Prišiel ten deň. Pľúca spľasli, srdce dobilo. Ležím tuhý so zloženými rukami v nie príliš pohodlnom drevenom spacáku. Okolo mňa horia sviečky, sem-tam nejaký ten smútiaci človek. Inak celkom nuda. Divné je to, že celú túto morbídnu scenériu vnímam. Zrazu cítim, že nado mnou niekto stojí a uprene sa mi pozerá do prepadnutých očí. Nakloní sa ku mne a zašepká mi do ucha: „Poď so mnou. Samozrejme, ak chceš.“ Pretože už za života som sa nebál výziev a bol som viac ako „kvietok“, tak som sa postavil a šiel za pozvaním. Otočil som sa a videl som samého seba ako stále ležím v truhle. Hm, to sa mi dnes dejú divné veci… Ten sympaťák, ktorý ma pozval nevedno kam, stál medzi dverami márnice a čakal na mňa. Dovnútra dopadalo ostré svetlo a tak mu nebolo vidieť do tváre. Jediné, čo bolo vidieť bola jeho štíhla postava a nervózne, nedočkavé poklepkávanie nohou. Podišiel som k nemu bližšie a z úst mu vyšla poznámka: „To trvalo. Myslíš, že mám iba teba dnes na starosti?“ Hm, na anjela sprevádzača pomerne silný slovník. Zdrapil ma za ruku a jeho do špica zbrúsené, ani nie nechty, ale doslova pazúry sa mi zaryli pod kožu, až mi dolu dlaňou stekal cícerok krvi. Dali sme sa na cestu. Svet sa pred nami mihal, prekonávali sme úctyhodnú vzdialenosť závratnou rýchlosťou, až sa mi z toho motala hlava. Ani som sa nenazdal a stáli sme pred obrovskou kovanou
bránou. Opäť som sa zamyslel, že takto asi nebeská brána nevyzerá. Môj sprievodca sa na mňa otočil a spustil s úškrnom v tvári: „Ty si si myslel, že máme namierené do horných podlaží? Nie kámo, smerujeme do suterénu. S tvojou povesťou to bude pre teba ideálne. Ale samozrejme bez nátlaku. Nútiť ťa nikto nebude. Uvidíš a rozhodneš sa sám.“ Hm, bol som si istý, že som myšlienku o tom kam smerujem nepovedal nahlas. Po tom ako môj nový kamoš povedal heslo 666 (ako inak) sa brána otvorila a dýchlo na mňa príjemné teplo. Vošli sme dnu. „Tak ti to tu teda predstavím,“ povedal môj „anjel“. Začal rozhadzovať rukami ako letuška pred štartom lietadla: „Mrkni naľavo. Tam máme oddelenie orgií.“ A naozaj. Naľavo sa to hemžilo zmyselnými kráskami, ktoré sa laškovne treli jedna o druhú. „Napravo máme oddelenie obžerstva.“ Nakukol som tam a stoly sa prehýbali pod tonami jedla všetkého druhu. „Vzadu si môžeš zase uhasiť smäd.“ V tej miestnosti zase boli sudy piva, vína a iného najrozmanitejšieho alkoholu. „Tak, ako si sa rozhodol?“ Asi nebola nad čím rozmýšľať. „Ak je toto peklo, tak ja to teda beriem.“ Sprievodca vytiahol papier, opäť mi zdrapil ruku a tým jeho pazúrom mi urobil na prste ryhu a zadal príkaz: „Tak to teda podpíš!“ Podpísal som a s radosťou som sa rozbehol užívať všetky možné slasti. Užil som si v každom kúte pekla a ani som si neuvedomil ako čas letí a zrejme prešiel deň. Zrazu akoby niekto luskol prstami. Miesto orgií viseli všade obesenci, na škripcoch natiahnuté telá, či len ich časti, na zemi ležali mŕtve a
rozkladajúce sa torzá so španielskymi čižmami na nohách… V sekcií obžerstva to smrdelo ako v pokazenej chladničke, všade lietali muchy, miesto kusov mäsa sa na tanieroch hemžili iba červy, ktoré márne hľadali zvyšky hostiny a hniloba doslova prežierala aj stoly. No a v opileckom kúte bolo na zemi až po členky iba plno zvratkov, kusov skla z rozbitých pohárov a miesto nápojov sa z ešte nerozbitých pohárov niesol dusivý zápach kyseliny. Tento nechutný obraz pred mojimi očami ma nechal v nemom úžase, až som si nevšimol, že za mnou niekto stojí. Bol to môj „sprievodný anjel“, aj keď teraz vyzeral diametrálne inak. Decentný a drahý oblek nahradili roztrhané handry, ktoré akoby prerastali cez mokvajúce rany na jeho nechutne postihnutých údoch. Jeho tvár „zdobili“ zranenia, ktorých výsledkom bolo chýbajúce oko a akoby odhryznutý nos. Prepadnuté líca dávali ešte viac do pozornosti jeho do špicu zbrúsené zuby a čeľusť… Ach bože tá čeľusť. Tá vyzerala akoby do nej niekto zaťal sekeru, rozdelil ju na polovicu a jazyk iba tak ledabolo plandal medzi týmito dvomi kusmi hlavy. Zrejme vycítil môj údiv a napriek evidentným zraneniam spustil celkom zrozumiteľne: „Vidím, že si po včerajšku nejaký zmätený. A ten tvoj vyjavený pohľad na mňa ma vytáča, tak s ním prestaň! Tiež sa dávaš doma do niečoho pohodlného. Tak, uvítací deň máme za sebou,
dúfam, že si si ho užil. Tie ďalšie, až na večnosť, už budú pre teba trochu v inom štýle. Mám pre teba pripravený dlhý zoznam toho, čo chcem na tebe vyskúšať, tak byť tebou, pripravím sa.“ Ako dohovoril, tak mi natiahol ruky, vypálil mi do nich nejaké zvláštne obrazce, odtrhol mi uši a hodil ma do prachu zeme. Otočil ma smerom k bráne a povedal:„Vidíš, čo je napísané na tej rohoži? Welcome to Hell. Tak ťa tu oficiálne vítam!“
Ospravedlňujem sa za ten dlhočizný úvod, ale nemohol som si pomôcť. Ak niekto vycítil taký crossover Hellraisera a muzikálu Neďaleko do neba s Jozefom Kronerom, tak má pravdu. A peklom sa tu dnes šetriť nebude. Tým dôvodom bude, že som si na paškál zobral legendárnych hrozičov z Newcastlu – Venom. Kapelu, ktorá bola (a aj stále je) štýlotvorná, svojim spôsobom sa odštepila od hlavného prúdu a myslím, že na ňu aspoň okrajovo narazil každý, kto čo i len náhodou išiel okolo extrémnej scény. Úvod bol dlhý, tak nebudem ešte viac zbytočne naťahovať.
Newcastle rok 1979. Miestne Straky vyše 50 rokov nevyhrali ligový titul, anglickému futbalu vtedy jednoznačne kraľoval Liverpool. A čo by takí mladí
smradi mohli teda robiť iné? Rozhodli sa teda vyhodiť výhybku smer hudba. V Británií ako v kolíske tvrdej muziky nič neobvyklé. NWOBHM začínala naberať na sile, veď Judas Priest mali vonku už päť albumov, Iron Maiden nahrali The Soundhouse Tapes a Motorhead ničili všetko okolo seba s dvojicou albumov Overkill a Bomber. Po tvorení hlukovej stopy tak zatúžila aj táto partia výrastkov, menovite Antony „Abaddon“ Bray (bicie), Jeffrey „Mantas“ Dunn (gitara), Alan Winston (basa), Dave Rutherford (gitara) a Clive „Jesus Christ“ Archer (spev, mimochodom, štýlová prezývka). Asi je na mieste otázka, kde sa motal hlavný ksicht kapely, teda Cronos? Conrad „Cronos“ Lant nastúpil do radov kapely s drobným meškaním. A dokonca naskočil do kapely na post gitaristu po tom, čo Rutherford z kapely odišiel. Onedlho presedlal na basu, keď sa zase porúčal Winston tesne pred prvým koncertom. Možno sa niekto opýta, kde sa vzali ich prezývky. Na to má odpoveď Cronos: „Jednoducho Satanská Biblia. Boli to proste mená spojené s peklom. To nám stačilo.“ Táto prvohorná zostava Venom teda bola štvorčlenná a ako im to hralo môžeme posúdiť z dema Demon (1980, opäť skvostný názov pre prvé demo). Archer má taký viac tradičnejší prejav a možno mnohých prekvapí, že demo má aj pomerne čistý zvuk, narozdiel od toho, aký špinavý bordel si človek pod ich menom väčšinou predstaví. Proste, držali sa ešte vcelku skrátka. Prvé demo obsahuje klasické skladby, ktoré neskôr skončili aj na prvom, resp. druhom albume teda Angel Dust, Raise the Dead a Red Light Fever. Toto sú tie najhlbšie korene black metalu, aspoň takého aký ho stvorili Venom. Tu je to taká zmes všetkého, čo sa pohybovalo
po britskej scéne, čiže mix heavy metalu, punku, rock n rollu s nádychom pekla v textoch a v image (Mr. Rohatý na obale). Toho istého roku, čiže 1980 vyšlo aj druhé, vlastne bezmenné demo, kde sa nachádzalo šesť skladieb, ktoré sa taktiež vyskytli neskôr na debute. Zaujímavé je najmä to porovnanie spevu, kde to má človek za tie roky vžité s tým chlapáckym, špinavým Cronosovým vokálom a tu nám do toho Archer spieva zhruba v štýle Alice Coopera (to je len taký hrubý odhad, ale podoba tam trošku je). Takže také veci ako Sons of Satan, či In League with Satan znejú naozaj zaujímavo, ale treba to brať ako obraz doby a toho, kde sa vo vývojom štádiu ešte kapela nachádzala. Veľký tresk už bol však veľmi blízko.
https://www.youtube.com/watch?v=uSlTStCPKl4
https://www.youtube.com/watch?v=W-3RxnoQ-Ss
Mantas s Abaddonom sa zhodli, že Cronos má originálnejší vokál a tak Archer zamával na rozlúčku a z Venom sa stalo trio. Klasická zostava bola na svete.
Tento pakt bolo treba stvrdiť a tak rok po demách nastúpila trojica do štúdia a vypľula odtiaľ singel In League with Satan/Live like an Angel (Die like a Devil). A tu už sme doma, dámy a páni. Cronos, pľuje jed miesto slín, Mantas hádže riffy tak špinavé, že bezďák na stanici by sa ich nechytil a Abaddon rúbe do bicích štýlom prepracovaného drevorubača. To je Venom, ktorý sa stal kultom. A toto bola iba predzvesť toho, čo malo rozložiť tvrdú hudbu na molekuly. Tým nebolo nič iné ako debut Welcome to Hell (1981). Nepriateľsky zazerajúci Baphomet z obalu dáva jasne najavo za ktorý tím sa tu kope. Priehršť silných skladieb, ktoré už mala kapela overené, tu dostala na ešte vyšší level – Sons of Satan, Welcome to Hell, Schizo, Poison, Live like an Angel (Die like a Devil), Witching Hour, Angel Dust, In League with Satan… Pokojne by som ich mohol všetky menovať. Na debute Venom spojili všetko dobré, čo vytvorili do jedného celku a funguje to ohromne aj po vyše štyridsiatich rokoch. Úprimne, Welcome to Hell mám najradšej, radím ho dokonca aj pred Black Metal. Svojim spôsobom je to tak trochu arogantný album, pretože jasne dokazuje, kto bol v tom čase numero uno na metalovej mape a kto sa rozhodol rozkopnúť zamknuté dvere na hudobnom poli a vpustiť dnu všetok ten extrém, ktorý oni pomohli vytvoriť. Presne to urobili Venom. Chytili heavy metal pod krk, vytriasli z neho čo mohli, zbytok pozbierali, dochutili to poriadnou dávkou vzývania pekla a naservírovali to štýlom nasratej školskej kuchárky pred hladných fanúšikov. O dôležitosti tohto albumu hovorí okrem iného aj to, že napríklad takí Mayhem si svoje meno vypožičali zo skladby Mayhem with Mercy, či podobne Sodom
z One Thousand Days in Sodom. A o rôznych coveroch ani nehovorím. Prerobené skladby z Welcome to Hell by ste našli u takých ťažkých váh ako napríklad Kreator, Krisiun, Anathema, Voivod, Behemoth… O citeľnej inšpirácií hovorí Tom Gabriel Fisher, ktorého Venom citeľne inšpirovali pri zakladaní Hellhammer, resp, Celtic Frost: „Extrémna hudobná scéna dovtedy neexistovala. Ale to, čo predviedli Venom, bolo niečo neslýchané. Niečo podobné sme dovtedy mohli počuť akurát na ranných nahrávkach Discharge, či Motorhead. Ale Welcome to Hell bol iný. A vrcholom bolo to, čo na nás vplývalo cez texty a cez image. Keďže nebolo jednoduché sa dostať k informáciám o nich, tak to nepôsobilo iba extrémne, ale skôr mysticky, tajomne, zakázane, nebezpečne… Slová nestačia, aby som tento album opísal. Počúvali sme ho celé dni a noci. O pár mesiacov neskôr sme pod týmto vplyvom sformovali Hellhammer. Môj život aj o vyše štyridsať rokov neskôr je vlastne výsledkom udalosti, ktorou bolo to, že sa mi do rúk dostal Welcome to Hell.“ S Tomom sa dá jedine súhlasiť.
https://www.youtube.com/watch?v=WPZYorQ5Qec
A Venom ani zďaleka nepoľavovali. V roku 1982 prikúrili znova pod pekelným kotlom. Ústredná trojica stála okolo tohto kotla a kázala tlupe démonov, čo
má do útrob hodiť. Opäť kusisko satanizmu, čarodejníctva, nekromancie a v neposlednom rade aj čierneho humoru a vlhkých snov žiakov, ak mali rajcovnú učiteľku (skladba Teacher´s Pet). Výsledný produkt sa takmer štyridsať minút nechal prebublávať a prischol mu názov Black Metal. Ak si stopnete nejakého random týpka na ulici s pentagramom na tričku a spýtate sa, ktorý album Venom je top, tak asi v 99% prípadov zaznie práve Black Metal. Jedná sa o erbovný album nielen kapely, ale aj samotného štýlu, ktorý Venom tvorili (škandinávska scéna uznanlivo prikyvuje). Kapela v podstate iba urobila ďalší krok v porovnaní s Welcome to Hell a Black Metal pôsobí o niečo viac pestrejšie a vyzretejšie, ale zároveň si ponechali auru špinavosti a nechutnosti, ktorá sa stala ich trademarkom. Objektívne je teda Black Metal o niečo lepší ako debut, ale ako som povedal, tak môj subjektívny pohľad je taký, že o chlp dávam prednosť Welcome to Hell. Ale zase Black Metal má silné veci ako titulku Black Metal, To Hell and Back, Buried Alive, Raise the Dead, Countess Bathory, či Don´t Burn the Witch. Zaujímavý je určite záver albumu, kde máme niečo ako trailer pre ďalší album v podobe časti skladby At War with Satan, ktorá predznamenáva veci nasledujúce. Niektoré neskoršie vydania Black Metal sú obohatené ešte o single Bloodlust a moju obľúbenú Die Hard. Podobne ako tomu bolo pri Welcome to Hell, aj Black Metal je studňou z ktorej neustále naberajú rôzne kapely pri tvorení nejakých coversongov. Pamätné sú napríklad verzie skladieb v podaní Macabre, Hypocrisy, či Vader. Zaujímavý príbeh stojí za dnes už legendárnou skladbou Countess Bathory, ktorá mala citeľný vplyv na istého Quorthona, keď sa
chystal spustiť svoju cestu hudobným svetom. Cronos spomína: „Jedného dňa v štúdiu náš bubeník (Abaddon, už asi ani vtedy neboli vzťahy v kapele veľmi vrúcne, pozn. red.) hrozne meškal. Spolu s gitaristom (Mantas) sme jammovali a ja som vymýšľal text. Jeden z našich bedňákov vošiel do miestnosti a len tak si sadol za biciu súpravu. Pokračovali sme spolu v jammovaní a bum, skladba Countess Bathory bola na svete. Neskôr, keď už bubeník dorazil, predstavili sme mu novú vec. Posadil sa za bicie a snažil sa pozmeniť rytmus skladby atď. Lenže to, čo predviedol bedňák fungovalo proste lepšie. Abaddon bol frustrovaný, že musí hrať stopy po bedňákovi a on do toho nemohol vložiť svoju pečať. Tú skladbu nakoniec celé roky nenávidel.“ Aj také veci sa dejú…
https://www.youtube.com/watch?v=AJuiWya6wfs&t=1104s
Rok 1984. Venom na svojom vrchole. Dívali sa dolu zo svojho zakrvaveného trónu situovaného na hore lebiek (Vigo z Ghostbusters zrovna nebol doma), ako pekne v ich stopách vzniká jedna kapela za druhou. A pekelný triumvirát nespal na vavrínoch. Tento rok vypĺňali single Warhead a Manitou, pach síry zasmradil nejedno pódium, ktoré s nimi zdieľali v tej dobe ešte aj nie tak prefláknutí cucáci menom Metallica, ale najmä tretí full album At War with Satan. Bol však aj tento album vrcholom Venom? To asi nie (ten dosiahli asi na minulom albume). Jedno tomuto albumu ale nemožno uprieť. Priniesli do stále iba v podstate rodiacej sa extrémnej odnože tvrdej hudby kus originálnejšieho poňatia. Narážam najmä na zhruba dvadsať minútovú titulnú skladbu At War with Satan, ktorá tak trochu hľadala inšpiráciu v teritóriách, ktoré fanúšikovia hudobného extrému nezvyknú mať až tak prebádané a to v kultovom albume kanadských Rush – 2112. Takže taký prog black metal? Asi by to malo ísť do úvodzoviek, pretože tie hlavné atribúty kapely tu boli, aj keď boli o čosi viac uhľadené a v porovnaní s prvými dvoma albumami to
pôsobilo ako keď upracete po svojom potomkovi detskú izbu. Všetok ten bordel z jeho hračiek tam je, len je uložený na to pravé miesto. Treba uznať, že v prípade At War with Satan sa stále jedná o silný album, aj keď o niečo viac učesaný sound v porovnaní s jeho dvoma staršími bratmi si už nezískal až tak výrazný ohlas. A ani až tak výrazných skladieb sa tu človek nedočká, čo je ale pochopiteľné, keďže sa jedná o konceptuálny album a každý jeden dielik albumu má potrebu súvisieť s nasledujúcim (mňa ešte aj po rokoch stále baví napríklad Genocide). Dôležitý je celok. A o čom je ten koncept? No, ako napovedá názov albumu, tak o vojne medzi nebom a peklom a druhá menovaná mocnosť tu pochopiteľne dáva nebeským operencom na frak. Tento príbeh si Cronos vymyslel ešte niekedy za školských čias a práve pri At War with Satan prišiel čas na to, aby sa dostal na svetlo sveta. „Mnoho ľudí bolo ohromených, že sa kapela ako my rozhodla urobiť konceptuálny album, ale ja som v tom žiadny problém nevidel. V čom by som mal? Je to len zbierka piesní ako každá iná nahrávka. Rozdiel je iba v tom, že skladby na seba istým spôsobom nadväzujú. Možno to bolo práve kvôli myšlienke, že hudobník ako ja, by čo i len skúsil premýšľať o príbehu a potom z neho urobil konceptuálny album, ktorý je len pre „skutočné“ kapely, ktoré vedia na svoje nástroje hrať a nie pre Venom, haha.“ Toľko teda Cronos k otázke konceptu. Ešte jedna taká pikoška k obalu. Každý asi vie ako vyzerá obal At War with Satan. Je to taká parafráza na Bibliu (asi teda). Ale ešte v čase príprav sa skloňovalo meno H. R. Giger a jeho obraz Satan I., ktorý nakoniec neprešiel, ale z histórie my už vieme, že skončil na obale To Mega Therion od Celtic
Frost. Cronos k tomu ešte dodáva: „Niekto z nášho vydavateľstva kontaktoval Gigera, či by sme mohli použiť jednu z jeho prác na obal nášho albumu At War with Satan. Žiaľ čiastka, ktorú požadoval bola fakt astronomická. Neviem, či to vtedy myslel vážne, alebo ich len skúšal a chcel sa pobaviť. Ale za tú sumu by ste si pokojne kúpili dom. Možno aj dva.“
https://www.youtube.com/watch?v=gn6HeL4QcZM
Pekne z nohy na nohu urobíme ďalší krok a dostaneme sa do roku 1985 a k albumu Possessed. Po tom ako bol At War with Satan až takým nabobtnalým dielom v dobrom slova zmysle, že sa Venom snažili posunúť a vytvoriť o niečo zložitejšiu verziu samých seba, tak pri Possessed stočili kormidlo späť do spárov bordelu, špiny a jednoduchosti. Osobne s tým nemám problém, veď predsa v tej jednoduchosti sa skrýva krása a sám mám radšej takúto na kosť ohlodanú energiu, ale zvukový kabát albumu Possessed je tak nejako zvláštny, možno až taký „demonahrávkový“. Presne o tomto hovoril v rozhovoroch aj samotný Cronos, keď hovoril, že má skladby z Possessed rád, ale zráža ich dolu produkcia. Keď sa od toho oprostím, tak mi pred ušami zostanú také slabšie verzie skladieb na prvých dvoch albumoch. Powerdrive, Satanachist (pamätne prerobená u Haemorrhage na albume Apology for Pathology), Possessed, Hellchild, Suffer Not the Children… To sú asi tie lepšie kúsky z tohto albumu. Náhodnému
poslucháčovi padne do oka výrazný obal (nie, že by tie na prvých troch albumoch boli zlé, sú to ikonické obrazy, ale až tak veľa nápaditosti tam hold nie je), kde vidíme negatív fotografie dvoch detí v tričkách Venom a my môžeme len hádať o čo im ide. Sú tie deti posadnuté? Sú to pekelní splodenci, ktorí vás k tomu posadnutiu dostanú? Odpoveď nech si nájde každý sám. Jedno je isté a to je ich totožnosť. Ten chlapec je syn bubeníka Abaddona a dievča je neter producenta Keitha Nicola.
https://www.youtube.com/watch?v=TfxeEq-_tPk
Už v období pred Possessed sa Mantas na turné vymedzoval voči ostatným a napätie v kapele rástlo, až to po albume vyvrcholilo jeho odchodom z kapely pred nahrávaním ďalšej štúdiovky. Posledným veľkým zárezom klasickej zostavy tak zostal výborný živák Eine kleine Nachtmusik, zložený z dvojice
koncertov v Londýne a New Yorku. Zostávajúce dve tretiny Venom, teda Cronos a Abaddon chceli kapelu posunúť opäť možno trochu niekam inam a tak sa kapela rozrástla na kvartet. Pridala sa k nim dvojica gitaristov – Mike Hickey a Jimmy Clare, ktorý sa postaral aj o klávesy. Apropo, klávesy vo Venom. V tom čase niečo tak nepredstaviteľné ako keby Rob Halford spieval v Judas Priest growlingom. Nový album mal pôvodne niesť meno Deadline, ale po Mantasovom odchode prišlo aj ku zmene názvu. Mantas ešte pred svojim odchodom priniesol niekoľko skladieb, ale tie boli razantne zhrnuté zo stola a tak skončili o nejaký čas neskôr na Mantasovom sólovom albume. Samotní Venom teda premenovali album z pôvodného Deadline (skladba tohto mena však na albume zostala) na Calm Before the Storm. A tu sa dostávame k asi najkontroverznejšiemu albumu v diskografií Venom. Každému muselo byť jasné, že odchodom Mantasa a nástupom dvojice nových gitaristov sa aj razantne zmení celkový sound kapely. Ale myslím, že nikto nečakal až takú drastickú zmenu. Ja mám tento album úprimne rád, ale je mi jasné, že toto má s pôvodnou podobou Venom už len pramálo spoločné. Zvuk albumu je až tak nadýchane jemný, agresia ustúpila do pozadia v prospech melodiky a sám Cronos miesto toho, aby reval svoje provokujúce verše, tak právoplatne spieva. To trošku to pripomína obdobie Saxon, keď vsadili kartu na americký trh a miesto surového NWOBHM prešli na vyumelkovaný zvuk, ktorým sa chceli zapáčiť širšiemu davu. Či to bolo podobne aj v prípade Venom to neviem, ale niečo na tom možno bude (skúste si pustiť skladbu Muscle a všimnite si ten nádych ZZ Top v refréne). Z albumu by som vyzdvihol asi iba trojicu skladieb – Black Xmas, The Chanting of the Priests a Under a Spell.
https://www.youtube.com/watch?v=5ZxW0mpHy_E
https://www.youtube.com/watch?v=6hAhr1W5GdE
Ani zmeny v kapele nezabránili napätiu. Problémy sa stupňovali. Abaddon údajne odmietal chodiť na skúšky a Cronos miesto toho, aby skúšal hľadať náhradu proste zobral najnovšie prírastky v zostave so sebou a založil novú kapelu, jednoducho pomenovanú Cronos. Doplnil ich bubeník Chris Patterson, neskôr Ian McCormack (ex-Satan, Battleaxe…), či ešte neskôr Mark Ramsey Wharton (ex-Cathedral, Acid Reign…). Nahrali dva albumy Dancing in the Fire (1990) a Rock n Roll Disease (1993). Čo sa však medzitým dialo vo vnútri Venom? Abaddon nezostal sám a dal sa dokopy s Tonym „Demolition Man“ Dolanom (ex-Atomkraft). Títo dvaja nezaháľali a dali sa do písania nového materiálu. K tejto dvojice sa pripojil navrátilec Mantas a bolo hotovo. Abaddon dokázal presvedčiť label Music for Nations k zmluve, kde sa dohodli, že nový materiál vyjde pod značkou Under One Flag. A zrejme sa zapáčil pocit mať dvoch sekerníkov v kapele a tak ako Mantasov parťák nastúpil na post rytmického gitaristu Al Barnes. Táto štvorica je podpísaná pod albumom Prime Evil (1989). Čo k tomuto albumu povedať? Znie to ako taký album Venom bez Venom. Zmeny v zostave (možno aj nejaký iný prístup ku skladaniu, to neviem) spôsobili to, že hudba Venom, ktorou
si vydobyli meno v úvode svojej kariéry bola proste preč. Ak vám toto nevadí, tak Prime Evil vás odmení celkom hitovým potenciálom skladieb (titulná Prime Evil, Parasite, Harder than Ever… zvláštne vyznieva cover od Black Sabbath – Megalomania). Demolition Man jednoducho nie je Cronos. Jeho hlas proste viac zapadá do takého bežného NWOBHM prostredia, čo je teda rozdiel v porovnaní s Cronosovým chlapským revom. Album a nová podoba Venom si svojich fanúšikov síce našli, ale zlaté časy už boli zdá sa už len matná spomienka.
https://www.youtube.com/watch?v=_O7mAlqxHcs
V tej istej zostave sa pokračovalo ďalej a v podobnom duchu ako Prime Evil vznikol album Temples of Ice (1991). Tento album má u fanúšikov horšiu povesť ako Prime Evil, ale ja neviem. Ja ich mám zhrnuté v takej jednej škatuľke s názvom: „Ako by zneli Venom, keby miesto black metalu boli priekopníkmi power metalu.“ Ja mám k tomuto albumu takú divnú spomienku. Na základnej som si sťahoval obaly albumov, tlačil ich a využíval ako záložky, alebo obaly na učebnice. A niekde tam bol tento, tak trochu divný obal Temples of Ice. Toľko nostalgické okienko, poďme ďalej. Za týmto albumom stojí tá istá zostava ako za Prime Evil, takže je aj logické, že albumy na seba jednoducho nadväzujú (aspoň do istej miery). Zvukovo mi ale príde Temples of Ice o niečo horší a ani nejaké skladby, ktoré by poslucháča ihneď pleskli poza uši tu akosi nenachádzam. Je to akési celé nevýrazné. Možno akurát Even in Heaven a Arachnid majú trošku nádych niečoho, čo pri albume Venom hľadám ja.
https://www.youtube.com/watch?v=qUsPVh20C8E
Zmenilo sa niečo na treťom albume bez Cronosa? No určite sa zmenila zostava. Al Barnesa teda nahradil Steve „War Maniac“ White (ex-Atomkraft, War Machine), no a album vyznieva citeľne inak v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma. The Waste Lands (1992, pôvodne mal niesť názov Kissing the Beast) mám ako také skryté eso v rukáve. A skryté naozaj poctivo, pretože na tento album spadlo asi najviac prachu zabudnutia a mnohí fanúšikovia akoby ani nevedeli, že vôbec vznikol. Pritom práve tu sa objavujú (aspoň mojou optikou) najlepšie skladby post-cronosovského obdobia. Skúste hneď úvodnú a do egpytských tónin hodenú Cursed, hitovú Riddle of Steel (fanúšikovia Conana zbystrili pozornosť), pekelnú Need to Kill, či záverečnú Clarisse, kde Demolition Man miestami znie ako Cronos. Na obale The Waste Lands chýba tradičné logo Venom a to ako keby predznamenávalo koniec tejto éry. A presne tak to aj bolo. Po tomto albume sa pekelné brány zabuchli a Venom sa rozpadli. A nastalo ticho. To ticho bolo spôsobené najmä tým, že posledné tri albumy nezbierali veľmi úspechy a to sa v hudobnom (vlastne v hocijakom) biznise neodpúšťa. Music for Nations odmietli vydávať ďalšie nahrávky a tak Abaddon a Mantas miesto hľadania nového vydavateľa jednoducho kapelu rozpustili. Ale ako hlása jeden ich dávny album, tak to bolo iba ticho pred búrkou.
https://www.youtube.com/watch?v=4_ZC8nPw4Ws
Skočíme do roku 1995. Práve v tomto roku sa tri tvrdohlavé gebule z Newcastlu uzmierili (aspoň na určitý čas) a zrazu sme tu mali návrat Venom v pôvodnej zostave. Ako takú malú ochutnávku nám k tomu tieto tri pekelné entity pribalili EP jednoducho nazvané Venom 96´, kde prehrali staré klasiky a prihodili jednu novú vec The Evil One. Naživo sa poprvýkrát v staronovej zostave rozhodli volať do pekla na holandskom festivale Waldrock, kde boli headlinerom medzi menami ako Machine Head, Benediction, Madball, My Dying Bride… V roku 1996 boli opäť headlinerom na (opäť) holandskom Dyname v spoločnosti Slayer, Gorefest, Savatage… Tento koncert, ktorý má neopakovateľnú atmosféru (možno aj kvôli kultovému statusu festivalu Dynamo), bol zachytený na živáku The Second Coming, ktorý vyšiel o rok na to. A práve v roku 1997 sa konečne Venom dokopali aj k novému albumu menom Cast in Stone. Mohol čakať niekto od týchto starých satanášov niečo iné ako bordel s ktorým prišli začiatkom osemdesiatych rokov? Asi nie. Mohol tento staromódny (to nemyslím ako urážku) hudobný náklad uspieť v polovici deväťdesiatych rokov, keď svetom burácala diametrálne odlišná hudba? Tiež asi nie. Poviem to takto. Ja mám tento album do istej miery rád, ale jeho potenciál uspieť si veľmi predstaviť nemohli ani samotní aktéri. Uspieť myslím v takej miere na spôsob ich ranných nahrávok. A to je možno jeho kameň úrazu, pretože automaticky sa začal porovnávať s tými nedotknuteľnými albumami z minulosti. Jednak ten
album obsahuje výborné veci ako The Evil One, Raised in Hell, Bleeding, či Flight of the Hydra, ale na druhej strane sú tam dosť uťahané veci, najmä v druhej polovici albumu. A taktiež takmer 55 minút hracieho času je dosť veľa. Ak by bol ten album osekaný o zopár skladieb, tak by mu to určite prospelo. Takto si ho väčšina fanúšikov pamätá iba ako ten album po reunione. Cronos o ňom hovorí takto: „Boli sme vo výbornej kondícií a samotný album presne splňoval parametre nahrávky, ktorou vracia kapelu na scénu. Fanúšikovia museli počuť, že hrá Venom a my sme zostali verní svojmu štýlu.“
https://www.youtube.com/watch?v=9JtJ8GdNXLc
https://www.youtube.com/watch?v=LS33ZC_y_Oc&t=1735s
Tri roky prešli ako tok lávovej rieky niekde na periférií pekla a mali sme tu rok 2000. Apokalypsa sa nekonala, počítače nezbláznili, žiadny osvalený robot rakúskej výroby neprišiel ľudstvo vykynožiť. Čo by ale nestihol Terminator, to si zobrali za svoj cieľ Venom. No ale ako som spomenul niekoľkokrát vyššie, tak traja hlavní kohúti sa mali problém zniesť na jednom smetisku a tak prišlo k odchodu Abaddona. Aj keď odchodu… Po sérií konfliktov vo vnútri kapely nechcel s Cronosom viac spolupracovať Abaddon a ani manažér kapely Eric Cook. Abaddon napísal Cronosovi list v ktorom mu oznámil, že ho vyhadzuje z kapely. Následne Cronos riešil situáciu s SPV (vtedajším vydavateľom) a tí jasne deklarovali, že žiadny album Venom bez Cronosa nechcú
vydať. Po tejto ráznej reči chlebodarcu prišla odpoveď Abaddonovi od Cronosa v ktorej mu vraj oznámil nasledovné: „Nemôžeš vykopnúť Diabla z pekla, ja vyhadzujem teba!“ Trošku úsmevné, ale ku Cronosovi to dokonale sedí. Napriek tomu ešte boli určité snahy toho, aby sa Abaddon vrátil, ale ten s tým už sekol. Jeho náhradou sa stal Cronosov mladší brat Antony „Antton“ Lant (je celkom sranda, že o niekoľko rokov neskôr hral v kapele M:Pire of Evil s Mantasom a Demolition Manom). Zostava Cronos, Mantas a Antton prispela do diskografie albumom Resurrection (2000). A ja, aj keď mám Cronosa veľmi rád, tak tento album ma teda nejako veľmi nebaví. Radšej dám prednosť tomu hrubozrnnému barbarizmu minulého albumu. Z tohto si asi viete vydedukovať, že Resurrection oplýva slušným zvukom (to bez srandy, najmä bicie u Venom asi nikdy nezneli lepšie), ale opäť tu chýbajú výraznejšie skladby a ten album môže slúžiť ako slušný podmaz, ak niečo robíte, ale ak si chcete sadnúť a vybrať z poličky práve Resurrection, tak sa môže stať, že vás po chvíľke začne nudiť. Za výnimky považujem Pandemonium, či Black Flame (of Satan). Tie ma bavia aj po
rokoch.
https://www.youtube.com/watch?v=uzxqZfKQ8jQ&t=1087s
Na ďalší album museli fanúšikovia čakať dlhých šesť rokov (tento časový úsek bol tak natiahnutý kvôli Cronosovmu úrazu na horách). Oplatilo sa čakanie? Mne áno. Či aj tvrdému jadru fans, to už neviem presne. Album, o ktorom bude reč v nasledujúcom odseku, som s obľubou počúval na strednej a tričko s jeho obalom som aj hrdo nosil (heh, mladý perspektívny Antikrist, úplne ako Damien na konci hororu The Omen). Starý lišiak Cronos zrejme vycítil, že ak dá albumu názov Metal Black, tak bude o publicitu postarané. Tie väzby na kultový album Black Metal tam jednoducho nikto neodstráni. A tomu odpovedal aj obal, ktorý je takou upgradovanou verziou toho z albumu z roku 1982. Vec sa mala ale trošku inak. Album mal pôvodne niesť meno Maleficarum (ako jedna zo skladieb), ale vydavateľstvu sa tento názov nepáčil a tak padla voľba na už spomínaný Metal Black. Opäť prišlo k zmene v zostave a z kapely odišiel aj posledný článok spájajúci Cronosa s pôvodnou zostavou. Mantas teda opustil Venom a v medzičase sa venoval rôznym, skôr do industrialu hodeným veciam (okrem toho odišiel turné ako live gitarista Scooter, čo je teda trošku bizarná predstava). Mantasovým nástupcom sa stal opäť ako v prípade albumu Calm Before the Storm Mike „Mykus“ Hickey. V tejto zostave, ktorá odkazuje jednak na klasické obdobie, aj na
experimentálne a v podobe Anttona aj súčasnosť, stvorili Venom špinavo znejúci hybrid thrash, speed a ich verzie black metalu. Zvuk basgitary na tomto albume mi stále dokáže rozvibrovať mozog do nehoráznej intenzity. A za to môžu také pecky ako Antechrist, Burn in Hell, House of Pain, Regé Satanas, Darkest Realm, Assassin, či Lucifer Rising. Nerád by som ešte obišiel veľmi pekný box, ktorý vyšiel ešte pred Metal Black. Štvordisková krabička dostala meno MMV a je to niečo viac ako nejaká kompilačka. Nájdu sa tam raritné záznamy, demo verzie skladieb, rozhovory, live záznamy, plagát z turné s Metallicou, keď ju ešte skoro nikto nepoznal (alebo teda mali vo svete menší cveng ako Venom) atď.
https://www.youtube.com/watch?v=wojh_U9m-30&t=1170s
Prešli dva roky (neskutočne rýchlo na posledné obdobia) a v roku 2008 prišiel album jednoducho nazvaný Hell. Ak niekto očakával po Metal Black zase v prípade Hell nejaké odkazy na Welcome to Hell, tak asi zostal sklamaný, aj keď tie
štýlotvorné prvky sa odstrániť veľmi nedajú. Opäť malá spomienka na doby, keď sa aj v Hlohovci dali kúpiť hudobné nosiče v kamennom obchode. Odtiaľ som si doniesol práve tento album. Utrieť slzičku a poďme ďalej. Recenzie na tento album neboli nejaké veľmi prívetivé, ale ja som celkom tvrdohlavý tvor (čo potvrdí veľa ľudí…) a viem si tu nájsť svojich favoritov, menovite Straight to Hell, The Power and the Glory (kde sa Cronosov vokál posúva až niekam do death metalového growlingu), Hand of God, Hell, Evil Perfection… Nájde sa toho dosť. Ako bolo na posledných albumoch zvykom, tak ani Hell neobišla zmena v zostave. Tentokrát išlo opäť o post gitaristu. Mykus odišiel a jeho miesto zaujal John Stuart „Rage“ Dixon, ktorý pôsobí v kapele až do dnešných dní.
https://www.youtube.com/watch?v=1J3wWQ-Aw8w&t=2898s
Písal sa rok 2011 a diskografia Venom sa rozrástla o ďalší album. Ešte dva roky predtým z kapely odišiel Antton (a zrejme nie veľmi v dobrom, pretože si vraj s Cronosom nevedia prísť na meno, aj keď sú to bratia) a nahradil ho Danny „Danté“ Needham (okrem iného hráva v skupine bývalého speváka Black Sabbath Tonyho Martina). Napadá mi je jedna vtipná historka v spojitosti s Dantém. Keď mu Cronos oznámil, že sa stane právoplatným členom kapely, tak to Danté patrične oslávil a ako sa tak vracal z baru domov, tak ho zrazilo auto. Byť členom Venom je zjavne niekedy o zdravie. Ale späť k albumu. Nahrávka Fallen Angels oplýva krásnym obalom, ktorý je možno takou
reminiscenciou na obraz Asgardsreien od nórskeho maliara Petra Nicolaia Arba, ktorý použili Bathory na albume Blood Fire Death. Lenže tu miesto Odina, Thora a ich party mieria na zem pekelné légie všemožných rohatých sympaťákov. A aby som bol úprimný, tak toto je najväčšie plus tohto albumu. Áno, sú tu celkom chytľavé skladby ako Nemesis, Pedal to the Metal, Lap of the Gods, či Damnation of Souls, lenže niekde po tom sa to zase zlomí do ukrutnej monotónnosti a albumu nepomáha ani cca hodinová dĺžka. Ak by bol album orezaný možno o tri-štyri skladby, tak by to malo jednoducho lepší spád (alebo sa na mne podpisuje to, že väčšinou počúvam grindové albumy, ktoré stihnete vypočuť cez prestávku v práci, neviem). „Padlí anjeli“ tak jednoducho nepatria úplne k tomu najlepšiemu, čo Venom kedy stvorili.
https://www.youtube.com/watch?v=M2L5_sfBV6w&list=PLYhvw_t8ea5H6z0YiHEdfUWK-8-gkf_6t
Čas na reparát. Ak niekto čakal od Venom zmenu, tak to musí byť strašný naivka. Začal by som pri obale albumu From the Very Depths. Pamätáte na obal albumu Dance of Death od Iron Maiden? Tú prapodivne vyzerajúcu počítačovú patlaninu, kde bol prvotný nápad skvelý, ale to prevedenie… A presne niečo takéto sa mi spája s From the Very Depths. Opäť samotná myšlienka je skvelá (samozrejme je to klišé, ale k Venom to patrí), ale dopadlo to podobne. Problém je ten, že Dance of Death vyšiel v roku
2003 a From the Very Depths o dvanásť rokov neskôr… No nič. Ďalším bodom k tomuto albumu je ten, že sa Cronosovi podarilo udržať zostavu na druhom albume po sebe, čo teda nebývalo zvykom. A čo samotné skladby? Zas a znova podobný scenár zopár lepších skladieb, inak to skĺzava do bolestivej nevýraznosti. V tej lepšej skupinke určite vyčnievajú Long Haired Punks, Stigmata Satanas, Rise, temná Evil Law a prekvapivo dosť melodická Grinding Teeth. Ten ostatok je pre mňa taká neslaná/nemastná vata. Netvárim sa, že sa od toho dalo čakať niečo prevratné (nie som ten naivka spomínaný v úvode odseku), len posledné albumy Venom sa až nepekne zlievajú dokopy a pri nejakom náhodnom posluchu by som nemal šancu tipnúť správne z ktorého albumu daná skladba pochádza. Ešte by som sa zastavil pri samotnom názve albumu. Ten pochádza z takého toho tradičného predstavenia pri každom koncerte: „Ladies and Gentlemen, from the very Depths of Hell… Venom!“ Niečo podobné ako majú Kiss.
https://www.youtube.com/watch?v=eGnfgD4i-YU&list=PLQfEQixi55OU7_erYMWX1kBrxn5rw_iSd
Dámy a páni, z hlbín pekla smerujeme do finále. Teda aspoň toho, ktoré máme aktuálne vytýčené. Len tak rozmýšľam, že čo mi tak imponovalo na albume Storm the Gates (2018), že som ho vtedy pred šiestimi rokmi zaradil do Top 10. Úprimne, zvuk je tam ďaleko horší ako na jeho starších súrodencoch a samotná skladba
albumu ide presne v koľajách posledných dvoch nahrávok. Takže ak dovolíte, aj ja pôjdem podľa mustra, ktorý som si v predchádzajúcich odsekoch stanovil a vytýčim skladby, ktoré by teoreticky mohli prilákať pozornosť aj iných, nie len tej mojej. Tak hlavne Notorious, 100 Miles to Hell, Dark Night of the Soul a asi titulná Storm the Gates. A tam aj pomaly končím. Otázka znie, ak pôjdu takto zostupnou tendenciou, či by nemali končiť aj samotní Venom. Minimálne teda na albumovej úrovni. Možno si to aj Cronos už uvedomil, pretože je to už šesť rokov od tohto albumu a žiadny náznak nástupu do štúdia nikde nevidím. Aj keď si myslím, že po čase ešte nejaký album pribudne, len by to chcelo naskočiť na nejakú lepšiu vlnu. Venom majú zástupy svojich fans, ktorí dokážu nekriticky pozerať na každý album (ono takto to je proste pri každej kapele, ktorá sa honosí nálepkou legendárna), ale ten kvalitatívny úpadok tam je proste neodškriepiteľný.
https://www.youtube.com/watch?v=zot4l_3JjIc&list=PLeohqhN-pX4PF3dI9ZdCw95JxicCtALvS
Ešte by som aspoň pár slov (aj keď viem, že tento článok je teda fest dlhý) prihodil k Venom Inc. V roku 2015 mali hrať na nemeckom festivale Keep It
True M: Pire of Evil, čiže kapela Mantasa a Demolition Mana. Organizátori tohto festivalu využili príležitosť a spýtali sa, či by bolo možné, aby kapela odohrala špeciálny set so skladbami od Venom spolu s Abaddonom. Mantas teda kontaktoval svojho bývalého parťáka s ktorým nehovoril zhruba od jeho odchodu z materskej lode, ten prikývol a nakoniec odohrali koncert aj bez predchádzajúcich skúšok. Toto bol impulz k tomu, aby dali dokopy kapelu a tak vznikli Venom Inc. v zložení Demolition Man (basa, spev), Mantas (gitara) a Abaddon (bicie). Pravdepodobne cítili pretlak nápadov a tak nahrali album s krátkym, ale výstižným názvom Avé (2017). Ak od Cronosa nemôžete čakať niečo prelomové, tak ani pri zvyšných dvoch členoch klasickej zostavy to nebude iné. Je to dobrý album, ale niekde je cítiť až prílišná inšpirácia vlastnou minulosťou (ak nepočujete vo Forged in Hell aspoň náznak Welcome to Hell, tak je treba navštíviť otorinolaryngológa). Abaddon ani tu dlho nevydržal a v roku 2018 dal kapele zbohom. Nahradil ho Jeramie „War Machine“ Kling (Ex Deo, Inhuman Condition, ex-Massacre, Wombbath…). V tejto zostave nahrali druhý album There´s Only Black (2022) a okrem toho, že War Machine je proste lepší bubeník ako Abaddon a album má takpovediac lepší odpich, tak až taký rozdiel medzi týmito nahrávkami nieje. Mantas s Demolition Manom asi dávajú bubeníkom na stoličku špendlíky, či čo, ale v súčasnosti už majú tretieho bubeníka, ktorým je Marc „JXN“ Jackson (Acid Reign, ex-M:Pire of Evil…). Cronosov Venom na Slovensko nikdy nedorazil (najbližšie ste na nich mohli skočiť do Čiech, či Poľska), ale Venom Inc. stihli aj za pár rokov existencie aspoň dvakrát potešiť svojich miestnych fanúšikov a vždy sa tak stalo v Košiciach.
https://www.youtube.com/watch?v=tTaLbXKvyoU&t=1852s
https://www.youtube.com/watch?v=7_HrXluHbQA&t=1143s
Tak a sme na konci. Venom ešte zdá sa na konci nieje (aj keď s dychom pri nových albumoch aj pomaly áno), ak mrknete na ich stránky, tak majú naplánované juhoamerické turné. Ten starý pekelný pes Cronos zrejme bude ťahať túto káru s pentagramom na kapote až do súdneho dňa. Nám nezostáva nič iné iba zvolať: „Lay Down Your Soul to the Gods Rock ´n´ Roll!“
