Polstrovaná miestnosť. Pýtam sa sám seba, či sem patrím právom. Stal sa ten príbeh, ktorý mi mozog neustále prehráva pred očami, či nie? Ak nie, čo je
vlastne môj život? Tá otázka mi vytláča z lebečnej dutiny zvyšky schopnosti ako tak racionálne uvažovať. Ale pred tým ako sa moja centrálna nervová sústava roztečie na nechutný maglajz, tak považujem za nutné, aby bol tento príbeh zachytený v hocijakej forme. Začnem rozprávať v deň udalosti, ktorá ma sem dostala. Vždy ma priťahovali temné veci. Okultné zákutia ľudského chápania. Po konci druhej svetovej vojny, kde som videl veci, ktoré by nemal nikto na svete vidieť, som sa stal právoplatným satanistom. Vytvoril som vlastnú sektu, ktorá si postupne našla dosť prívržencov a ja som stál na jej čele. Praktikovali sme starobylé rituály invokácie démonov a pretože som vlastnil odľahlý pozemok v mestečku Roswell v Novom Mexiku, tak nás pri tom ani nikto nerušil. V podstate sa dá povedať, že celkom idylka. Až prišiel júl roku 1947. Slnko pomaly zapadalo za obzor a my sme chystali veci pre nočný rituál. Okolo kamenného oltára sme mali pripravené sviečky, obetné zvieratá v klietkach atď. Pod rúškom tmy sme začali. Všetci odetí v čiernych plášťoch sme vzývali dávne bytosti. Rituál prebiehal nad mieru dobre. Krv offeringov bola preliata a v tom momente tmu noci ožiarilo prudké svetlo. Hneď za tým sa zatriasla zem a priestorom sa rozľahol silne ohlušujúci výbuch. Prešlo niekoľko okamihov a ja, aj s členmi môjho kultu, sme boli samozrejme otrasení a v domnienke, že nám entity odpovedali, sme začali na seba hrdo pozerať. Lenže prišiel druhý záblesk a zrazu som pocítil, prudkú bolesť. Mojim jediným šťastím bolo to, že som stál za veľkým
kamenným oltárom, ktorý síce na mňa dopadol a polámal mi niekoľko kostí, ale všetci ostatní už také šťastie nemali a ešte predtým ako sa moje vnímanie reality vytratilo do stratena si pamätám na roztrhané časti tiel, váľajúce sa vnútornosti a dve oddelené hlavy od zvyšku torz, ktoré sa dokotúľali ku mne. Túto skazu spôsobilo niečo, čo spadlo do miesta sabatu z nebies a nebol to meteorit. Trosky vyzerali ako časti nejakého stroja… Moju myseľ už potom zahalila tma a iba jemné výboje svetla a operačného sálu. Ťažko povedať ako dlho som bol mimo, ale keď som rozpovedal tento príbeh kompetentným, tak som skončil tu. V polstrovanej miestnosti. A mám pocit, že odtiaľto už nevyjdem.
Tí bystrejší už podľa toho môjho úvodného sci-fi úletu vydedukovali, že dnes sa budeme baviť o kapele zo Švédska, ktorá počúva na meno Hypocrisy. Kariéra tejto kultovky sa dá rozdeliť na dve časti a to na rannú éru, kde sa vzývalo peklo na všetky spôsoby, no a potom obdobie po druhom albume smerom vyššie, kde sa dotyční radi vŕtali vo všemožných „scifárnach“. Ťažko povedať, ktorú etapu vývoja mám radšej a keď sa tak bavím s fanúšikmi, tak to tiež záleží kus od kusu, pretože okrem textovej koncepcie sa zmenila aj hudba samotná. Ale aby som to tu opäť zbytočne nenaťahoval, tak prejdem už teda k ústrednej téme. A rozprávanie to bude zas a znova pomerne dlhé.
Takže ale aj tak sa budem snažiť o niečo štýlom long story short. Hlavným mozgom Hypocrisy (okrem iných kapiel, ale k tomu sa postupne prepracujem)
je Peter Tägtgren. To je vec pomerne jasná. Tento pán už mal samozrejme aj pred Hypocrisy nejakú tú kapelu. Tá mala meno Conquest a v roku 1987 ju pochoval šesť stôp pod zem, zbalil caky-paky a vytrajdal sa na druhú stranu Atlantiku. Ukotvil na Floride a nasával všetko spojené s death metalom, ktorý v tom čase naberal na sile. Padol si do noty najmä s Philom Fascianom a jeho Malevolent Creation. O tri roky neskôr si asi povedal: „Ok, som plný.“, a rozhodol sa vrátiť na rodnú hrudu do Švédska. Ešte predtým ako odišiel prisľúbil, že do roka založí kapelu a predvedie, čo ho floridská alma mater naučila. Aspoň tak vravia legendy. Ale veď hovorím, long story short. Každopádne, Peter sa vrátil do Švédska, kde to v tom čase už celkom vrelo a švédsky death metal sa stával pojmom vďaka kapelám ako Nihilist, Carnage, Entombed, Dismember, Grave, Unleashed, Carbonized, Merciless, Desultory a takto by som mohol ešte veľmi dlho menovať. Skrátka Tägtgren sa vrátil v správnom čase a na správne miesto. A tak si
sadol a začal makať (on je celkovo dosť workoholik, ale to má asi spoločné s ďalšími severanmi ako napríklad s takým Danom Swanö). Výsledkom tohto snaženia sa stala kapela Hypocrisy. No, kapela. Toto označenie by bolo presnejšie, keby s ním niekto v tej kapele bol. A tak začal zháňať ľudí s ktorými by si začal plniť sen. Keďže vo Švédsku nie je núdza na správne typy, tak si tľapol s istým Massem Brobergom, ktorý o niekoľko rokov neskôr prijal umelecké meno Emperor Magus Caligula (fanúšikovia Dark Funeral vedia ktorá bije, ale aj k tomu ešte príde). A dostávame sa pomaličky k demu Rest in Pain (1992). Ešte nejaký čas predtým sám Tägtgren nahral a naspieval všetko, ale pretože už vtedy to bol asi celkom puntičkár, tak sa mu nepáčili jeho vlastné vokály (a pravda je taká, že na to ani nikto nereagoval) a práve v tomto momente prichádza to spomínané tľapnutie s Massem Brobergom. Jeho hutný a drsný vokál ako mlynček na orechy zapadol k Petrovým hudobným nápadom štýlom chýbajúcej kocky lega. Už na tomto deme sú skladby, ktoré sa stali signifikantné a vyčnievali aj na neskoršom debute ako Left to Rot, God Is a Lie, či To Escape Is to Die. A samozrejme už aj toto demo zdobí to prvé kultové logo kapely. Tiež vás tak vždy fascinovalo ako mňa? Prvotný nápad k nemu predostrel Masse a jeho finálnu podobu previedol do reality Peter Almlöf.
https://www.youtube.com/watch?v=XkUZeEKV8T8
Obom aktérom však bolo jasné, že ak chcú kapelu nejakým spôsobom posunúť a nestať sa iba takým tým kultom, ktorý vydá demo a zavrie sa nad ním
veko hrobky, tak potrebujú rozšíriť svoje rady. A tak znova usadlo HR oddelenie a ešte behom roky 1992 zostava nabobtnala až na kvintet. Tägtgren sa presunul ku gitare (aj keď na debute si odbiehal od nástroja k nástroju), Broberg sa samozrejme chopil mikrofónu, no a ďalšie pozície doplnili Lars Szöke (bicie, ten už s Petrom hral aj v Conquest), Mikael Hedlund (basa, ex-Repugnance) a Jonas Österberg (gitara, ten hral s Larsom v kapele Epitaph, ale nemýliť so známejšou kapelou totožného mena zo Štokholmu, tento konkrétny Epitaph bol skôr thrashový). Takže prvá plná zostava bola odfajknutá a hor sa do štúdia nahrať debutový album. Penetralia. Také dostal do vienka meno tento album z evidentne plodného roku 1992. Ak by niekoho trápil a zaujímal môj názor, tak je to jeden z najlepších albumov Hypocrisy vôbec. Možno to je tým, že tu je cítiť ako veľmi sa tlačilo na pílu. Aj skladby, ktoré kapela predhodila verejnosti už na deme, tu znejú ešte agresívnejšie a narástli im riadne gule ako po vedľajších účinkoch nejakých pokusných liekov. Čiže pecky ako Left to Rot, God Is a Lie (pravda, tu uvedená iba ako God Is a…), To Escape Is to Die, Nightmare a Suffering Souls perfektne dopĺňajú funglovky ako Impotent God, Jesus Fall, Burn by the Cross alebo titulná Penetralia. V podstate na celom albume nie je miesto na vydýchnutie a celý ten rambajz sa cez vás preženie ako opitý kamionista cez prístavbu rodinného domu v zákrute. Keď tých necelých 42 minút dohrá, tak vám klesne sánka a poviete si: „Hm, to by šlo.“ A to sa preneste ešte do roku 1992, keď to bola novinka… Ak vám oči padnú na názvy skladieb, tak vám musí byť jasné, že tu si ten týpek, čo sa dokáže nadrátovať aj z čistej vody, potom si to štráduje po vodnej hladine a nakoniec o ňom nikto tri dni nič nevie, zrejme veľmi na svoje nepríde. Táto ranná éra Hypocrisy bola silne antikresťanská a
k celkovému vyzneniu to dokonale sedelo. Apropo, k albumu vznikli dva videoklipy. Ten k Impotent God je taký štandardný, teda že kapela hrá v nejakom klube, ale trochu teatrálnosti prichádza až s Left to Rot, kde kapela drtí nástroje v nejakom vyhorenom kostole, či čo to je. A samozrejme pozornosť upúta aj zaujímavý obal. Za ním nestojí nikto menší ako maestro Dan Seagrave (tvoril pre také veličiny ako Benediction, Carnage, Dismember, Entombed, Gorguts, Malevolent Creation, Monstrosity, Morbid Angel, Nocturnus, Suffocation… proste čo meno, to pojem a krásne spomienky). Ak ste niekedy videli horor The Serpent and the Rainbow, tak vám to možno pripomenie jednu scénu.
https://www.youtube.com/watch?v=_0ZSVvKVeOA&t=1352s
https://www.youtube.com/watch?v=hmV2K5wvPw4
https://www.youtube.com/watch?v=B5_hvKxp2zI
Rok 1993 priniesol do radov Hypocrisy nejaké tie zmeny. Okrem toho, že kapele sa rozrástlo potomstvo v podobe druhého albumu Osculum Obscenum,
tak sa zostava zredukovala o jedného člena. Hneď po prvom albume kapele zamával na rozlúčku Jonas Österberg a tí sa rozhodli nehľadať náhradu (alebo nikoho nenašli, neviem, čo im vtedy behalo hlavou). Takže zostali iba pri jednej gitare. Nevadí. Osculum Obscenum je aj tak opäť výborný album. Aj keď už to nie je až taká sekanica ako debut, ale pekne na neho nadväzuje a necháva nápady viac rásť. Aspoň tak to nejako vníma moje ucho. Ale všetci členovia spomínajú na obdobie tohto albumu s nehou v hlase. Aspoň teda čo sa týka času, ktorý trávili písaním a samotným nahrávaním. Sám Lars Szöke tvrdí, že sa jedná o jeho najobľúbenejší album Hypocrisy. A čo teda konkrétne tento album ukrýva? Výborné veci ako Pleasure of Molestation (v úvode klipu k tejto skladbe, to dievča, čo hrá na piano je vraj sestra Mikaela Hedlunda), Osculum Obscenum (ja síce latinsky rozumiem iba zopár fráz, ale slovné spojenie Osculum Obscenum údajne znamená niečo ako obscénny bozk), Necronomicon, Inferior Devoties (opäť klip), či celkom podarený a riadne pritvrdený cover od Venom Black Metal. Ak ste pri prvom albume obdivovali maliarske umenie Dana Seagravea, tak pri druhom albume síce prišlo ku zmene, ale kvalita zostala opäť na najvyšších priečkach, pretože padla voľba na Wesa Benscotera (v portfóliu má také kapely ako Autopsy, Incantation, Kreator, Mortician, Regurgitate, Sinister…). Kapela sa po vydaní albumu vydala na turné s Cannibal Corpse, Fear Factory a Desultory a všetko takto z diaľky vyzeralo viac ako ideálne. Avšak osud píše rôzne príbehy. Pri koncerte v Nemecku Masse pocítil nejaký zvláštny pocit v uchu a nakoniec skončil až v nemocnici (pretože mu praskol ušný bubienok). Kvôli
tomuto problému odišiel z turné a vrátil sa domov do Švédska a nakoniec aj žiaľ ukončil pôsobenie v Hypocrisy. Petrovi dal požehnanie (v súvislosti s ním znie toto slovo trochu zvláštne), že môže s jeho textami naložiť podľa ľubovôle. Masse potom o niekoľko rokov nastúpil na post vokalistu k blackáčom Dark Funeral, kde pôsobil nejakých pätnásť rokov. Tak sa zdá, že zdravotný problém nejakým spôsobom vyriešil. Lenže čo Hypocrisy? Tí zostali v ešte okresanejšej zostave a iba v trojici pokračovali v koncertovaní. Sám Peter spomína na chaos tých dní: „Nevedeli sme, či s tým seknúť, alebo pokračovať ďalej. Nakoniec sme sa rozhodli pre možnosť B, ale v počiatočnom období to bolo veľmi ťažké. Nikdy som na koncerte zároveň nehral na gitaru a nespieval a pri prvom koncerte som dostal niekoľko rán elektrinou z mikrofónu.“ Ako to hovoril Nietzsche? Čo nás nezabije, to nás posilní? Asi tohto sa zostávajúci členovia chytili a Hypocrisy do istej miery pretransformovali a pokračovali ďalej.
https://www.youtube.com/watch?v=6FUQpM_JOEo
https://www.youtube.com/watch?v=7DArqo4CUZA
https://www.youtube.com/watch?v=2u9IwqFg7NE
Tretí album na ceste. Hypocrisy teda pokračovali ako trojica. Ešte pred novou štúdiovkou prišlo také testovacie EP, kde sa ako spevák už v plnej paráde predvádzal Peter Tägtgren. Či vzišla idea z radov kapely, alebo na to apelovalo vydavateľstvo Nuclear Blast, to neviem, ale bola to taká predzvesť nasledujúcich vecí. Aj keď aj staršie veci na tomto EP mali po hudobnej stránke ešte taký odér prvých dvoch albumov, takže nejaká výrazná zmena v aranžmánoch neprišla. Tá zmena mala nastať až s tým spomínaným tretím albumom. The Fourth Dimension (1994) sa stal tým medzníkom. Už keď ste uvideli obal a boli ste die hard fanúšik prvých nahrávok, tak vás možno oblial trošku pot. Preč bolo klasické logo (čo vlastne kvitujem, pretože do istej miery kapela začínala opäť od piky a tak dala jasne najavo, že príde zmena) a maľované obaly nahradila nejaká postava oblepená lepiacou páskou na stoličke. A potom ste si album pustili. Nebola to zmena k horšiemu, len to bolo iné. Skladby boli pomalšie, bolo do nich implementované niečo ako prvky gothic metalu, či doomu a v jednom rozhovore to Peter aj vysvetlil. Vec sa mala tak, že pred nimi si niekto zabudol v štúdiu klávesy a Peter sa s nimi hral a výsledok sa rozhodol pridať do skladieb. A samozrejme Petrove hlasivky sú inak postavené ako tie Massove a jeho hlas je viac čitateľný. Dokonca myslím, že v skladbe Never to Return môžete počuť aj čistý spev. Každopádne, kapele tento risk vyšiel a dostávalo sa im v korešpondencií plnej podpory od fanúšikov. Takže aj keď album sprevádzali silné pôrodné bolesti (kapela sa veľmi nezhodovala s producentom a Tägtgren doteraz tvrdí, že je to najhoršie znejúci album Hypocrisy), Hypocrisy prežívali na personálnej úrovni stále nejaké zmeny, tak výsledné skladby zaujali fanúšikovskú základňu. A aj teraz po rokoch, keď si ten album pustíte, tak musíte uznať, že obsahuje chytľavé skladby a veľmi silné momenty v podobe vecí ako Apocalypse, Mind Corruption, Reincarnation (tú napríklad scoverovali slovenskí Depresy na svojom opus magnum A Grand Magnificence, len s trošku upraveným názvom na An Elder Spirit´s Reincarnation), Orgy in Blood, T.E.M.P.T., The Fourth Dimension… Klip paradoxne vznikol ku skladbe The Abyss, ktorá sa vyskytla ako bonusová vec myslím, že na americkom vydaní (neskôr bola znovu nahraná a vydaná na albume The Arrival).
https://www.youtube.com/watch?v=nSRDeceS8KA
https://www.youtube.com/watch?v=uQCslJGPgIk
Pozvoľna prechádzame k ďalšiemu albumu. Vyššie spomínaná skladba The Abyss je takým pekným pojítkom medzi predchádzajúcim albumom a tým nasledujúcim. The Abyss bola prvá skladba, ktorú kapela nahrala v štúdiu, ktoré si Peter Tägtgren kúpil a postupne ho prebudovával k obrazu svojmu. Takže sa dá povedať, že tu niekde započala svoju púť aj jeho oficiálna producentská kariéra a že ňou prešli naozaj veľké mená (len námatkou A Canorous Quintet, Amon Amarth, Amorphis, Candlemass, Celtic Frost, Destruction, Dimmu Borgir, Gorgoroth, Grave, Immortal, Marduk, Overkill, Possessed…). Pretože sa tam aj rozhodli nový album nahrávať a zároveň štúdio prerábali, tak sa snažím predstaviť si ten zmätok. No nič. Apropo, môžete hádať prečo štúdio dostalo meno The Abyss (hehe). Ešte sa patrí dodať a aby toho The Abyss nebolo málo, že niekde v období albumu The Fourth Dimension si ústredná trojica, teda Tägtgren, Hedlund a Szöke povedala, že okrem death metalu dokáže hrať aj black metal. A tak si presne v tomto istom zložení sformovali kapelu (prekvapivo) nazvanú The Abyss. Tento článok je dosť dlhý aj bez toho, aby som tu obšírnejšie rozoberal túto kapelu, ale spomeniem iba, že The Abyss nahrali dva albumy – The Other Side (1995) a Summon the Beast (1996). Ale k späť k Hypocrisy a ich albumu. Poznáte všetky tie veľké kapely a ich
koncerty. Deep Purple nezlezú z pódia, kým nezaznie Smoke on the Water, Black Sabbath to majú s Paranoid, Judas Priest s Breaking the Law… No a skúste si predstaviť koncert, kde by nezaznela Roswell 47 (samozrejme k nej vznikol klip). Táto skladba pochádza z albumu Abducted (1996). Samotná skladba už podľa názvu samozrejme odkazuje k údajnému incidentu UFO v mestečku Roswell v Novom Mexiku. Ale ak si odmyslím túto veľkú hitovku, tak aspoň pre mňa tento album nemá až tak veľmi čo ponúknuť v porovnaní s prvými troma (možno ešte Killing Art, či Point of No Return). Opäť ako vždy opakujem, že to je len tak môj subjektívny pohľad, pre mnohých je zase práve tento top. Napríklad pre takého Mikaela Hedlunda je práve Abducted jeho osobným favoritom. Pri tomto albume je však ešte zjavnejšia zmena ako pri prechode od druhého albumu k tretiemu. Zvuk je taký surovejší a ostrejší, ale Petrov vokál sa šplhá do takých uškriekaných a zachrípnutých polôh, vlastne niekde tam, kde spieva teraz. Ja osobne však dávam viac prednosť growlingu.
https://www.youtube.com/watch?v=8p1AnLBrN24
https://www.youtube.com/watch?v=wwIqTDWmV8A
Tägtgren stále viac sedel v štúdiu, pretože jeho producentská kariéra začala naberať na obrátkach. Práca sa kopila a aj pre takého workoholika to začínal
byť zrejme slušný záhul. Do toho ešte The Abyss a netreba opomenúť ani ďalší blackový projekt, či kapelu War, kde sa zišli členovia Hypocrisy, Dark Funeral, Abruptum, či Ophthalamia a Peter tu hral prekvapivo na bicie (netreba tiež zabudnúť, že v polovici deväťdesiatych rokov taktiež odohral koncerty s Marduk ako ich live gitarista). Nuda očividne nehrozila. Lenže deň má iba 24 hodín. Nasledujúci album od Hypocrisy bol teda plánovaný ako ich posledný a preto dostal meno The Final Chapter (1997). Ako sám Tägtgren povedal, po Abducted si Hypocrisy vytvorili svoj špecifický štýl a sound. Aj keď je Hypocrisy švédska kapela, tak sa nikdy nezaradili do zástupu úplne tradične švédsky znejúcich kapiel. Od The Fourth Dimension vkladali do svojej formy death metalu množstvo melódií, kláves a takých melancholických prvkov. Ak to skombinujete s ich pomerne špecifickým textovým posolstvom, tak vám vyjde dosť originálne spojenie. Ako som spomínal, ja dávam prednosť ranným nahrávkam, ale musím súhlasiť s tým, že ak si pustíte hociktorý album Hypocrisy z tej neskoršej éry, tak si ich isto nepomýlite s nikým iným. Takže The Final Chapter. Musím sa priznať, že cestu k tomuto albumu som si hľadal trošku takou obkľukou. Dva roky po tomto albume vydali Hypocrisy živák Hypocrisy Destroys Wacken, ktorý („prekvapivo“) obsahoval záznam z koncertu Hypocrisy na nemeckom Wackene v roku 1998. A síce toto „lajfko“ obsahuje iba dve skladby z albumu The Final Chapter, tak ma to prinútilo k určitej retrospektíve a The Final Chapter som si nesmierne obľúbil. Určite ho mám vo svojom rebríčku vyššie ako Abducted. Neviem ako to majú iní, ale z tohto albumu samovoľne vyskakujú skladby a vypaľujú do vás svoj „cejch“ štýlom prsknutej vody do rozpáleného oleja. Zoberte si len také veci ako Adjusting the Sun, A Coming
Race, Dominion, Lies, Through the Window of Time, či pre mňa jednoznačne najsilnejšiu, hneď úvodnú Inseminated Adoption. A ani tá coververzia Evil Invaders od kanadskej thrashovej brúsky Razor nie je na zahodenie. A ani v tomto prípade sa promo k albumu nezaobišlo bez videoklipu. Voľba padla na titulnú The Final Chapter, ktorá vo víre udalostí vyznieva ako také predčasné rekviem. A ešte jedna taká perlička. Lars Szöke nahral cca polovicu gitár na albume, zatiaľ čo Tägtgren nahral zhruba podobné množstvo bicích partov. Sám Tägtgren povedal, že Lars je lepším gitaristom ako on sám, ale zase Tägtgren je lepším bubeníkom ako Szöke. Hm, kto sa v tom má potom vyznať…
https://www.youtube.com/watch?v=lDs3m9_YVPs&t=1985s
https://www.youtube.com/watch?v=QmnqGJ0pu7w
Pár slovami sa ešte trošku zdržím v roku 1997. Práve v tomto roku vyšiel debutový, rovnomenný album Tägtgrenovho projektu Pain. Splietať sa v ňom začal už niekedy rok predtým, čiže to vyťaženie na všetky strany muselo byť ohromné. Ale primárnou funkciou Pain bolo to, že si tam Tägtgren odkladal skladby, ktoré stáli tak mimo všetko to, čo doteraz hral. Pain od začiatku mixujú vplyvy z rôznych sfér s citeľným vplyvom elektroniky a industriálu. Úprimne, nikdy som nebol ich fanúšikom a ich hudba ma nikdy nebrala, ale chyba je asi len v mojom „prijímači“. Predsa len, osem štúdiových albumov (v máji vychádza deviaty)
hovorí jasnou rečou. A nedávno boli v Bratislave.
Späť z bočných ciest na diaľnicu dnešného rozprávania. Poznáte to, že smrť je iba relatívny pojem. Myslím to samozrejme v oblasti hudby, či filmu. A vlastne umenia obecne. Na minulom albume bola skladba Through the Window of Time a ak ste niekedy videli film Ghostbusters 2, tak vám možno neušiel rozhovor Krotiteľov, keď si rozoberali postavu Viga (drsňáka, heh). Tam ho citovali, tak, že pred smrťou povedal nasledovné: „Smrť sú iba dvere, čas je iba okno. Vrátim sa.“ Vidíte to spojenie? Nie? Tak to nechajme. Hypocrisy sa nakoniec vrátili a vlastne to ani tak dlho netrvalo (dôvodom bolo to, že fanúšikovia ich jednoducho nechceli nechať odísť niekam na death metalový dôchodok, aspoň tak to tvrdí kapela). V roku 1998 boli späť a o rok neskôr už aj prikladali koncu milénia nové polienko pod kotol v podobe albumu, jednoducho nazvanému Hypocrisy. A tu sa kapela podľa mňa nadýchla k veľmi silnému materiálu. Množstvo fanúšikov má tento album zafixovaný hlavne vďaka úvodnej Fractured Millennium, ale ani zvyšok albumu veľmi nezaostáva (ja by som vypichol ešte pokojne aj Apocalyptic Hybrid, Fusion Programmed Minds, či Elastic Inverted Visions). Dá sa povedať, že Hypocrisy tu v podstate neprichádzajú s ničím novým (možno viac čistých spevov, viď. napríklad Reversed Reflections), ale tie samotné skladby sú tak dobré, že sa bez problémov môžu rovnať hocičomu, čo kapela natočila v minulosti. Aj keď množstvo rôznych efektov tak nejako zjemnilo celkový sound. A možno práve toho sa kapela
chcela vyvarovať na albume nasledujúcom. Mimochodom, v roku 1999 vyšiel ešte jeden veľmi zaujímavý album, kde sa prezentovalo hrdlo a hlasivky Mr. Tägtgrena. Eponymný album má povesť takého o niečo viac „jemnejšieho“ zástupcu v Petrovej diskografií, ale album Pleasures Pave Sewers od Lock Up je na hranu grindu a death metalu hnaná rozbuška. Ak by niekto nevedel, tak Lock Up je taká bokovka, ktorú založil Shane Embury z Napalm Death a spolu s ním tam hrali v tomto období Nick Barker (ex-Cradle of Filth, Dimmu Borgir, Brujeria…), Jesse Pintado (ex-Napalm Death, Terrorizer, Brujeria…) a samozrejme Peter Tägtgren.
https://www.youtube.com/watch?v=gY4FFK6vsf4
Hneď v ďalšom roku, čiže 2000, prišiel nasledovník a ak si pustíte tieto posledné dva albumy za sebou, tak album Into the Abyss pôsobí ako taký buldozér. Je na ňom cítiť väčší príklon k prvým albumom a ich tvrdosti a dokonca aj Tägtgren sa tu vrátil k hlbšiemu growlingu v niektorých skladbách. Samotná kapela v rozhovoroch priznávala, že ich cieľom bolo viac vsadiť kartu na brutalitu v porovnaní s trochu viac soft pôsobiacim predchodcom. A podobne ako pri minulom albume, tak aj tu máme jednu väčšiu hitovku a v sprievode za ňou sa zgrupujú ďalšie nemenej kvalitné veci. Reč je o Fire in the Sky (tá by svojou atmosférou pokojne zapadla na predchádzajúci album). Kvalitou nepochybne oplývajú aj Legions Descend, Blinded, Resurrected, Total Eclipse,
či Sodomized. Pri tomto albume mám však jedno ALE. Into the Abyss vyšiel ani nie rok po eponymnom albume a možno by bolo lepšie, keby si dala kapela viac na čas (údajne bolo skladanie a nahrávanie hotové behom štyroch týždňov). Miestami tento album skĺzava do takej monotónnosti, čo pripisujem práve tomuto faktu. Ak by som mal vytvoriť nejaký pomyselný rebríček diskografie Hypocrisy (čo sa mi vážne nechce), tak tento album by patril skôr niekde medzi jeho spodné priečky. Alebo možno len latka bolo v posledných rokoch nastavená príliš vysoko.
https://www.youtube.com/watch?v=qYP2kIYjPeE
Asi každá kapela má vo svojej diskografií nejaký album, ktorý rozdeľuje fanúšikov, alebo pôsobí tak nejako kontroverzne. V prípade Hypocrisy môžeme týmto termínom pokojne označiť album Catch 22 (2002). Album pomenovaný po slávnom protivojnovom románe Josepha Hellera totižto predkladá naprosto odlišnú verziu toho, čo si človek predstaví pod pojmom Hypocrisy. Čiže nejaký melodický death metal podfarbený klávesami. Na albume Catch 22 akoby sa Hypocrisy chceli zviesť na vlne nejakého nu-metalu, možno metalcoru, alebo podobných záležitostí. Že to nebolo veľmi pochuti fanúšikom asi netreba veľmi zdôrazňovať. Napadá mi tu taká paralela s kolegami z In Flames, ktorí tiež na starých albumoch vyznávali melodický death metal, ale najneskôr na albume Reroute to Remain (ten tiež vyšiel v roku 2002) stočili kormidlo do podobných vôd a už v nich zostali. To zase ale nebol prípad Hypocrisy. Nehovorím, že Catch 22 nemá aj silné momenty (opäť pomerne jasná hitovka Turn the Page,
Uncontrolled, Don´t Judge Me či Hatred), ale po dopočúvaní tohto albumu zostáva v ústach (alebo možno skôr v ušiach) taká divná pachuť. Možno je to viac album Pain ako Hypocrisy. Ťažko povedať. Asi najviac mi vadí skladba Destroyed, ktorá vnáša do uší až taký slizký mainstreamový nádych. Ale zase uznávam, že kapela nechcela stáť na mieste a robiť iba neustále iné variácie, toho s čím bola úspešná predtým. V tomto prípade si však myslím, že tak trochu stúpila vedľa. Evidentne si to v Hypocrisy uvedomovali, pretože názor fanúšikov bol asi dosť hlasný (aj keď si tak prechádzam dobové rozhovory, tak členovia kapely s týmto albumom problém nemali a evidentne na toto obdobie radi spomínajú). A zrejme z tohto dôvodu vznikla v roku 2008 verzia albumu s názvom Catch 22 (V2.0.08), kde boli znovu nahrané vokály a remixnutý zvuk. Nie som veľmi fanúšikom znovu prehrávania albumov (viď. ako podobné veci robia Cavalerovci, Manowar, či kedysi aj Dimmu Borgir), ale tu máme veľmi zaujímavú možnosť porovnať obe verzie. Tá z roku 2008 je samozrejme viac vrhnutá do klasického Hypocrisy štýlu. No, a záleží asi iba na osobnom vkusu konkrétneho fanúšika, ktorej verzií dá prednosť.
https://www.youtube.com/watch?v=dCekYQLstn0
https://www.youtube.com/watch?v=GP86yHq1L5Q
https://www.youtube.com/watch?v=gtgSqLmSzwA&t=888s
Na časovej osi sme s tou druhou verziou Catch 22 poskočili až do roku 2008, ale podľa správnosti sa vrátime do roku 2004. Vtedy vyšiel album The
Arrival, ktorý po experimente Catch 22 posadil Hypocrisy späť tam, kam patria. A keď poznáte textové smerovanie kapely, tak vám musel prirásť k srdcu aj tento obal, ktorý bol opäť dielom Thomasa Ewerharda, ktorý s kapelou spolupracoval od eponymného albumu až po druhú verziu Catch 22 (a okrem iných môžete jeho tvorbu dopátrať aj na albumoch kapiel ako Catamenia, Darkane, Destruction, Kataklysm, The Crown, Therion…). Aj keď tento konkrétny obal dorazil kapele od Nuclear Blast a pretože nemali nič iné, tak ho jednoducho použili. Zaujímavá je účasť hostí na tomto albume. Títo hostia neprišli nič naspievať, ani zahrať, ale napísali takmer všetky texty na albume. Okrem najväčšieho šlágra z albumu, skladby Eraser a znovu nahranej The Abyss, sa pod textovú stránku podpísali Dan Swanö (ex-Edge of Sanity, Bloodbath, Infestdead…) a Silenoz (Dimmu Borgir, Insidious Disease…). Peter Tägtgren vtedy bol podľa svojich slov úplne out a nedokázal sa sústrediť na napísanie nejakého poriadneho súvislého textu. The Arrival vrátil Hypocrisy späť od experimentov ku klasickejšiemu soundu, ako som spomínal, ale musím uznať, že druhá polovica albumu tak trochu začína nudiť. V tej prvej polovici nájdeme Eraser, Slave to the Parasites, či Stillborn. V druhej polovici albumu vyčnieva asi najviac iba Dead Sky Dawning. Nemyslím
tým, že zostatok je slabý, ale jednoducho nemá v sebe ten náboj ako spomínané skladby.
https://www.youtube.com/watch?v=SIFttoyLkw8
https://www.youtube.com/watch?v=Ja_hDxivKrI
Opísať ako tak históriu Hypocrisy je vec pomerne zdĺhavá, ako ste si už iste stihli všimnúť. A to som rád, že nemusím ešte riešiť a dohľadávať rôzne zmeny zostavy. Hypocrisy sa dlhodobo držali v jednej forme. Jediné dve zmeny v zostave do roku 2004 boli iba odchod Jonasa Österberga, ten sa však v radoch kapely ocitol len takpovediac na otočku, no a odchod Masseho Broberga, kvôli vyššie spomínaným zdravotným dôvodom. V roku 2004 však prišla citeľná zmena, keď z Hypocrisy odišiel dlhoročný stavebný kameň, bubenícky cvalda Lars Szöke. Pre Mikaela Hedlunda to znamenalo toto: „Ak mám byť úprimný, tak to boli asi najťažšie časy v kapele. Bolo to veľmi zvláštne obdobie. Bol v kapele od začiatku a jeho odchod bolo niečo ako keby ste oddelili od seba bratov. Prešli sme si spolu cez mnoho vecí, odohrali sme množstvo tour, strávili spolu veľa času v štúdiu. Boli sme si veľmi blízki. Znášal som to ťažko. Ale v tom momente sme si povedali, že to nemôže položiť kapelu. Museli sme sa pozerať dopredu a nájsť nového bubeníka.“ Tägtgren mal zrejme už vytipovaného nástupcu a tak hneď kontaktoval nórskeho obra, počúvajúceho na prezývku Horgh, vlastným menom Reidar Horghagen (ex-Immortal…). Je treba povedať, že Horgh už pár rokov predtým pôsobil v Pain
ako live bubeník, takže Tägtgren ho mal dostatočne overeného. A nebola to jediná zmena v zostave. Síce už nikto neodišiel, ale pribudol druhý gitarista. Pre Andreasa Holmu (ex-Scar Symetry…) to však bola zastávka iba na jeden album. Ale treba uznať, že ten album sa vydaril a z času na čas sa k nemu rád vraciam. Album Virus (2005) bol v tom čase oceňovaný ako jeden z naj albumov toho roku a aj po dvadsiatich rokoch (fuuu, ale to letí, čo?) je na tom kus pravdy. Už len minimálne za ten krásny obal by som mu prihodil nejakú tú hviezdičku navyše. Ale samozrejme hudobná náplň ani trochu nezaostávala. Skladby ako War-Path (tá bola napísaná ako prvá po zmene bubeníka a Tägtgren sa ju snažil napísať Horghovi takpovediac na telo), Scrutinized, Fearless, Let the Knife Do the Talking, alebo aj záverečná fest melodická Living to Die. Všetko
si to tak pekne sadlo. Lenže v kapele šramotila ponorka a syndróm vyhorenia, pretože keď sa tak na to pozriete spätne, tak boli v jednom kole v podstate odkedy založili kapelu. A tak musela prísť prestávka, pretože ako povedal Hedlund, vážne nevie ako by to inak dopadlo.
https://www.youtube.com/watch?v=zwBysPJIuOk
https://www.youtube.com/watch?v=e9Mmbw6KMTc
Druhú verziu Catch 22 som už spomínal a tak sa rovno prenesieme do roku 2009 a práve vtedy vyšiel album A Taste of Extreme Divinity. Ten krásne old schoolovo morbídny akt na obale možno smeroval očakávania fanúšikov možno až do obdobia prvých dvoch albumov (mimochodom, stojí za ním Necrolord, ten Necrolord, ktorý robil pre Bathory, At the Gates, Benediction, Dark Funeral, Dismember a ja neviem koho všetkého ešte), ale až tak hlboko zase Hypocrisy nesmerovali. A Taste of Extreme Divinity v podstate pokračuje v smere nastavenom na albume Virus a znie taktiež extrémne (ako napovedá jeho názov), možno len produkcia nie je až tak veľmi čistá. Čo zase ja kvitujem a je to pre mňa skôr plus. Kostru albumu tvoria najmä tri skladby s veľmi hitovým potenciálom – úvodná Valley of the Damned, Hang Him High (ako intro ku skladbe slúži odpoveď odsúdeného vraha Richarda „Icemana“ Kuklinskeho na otázku, že či sa cíti ako nájomný vrah? Jeho odpoveď v preklade znie:“Nájomný vrah, to znie až tak príliš
exoticky. Som jednoducho vrah.“) a klipovka Weed Out of the Weak. Ale dajú sa tu nájsť aj také „skryté“ poklady ako napríklad taká až možno heavy metalovým feelingom opantaná No Tomorrow, totálny vyhladzovák v podaní (skoro) titulnej Taste the Extreme Divinity, či taká návšteva z druhej polovice deväťdesiatych rokov v podobe zástupcu menom The Quest.
https://www.youtube.com/watch?v=ADqJbTqGdpg
https://www.youtube.com/watch?v=VhQcNgSFaGg
Posuňme sa o štyri roky ďalej. Album End of Disclosure (2013) mám spojený najmä s tým, že som v období tohto albumu videl Hypocrisy po prvýkrát naživo. Pravda, bolo to až o rok neskôr na festivale Gothoom, ale na ten zablatený koncert doteraz rád spomínam. Apropo, Hypocrisy a ich koncerty na našom území. Ak teda portál setlist.fm neklame, tak Hypocrisy hrali na Slovensku trikrát. Prvýkrát to bolo práve v roku 2013 v bratislavskom MMC v štýlovo pestrej spoločnosti s Heaven Shall Burn, Dying Fetus a Bleed from Within. Druhá bola tá spomínaná zablatená festivalová show, no a do tretice hrali opäť v Bratislave v roku 2019 spolu so Soilwork (tam som bol tiež a ak ma pamäť neklame, tak na druhý deň som sa pre zmenu zase trepal do Ružomberka na koncert Jungle Rot… ). Musím sa priznať, že tento album som nepočul roky a oprašujem si na neho spomienky behom písania tohto článku. V hlave mi zostali ukotvené najmä dve
skladby, ku ktorým boli natočené klipy – titulka End of Disclosure a Tales of Thy Spineless. A prihodiť by som mohol ešte takú milú The Eye. Keď si tak prebehnete dobové recenzie, tak sa pohybujú v rozsahu od nadšených, až niekam po tak trochu nasraté, ktoré obviňujú Tägtgrena a spol. z istej kolovratkovosti a album pôsobí vraj ako nahraný nasilu. Možno na tom je trochu pravdy, čert vie ako majú postavenú zmluvu u Nuclear Blast. Ja by som skočil rybičku niekam tak medzi tieto názorové skupiny. Každému musí byť jasné, že ak je kapela v hudobnom kolotoči aktívna tak dlho a nahrala také množstvo albumov a v podstate definovala jeden žánrový konár death metalu, tak ich rukopis jednoducho cítiť musíte. Že už po rokoch majú asi na háku nejaké prekvapenia a štýlové posuny je vec druhá. Trošku však prekvapilo meno umelca stojaceho za obalom. Na návrat Wesa Benscotera (už s kapelou pracoval na Osculum Obscenum) zrejme prišiel Tägtgren: „Wes je skutočný umelec. Má slabosť pre death metal, ale hlavne thrash metal. Jeho fantastickú prácu pre Slayer (album Divine Intervention, pozn. red.) netreba
veľmi rozoberať. Veľký dojem na mňa urobil tiež artwork pre minuloročný album Kreator (Phantom Antichrist, pozn. red.)“. Čo sa týka tých návratov je treba povedať, že skladbu The Return napísal stratený syn Lars Szöke.
https://www.youtube.com/watch?v=g_ABAW4F8qQ
https://www.youtube.com/watch?v=MJsdZ2FR3WM
https://www.youtube.com/watch?v=Ucq-t02EyOw
A ideme do finále. Aspoň teda tak to platí v rámci diskografie do dnešných dní. Písal sa letopočet 2021. Všetci boli otrávení z vecí okolo Covidu a na jeseň tohto roka prišli spríjemniť tieto zvláštne časy Hypocrisy s novým albumom. Ten vyšiel na konci novembra pod menom Worship. A treba povedať, že tá dlhá, osemročná prestávka celkom Hypocrisy prospela. Aj keď pár rokov dozadu mal Tägtgren celkom iné myšlienky: „Ťažko nachádzam motiváciu písať nové skladby pre kapelu. Musíme ešte vydať nový album? Môžeme jednoducho odohrať nejaké turné a festivaly, kým sa motivácia nevráti späť? Neviem.“ Možno mu pomohlo aj to, že v medzičase sa venoval viac Pain a v neposlednom rade sa dal dokopy s Tillom Lindemannom z Rammstein s ktorým nahral dva albumy. A takto (relatívne) oddýchnutý sa vrátil k Hypocrisy. Kapela na tomto albume pôsobí ako poliata živou vodou (na to, že 2/3 kapely už boli päťdesiatnici, tak celkom fajn) a viaceré skladby majú v sebe to povestné niečo, čo sa do vás zavŕta ako nenažraný múčny červ. Pretože album vyšiel v tom spomínanom roku 2021 a nikto vtedy ešte nevedel ako to bude v blízkej budúcnosti s koncertami, tak sa vsadila karta na dosť silné promo a Hypocrisy
ponúkli fanúšikom rovno päticu klipov, menovite – Chemical Whore, Dead World, Children of the Gray, Worship a They Will Arrive. A tam promo ešte nekončilo. Tento album vyslali do stratosféry. To nemyslím nijako obrazne, ale doslovne. Jeden výlisok albumu pripevnili na meteorologický balón (alebo čo to hergot bolo… spomeňte si na roswellský incident, ha) a pustili ho v šíri kraj. Takže si ho možno ti „emzáci“ o ktorých roky Mr. Tägtgren bliaka aj nájdu a vypočujú (a možno sa aj dodatočne in memoriam ospravedlnia Barneymu a Betty Hillovcom za únos, o ktorom pojednáva skladba Bug in the Net). Album teda zbieral pozitívne recenzie, ale ani to nezabránilo v roku 2022 šoku. Alebo teda aspoň šoku pre fanúšikov, kto vie čo sa dialo za zavretými dverami skúšobne. Ale proste v roku 2022 z kapely odišiel Horgh. Tento nórsky hromotĺk pôsobil v radoch kapely osemnásť rokov a stal sa jej neoddeliteľnou súčasťou. Aj keď asi predsa len oddeliteľnou. Horgh však už pár rokov predtým vyskočil aj z vlaku menom Immortal (tam sa však škreli dlhodobo Abbath s Demonazom) a pokiaľ viem, tak v súčasnosti nepôsobí v žiadnej inej kapele. Ak aktuálne vyrazíte na nejaký koncert
Hypocrisy, tak okrem pôvodnej dvojky Peter Tägtgren a Mikael Hedlund, narazíte na dvojicu Tomas Elofsson (ten drtí gitary ako live gitarista u Hypocrisy už od roku 2010 a poznať ho môžete aj z kapiel Berzerker Legion, či In Battle) a bubeník Henrik Axelsson (ex-The Crown…).
https://www.youtube.com/watch?v=uydkQnj8too&t=2727s
https://www.youtube.com/watch?v=uJRUq90EC_A
https://www.youtube.com/watch?v=DuIRP4QN_Nw
https://www.youtube.com/watch?v=axDOQbo20iE
https://www.youtube.com/watch?v=-zo9NBVpN_g
https://www.youtube.com/watch?v=5qLmqVEWUS8
Tak, dnes to bola šichta. Myslíte, že Hypocrisy nahrajú ďalší album? Slovami Petra Tägtgrena: „Neviem.“ Tento švédsky workoholik určite však nezostane sedieť doma na riti a nejakej hudby, či už od Hypocrisy, alebo množstva jeho iných kapiel a projektov sa určite dočkáme. Viete ako mal Mulder v seriáli Akty X za sebou v kancelárií ten plagát s UFO a nápisom – I Want to Believe? Tak to hovorí myslím jasnou rečou.
