. „Tak ti to tu teda predstavím,“ povedal môj „anjel“. Začal rozhadzovať rukami ako letuška pred štartom lietadla: „Mrkni naľavo. Tam máme oddelenie orgií.“ A naozaj. Naľavo sa to hemžilo zmyselnými kráskami, ktoré sa laškovne treli jedna o druhú. „Napravo máme oddelenie obžerstva.“ Nakukol som tam a stoly sa prehýbali pod tonami jedla všetkého druhu. „Vzadu si môžeš zase uhasiť smäd.“ V tej miestnosti zase boli sudy piva, vína a iného najrozmanitejšieho alkoholu. „Tak, ako si sa rozhodol?“ Asi nebola nad čím rozmýšľať. „Ak je toto peklo, tak ja to teda beriem.“ Sprievodca vytiahol papier, opäť mi zdrapil ruku a tým jeho pazúrom mi urobil...

Čítaj ďalej