Nedeľa 11. august. Tento deň by mohla v mojom prípade pokojne opísať skladba od The Exploited – Chaos Is My Life. Už pár dní dozadu bolo oznámené,
že koncert Soulfly vo Zvolene bude vypredaný. Nejako som sa proste pozabudol a už bolo neskoro. Moja kolegyňa Mrtvolka sa ešte na poslednú chvíľu pokúsila vybaviť akreditáciu, ale pretože sa mi neozývala v nedeľu doobeda, tak som si povedal, že proste organizátori majú asi plné ruky práce s prípravou akcie a tak som si riešil iné veci. Zhodou okolností som bol zrovna v Nitre, keď mi prišla správa, že akreditácia je akceptovaná a môžem ísť (za čo samozrejme organizátorom veľmi pekne ďakujem). To mi teda zatriaslo mojimi plánmi štýlom najvyššieho stupňa Richterovej stupnice. Skontaktoval som teda niektorých svojich parťákov z Nitry, o ktorých som vedel, že majú na tento koncert namierené a pripojil som sa k nim. Tesne pred koncertom ešte jeden člen partie vypadol, pretože festivalový život nemá na telesnú schránku až tak priaznivé účinky ako pred rokmi. A tak sme sa teda vybrali na stredné Slovensko v počte troch kusov.
Za tie dlhé roky chodenia po koncertoch som si uvedomil, že som nikdy nebol na žiadnom koncerte vo Zvolene. Nájdenie miesta činu nevyžadovalo nejaké extra silné schopnosti zálesáka. Proste tento starý kulturák je pekne viditeľný a nie je zašitý niekde nejakej božskej bytosti za chrbtom. Trošku sme sa pomotali po okolí v prijateľnom akčnom rádiuse, prehrabali sa v merchi a osviežili telesné útroby kofolou v izbovej teplote. Vo vnútri sa už pohybovalo pomerne dosť fanúšikov hladných po rámuse a každému bolo jasné, že v tento večer tu pot
potečie potokom.
V poslednom čase, keď idem niekam na koncert, tak sa striktne dodržuje časový rozpis, čo samozrejme kvitujem. Tento koncert nebol výnimkou a o ôsmej večer (možno ešte dokonca o nejakú tú minútku skôr) prišli prihodiť svoje polienko do tejto hudobnej vatry miestni Demonic-eyed. Ja túto kapelu samozrejme vnímam na scéne, ale nikdy som nemal príležitosť (nazvime to tak) sa s nimi nejako bližšie zoznámiť. Každý z týchto štyroch hudobníkov má slušný životopis (naraziť ste na nich mohli v kapelách Mäso, Pathology Stench, Hecate, Dadcare, The Infinite Within, Nevaloth a ja neviem ešte kde všade), takže sa jedná o známe persóny. Keď tak očkom mrknete na tie vymenované kapely, zmiešate ich dokopy, tak vám viac-menej vylezie to, čo za hudbu produkujú. Máte tam metalové postupy, ktoré sa striedajú s punkovým nábojom, valivosťou groove, možno až nejakým nu-metalovým zakopnutím tu a tam… Je to akoby ste si pustili náhodné prehrávanie skladieb z nejakého playlistu. Ale takto dokopy to prekvapivo (možno pre niekoho) funguje. Keď sa v spomienkach presuniete niekam do časov školskej družiny, tak tam boli také tie stavebnice, niečo ako fejkové lego. Poskladali by ste dokopy dieliky rôznych farieb a tvarov tejto skladačky, čo by vytvorilo celkom silnú tvrdú plochu. No a týmto nástrojom by ste uštedrili fajnú ranu nejakému spolužiakovi, ktorí vás z nejakého dôvodu vytáčal. Presne takto som
sa cítil ja. Preplieskalo ma to riadne a musím sa priznať, že ma ich set bavil od skladby ku skladbe, pretože som bol zvedavý, kam sa tá hudba bude ďalej uberať. Jedna vec mi trochu vadila a to bol zvuk. Čo bolo zrejme ale asi spôsobené priestorom. Ich set som začal sledovať pod balkónom, kde sa zvuk všelijako nepríjemne odrážal a mal som z toho celkom guláš. Keď som vyšiel o niečo viac dopredu, tak už set Demonic-eyed dostával kontúry a preto môžem písať tie vyššie spomínané pozitívne dojmy. A apropo, neviem si asi predstaviť, kto by mohol štýlovo bližšie zapadnúť k Soulfly z domácej scény ako práve Demonic-eyed, vzhľadom na tú kombináciu žánrov.
Demonic-eyed si odkrútili svoju polhodinku a na pódium nabehli technici, ktorí pripravili pôdu pre Maxa Cavaleru a spol. No a ja som zase radšej vybehol von na vzduch, pretože moje pľúca to nutne potrebovali. Túto stratégiu zvolilo veľa ľudí a keď som sa o chvíľku vrátil naspäť, tak sa dali nájsť aj celkom solídne miesta so slušným výhľadom na pódium. Ja som sa usadil na ľavej strane, hneď oproti reproduktorom, čo mi teda dávalo potencionálnu šancu na opätovný tinnitus. Na moje prekvapenie som tam zachytil najlepší zvuk večera. No ale k hlavnej hviezde. Odbila deviata hodina večerná, svetlá pohasli a do publiku sa zahryzli etno rytmy intra, ktoré plynulo prešlo do šlágru Back to the Primitive. Keď sa tak opäť vrátim do školských čias (nejako ma opantala nostalgia), tak si pamätám, že som mal ako sopliak doma nejakú kompilačku z Ozzfestov, kde bolo zopár skladieb od Soulfly. Na hodinu hudobnej výchovy sme si mohli priniesť hudbu, ktorú
počúvame doma. Po pár sekundách môj hudobný výber stopla učiteľka so slovami, že toto sa tu počúvať nebude. Hm, zasratá cenzúra… Na Maxa Cavaleru a jeho projekty, či kapely som mal doteraz vždy z nejakých dôvodov smolu a tak, keď docupital na pódium v maskáčovej bunde (ehm, ak nám bolo teplo, tak on musel horieť), tak mi išli chlpy na rukách samovoľne do pozoru. Je mi jasné, že už nikdy nebude vo vrcholnej forme ako pred vyše dvadsiatimi rokmi, ale vzhľadom na svoj vek podal solídny výkon. V neposlednom rade ho v tomto výkone podporovali ostatní členovia kapely – Mike Leon (basa, ex-Havok…), Mike DeLeon s vizážou mexického narkobaróna (gitara, Phil Anselmo, ex-M.O.D….) a samozrejme Maxov syn Zyon (bicie). V tejto zostave na nás chŕlili priehrštie hitov ako No Hope = No Fear, Seek N´ Strike, Prophecy… Nestrácal sa čas nejakými dlhými preslovmi a preto mal koncert ukrutný spád. Max sa viac rozkecal až ku koncu večera, kedy ďakoval za vrúcne prijatie, skvelú návštevu koncertu a také tie tradičné reči. Za tie roky na scéne je jeho ovládanie davu ukážkové, čo sme mohli vidieť behom skladby Jumpdafuckup (a nielen behom nej, ale vlastne behom celého koncertu), kedy si takmer všetci diváci (ja som si toto odpustil, kvôli mojim kolenám… ach, hovorím už ako nejaký veterán z Vietnamu) kľakli a na povel „Jump!“ začalo publikum „řádit jako pominuté“. Ešte predtým zhodil spomínanú maskáčovú bundu a navliekol na seba zvolenský hokejový dres, čím potešil oči domácich. Pristavil by som sa ešte pri skladbe Bleed, kde zo zákulisia vybehol Richie Cavalera (Incite), nevlastný Maxov syn a spolu túto vec odspievali. Po vyše hodine sme sa pomaličky blížili ku koncu a na záver si Soulfly pre nás nechali Eye for an Eye. Potlesk nebral konca kraja a v dave sa ešte strhol boj o cenné propriety ako setlisty, či brnkátka.
Ako som v úvode spomínal ten chaos, ktorý sa okolo mňa točil, tak nakoniec ozubené kolá poriadku do seba predsa len zapadli. Horúci nedeľný večer sme si teda vďaka jednému brazílskemu metalovému vytrvalcovi ešte viac zohriali. Totálne naplnený kulturák (nemám odhad, ale niekto za mnou hovoril o cca 500 ľuďoch) nám dal odpoveď na otázku, či sa klubové koncerty oplatí organizovať aj behom festivalovej sezóny. Rozhodne ÁNO!
Foto: Rodo Petrus
