Začali prázdniny. Nie, že by ma to v mojom veku nejako extra zaujímalo, ale zarovno s nimi začínal tento rok aj Obscene Extreme Festival. Po
minuloročných zásahoch do areálu, čiže najmä zbúraním „skleníka“ a celkovo problémoch, ktoré sa na Bojište hrnú, sa týmto ročníkom neustále niesla otázka, či tu bude, alebo nebude Obscene Extreme aj budúci rok. A ak nebude, tak kde bude. Myslím, že na toto ešte nevedia úplne presne odpovedať ani samotní organizátori. Každopádne, všetko sa dozvieme včas. Tento rok sme teda ešte šírili posolstvo hluku na Bojišti. Možno naposledy. Možno nie.
Tento rok sme riešili trampoty s cestou trošku dlhšie ako obyčajne, ale nakoniec sme sa zozbierali vo vyrovnanom žensko-mužskom osadenstve. Po vystavaní našich dočasných príbytkov v stanovom mestečku, sme prišli do areálu, kde pódium ničili svojim echt grindom austrálski Choof. Ak máte radi také tie tradičné austrálske sekanice typu The Kill, Fuck Im Dead… alebo aj nejaký ten americký masaker ála Insect Warfare, tak by vám ulahodili aj Choof. Paediatrician som len tak očkom omrkol, pretože som ich videl veľakrát a nie je to vlastne ani zrovna moja krvná skupina. Do zajatia švédskeho death metalu na český spôsob nás hodili Taedifer. Ide síce vcelku novú kapelu, ale tvorenú borcami, ktorým svietia v životopisoch kapely ako Gutalax, Jig-Ai, Ingrowing, Bohemyst, Avenger a ja neviem ešte čo všetko. Takto. Najprv ma poliali živou vodou, ale postupom času mi prišli všetky skladby dosť podobné. Možno to je tým, že ich nemám napočúvaných a tak som sa v tom až tak nevyznal. Chce to rozhodne viac posluchov. Brutal death a slam nevyhľadávam, ale parťáci ma tak nejako udržali pri Dánoch Guttural Disgorge. Títo chlapci majú všetci tak okolo 20 rokov, ale ponúkli vyzretý štýlový kokteil, kde sa miešala americká stará škola tohto štýlu s modernejším pojatím európskeho razenia. A rozhodne im nechýbal ani zmysel pre humor, keď spevák držal publikum v napätí nejakého prichádzajúceho breaku, či ostrého riffu a zrazu nám vrhli do uší Shakiru. Ochutnal som aj kolumbijských Purulent, ktorí sa teraz motajú tak viac po Európe (nedávno ste ich mohli vidieť na Flesh Party, či Antitrende) a uznávam, že ide o starú kapelu, ale na mňa to zase až taký dojem neurobili. Nuž, niekedy nabudúce. Tešil som sa, že po rokoch uvidím Oxidised Razor, ale niekde som sa zasekol a tak z toho nebolo nič v mojom prípade. Zostal som verný kolumbijskému vývoznému artiklu (nie, nie tomu, hehe) a to kapele Masacre. Jedná sa o jednu z najstarších kapiel tohto žánru asi aj na celom juhoamerickom kontinente a musím uznať, že mi teda brnkli na moju strunu. Z grindových sypačiek a death metalových brutalít sme sa vrhli do
sludgeového bahna. Eyehategod tu už hrali pred nejakými dvanástimi rokmi (to som tu zase ja však pre zmenu nebol) a tak už mali toto územie zmapované. Mne prišla táto žánrová zmena osviežujúca (aj keď teda, pri sludge kapelách použiť slovíčko osviežujúca je trošku divné) a sabbathovské riffy na steroidoch mi pálili silné projektily do hlavy. Tu a tam niekto z mojej partie mrmlal, ale ja postupujúcim vekom viem oceniť aj takúto hudbu a čím ďalej, tým viac sa kapely tohto štýlu vkrádajú do môjho playlistu. The Accused, resp. The Accused AD. Tu máme opäť stretko s kapelou, ktorá pomáhala tvoriť extrémnu scénu do podoby v akej ju poznáme. Ich divoký thrash/hardcore/crossover s jedinečným hlasom Blainea Cooka vedel ulahodiť mojej unavenej telesnej schránke. Keď spomínam moju unavenú schránku, tak som už zápolil s potrebou spánku, predsa len cesta a skoré ranné vstávanie v podstate behom celého týždňa, si už začínali pýtať daň. Ale chcel som vidieť ešte aspoň kúsok z Converge. Videl som ich kedysi v Bratislave spolu s Gorguts, Revocation a Havok (naozaj dobrý mišung), aj keď som tam vtedy nešiel cielene kvôli nim. Až ma prekvapilo ako tvrdo a agresívne zneli na OEF. Pozrel som si asi nejaké tri-štyri skladby a „smekám klobouk“. Converge boli jednou z kapiel, ktoré tento rok vyvolali také možno až zmiešané pocity u niektorých fans, keď ich festival zverejnil. Avšak, kapela ukázala, že jej nerobí problém začleniť sa aj medzi také zvery aké prevládajú na Obscene. Pretože mi očné viečka začali padať ako nejaké pokazené žalúzie, vybral som sa zalomiť to do útrob svojho stanu. Ehm, dám takú radu. Dávajte si pozor na čo v stane stúpite. Môžete naďabiť na sprchový gél a vyšplechnúť si ho skoro celý na všetko, čo v tom stane máte. No ale, aspoň som pekne voňal.
Prvý deň nás príjemne ovlažoval jemný dážď, druhý deň hneď od rána do nás zase pieklo slniečko. Možno aj to bolo dôvodom, prečo niektorí členovia expedície OEF 2026 začali prijímať ohnivú vodu od šiestej hodiny rannej a o deviatej sa uložili k zaslúženému odpočinku. No nič. Nám, ktorí sme vládali, zaobstarala ranné prebudenie dánska dávka goregrindu toho najbordelióznejšieho razenia – Fosse Septique. Ide o bývalých členov Septage a povedal by som, že ženú žánrovú škatuľku ešte k väčšiemu šramotu. Z diaľky som sledoval aj litovských thrasherov so speváčkou v čele – Phrenetix. Nebolo to zlé a na také letmé prestriedanie žánrov aj pomerne vhodné. Ale vystriedali sme to zase naspäť. Späť do goregrindového bordelu nás zase posunuli Sulfuric Cautery, ktorí iba vo dvojici urobili veľmi solídny virvar. Celkovo doobedný program tohto dňa skvelo nakopával. Nasledovali americkí Tension, ktorí prepli na vyšší rýchlostný stupeň až niekam do fastcoru. Mňa ale z týchto kakofonických raňajok najviac dostali Morgue Breath. Opäť kapela spoza
oceána, tentokrát taký „staromilský“ grind, trošku gore, trošku death. Taký výsledok divokého kríženia Terrorizer, Impetigo atď. Po koncerte som neváhal a počkal som si kúpiť od nich nejaký merch. A pretože som nebol ani zďaleka sám, tak som si v rade odstál aj podstatnú časť vystúpenia Maďarov Retorsion. Logo tejto kapely vídam pomaly na každom druhom plagáte v poslednom čase, takže križujú miestne luhy a háje očividne vo veľkej intenzite. Mimochodom, pri tom ich logu ma vždy trošku strhne, že tu budú niekde hrať Repulsion. Napriek tomu, že sa tu motajú pomerne často, tak u mňa to bola z ich strany premiéra. A čo k tomu viac povedať? Grindcore klasického strihu, bez nejakých kompromisov. No, cítil som sa teda už duševne sýty a tak bol čas trošku viac preskúmať areál. Aj keď teda skúmať… Keď sem človek chodí už pomerne dosť rokov, tak vie zhruba nájsť čo potrebuje aj naslepo. Ale išiel som mrknúť a čo to zobnúť do veganskej uličky. Pretože ja som celkom polievkový, tak som skúsil polievku Pho, nejaké tie bramboráčiky, curry zo Srí Lanky, už takou klasikou posledných rokov sa stala talianska pizza (ak sa nemýlim, tak tento rok vyšpičkovaná do tej podoby, že ste si mohli vybrať vegánsky, či klasický syr… aspoň teda neviem, či tu bola po minulé roky takáto možnosť), šošovicovú polievku… Samozrejme, toto všetko netvorilo jedno moje menu. Ale ako som už spomínal veľakrát, tak okrem hudby ma OEF baví aj z tejto, gastronomickej stránky. Od krmítok je to iba kúsok ku stánkom s merchom a človek, keď sa tu tak prehrabe, tak nájde kúsky, ktorými si vie doplniť dosť luxusne svoju zbierku. Ja som tak napríklad tento rok našiel vinyl Re-Animated Dead Flesh od Mortician, za pomerne slušnú cenu a tak som si diskografiu tejto hororovej „kulťárny“ konečne uzavrel. Do hudobného kolotoča som sa vrátil v podstate až na Malignant Tumour. Predtým som len tak jedným očkom omrkol Indov Godless, ktorých death metal páchol na hony Morbid Angel a záver setu Repulsive Feast, ktorí scoverovali Inhale/Exhale od Nasum, len miesto refrénu Inhale/Exhale spievali Obscene/Extreme. No a teda Malignant Tumour. Tí predviedli svoj štandardne chytľavý set. Asi jediná kapela na festivale, kde si človek mohol od srdca „zabékat“ refrény. Ale okrem overených peciek z ich diskografie, predviedli aj nový song venovaný festivalu – Rolling Over Battlefield, ktorý vlastne okrem festivalového CD nemáte možnosť asi nikde inde fyzicky nájsť. Zostal som aj na jednu švédsku kultovku. Pred rokmi som ich videl na Flesh Party, odvtedy si ale kapela prešla zdravotnými ťažkosťami (reč je teda o spevákovi Henrikovi), ale nezlomilo ich to a myslím, že sa predviedli vo skvelom svetle. Hovorím o Centinex. Vedľa stojaci kamarát, ktorý zase až tak neholduje death metalu, poznamenal, že oni ale neznejú až tak typicky švédsky, že je tam celkom u nich počuť možno až Motorhead. Keď som sa
tak do toho započúval, tak na tom aj niečo bude. Pretože festival nie je iba o hudbe a človek sa aj rád vidí s niektorými ľuďmi na ktorých behom roka zase až tak často nenarazí, tak som pomerne dosť času tento rok trávil v stanovom mestečku. A čo vám poviem, cenzúrou by asi veľa príbehov, ktoré sa mi derú na myseľ jednoducho neprešli. Poviem iba jedno, dať si vytetovať meno festivalu na svoje „nádobíčko“ je až také vyjadrenie lásky, že som do tejto kategórie ešte asi nedorástol. Ale okrem týchto prapodivných príbehov je dosť veľká časť fanúšikov okrem hudby verná aj futbalu. Do tejto kategórie spadám tiež. A aj keď si ja osobne myslím o posledných Majstrovstvách sveta svoje, sledovanie zápasov v plnom pivnom stane má rozhodne svoje čaro. Späť k hudbe. Do publika som sa vrátil pri sete rakúskych Insanity Alert. Táto kapela až neuveriteľne narástla za posledné roky. Určite za to môžu vďačiť nehorázne energickým vystúpeniam a takému sympatickému nadhľadu, ktorý z nich doslova srší. Aj keď hudobne ma až tak veľmi neberú, práve tie ich vyššie menované vlastnosti ma k nim dosť pritiahli. Za všetko spomeniem takú anketu, ktorú vyhlásil spevák Kevin. Otázka znela, že kto chce, aby OEF zostal v Trutnove? Tak časť publika zodvihla ruky. Kto chce, aby OEF našiel domov v novom areáli? Tak znova časť publika zodvihla ruky. A práve Kevin dodal, že by sa pridal k tej druhej skupine ľudí a najlepšie by bolo, aby sa festival presunul niekam blízko Innsbrucku. No, aj to je možnosť. Po rakúskych vtipálkoch prišla jedna z kapiel, na ktorú som sa ja obzvlášť tešil. Američania Necrot v podstate stále patria ešte k relatívne mladším kapelám, aj keď už majú čo-to odohrané. Trojica ich albumov hovorí jasnou rečou. V skratke ide o klasický death metal, ale veľmi dobre zahraný. Tiež ma celkom pobavil spevák Luca, ktorý po jednej z prvých skladieb oznámil, že behom jedného dňa na festivale videl viac penisov ako za posledných niekoľko rokov dokopy. No veď čo, v ten deň bolo teplo. Ako som spomenul, že Converge boli jednou z kapiel, ktoré vyvolali nejaké diskusie fanúšikov, tak niečo podobné som trošku zaznamenal aj pri Pro-Pain. Mne osobne to nejako nevadí, hardcore takéhoto newyorského štýlu mám vcelku rád, len som bol zvedavý ako zapadnú sem a ako bude na nich reagovať publikum. Myslím, že nejaké obavy neboli na mieste, pretože hneď od začiatku sa strhla klasická mela a nikto neriešil nejakú žánrovú škatuľku.
A myslím, že aj Gary Meskil s celou kapelou si svoj vyhradený čas naplno užívali. Niečo podobné sa mohlo riešiť napríklad na prvý pohľad pri satanášoch Nunslaughter. Tí vyzerajú black metalovejšie ako black metal, ale ich hudba ponúka oveľa viac polôh. Základom je death metal na ktorý je naložená riadna porcia thrash metalových riffov a táto mňamka je okorenená tým blackovým korením. Jedno z vystúpení tohto ročníka, ktoré ma najviac bavilo a ani som nechcel, aby hneď tak rýchlo skončilo. Ale nakoniec skončilo a pretože ja som v poslednom čase akosi zvyknutý chodiť spávať skoro, tak som sa pomaličky odobral do môjho, sprchovým gélom voňajúceho stanu.
Tak a prehupli sme sa do druhej polovice festivalu. Piatkový program som si tak asi v najväčšom percentuálnom počte skipol. Ako každý rok opakujem, tak OEF je pre mňa dovolenka, neuchádzam sa o akreditácie a jednoducho si odbehujem tam, kam ma to v danom momente láka. Preto je niekedy ťažké zložiť dokopy report. A podotýkam, že som abstinent. Ak by som do toho ešte „požíval“, tak to by som sa na to už asi kompletne vyprdol. V tento deň som sa doobednými kapelami iba tak premotal a moje radary sústredenia začali viac pípať až pri Možnost Volby?. Ak by niekto náhodou nevedel o čo ide, tak sú to v podstate Gride, resp. Čert + členovia Lycantrophy, Lady Gaza… No a táto zostavička prehrala celé EP, alebo svoju polovicu splitka, alebo čo to hergot vlastne je, menom Možnost Volby? z konca 90. rokov. Bola to výživné, divoké a možno aj trošku nostalgické. Na Bodyfarm som sa síce tešil, ale nakoniec som ich set počúval iba spoza rohu od stánku s talianskou pizzou. Ale aj odtiaľ bola počuť kvalitka tohto holandského death metalového spolku. Chvíľku som strávil pri kolumbijskej kapele Poison the Preacher. Okrem ich loga, ktoré mi pripomínalo starú počítačovú hru Prehistorik, tak sa mi páčil príhovor speváka, kde hovoril, že farby na vlajke nereprezentujú hranice, armádu či vládu krajiny. V ich ponímaní reprezentujú ľudí, kultúru, jedlo, umenie, hudbu… To sú také slová, ktoré sa v tomto čím ďalej švihlom svete dobre počúvajú. No a ich set sa niesol vo vcelku chytľavom hc/crossoveri, ktorý rozhodne neurazil. Do hľadiska som sa na dlhšie usadil pri sete Demonical. Týchto Švédov som videl naposledy cca 10 rokov dozadu a keď tak mrkám na nejaké info o nich, tak okrem Schulmana a Haglunda tam nezostal kameň na kameni. Keď si porovnám ich a štýlovo (a personálne) spriaznených krajanov Centinex, tak mi Demonical prídu o niečo agresívnejší, aj keď ten melodický podklad tam je a oklamať sa nedá. Pre mňa celkom prekvapivo vytiahli do svojho setlistu ešte aj cover Somebody Put Something in My Drink od Ramones. Zo Švédska sme neuhli ani o krok, ale žánrovú škatuľku death metalu sme vymenili za crust. Warcollapse boli jednou z kapiel, ktoré som mal vo svojom must see zozname pre tento ročník a druhú výnimku ako v prípade Bodyfarm som už neurobil. Z kapiel tohto žánru (a že sme tam v tomto roku naozaj mohli naraziť na legendárne grupy) ma Warcollapse bavili jednoznačne najviac. Ten špinavý zvuk, agresívny prednes, surovosť… Och, chlpy mi idú opäť do erektívneho stavu. Morta Skuld. Táto kapela bola v Česku, ak sa nemýlim, iba po druhýkrát. Videl som ich aj pri premiére na festivale Symbolic. A to prešlo už sedem rokov. Vedľa sediaca kamarátka povedala, že ju tento rok akosi death metalové kapely na OEF nebavia. A niečo na tom bude. Možno to je len tým, že Warcollapse dali latku vysoko a tá energia a agresia jasne prevýšila profesorsky dokonalo zahraný death metal, ktorý by ale viac vynikol niekde v klube.
Tým nechcem povedať, že by Morta Skuld predviedli nejaký nemastný/neslaný výkon, len ich predčili iné mená. Ale ako kapelu ich mám rád a k ich albumom sa rád vraciam. A mali sme pred sebou ďalší návrat. Isacaarum som tiež videl možno tak desať rokov dozadu. Pamätám si ako som kedysi v starom kine v Leopoldove stál niekde na kraji pódia a Chymus si odpľul. Ehm, ten jeho pľuvanec plný umelej krvi mi doletel na ruku a tá umelá krv farbila vážne fest, pretože to nešlo ani napriek enormnej snahe zmyť. Toľko moje spomínanie. Teraz tu boli opäť predo mnou a ja som si krochkal blahom. Možno zo začiatku, keď tam hrali myslím nejaké novšie songy, tak som sa ešte do nich nedostal, ale keď sa siahlo na šlágre z Cunt Hackers, tak to už som bol kúsok od vrcholu. K Fleshcrawl mám od od Svenovej smrti taký kostrbatý vzťah. Skúšal som ich viackrát a neprišiel som im na chuť. A tak som dal prednosť futbalu v pivnom stane. Aj keď som potom neskôr počúval, že zahrali dosť dobre. V pivnom stane som sa zasekol až tak, že som prešvihol Macabre, ale v sobotu mali hrať ešte svoj druhý set, tak som to nemal potrebu oplakať. Kopček k pódiu som vyšľapal ešte kvôli Jungle Rot. Taktiež to už je pekných pár rokov, keď som ich videl v Ružomberku a pretože Nové Korzo je dosť malý klub, tak som bol prekvapený, že práve Jungle Rot sa tetelili takmer v headlinerskom čase. Ale keď som ich tak sledoval, tak veľké pódium a tento čas im neskutočne sedel. Taký rozdiel medzi nimi a Morta Skuld. Z old schoolového death metalu jedno z naj vystúpení tohto roka. Na záver som si nechal Vulvectomy. Postupom rokov som si vypestoval niečo skoro ako odpor k slamovým kapelám, ale Vulvectomy ma v čase svojich prvých albumov bavili. No, dal som pár songov, ale postupne som sa odobral pomaličky smerom do stanu.
„Tak už jdeme do finále a poslední tóny zní…“ Tento popevok zaznel až v noci po poslednej kapele, ale je až neuveriteľné ako týchto pár dní na festivale preletí nadzvukovou rýchlosťou. Posledný deň som teda odštartoval záverom vystúpenia Nemcov Teratoma. Špinavý, temný death metal, takého toho dánskeho razenia. Škoda, že som neprišiel skôr… Jedna z kapiel na ktorú sa mi vlastne nechcelo, ale nakoniec som zostal sedieť na lavičke, pretože kamarát nebol ochotný sa zodvihnúť, boli Nemci Vor die Hunde. Tí ukrývajú vo svojich útrobách speváka Lukasa z rakúskych Distaste (okrem toho aj napr. z Profanity…) a napriek tomu, že do nás hustili celkom slušný mix grindu a death metalu, tak pristupovali k svojmu vystúpeniu s dávkou nadhľadu, čo malo u mňa, minimálne v tento deň, pridanú hodnotu. Inak, ešte ma pobavilo tričko basáka, kde bol motív albumu St. Anger od Metallicy s nápisom Megadeth. Keď som sa o pár hodín vrátil do areálu, tak už publikum masakrovali ďalší Nemci – Keitzer. Veľmi solídne zahraný rúbačkový death/grind a popravde, konečne som ich videl naživo, lebo mi do týchto dní z nevysvetliteľných dôvodov unikali. Nemecká séria stále nekončila, ale skočili sme do spárov thrash metalu. Keď sa pred ôsmimi rokmi rozhodol Angelripper prekopať zostavu Sodom, odniesli to vtedy Bernemann a Markus Freiwald. Tých to nezaskočilo a vlastne hneď na to založili kapelu Bonded. A stihli nahrať dva albumy. V medzičase Markus odišiel, ale ďalším veľkým menom, ktoré odišlo z veľkej kapely a pripojilo sa k nim je Christian Giesler, ktorý sa zase pre zmenu oddelil od Kreator. Ak sa nemýlim, tak tento borec s kapelou v Trutnove nebol, ale to nemenilo nič na tom, že kapela podala slušný výkon a svoj thrash metal, možno vplyvom okolia, akoby tlačila možno až do death metalovej roviny. Najväčšieho aplauzu sa však dostalo poslednej skladbe, kde Bernemann zaspomínal na svoje pôsobenie v Sodom skladbou City of God. Nemčiny na
chvíľku stačilo. Ako som pri Warcollapse spomínal, že tento rok sa na OEF zišli ťažké váhy švédskeho d-beatu, crustu, hardcoru… nazvite si to ako chcete, tak ďalšou veľkou rybou boli Uncurbed. Môj internista by z toho tlaku, čo išiel z pódia už varovne dvíhal prst. Dvaja speváci a energia, ktorá by zapiekla aj zajačika Energizer. Aj tak ale boli mojou optikou druhý za Warcollapse. Nastal čas nafúknuť nafukovačky, vytiahnuť všetko to plážové harampádie a podobné srandy, pretože sa na pódium hrnuli Rectal Smegma. S týmito Holanďanmi mám niekoľko veselých príhod, keď hrali na Flesh Party, ale nepatrí sa ich zverejňovať verejne. Neviem, či sa členovia kapely zmenili, alebo sa nahradili novými (zase až tak ich veľkým fanúšikom nie som), ale pôsobili na mňa inak. Keď sa povie Rectal Smegma, tak si človek predstaví (ak si teda ten konkrétny jedinec neprekladá doslovne názov kapely) veselý a perverzný goregrind. Tentokrát na mňa kapela pôsobila hudobne tak nejako ostrejšie a sedelo im to. Len tak ďalej. Dostali sme sa k jednej z kapiel, ktorú som si myslel, že v živote neuvidím. Murder Squad nahrali svoje dva albumy na začiatku milénia a nedlho po tom zmizli zo scény. Keďže sa jednalo o bokovku členov, alebo bývalých členov Dismember, Entombed, Mercilles a neviem, kde všade ešte borci hrali, tak je to celkom pochopiteľné. Hudbu Murder Squad ide opísať pomerne jednoducho. Znejú presne tak ako by zneli Autopsy, keby vznikli vo Švédsku. Bol som akurát prekvapený, že dolu bol kotol na nich pomerne preriednutý. Pričítam to ale tomu, že pred nimi hrali Rectal Smegma a tak sa „parketové levi“ odišli osviežiť. Kapela by si určite zaslúžila väčšiu odozvu. Ale zase povedzme si otvorene, ktorá nie? Ja som sa tak potuloval areálom a naspäť som bol, aby som si pozrel posledné asi tri skladby ďalších Nemcov – Assassin. Thrash metalová legenda hrala ako o život, chytľavé melódie lákali do kotla (mňa teda už nie, problémy s kolenami ma obrali o túto veselú kratochvíľu…) a celkovo z kapely sálala pohoda, ktorá sa preniesla pekne aj na mňa. Nemal som veľmi v pláne sledovať Francúzov Benighted, ale prispôsobil som sa partií. Za prvé som ich videl veľakrát a za druhé ma už veľmi nelákajú a prídu mi tak nejako vyumelkovaní. Ale zase musím uznať, že po technickej stránke sa im nedá nič vyčítať. Možno by k nim sedelo prirovnanie s minuloročnými Misery Index. V istých bodoch. A ešte ma potešil setlist, pretože sa párkrát načrelo k albumom, ktoré ma k nim pred rokmi priviedli a to teda Asylum Cave (2011) a Carnivore Sublime (2014). Ale na samostatný koncert by som už zrejme nešiel. Ako som som povedal, že až tak veľmi neľutujem, že som v piatok zmeškal Macabre, tak sa musím priznať, že o nejaké to percento viac ma lákalo vidieť Macabre Minstrels, čiže prehratie takého toho ich „táborákového“ EP Morbid Campfire Songs z roku 2002. Až tak táborákové prevedenie tieto skladby zase nemali, skôr mali pre Macabre tradičnejší aranžmán. K týmto skladbám ešte prihodili The Wheels on the Bug z posledného albumu Carnival of Killers. Po pódiu sa prebehli nejakí „masoví vrahovia“ a o pár minút bolo po paráde. Paráda však ale ani z ďaleka nekončila. Na poradovníku svietilo meno Dismember. Pred štyrmi rokmi som pri ich vystúpení zažil také mrazenie, ktoré sa mi už žiaľ postupom rokov prihodí čím ďalej, tým menej. To samozrejme ide pripísať faktu, že som ich vtedy videl prvýkrát a tak som sa obával, že sa tento pocit už u mňa druhýkrát nedostaví. A mal som pravdu. Technicky bolo všetko dokonalé, dokonca zaznela aj skladba Tragedy of the Faithful (a myslím, že aj Where Ironcrosses Grow, už si to nepamätá detailne, pretože mám písanie tohto článku extrémne roztiahnuté…), ktorú som si tak zbožne želal, ale už to kvôli vyššie spomenutému dôvodu jednoducho tak nekopalo. A chýbal mi backdrop… Ale to sú iba také prkotiny. Keď sa oprostím od takýchto mojich osobných detailov, tak išlo o špičkové vystúpenie jednej z mojich najobľúbenejších kapiel vôbec. Rozmýšľam, koľkokrát som už asi tak mohol vidieť Rotten Sound. To číslo je určite dvojciferné a neviem, či je ešte stále na začiatku jednotka. Tentokrát to ale malo byť trošku iné v tom, že sa mal setlist sústrediť na albumy Murderworks a Exit. Ja mám síce oba tieto albumy rád, ale nebolo v mojich silách vydržať celý set. Únava už na mňa ukrutne sadala a to som chcel vidieť ešte aspoň kúsok zo setu Avskum. A tak som sa po prechádzke po areáli (možno už vážne poslednej…) vrátil ešte na pár skladieb švédskych d-beat borcov. Aj keď Avskum šľapali veľmi dobre, tak v konkurencií Warcollapse a Uncurbed obsadili až tretie miesto. Či to treba pripočítať mojej únave, to už neviem.
Tak a ročník 2026 je za nami. Za mnou zase deviaty v poradí. Keď som v nedeľu odchádzal, tak ma napĺňala taká melanchólia, že sme boli v Trutnove asi naposledy. Či je to tak, či nie, to ešte nikto z nás netuší. Bude prípadný nový areál porovnateľný s tým na Bojišti? Kto vie. Frflať bude jedna, či druhá skupina ľudí. Jednoznačne ale vieme, že ďalší ročník bude a už teraz, v tých dňoch, máme zverejnených niekoľko kapiel, ktoré vás pritiahnu k OEF, nech už bude kdekoľvek, ako magnet – Gwar, Gorerotted, To Violently Vomit, Plasma, Ghoul, Spearhead… Tak zase o rok!
