Dlho, predlho som sa nedostal k nejakému biografickému článku. A hľa, nastal ten čas. Konečne. Dnes vás zoberiem na výlet do Štokholmu. Nie,
nepôjdeme obdivovať Vasa múzeum, katedrálu sv. Erika, či Skansen. Pozrieme sa na inú pamätihodnosť tohto mesta. Povedal by som, že takú, ktorá má stále možnosti sa nejakým spôsobom rozrastať. Ide o živé a dýchajúce hudobné teleso, menom Dismember (tie prívlastky som si overil cez leto naživo). Tak si rýchlo odbehnite na záchod (kto musí…), doneste si nejaké občerstvenie, pekne si posadajte do kruhu a strýčko Mrkva vám rozpovie jeden pekný a dlhý príbeh.
Koniec osemdesiatych rokov. Prísľub čohosi vznikajúceho sa tiahne krajinou a niečo nepopísateľné je cítiť vo vzduchu. Či to takto cítilo aj zopár pubertálnych výrostkov zo Štokholmu, to si neodvažujem tvrdiť. Trojica +/- päťnásťročných faganov, menovite istí Fredrik John Estby, David Blomqvist a Robert Sennebäck, okrem pofľakovania sa po okolí a jazdenia na skateboardoch, našla záľubu aj ešte len v pomerne rodiacom sa štýle extrémnej muziky, ktorý dostal zlovestný názov death metal. Ako to už býva v takých nejasných snoch o „rockových hviezdach“, rozdali si úlohy a založili kapelu. Lenže prišla otázka z najzásadnejších – aké jej dať meno? Kde sa vzal, tu sa vzal zrazu nemalú úlohu v biografií kapely hral vrstevník troch vyššie menovaných galganov, počúvajúci na meno Nicke Andersson. Áno, ten Nicke Andersson, ktorý stál za kapelami Nihilist a Entombed (o hodne neskôr samozrejme aj za rockujúcimi garážovými rockermi The Hellacopters). Tento klučina vymyslel logo a aj samotné meno Dismemberizer. Že vám to nejako nevychádza? To isté si povedal aj Nicke, keď kreslil logo a na papier mu vyšlo iba Dismember a tak to už zostalo na veky vekov. Amen. Fred Estby spomína na tento pravek zhruba takto: „Nicke Andersson mal zo začiatku veľký vplyv na Dismember – vymyslel nám názov a vytvoril logo. Pôvodná verzia znela Dismemberizer, ale keďže mu došlo miesto pri kreslení, tak to okresal na Dismember. Boli sme v
podstate traja chlapci so skateboardmi, s pár starými nahnitými gitarami, malou skúšobňou v pivnici mojich rodičov, s bezcennou bicou súpravou od Nickeho a 30 Wattovým zosiľovačom. David vtedy ani nemal vlastnú gitaru a tak mal požičanú moju. Boli sme partia deciek, ktorá fičala na Death, Slayer, Autopsy, Possessed, Vulcano, Schizo, Sarcofago a debute Sepultury.“ Z tých slov cítiť mladícke nadšenie a uhry na tvári. Fred ešte dodáva: „Dismemberizer (neskôr samozrejme bez izera (heh, Zdeněk by to mohol brať osobne…)) sme založili v apríli 1988 v zostave ja na bicích, David na gitare a Robert spev. Ja som pôvodne hral na gitare, ale keďže sme nevedeli zohnať bubeníka, tak som si zobral od Nickeho jeho staré bicie a naučil sa na ne hrať. Naše úplne prvé demo, ktoré sme nakoniec ani nevydali, bol proste jeden nehorázny bordel. Nahrávali sme ho v mládežníckom centre, kde sme aj potom mali skúšobňu a chlap, ktorý ho s nami nahrával, nemal o týchto veciach ani poňatia. Dopadlo to katastrofálne. Znelo to tak strašne, že aj my sme sa zhodli, že bude lepšie to oficiálne nevydať. Nevedeli sme o nahrávaní o nič viac ako ten zvukár. Bolo to ale pre nás dobré ponaučenie do budúcnosti. Na druhom deme (Dismembered, tu už s menom Dismember a viac-menej klasickým logom, pozn.red.) to už bolo o poznanie lepšie.“ No ale nežili by sme v dobe internetovej, keby to niekto nezavesil na Youtube a tak sa okrem pár zberateľov, ktorí majú u seba túto kazetu, môžeme týmto totálne archaickým hlukovým marastom potešiť aj my. Že je to iba zahuhlaný hluk je jasné každému, ale ako relikvia z odpovedajúcej doby
to má určite svoju cenu a význam v skladaní skladačky histórie kapely. Apropo, na tomto deme sa v kapele mihol aj Erik Gustafson (uvádzaný ako Tex), ktorý si zabrnkal na hrubé basgitarové struny (neskôr známy napríklad z Therion, u ktorých pôsobil až po debut Of Darkness…).
https://www.youtube.com/watch?v=E6OCjWRAAhs
20. 11. 1988 prebehol prvý koncert (tiež ma ničí predstava ako to asi vyzeralo…) a v decembri hodila trojica do placu druhé demo Dismembered. Na basu im pomohla taká šedá eminencia kapely, teda Nicke. Tu už sa pomaličky začínal ten drahokam obrusovať a zvukovo to nabralo nejaké mantinely. Opäť Fred: „Demo Dismembered bolo nahrané na osem-kanálovom rekordéri, v jednom mládežníckom centre, kde sme mali skúšobňu spolu s Nihilist. S výsledkom sme boli nadmieru spokojní, aj keď vokálom by sa ešte dalo niečo vytknúť. Neskôr sa Robert naučil spievať hlbšie a my sme chceli prehrať nanovo spevy a gitary pre druhé vydanie. Nakoniec z toho nebolo nič, pretože som bol taký hlúpy, že som cestou domov zo štúdia dal master pásku dovnútra nášho Peavey
zosiľovača a samozrejme sa to celé zmazalo.“ Začiatkom roku 1989 pribudli kapele ďalšie dve demo nahrávky – Last Blasphemies a druhá, jednoducho nazvaná Rehearsal Demo ´89, ktoré obsahujú vlastne tie isté skladby (plus Deathevokation, toto meno nesie aj prvý album od nemeckých Revel in Flesh a vy môžete hádať komu tým asi tak chceli vzdať česť). Ale stala sa taká vec. Dismember sa rozpadli (dočasne). Chlapci hudobne nadržaní však nezostali bez angažmánu. Fred a David nastúpili ku Carnage. Tam sa zišla vyberaná spoločnosť, pretože okrem našich dvoch protagonistov tam hral prím Michael Amott (neskôr Carcass, Arch Enemy, či Spiritual Beggars), ktorého dopĺňali ešte Johnny Dordevic (ten mi príde ako taký najväčší smoliar švédskej scény, pretože tu je síce písaný ako niekto, kto nahral basu na albume, ale v skutočnosti ju nahral Amott a podobná situácia sa opakovala, keď sa pridal k Entombed po Petrovovom vyhadzove a mal naspievať Clandestine, kde ale zase pre zmenu spieval Nicke Andersson) a mladík menom Matti Kärki, ktorý už mal v tom čase v životopise pôsobenia v kapelách Therion (kým ešte hrali death metal), General Surgery, či Carbonized. Táto zostava teda dala dokopy vynikajúci album Dark Recollections, ktorý obsahoval aj rovno štyri skladby od Dismember (vlastne obsah posledných dvoch demo nahrávok). Chcel som možno aj napísať, že škoda, že sa Carnage tak rýchlo rozpadli, ale zase na druhú stranu, nebyť rozpadu, tak by scéna asi vyzerala diametrálne inak. Pre kariéru Dismember (a aj pre môj článok) to bolo však iba dobre.
https://www.youtube.com/watch?v=GLwfqK1xBTs
https://www.youtube.com/watch?v=NXvIBo9HoDQ
https://www.youtube.com/watch?v=YskhPiNCrBo
Po konci Carnage dvojica Fred a David pribrala k sebe Mattiho a meno Dismember začalo získavať lesk. Ako prvé nám naservírovali demo Reborn in Blasphemy (všimnite si tú náväznosť – Last Blasphemies/Reborn in Blasphemy), kde sa nachádzali aj klasické skladby Dismembered, či Sickening Art a celé to už malo ten punc, ktorý našim ušiam lahodí pri zmienke o mene Dismember. Opäť sa tu do toho ešte montoval aj Nicke, ktorý nahrával gitary a je zodpovedný aj za kresbu na obale (mimochodom, tento motív tričiek môžete opäť nájsť aktuálne v merchi kapely).
https://www.youtube.com/watch?v=1DsC_eywaO4
Základné kamene už boli teda položené a bolo na čase pomaličky začať ťahať múry stavby. V kapele bol už späť aj Robert a post basgitaristu obsadil Richard Hans Cabeza (Unanimated, ex-General Surgery), čím sa nám uzatvorila tá najklasickejšia zostava. A takto pekne pokope nám chlapci švédski stvorili jeden z najžiarivejších klenotov štokholmského death metalu. Reč je o debute Like an Everflowing Stream. Album aj po vyše tridsiatich rokoch (dátum vydania 28. 5. 1991) znie sviežo, agresívne, ale napriek tomu chytľavo a melodicky. To sú vlastne také atribúty s ktorými kapela pracuje počas celej svojej kariéry. Keď sa tak pozriete na zoznam skladieb, každá z nich je takým malým pokladom. Či už úvodná Override of the Overture, klipovka Soon to be Dead, skvelé záseky Bleed for Me, In Death´s Sleep či Sickening Art, starinka Dismembered, kontroverzná Skin Her Alive, či môj osobný favorit And So Is Life. Slabé miesto by ste tu márne hľadali. Že všetko nebolo iba med lízať, nám rozpovie Fred pri spomienke na natáčanie klipu ku Soon to be Dead: „Spomínam si, že ten kríž na ktorý som si ľahol nebol veľmi dobre opracovaný. Triesky som mal po celom tele a na hlavu mi dali tŕňovú korunu z ostnatého drôtu. Najšialenejšie bolo, keď ma zodvihli a opreli o stenu. Vtedy som si sám pre seba povedal, že čo to vlastne kurva robím?“ Nemôžem obísť
legendárne krvavé promo fotky k albumu. Svoje opäť dodáva Fred: „Chceli sme na fotkách kus teatrálnosti. Kúpiť si niekde v obchode galón falošnej krvi bola utópia. Prasacia krv bola podstatne lacnejšia, ale tá sa v tekutom stave na litre nepredáva. Našli sme jedno mäsiarstvo, kde predávali zmrazenú prasaciu krv. No super, ale čo budeme robiť s kusmi červeného ľadu? Kde to rozmrazíme? Richard mal v tej dobe ako jediný doma mikrovlnku, tak sme to rozmrazili u neho. Fotky nám urobil jeden fotograf menom Gottfried, ktorý pracoval v hudobninách. Keď sme mu povedali o našom nápade s krvou, povedal, že v pohode. Navrhol, aby sme to nafotili pri radnici v Štokholme. Následne to upresnil, že za radnicou, pretože tam v noci nikto nechodieva. Pamätám sa, že sme to fotili v marci a tak bola ešte solídna zima. Vedeli sme, že musíme byť rýchli, pretože ak by sa tam zjavila polícia, neviem ako by sme to vysvetlili. Prišli sme teda k radnici, vyzliekli si trička a obliali sa krvou. Čo sme si vtedy akosi neuvedomili bolo to, že bravčová krv schne. A to veľmi rýchlo. Prilepilo sa to na kožu, nohavice, vlasy, všade. Po skončení fotenia sme museli tú krv zo seba zmyť, pretože sme nechceli ísť takto na vlak. Skúšali sme sa umyť v blízkom zálive, ale nešlo to veľmi dole. Nakoniec som po fotení išiel vlakom za mojou priateľkou. Spolucestujúci na mňa vrhali nepríjemné pohľady. A ten puch krvi… Keď som k nej prišiel, tak takmer zinfarktovala, keď ma uvidela a povedala, že takto ma jej rodičia rozhodne nemôžu uvidieť.“ Vyššie som dal skladbe Skin Her Alive prívlastok kontroverzná. Prečo tomu tak bolo? Išlo o text, ktorý sa zakladal na skutočnej udalosti. Text napísal Matti a pojednáva o tom ako sa raz večer vrátil domov
a zistil, že jeho sused brutálne zabil svoju ženu. Oboch samozrejme poznal, ale rozhodol sa text napísať z pohľadu vraha, čo vzbudilo isté kontroverzie až natoľko, že sa kapela dostala do nejakého súdneho sporu (ktorý nakoniec vyhrala) a bola označená nálepkou Indecent & Obscene (neslušný a obscénny).
https://www.youtube.com/watch?v=IZJrRe7ydzg
https://www.youtube.com/watch?v=LiSJcIKljhg
To označenie kapely na súde nás pekne premostilo k druhému albumu, ktorý dostal meno Indecent & Obscene. Ešte pred tým však kapela vydala singel ku skladbe Skin Her Alive v podobe pekného a v tej dobe nie tak často vídaného picture discu a najmä ďalšiu kultovú vec, EP Pieces. K tomu peknému obalu zdobiacemu toto EP opäť rozpráva Fred: „Prišli sme do štúdia ľahli si do hviezdice na čierny podklad. Namaskovali nám krky, aby to vyzeralo, že sme dekapitovaní. Vlasy nám skutočne zviazali do
uzla a telá prekryli čiernou fóliou. Fotograf celú túto scenériu fotil z plošiny nad nami.“ EP obsahuje päticu skladieb (vrátane intra) a napríklad takú titulnú Pieces kapela rada stále hráva na koncertoch. Veľkým nakopnutím kariéry (po už tak úspešnom debutovom albume) bolo turné Campaign for Musical Destruction v roku 1992 v sprievode Napalm Death a Obituary, ktoré Dismember zavialo aj na územie vtedy ešte Československa, konkrétne do Havířova a do Prahy (smutné je, že Dismember nikdy na Slovensku nehrali…). Turné čítalo takmer päťdesiat koncertov a opäť Fred k tomu niečo dodáva: „Bol to pre nás obrovský šok. Hralo sa vo veľkých kluboch alebo menších halách. Zostava kapiel bola dych vyrážajúca. Mohli sme využívať služby crew, každý večer zvukovka. Dobre si pamätám, že v Československu sme hrali v dvoch hokejových halách. V pražskej športovej hale bola ešte výzdoba po majstrovstvách sveta v hokeji, ktoré v tom roku vyhrali Švédi. Bolo kompletne vypredané, fans revali tak, že som vôbec nepočul, čo mi ostatní z kapely hovoria pred koncertom. Oba koncerty boli vynikajúce.“
https://www.youtube.com/watch?v=F4IEX51Mh-c
Poďme ale k Indecent & Obscene. Album sa dostal k fanúšikom 24. júna 1993 a prvé čo udrie do očí je určite obal. Ako sama kapela priznáva, je to taká
ich verzia legendárnych fotiek Jima Morrisona z The Doors (ak by niekto nenachádzal podobnosť, zadajte do vyhľadávača slovné spojenia Jim Morrison a Young Lion). Bez zbytočných intier sa do vás hneď od prvej sekundy zahryznú tóny skladby Fleshless a to silné zakusnutie trvá celú dĺžku albumu. Určite sa oplatí vypichnúť ešte aj skladby Skinfather (natočený bol k nej taký klasický koncertný klip), Souldevourer, Reborn in Blasphemy a najmä obrovský hit (toto slovo znie tak divne v spojitosti s death metalom) Dreaming in Red, ku ktorému bol natočený pôsobivý, jemne hororový klip. Čo sa týka tých hororov, tak vďaka reťaziam a modrému nasvieteniu, pôsobia promo fotky z tohto obdobia jemne „hellraiseroidne“. Estby v jednom rozhovore o tomto albume povedal, že je tam niekoľko dobrých skladieb, ale obecne nedosahuje úrovne debutu. Vraj je to tým, že sa snažili hrať dosť technicky, čo bolo v tej dobe nad ich možnosti a schopnosti. Môžete s tým súhlasiť, či nie, ale pre mňa je tiež debut o čosi lepším albumom. Čo ale nezráža kvality Indecent & Obscene, len Like an Everflowing Stream nasadil latku dosť vysoko.
https://www.youtube.com/watch?v=JZNJ4vZ_44U
https://www.youtube.com/watch?v=8BJsArQR0AY
https://www.youtube.com/watch?v=eOkE38kWAIw
V roku 1993 sa Dismember po prvýkrát pozreli aj na druhú stranu Atlantiku, keď Ameriku prebehli spoločne s Vader, Deicide a Suffocation. Na jar roku
1995 sa ako predzvesť nového albumu objavilo ďalšie EP Casket Garden. Niektorí fanúšikovia zostali trošku v pomykove, pretože sa jednalo o jednoznačne melodickejší a tak nejako kľudnejší materiál v porovnaní s predchádzajúcimi nahrávkami. Po komerčnom úspechu Wolverine Blues od Entombed, ktorí vlastne akosi stvorili podžáner death metalu, čiže death n roll, do istej miery aj vydavateľstvo Nuclear Blast trochu vyžadovalo, aby Dismember nahrali niečo, čo osloví širšie masy. Trojskladbové EP preplnené chytľavými melódiami a viac-menej strednými tempami malo ľudí pripraviť na album Massive Killing Capacity.
V auguste roku 1995 sa teda medzi fans dostal album Massive Killing Capacity. Nie, že by na mojom názore nejako extra záležalo, ale z diskografie Dismember ho mám asi najradšej. Možno pre tú jeho jemnú inakosť. Možno pre citeľný vplyv heavy metalu (nehovorte mi, že v úvode Collection by Blood nepočujete Iron Maiden). A možno preto, že tu mi to jednoducho všetko sedí. Sú tu aj slabšie (hm, nazvime to nie až tak populárne skladby), ale väčšinu z nich mám na veky zabudovanú v mojom malom osobnom jukeboxe niekde vzadu v hlave. Titulná Massive Killing Capacity, On Frozen Fields, maidenovka Collection by Blood, šláger Casket Garden, inštrumentálka Nenia, či záverečná smutná Life – Another Shape of Sorrow, to všetko sú tie malé kryštáliky z ktorých sa skladá tento korunovačný klenot. Estby hovorí o tomto
albume ako o takom malom experimente a vraj mu do dnešných dní vadí až príliš čistá produkcia. Ten obal z ktorého sálajú Bolt Thrower na všetky strany je dielom Kristiana Wahlina aka Necrolorda (jeho obrazy zdobia albumy kapiel ako Amorphis, At the Gates, Bathory, Benediction, Dark Funeral, Dissection, Emperor, Hypocrisy, King Diamond, Tiamat a mnohých ďalších… pred časom som mu venoval zvlášť článok). Kapela natočila klip ku Casket Garden a ako už samotný názov napovedá, tak nás v ňom kameraman zobral na malú exkurziu po nejakom cintoríne. Zábery kamery kĺžu po náhrobkoch, snímajú detaily hrobiek a pomedzi to vidíme strihy na kapelu hrajúcu o život.
https://www.youtube.com/watch?v=d4c8lzP7rLk
https://www.youtube.com/watch?v=Ey6vm3Slxa8
Presúvame sa do roku 1997 a opäť, ešte pred tým ako prišlo k ďalšiemu radovému albumu, pustili Dismember k fanúšikom ako formu ochutnávky EP, tentokrát nazvané Misanthropic. Pätica skladieb už opäť viac vyvedená v rýchlejšom tempe a agresívnejšom prejave. Avšak silné melódie pretrvávajú. Ale niet sa čomu čudovať, to už je trademark kapely. Zo skladieb trošku vytŕča cover od Autopsy Pagan Saviour (album Severed Survival). Predsa len je cítiť iný skladateľský rukopis. Mne osobne však najviac šmakujú Shadowlands, Afterimage a to sólo v Shapeshifter, hmmmmm… Eňo ňuňo.
https://www.youtube.com/watch?v=gRJfAV91Kc8
August 1997. Čo ste vtedy robili? Ja som sa tešil z aktovky a nástupu do základnej školy o pár dní neskôr. Vo Švédsku v tom čase ale vyšiel z útrob štúdia Sunlight už v poradí štvrtý album Dismember, nazvaný sebavedome Death Metal. Rozmýšľam, že keby nejaká súčasná kapela dala svojmu albumu takéto jednoznačné meno, ako by to asi prijala scéna. No nič. Už EP Misanthropic dávala najavo, že sa vracia surovosť prvých dvoch albumov (aspoň teda do istej miery). Potvrdzoval to už úvodný vykosťovák Of Fire, ktorý vám dá takú riadnu otcovskú hneď z kraja. V podobnom duchu pokračuje aj Trendkiller, skladba Misanthropic už bola známa z rovnomenného EP a určité spomalenie prichádza až v Let the Napalm Rain, kde kapela použila intro z filmu Apocalypse Now (podobne ako napríklad Sodom v Napalm in the Morning). Z albumu si zaslúžia spomenúť ešte aj krátky smrťák Killing Compassion a ako z Massive Killing Capacity vystrihnutá Silent Are the Watchers. Zastavil by som sa ešte chvíľku pri obale, ktorý je pri všetkej úcte k starším, či novším albumom asi tým najpodarenejším. Taký death metalový erb, ktorý by asi mala prijať žánrová rodina za svoj. Stvoril ho istý Alvaro Tapia (okrem Dismember sa jeho dielo vyskytlo už iba na obale kapely Roachpowder (meno mne neznáme), ale okrem toho ilustroval napríklad švédske vydania kníh o Harrym
Potterovi). Napriek všetkým pozitívam išlo o predajné sklamanie. Fanúšikovia sa v tom čase obzerali po iných hudobných možnostiach a death metal sa do istej miery dostával na druhú koľaj. Zas a znova Fred: „Death metal bol veľmi dobre etablovaný hudobný štýl, ale jeho popularita už dosiahla svojho vrcholu. Ľudia sa ho nabažili a ako to v hudbe býva, začne sa páčiť zase niečo iné. Mnohí fanúšikovia sa zhliadli v black metale, či melodickejšich záležitostiach. Mali sme dosť verných fanúšikov, ale ten odliv bol v nasledujúcich rokoch citeľný.“ Katastrofou skončilo aj turné na podporu tohto albumu. V skratke, zlyhal manažment a nakopilo sa problémov, ktoré na seba nabrali veľké finančné straty, ktoré kapelu takmer položili. Aby toho nebolo málo, tak Robert oznámil, že sa chystá založiť si rodinu a odchádza z kapely. Zhruba o rok ho nasledoval aj Richard Cabeza. Zostalo teda iba ohlodané trojčlenné torzo.
https://www.youtube.com/watch?v=DSMlWhxUpd8
Labuťou piesňou pre vydavateľstvo Nuclear Blast sa stal album Hate Campaign. Dieru po odchode Roberta Sennebäcka vyplnil Magnus Sahlgren (ex-Lake of Tears, Tiamat… v civilnom živote inak pracuje ako výskumník pre Swedish Institute of Computer Science) a na albume pohotovo vypomohol s basovými partami miesto Richarda Sharlee D´Angelo (Arch Enemy, ex-King Diamond, Mercyful Fate, Witchery…). Takto vynovená kapela teda prišla hneď na začiatku roku 2000 s novým albumom. Ja mám k
nemu taký neutrálny postoj. Nie je to môj vyložený favorit, ani ho nemienim nejako haniť. Obsahuje vynikajúce skladby ako Suicidal Revelations, Beyond Good and Evil, Retaliate, Patrol, či Thanatology. V jednom rozhovore v roku 2006 však Fred uvádza, že kapela podcenila predprodukciu a Hate Campaign obsahuje vo veľkej miere skôr priemerné skladby. No nebudeme sa s ním hádať, on je autor. Jednou zásadnou zmenou bolo to, že sa po prvýkrát nenahrávalo v Sunlight Studio, ale celý ten ansábel sa presunul do Das Boot Studio (nahrávali tam okrem iných The Hellacopters, Entombed, Amon Amarth, Grand Magus, Repugnant, či dokonca David Gilmour), resp. Polar Studios. V roku 2000 kapela po prvýkrát nakukla aj do Japonska, kde sa presvedčili o neúnavnej oddanosti miestnej fanúšikovskej základne.
https://www.youtube.com/watch?v=WjIG_wnGbTg
Prešli štyri roky a diskografia sa opäť rozrástla o jeden riadok. Do kapely sa vrátil Richard a aby tých návratov nebolo málo, tak obal pre album Where Ironcrosses Grow namaľoval podobne ako pri debute Like an Everflowing Stream maestro Dan Seagrave. Dismember si takisto našli nový domov a upísali sa labelu Karmageddon Media (medzi rokmi 2004-2010 nieslo toto meno vydavateľstvo Hammerheart Records, v tej dobe vydávali napríklad Defleshed, Aeternus, Hearse…). Všetko vyzeralo tak nejako až takmer idylicky, ale Where Ironcrosses Grow je napriek svojim nesporným
kvalitám, tak akosi prehliadaným albumom. Zlatý vek death metal odoznel a aj keď sa už pomaličky začínal nadychovať k svojmu návratu, tak jeho čas ešte neprišiel. Ale aby ste vedeli na čo sa na tomto albume sústrediť, tak úvodná Where Ironcrosses Grow, Tragedy of the Faithful (opäť strhujúce sólo, borci proste majú na to svoj recept), As the Coins upon Your Eyes, Sword of Light alebo záverečná As I Pull the Trigger. Fred Estby je s týmto albumom spokojnejší ako s jeho predchodcom (aspoň to som vyčítal zo starších rozhovorov) a vyhovuje mu krásne špinavý zvuk, ktorý kapela stvorila tentokrát v štúdiu Sami. Po nahrávaní sa ale znova porúčal Richard Cabeza, takže kapelu čakalo opätovné hľadanie nového sekerika.
https://www.youtube.com/watch?v=2rP7wZ3BGtA
Rok 2006 a vlastne moje prvé zoznámenie sa s Dismember prostredníctvom albumu The God That Never Was. A bola to láska na prvý pohľad (resp. posluch). Dodnes mám tento album zarytý hlboko pod kožou ako ten malý páchnuci zmrd z Múmie mäsožravých skarabeov. Na obale sa opätovne vybláznil Dan Seagrave a je to lahôdka pri ktorej asi nábožensky ladení jedinci hrozia päsťami. S krásnym obalom ide ruka v ruke aj perfektný hudobný obsah. Hromádka skladieb The God That Never Was, Shadow of the Mutilated, Time Heals Nothing, Autopsy, Trail of the Dead, inštrumentálka Phantoms (of the Oath), či záverečný majstrštyk Where No Ghost Is Holy, dokáže zatriasť
s vnútornými orgánmi každému fanúšikovi severského death metalu. Znova nastala zmena na poste gitaristu a Davida Blomqvista tu doplňuje Martin Persson (Sins of Omission, Thyrfing…) s ktorým si takisto podelili aj basové party. Čo sa týka textov, tak za zmienku stojí ten k Autopsy. Ale tu už sa k tomu vyjadrí opäť Fred: „Toto je taká metaforická záležitosť v ktorej sme si predstavovali, aké by to asi bolo, keby sme pitvali boha. Bolo by zaujímavé, koľko hnusu by sme mohli nájsť vo vnútri.“ V roku 2006 boli Dismember taktiež headlinerom na Obscene Extreme Festivale po boku Gut, Dead Infection, Sinister a mnohých ďalších. Keď sa v jednom rozhovore pýtali Čurbyho, ktorý death metalový koncert bol pre neho naj, tak bez váhania odpovedal, že Dismember na OEF, vzadu s plachtou z EP Pieces a setlistom plným starých peciek.
https://www.youtube.com/watch?v=1w5iVMYkWtU
https://www.youtube.com/watch?v=1dCB-sNE70o
https://www.youtube.com/watch?v=1YhuixkDoE0
Prešli dva roky a ani vo sne by mi nenapadlo, že ďalší album bude posledný (teda no, uvidíme čo zo seba ešte títo starí harcovníci dostanú). Album jednoducho nazvaný Dismember zasiahol scénu 18. februára 2008. V zostave však nezostal kameň na kameni. Rytmická sekcia sa úplne vymenila a z klasickej zostavy zostali v
kapele už iba Matti Kärki a David Blomqvist. Martin Persson je ešte potomkom predchádzajúceho albumu, ale mená Tobias Christiansson (basa, neskôr Grave, či Darkened) a Thomas Daun (ex-Repugnant, Crashdiet, neskôr Dr. Living Dead!…) sú úplne nové. Fred Estby sa podobne ako Richard Cabeza odsťahoval do USA a zrejme chcel mať už pokoj od všetkého toho humbuku naokolo. Bol teda eponymný album dôstojným zakončením kariéry? No, ťažko povedať. V prvom rade sa mi nepáči obal. Príde mi tak trochu detinský a nevýrazný. Podobné obrázky som si kreslieval niekedy na základnej škole. Proste s predchádzajúcimi dvomi prácami od Seagrava sa to nedá porovnať. Hudobný obsah nie je na zahodenie, aj keď je každému jasné, že na klasický materiál sa to nechytá. Napriek tomu je tu niekoľko vybočujúcich vecí, ktoré lahodia sluchu – Under a Blood Red Sky (opäť citeľný vplyv Iron Maiden, to sólo akoby nahrali Dave Murray a Adrian Smith), The Hills Have Eyes, Legion a Tide of Blood. O rok neskôr sme sa mohli pokochať ešte DVD záznamom Under Blood Red Skies, ktorý zachytáva koncerty v Holandsku a v Nemecku.
https://www.youtube.com/watch?v=Tqq-AskC7Sw
https://www.youtube.com/watch?v=7RuZP_AOyWc
No a od roku 2011 stíchli nástroje. Matti si odkašľal a umlčal sa. Celkom bolestivý pocit pre fanúšikov. Medzičasom Matti chvíľkovo obnovil činnosť
Murder Squad spolu s Ulfom Cederlundom (Entombed…), Petrom Stjärnvindom (Merciless, Pest, ex-Entombed, Unanimated…) a Jörgenom Sandströmom (ex-Entombed, Grave…). V roku 2014 ale skončili. David Blomqvist bol medzi rokmi 2009-2015 členom hard rockových The Dagger, kde do bicích mlátil aj Fred Estby. Ten si v roku 2008 založil one man project Necronaut a vydal rovnomenný album. Robert Sennebäck dva roky fungoval ako člen Necrophobic a Richard Cabeza v roku 2007 oživil svoju starú kapelu Unanimated. Keď sa v roku 2018 dali znovu dokopy Vomitory, tak sme sa bavili s jedným kamarátom, že ak by sa znova vrátili na scénu aj Dismember, tak sa rovno zoserieme. Nejaké tie šuškandy sa šírili éterom, ale žiadne konkrétne slovo nepadlo. Až prišiel rok 2019 a aj keď sme sa teda reálne nezosrali, pravdepodobne sme pišťali ako nejaké podivné puberťáčky (aspoň tak nejako to mohlo vyzerať). Pôvodná zostava sa dala znova dokopy a mojou dennou rutinou bolo sledovať, kedy sa aj koncertne rozbehnú. Ako prvá akcia, ktorá sa mohla chváliť reunionom bol Scandinavia Death Fest, ktorý mal nabitý lineup aj bez účasti Dismember (Grave, Benediction, Nuclear Assault, General Surgery, Unanimated, Interment, Demonical, Entrails, Demilich, Centinex…). Do Švédska letela kolegyňa Petra a keď ste si v tej dobe neprečítali jej reporty, tak nech sa páči ( https://metalexpress.sk/2019/10/report-scandinavia-deathfest-2019-1-den/ , https://metalexpress.sk/2019/10/report-scandinavia-deathfest-2019-2-den/ , https://metalexpress.sk/2019/11/report-scandinavia-deathfest-2019-3-den/ ). Koncertov bolo naplánovaných viac, ale veľa ich už nestihli zahrať, pretože sa na dva roky zastavil čas kvôli covidu. O to viac nás ničilo, že Dismember boli ohlásení ako headliner Obscene Extreme Festivalu. To čakanie bolo neskutočne úmorné, ale predsa sme sa dočkali v lete tohto roku a tak sme si mohli po kolená v červenej hline areálu na Bojišti zahulákať staré šlágre ako Casket Garden, Of Fire, Dreaming in Red a mnohé ďalšie.
Tak a čo ďalej? Pribudnú koncerty? Koncerty pribúdajú. Bude nový album? V to všetci dúfame, pretože kapela je vo veľmi dobrej forme a očividne ich to zase veľmi baví. Ale aj keby sa na to už hneď na mieste vykašľali, nikto im to nemôže mať za zlé. Táto kapela písala dejiny a nám zostáva už iba sňať klobúk a poďakovať.
