Je mi jasné, že nejaký technologický postup sa nedá zastaviť, ale sú oblasti, kde sa jedná o dosť kontroverznú vec. Reč je samozrejme o umení a využívaní umelej inteligencie. Nedávna doba priviala túto možnosť medzi extrémnu muziku a dopadlo to teda všelijako. Takí Pestilence na nátlak fanúšikov zmenili obal ich posledného albumu Levels of Perception, kde vlastne prehrávajú staré skladby v aktuálnej zostave (čo je tiež prkotina, ktorú neviem pochopiť ani
u množstva iných kapiel). Obaly posledného albumu Deicide – Banished by Sin a sólovej prvotiny Kerryho Kinga, sú si až podozrivo podobné. Mám kvôli tomu dosť zmiešané pocity. Hudobný album beriem ako komplexné dielo, čiže okrem podstatnej časti, ktorú tvorí samotná muzika, je pre mňa neoddeliteľnou časťou aj umelecké stvárnenie prostredníctvom obalu. Ak nazriete do minulosti a položíte pred seba hocijaký obal metalového/rockového albumu, tak tam vidíte tú jedinečnosť, ktorú tvorili umelci svojou tvorbou. A to mi kvôli AI príde ako taký možno vymierajúci druh. Tie albumy mali v sebe niečo ako dušu, bolo tam aj vizuálne poznať ľudský vklad. Čo sa týka obalov tvorených AI, tak tam mi toto chýba a stáva sa z toho iba taký bežný produkt. Samozrejme hovorím z pozície človeka, ktorý dáva prednosť fyzickým nosičom pred streamovacími službami (takže tým vymierajúcim druhom som vlastne aj ja).
Toľko mojich duchaplných rečí na úvod. Umelcov, ktorí tvoria pre kapely originálne vizuály je stále našťastie dosť. Jedným takým je Eliran Kantor (narodený v roku 1984 v meste Bat-Yam v Izraeli, aktuálne žijúci v Nemecku). Ak nazriete do jeho portfólia, tak musíte uznať, že v posledných rokoch je aj poriadne vyťažený. Eliran Kantor sa pohybuje v (nazvime to) prvej lige zhruba nejakých pätnásť rokov, ale ja som si jeho meno začal viac všímať až niekedy pri poslednom albume Helloween. Čo teda nie je nejako veľmi dávno. Čo sa týka jeho umeleckého vzdelania, tak je takým trošku paradoxom, že je vlastne samouk (až na nejaké kurzy, ktoré absolvoval ešte ako dieťa a učil sa pracovať s perspektívou). Bránu do umenia mu otvoril jeho otec Zeev Kantor, ktorý mu ako dieťaťu vymaľoval izbu postavičkami z Disneyoviek a nejakú inú izbu v dome postavami z The Wall od Pink Floyd. Neskôr si mladý Eliran premaľoval izbu podľa seba a podobne skrášlil príbytok nejakému kamošovi. Takúto personálnu „galériu“ uvidela nejaká miestna kapela, ktorej pripravil obal. A už sa chlapec viezol. Medzi svoje najväčšie inšpirácie uvádza Zdzislawa Beksinskeho, ale aj animácie od Terryho Giliama z Monty Python. Ako sám tvrdí, tak klasickí umelci ho nejako cielene neusmerňovali, ale skôr podvedome čerpá od Rubensa, Caravaggia, Goyu a mnohých ďalších.
Ja som zas a znova vybral desiatku albumov (obalov), ktoré ma u neho z nejakého dôvodu zaujali (a že je z čoho vyberať, Eliran vytvoril okolo 200 diel pre kapely). Majte oči a uši na stopkách.
Bloodbath – The Arrow of Satan Is Drawn (2018)
Musím sa priznať, že v diskografií Bloodbath mám iných favoritov, spadajúcich skôr do obdobia Petra Tägtgrena, či Mikaela Akerfeldta. Samozrejme aj na tomto albume sa nájdu silné kúsky, menovite Bloodicide, či Wayward Samaritan. Ale hlas Nicka Holmesa mi v porovnaní s jeho predchodcami až tak veľmi zase nechutí. Na druhú stranu, z tej trojice albumov s ním mi tento príde najlepší. Čo ale najviac upúta pozornosť je obal. Ten nie je ani brutálny, ani nejako kontroverzný, či neoplýva nejakou farebnou kombináciou, ktorá by vás pleskla po očných guliach. Popisuje ho jedno slovo a to je znepokojivosť. Ak ho len tak zbežne prezriete, tak nie je na ňom nič, čo by tak malo pôsobiť. Až si možno poviete, že je to akosi nevhodný obal pre death metalový album. Ale uprite svoj zrak pozornejšie. Dvojica spiacich rodičov (možno večným spánkom, neviem) a detská postieľka vedľa nich. Nad postieľkou sa vznáša roj múch a vy už viete, že táto rozprávka neskončí happyendom.
https://www.youtube.com/watch?v=bi_D7JnDu48&t=1506s
Ex Deo – The Immortal Wars (2017)
Kataklysm sú už na míle vzdialení tomu, čo ich pred rokmi preslávilo a hudobne sa motajú v melodickom death metale (v poslednom čase až možno v coreových medzierkach). Popravde som veľmi nepochopil, prečo Iacono, Dagenais a Barbe vlastne splodili túto kapelu. Hudobne je to s aktuálnymi Kataklysm 1:1. Po hudobnej stránke povedali čo chceli už na prvom albume Romulus (ten mám ale rád, to pozor) a ďalšie albumy fungujú už iba na zotrvačník. Jedinú pridanú hodnotu vidím v textovej stránke (ja zase ale mám rád históriu, takže malý plusový bod, ktorý nemusí byť prihodený každým), kde sa prisali na dejiny Starovekého Ríma ako Romulus a Rémus na bradavku vlčice. Tretí album The Immortal Wars vás zoberie na výlet do obdobia Púnskych vojen, vysadnete s Hannibalom na slona a prejdete Alpy. Rôzne intrá, intermezzá a podobne, vytvárajú možno až taký soundtrackový dojem, ale inak mi ten album príde taký dosť prázdny (taký AI pred AI). Úprimne, z tohto albumu nedržím v hlave žiadnu skladbu (všetko mi to príde ako taký druhotriedny SepticFlesh). Výnimkou je obal, ktorý zobrazuje padlého bojového slona a povedzte, netlačí sa vám slzička do oka?
https://www.youtube.com/watch?v=-y6J0ruAgSs&list=PLgtvGkabBTggKRum-5iNUNgZPrcMRjEQN
Helloween – Helloween (2021)
Keď sa po rozporuplnom (alebo štýlovo odvážnom, to už nechám na každého z vás) albume Chameleon (1993) rozdelili cesty Michaela Kiskeho a Helloween, tak to s kapelou vyzeralo zle/nedobre. Našťastie našli oporu v spevákovi Andim Derisovi z Pink Cream 69 a nasledujúcimi albumami sa vrátili do pozície nemeckej heavy metalovej ikony. Michael Kiske medzitým prskal síru na celý metalový svet, plodil si svoje sólovky v pokojnejších štýlových vodách a tvrdil, že už nikdy nebude spievať v metalovej kapele. Všetci vieme ako to chodí s tým povestným nikdy nehovor nikdy a tak na prelome milénií hosťoval v Avantasií a o pár rokov neskôr založil s ďalším starým parťákom Kaiom Hansenom kapelu, ktorá citeľne nadväzovala na zlatú éru Helloween – Unisonic. Tu už bol iba krok, aby prišlo k nevyhnutnému. Ale ako urobiť reunion, keď Helloween šlapali dobre tak, či tak? Jednoducho. Rozšíril sa počet členov a k aktuálnej zostave Helloween sa iba pridali Kiske s Hansenom, čo znamenalo zase zánik Unisonic. Po úspešnom turné, kde figurovali vlastne všetci traja speváci kapely – Hansen (spev na Walls of Jericho), Kiske (Keeper of the Seven Keys I. – Chameleon) a Deris (Master of the Rings – My God-Given Right), všetci čakali, čo príde ďalej. A ono to prišlo. Ako úprimne neviem. Ja som hudobne už niekde inde, aby som vedel nejako objektívne ohodnotiť tento album. Je tam snaha nadviazať na najúspešnejšie obdobie kapely, ale zároveň podľa ľubovôle čerpajú naprieč celou kariérou Helloween a vytvárajú mix, ktorý mi príde miestami taký dosť zmetený. Ale asi dali fanúšikom to, čo chceli dostať. A to sa dá povedať aj o obale, kde aj jednotlivé postavy odkazujú na určité etapy histórie kapely. Takže tento album by sa dal nazvať synonymom kompromis.
https://www.youtube.com/watch?v=JRoUDuBDe2M
Incantation – Profane Nexus (2017)
Bohorúhačom Incantation sa celkom zapáčilo v našich končinách v letnom období. Minulý rok hrali začiatkom leta vo Fuge a tento rok, pár dní dozadu zase v Randali. Ja som osobne zažil viac koncertov tejto death metalovej modly a ich temný, na atmosfére založený death metal viac sedí do prostredia klubov ako veľkých festivalových pódií (tam ma až tak nebrali). Za 35 rokov kariéry stvorila partia okolo Johna McEnteeho toľko albumov, že by s nimi mohla vykachličkovať kúpeľňu. Ak by to niekoho zaujímalo, tak mňa najviac bavili okolo albumu Primordial Domination (2006), ale kultové veci ako Onward to Golgotha (1992), či Mortal Throne of Nazarene (1994) samozrejme uznávam. Spolupráca s Eliranom Kantorom nespadá iba k tomuto albumu, ktorý som vybral, ale evidentne nadviazali dlhodobú spoluprácu, ktorá sa zjavne pozdáva obidvom stranám. Či už Dirges of Elysium (2014), Sect of Vile Divinities (2020), Unholy Deification (2023), či tento môj Profane Nexus (2017). Všetko sú to prvotriedne nahrávky. V prípade Profane Nexus sa mi však obal páči najviac. Znázorňuje nejaký rituál (možno sabbath), kde sa zlietajú rôzne nie priateľsky zamerané bytosti. Taká tradičná rodinná oslava.
https://www.youtube.com/watch?v=rd-KagCxCIU
Kreator – Hate Über Alles (2022)
Ja to mám tak, že čím mladší album od Kreator, tým horší album od Kreator. Vrcholom je zatiaľ posledný Hate Über Alles, ktorý mám problém vypočuť až do konca. Pre mňa je to taká prázdna načinčaná škatuľka, ktorá opakuje model posledných albumov a tlačí viac a viac na melódie až sa z toho vytráca thrashová agresia. Taký model kapiel pod labelom Nuclear Blast. Ale tak svoju cieľovú skupinu si to nepochybne nájde, mňa už ale asi ťažko. Petrozza je ale sympaťák, staré albumy mám rád a ak sa mi dá ísť na ich koncert, tak tým nepohrdnem. Ale to sú veci o mojom vzťahu ku Kreator známe. Čo však nepodlieza ani po rokoch tú povestnú latku, tak to je vizuálny aspekt nahrávok. Vždy sa mi v hlave zobrazí napríklad obal živáku Live Kreation, kde maskot kapely hrá na torze človeka štýlom hry na violoncello. Až takýto silný dizajn Hate Über Alles neponúka, ale to neznamená, že je zlý. Naopak. Opäť tu je ešte o niečo diabolskejšie vyzerajúca postava maskota Kreator, ktorý si robí z úbohých neborákov stojany na vlajky. Praktické.
https://www.youtube.com/watch?v=UXO55NUnk8I&t=1358s
Krisiun – Scourge of the Enthroned (2018)
Brazílska death metalová zbíjačka, ktorá pravdepodobne urobila dieru už asi do každého fanúšika v okolí, pretože jej výskyt v týchto končinách by zo zoologického hľadiska určite neznamenal zaradenie do kolónky ohrozených druhov. Krisiun hrajú v podstate jednoduchú hudbu, ktorá ale má v sebe taký prirodzený tlak, ako keby stúpite holou nohou na aktívny gejzír. Žiadnym albumom za vyše tridsať rokov existencie nesklamali, ale také pecky ako Black Force Domain (1995), Conquerors of Armageddon (2000), Works of Carnage (2003), či The Great Execution (2011) sú ozdobami ich diskografie. Spolupráca medzi Krisiun a Eliranom Kantorom klapla (zatiaľ) iba na jednom albume a to na Scourge of the Enthroned z roku 2018. Na tomto albume nie je nič, čím by Krisiun prekvapili, či nejakým spôsobom zaskočili svojich fanúšikov. Jedná sa len o čistokrvnú rúbanicu od začiatku do konca. Čo sa týka obalu, tak nepoznám síce jeho pravý výklad, ale ja tam vidím Veľký tresk, ktorý tak trošku rozhýbal staré božstvá.
https://www.youtube.com/watch?v=jlC4uZJJg_4&t=1214s
Mekong Delta – The Lurking Fear (2007)
Nemecká thrash metalová legenda, ktorá na to išla vždy trochu inak ako iné germánske thrashové kapely. Samozrejme, agresia je tu aj v tomto prípade, ale určite sa nejedná o ten hlavný pilier, ktorý drží túto megastavbu nad zemou. Ralf Hubert, hlavný skladateľ a vedúca osobnosť kapely, si vždy zakladal na krkolomnej technike. Mekong Delta možno trochu pripomínajú pritvrdenú kombináciu Annihilator a Kinga Diamonda (vzhľadom na čerpanie z hororových prameňov istého pána Lovecrafta). Pretože Ralf Hubert je jediný stály člen kapely, tak je asi jasné, že za tie dlhé roky sa v kapele premlelo kvantum hudobníkov. Čo sa týka albumu The Lurking Fear, tak ho nahrali vedľa Huberta ďalšie pomerne známe mená – Leo Szpigiel (spev, ex-Scanner…), Peter Lake (gitara, ex-Sorcery…) a Uli Kush (bicie, ex-Helloween, Gamma Ray, Masterplan…). Ak máte niečo načítané, tak z obalu albumu dokážete vydedukovať dielo H. P. Lovecrafta Hudba Ericha Zanna (v roku 1991 vydali Mekong Delta album menom The Music of Erich Zann, to len tak pre zaujímavosť).
https://www.youtube.com/watch?v=gn4NHJ4qUFc&t=1745s
Satan – Atom by Atom (2015)
Pred nejakým časom som sa v jednom článku dosť naplno venoval NWOBHM a jedným z vlajkonosičov toho najklasickejšieho britského heavy metalu sú bez debaty Satan. Kapela nahrala v osemdesiatych rokoch dva silné albumy Court in the Act (1983) a Suspended Sentence (1987). Neskôr tu a tam fungovali (aj pod inými menami), až do toho teda v roku 2011 buchli a hrajú už naozaj aktívne (a to sa jedná o pánov v rokoch). Viac ale v spomínanom článku (https://metalexpress.sk/2024/04/nwobhm-kapely-s-povolenim-zabijat/ ). Od roku 2013 nahrali päticu albumov a ten posledný Songs in Crimson čaká na vydanie, ktoré je naplánované na 13. septembra. Mimochodom, ak by ste ich chceli vidieť naživo, tak v blízkej dobe máte možnosť vo Viedni (18. 9.) a v Ostrave (22. 9.). Od toho ich návratu sú Satan spolčení práve s Eliranom Kantorom, ktorý vytvoril obaly pre všetkých päť albumov. Ja som vybral album Atom by Atom z roku 2015, kde je ich maskot v takej peknej rakvičke.
https://www.youtube.com/watch?v=OBlivbmx0pE&t=877s
Sodom – 40 Years at War – The Greatest Hell of Sodom (2022)
Niekde som tu spomínal, že nie som veľkým fanúšikom prehrávania starých flákov do novších podôb. Sú ale kapely, kde to dokážem odpustiť. Minimálne teda Sodom to odpustiť viem. Možno preto, že je za tým určitý koncept. Angelripper a spol. to už urobili vlastne druhýkrát. Prvýkrát to bolo pri albume The Final Sign of Evil (2007), tam ale strýček Tom povolal do zbrane pôvodných žoldnierov, ktorí hrdo nosili mená Grave Violator a Chris Witchunter. Pri druhom vstupe do tejto čpavkovej rieky na to Sodom išli zase trošku inak. Jednalo sa o 40. výročie kapely a tak by to chcelo niečo extra. A tak kapela opäť prehrala skladby, ale vtip je v tom, že z každého albumu vybrala iba jednu a tú nahrala v aktuálnej zostave (+ k tomu prihodila jeden nový song navyše, štýlovo nazvaný 1982). Aby bol ten zážitok dokonalý, tak bolo treba doložiť k hlavnému chodu v podobe hudby aj štýlovú prílohu. Tú nedostal na starosť nikto iný ako Eliran Kantor. Sodom v začiatkoch vzývali Rohatého, rochnili sa v krvi a ako maskota mali takého sympatického kata. Neskôr presedlali na večnú tému vojny a kat sa odobral niekam do zatuchnutej mučiarne a na svetlo sveta vzišiel vojak menom Knarrenheinz. A práve tohto sa chytil Eliran a tak máme na obale týchto dvoch milých pánov ako sa bijú o priazeň fanúšikov. Ešte by som chcel pripomenúť, že Kantor už mal so Sodom skúsenosť aj predtým, pretože pred rokmi vytvoril obal pre album In War and Pieces (2010).
https://www.youtube.com/watch?v=fS9eMAhWg4M&t=1073s
Testament – Dark Roots of Earth (2012)
Jo, to boli časy, keď sa aj v Hlohovci ešte dali v kamennom obchode kúpiť metalové albumy… Práve tento som si odtiaľ svojho času priniesol domov. Testament je pre mňa rešpektovaná kapela, ale nikdy som nebol ich diehard fanúšikom (na rozdiel od vyššie spomínaných Sodom). Teraz nedávno zahrali spolu s Behemoth v Košiciach a podľa ohlasov išlo o výborný koncert. Ja si pamätám iný koncert Testament. Pred rokmi v Bratislave, v ukrutnom teple v MMC (ale zase tam bol ešte za bicími zver Gene Hoglan). Myslím, že to bolo v roku 2015, čiže koncert pravdepodobne ešte stále k tomuto albumu. No každopádne, album Dark Roots of Earth mám tak nejako všeobecne rád a ďalšie albumy som vnímal už iba tak zbežne. Ale keď si pustíte veci ako Rise Up, Native Blood, True American Hate, či Man Kills Mankind, tak mi asi dáte za pravdu. No a na obale odviedol skvelú prácu kto iný ako Eliran Kantor. Opäť je na ňom zobrazený rituál venovaný nejakému dávnemu božstvu. Toto bolo inak druhé skríženie zbraní (štetcov a hudobných nástrojov) Elirana s Testament. Spolupracovali spolu už na The Formation of Damnation (2008). Zjavne bola spokojnosť na oboch stranách, pretože aj posledné dva albumy Brotherhood of the Snake (2016) a Titans of Creation (2020) poznačila ruka Elirana Kantora.
https://www.youtube.com/watch?v=83tKyfOD9fM&t=2722s
FB: https://www.facebook.com/kantoreliran
Official: https://elirankantor.com/
