Aká bola prvá metalová kapela, ktorú ste počuli? Ktorá vás zmietla zo stoličky a ukázala vám cestu, kam sa bude váš hudobný vkus uberať? Kde bol ten odrazový mostík, ktorý vás prehupol k extrémnejším žánrom? Odpovedali ste na túto otázku skratkou NWOBHM, resp. niektorou kapelou, ktorá sa pod toto označenie môže schovať? Myslím, že takých ľudí je pomerne dosť, čo neustále dokazujú vypredané koncerty Iron Maiden, či Judas Priest. Ale Nová vlna britského heavy metalu nie je iba o týchto dvoch skupinách (aj keď samozrejme, kvôli ich obrovskému vplyvu si ich v tomto článku nedovolím vynechať). Keď hodíte očkom na druhú polovicu sedemdesiatych rokov, kedy sa nová vlna začala rodiť a prenesiete sa až do srdca ôsmej dekády minulého storočia, keď dosiahla vrchol, tak sa pred vami rozmotá obrovský spis kapiel a hudobníkov, ktorí v tej novej vlne britského heavy metalu zostali do dnešných dní, ale aj kapiel, ktoré so žánrom pracovali a pridávali k nemu niečo pre nich svojské a tým zapaľovali zápalné šnúry, ktoré viedli k výbuchy ďalších a ďalších žánrových škatuliek. No, k tomu už stačí dodať len to, že dzobnite si fish & chips, uvarte si čaj (najlepšie o piatej), pokojne sa usaďte a nechajte sa unášať týmto kvázi festivalom.
Začnime pri tých najväčších z najväčších (skalní fanúšikovia Judas Priest možno budú protestovať, ale je to tak, aspoň čo sa týka popularity). Základy Iron Maiden sa položili 25. decembra v roku 1975 (členovia už asi boli otrávení z vianočných kolied) basákom a kapelníkom Steveom Harrisom, gitaristami Daveom Sullivanom a Terrym Ranceom, bubeníkom Ronom Mathewsom a spevákom menom Paul Mario Day. Nemusíte byť nejaký extra znalec histórie kapely a asi viete, že táto zostava nemala dlhé trvanie. Ešte sa párkrát zahrkalo s pohárom, kde svietil červeno-biely nápis Iron Maiden, kým sa ustálila zostava, ktorá nahrala prvý eponymný album z roku 1980. Zostavu teda vtedy tvorili Steve Harris, Dennis Stratton (gitara), Dave Murray (gitara), Clive Burr (bicie) a Paul Di´Anno (spev). Prvý album bol tou povestnou rozbuškou, ktorá odpálila nálož ich kariéry (stačí sa pozrieť na skladby ako Running Free, Prowler, Phantom of the Opera, Transylvania, Charlotte the Harlot, či Iron Maiden). Ten výbuch ale vystrelil z kapely Strattona, ktorého na ďalšom
albume Killers (1981) nahradil Adrian Smith. Eddie na obale pridal na zúrivosti, album na zvukovej kvalite a kapela tak zložila ďalší klenot na ich korune. Na obzore bola však poriadne citeľná zmena, keď sa kapela rozhodla vymeniť speváka. Paul Di´Anno, aj keď ja osobne mám toto obdobie Iron Maiden s ním v zostave veľmi rád, tak zrejme nepatril úplne k najspoľahlivejším a dokázal okolo seba narobiť celkom dosť problémov. Iron Maiden si vyhliadli jeho nástupcu v osobe Brucea Dickinsona z kapely Samson a čo si budeme hovoriť, bol to zásah do čierneho. Od albumu The Number of the Beast stúpala hviezda Iron Maiden ešte strmšie a Eddieho, alebo ich tradičné logo poznal takmer každý. Album Piece of Mind natočený rok po „Čísle šelmy“ priniesol ešte zmenu za bicími, keď miesto Clivea Burra prevzal Nicko McBrain. Táto zostava sa dá počítať za tú klasickú, pretože spolu vydržala na štyroch albumoch (Piece of Mind, Powerslave, Somewhere in Time a Seventh Son of a Seventh Son) a zažila práve to najslávnejšie obdobie. Po albume Seventh Son of a Seventh Son z kapely odišiel Adrian Smith a gitarovú dvojicu s Daveom Murrayom doplnil Janick Gers. Kapela v tomto zložení predložila fanúšikom ešte albumy No Prayer for the Dying a Fear of the Dark, keď v roku 1993 zamával Iron Maiden na rozlúčku Bruce Dickinson. Zlá krv medzi ním a kapelníkom Steveom Harrisom prebublávala takmer celé deväťdesiate roky, kedy sa postu vokalistu zhostil Blaze Bayley (meno si urobil v kapele Wolfsbane) a toto obdobie nepatrí u fanúšikov k veľmi obľúbeným. Blaze sa podieľal na dvoch albumoch (The X Factor – 1995 a Virtual XI – 1998), ktoré nie sú vyložene zlé (aspoň z môjho pohľadu), ale úrovne svojich predchodcov určite nedosahujú (aj keď samozrejme aj tu sa nájdu vynikajúce veci, menovite The Clansman, Sign of the Cross, Man on the Edge, Lord of the Flies, či Futureal). Situácia si vyžadovala zmenu a miesto toho, aby sa hľadal nejaký nový spevák s ktorým by to opäť nemuselo vyjsť podľa predstáv, radšej svoju vojnovú sekeru medzi sebou zakopali Harris a Dickinson, čo znamenalo návrat rovno dvoch stratených synov, pretože okrem Dickinsona sa do kapely vrátil aj Adrian Smith, čím sa gitarový arzenál rozrástol rovno na trojicu strunbijcov. Takto reparovaná kapela vyslala svojim fans úder na solar v podobe albumu Brave New World (2000). Blesky označujúce príchod nových lepších časov boli sakramentsky jasné, čo zdôrazňuje každý nasledujúci album. Aj keď sa Iron Maiden na svojich neskorších nahrávkach zamotali do takého bludného kruhu, kde tak akosi znejú príliš zložito a je to už skôr taký progresívnejší heavy metal, plný rôznych epických plôch, ktoré nie sú zrovna mne veľmi pochuti, ale proti gustu… Každopádne Iron Maiden sú stále tu, živí, zdraví, funkční a to je len a len dobre.
https://www.youtube.com/watch?v=K7Eirw45gyg
Je tak trochu zvláštne, ak si pri tej klasickej predstave Judas Priest, teda v koži navlečenej, železnými cvočkami pobitej kapely uvedomíme, že ich debutový album, teda Rocka Rolla bol v podstate blues rockový album. Ale poporiadku. Niekedy v roku 1969 dvojica Ian Hill a K. K. Downing dala dokopy kapelu Freight. Týchto dvoch doplnil bubeník John Ellis. Lenže bolo treba speváka. Kapela, v ktorej spieval Al Atkins a niesla meno Judas Priest sa rozpadla a zakladajúca trojica k sebe stiahla práve Ala Atkinsa a rozhodla sa s ním adoptovať aj meno Judas Priest. Zhruba takto nejako to bolo, viac do detailu tento príbeh opisuje autobiografia Roba Halforda. Al Atkins odišiel z kapely v roku 1973 a pretože sa Rob Halford stále tak nejako obšmietal okolo kapely a pretože Halfordova sestra chodila s Ianom Hillom, tak dostal od kapely lano, ktorého sa chytil a už nepustil. A do kapely so sebou priviedol aj bubeníka Johna Hincha. Posledným dielom zostavy bol gitarista Glen Tipton, ktorý sa k Judas Priest pridal v roku 1974 v čase, keď Judas Priest mierili do štúdia nahrať svoj debut Rock Rolla, s ktorým kapela neskôr vôbec nebola spokojná. Ešte v sedemdesiatych rokoch prišlo niekoľko reparátov, vďaka ktorým sa o kapele začalo hovoriť stále s väčším rešpektom (Sad Wings of Destiny, Sin After Sin, Stained Class a Killing Machine). Prvým poriadnym zlomom v kariére nebol štúdiový album, ale veľký ohlas získal živák Unleashed in the East. Po rokoch sa kapela síce priznala, že viacero vecí tam bolo upravovaných neskôr v štúdiu, ale tá sila sálajúca z tohto záznamu z dvoch koncertov v Tokyu zabíja doteraz. Judas Priest nabudení týmto úspechom vstúpil do štúdia a stvorili nadčasovú klasiku. Keď sa povie Judas Priest, tak mnohým napadne práve album British Steel s ikonickou žiletkou
zarezávajúcou sa do prstov. A najmä skvelými skladbami ako Rapid Fire, Metal Gods, Breaking the Law, Living After Midnight, Grinder, United, či You Don´t Have to Be Old to Be Wise. Práve British Steel bol debutom pre bubeníka Davea Hollanda a zostava Halford, Tipton, Downing, Hill a Holland tvorila Judas Priest behom zlatej éry osemdesiatych rokov, kedy vyslali do sveta také mordy ako Point of Entry (1981), Screaming for Vengeance (1982), Defenders of the Faith (1984), Turbo (1986) a Ram It Down (1988). V roku 1990 sa Judas Priest dostali do súdneho procesu, kde čelili dosť nezmyselným obvineniam z toho, že do svojich skladieb vkladali podprahové posolstvá, ktoré viedli k samovražde dvoch mladých ľudí, ktorí pred tým ako sa rozhodli skoncovať so životom, tak počúvali album Stained Class. Zdá sa, že hlúpe konšpiračné teórie nie sú výdobytok posledných rokov… Ale o inom som chcel. Odpoveď kapely (po tom ako boli obvinenia stiahnuté a súdny proces ukončený) bola rázna a nekompromisná. Niesla názov Painkiller, čo je v podstate druhý vrchol kariéry Judas Priest. Extrémne silne nabitý album, kde svoj heavy metal kapela pritlačila poriadne na pílu (do istej miery je to asi zásluha nového bubeníka Scotta Travisa) a triesky ktoré z toho lietali dostali mená ako Painkiller, Hell Patrol, All Guns Blazing, Nigh Crawler, či Metal Meltdown. Dovtedy najtvrdší album kapely slávil obrovský úspech, kapela bola na vrchole a ak si pozriete nejaké videá z tej doby, tak vidíte, že hudobníci pôsobili ako by boli nadopovaní testosterónom. Sršala z nich taká divne popísateľná pozitívna agresia. Ale po smiechu býva plač. Aspoň u fanúšikov to tak bolo, keď sa cesty Halforda a Judas Priest rozdelili. Opäť odkazujem na tú Halfordovu autobiografiu, kde je to vysvetlené tak, že šlo vlastne o nedorozumenie. Tak, či tak, Rob sa vydal na svoju sólo dráhu a okrem toho nahral ešte dva albumy s kapelou Fight. Judas Priest medzitým naverbovali do svojich radov Tima „Rippera“ Owensa (neskôr pôsobil aj v Iced Earth, či kapela Yngwieho Malmsteena). Jeho osudom sa voľne inšpiroval Hollywood pri filme Rock Star a ja tu vidím takú paralelu s kariérou Blazea Bayleyho v Iron Maiden. Ripper nahral s Judas Priest tiež dva albumy (Jugulator – 1997 a Demolition – 2001), ktoré boli fanúšikmi prijaté pomerne chladne. A tak sa v roku 2003 vrátil na materskú loď kapitán Rob Halford. O dva roky neskôr prišiel aj comebackový album Angel of Retribution, z ktorého som bol vtedy nadšený, ale s odstupom času tam vidím isté nedostatky. Zvláštnou nahrávkou bol aj konceptuálny album Nostradamus a v čase medzi ním a nasledujúcim albumom odišiel z kapely K. K. Downing. Najskôr to vyzeralo ako pokojný odchod z kapely, ale po čase si obe strany medzi sebou tak trochu prehadzovali hnoj cez plot. Jeho nástupcom sa stal Richie Faulkner. Každopádne, nasledujúce tri albumy Redeemer of Souls (2014), Firepower (2018) a čerstvý Invincible Shield ukazujú, že Judas Priest majú stále čo povedať scéne, ktorej základy kedysi dávno pomáhali stavať.
https://www.youtube.com/watch?v=CEBTrOKfZXc&t=577s
Saxon, napriek tomu, že ide o veľké a legendárne meno metalovej scény, tak nikdy nedosiahli až na takú úroveň ako dve vyššie spomínané kapely. Čím to je, to ja presne neviem. Možno sa príliš držali svojho štýlu, aj keď aj oni mali isté obdobie, keď trochu zmenili zvuk, ale nikdy nešlo o nič markantné. Meno Saxon sa teda zapísalo do análov hudobnej matriky v roku 1978. Ešte pred tým niesla kapela názvy SOB, resp. Sons of a Bitch. S tým by bol asi
trochu problém preraziť a tak prišlo úderné meno Saxon a kapela sa vydala sláviť úspechy pod touto vlajkou. Debutový album, nesúci jednoducho meno Saxon (1979) síce nie je zlý, ale v záplave ďalších kapiel a albumov tak trochu zapadá do priemeru. Zato nasledujúcich šesť albumov Wheels of Steel (1980), Strong Arm of the Law (1980), Denim and Leather (1981), Power and the Glory (1983), Crusader (1984, pravda, tu zvyšuje hodnotenie najmä titulná skladba) a Innocence Is No Excuse (1985) vynieslo kapelu takmer na pomyselný Olymp. Album Rock the Nation (1986) má však nádych takého štadiónového rocku amerického strihu, čo nešlo veľmi pod fúz fanúšikom klasického heavy metalu (možno preto, že podobný odklon od svojich koreňov zaznamenali Def Leppard, len tí sa nedokázali vrátiť späť do pôvodnej formy a zostali tam, kde sa nakoniec asi aj cítia najlepšie). V podobnom duchu sa niesol ešte album Destiny, ale od Solid Ball of Rock sa Saxon začali vracať k tomu, čo im išlo najlepšie. Povedal by som, že od albumu Dogs of War už idú Saxon presne v tých koľajách, kde ich majú fanúšikovia najradšej. A že tých albumov od roku 1995 teda vydali požehnane. Hlavnou postavou kapely je samozrejme spevák Biff Byford, ktorý mal dlhé roky pri sebe ako pravé ruky bubeníka Nigela Glockera (ten je stále v kapele) a gitaristu Paula Quinna. Paul Quinn minulý rok odišiel z kapely a nahradil Brian Tatler z Diamond Head, teda z ďalšej kultovej kapely, ktorej sa o niekoľko riadkov nižšie budeme venovať.
https://www.youtube.com/watch?v=bL5Q8wXbp5s
Lemmy by asi nebol veľmi nadšený, keby som hodil Motorhead do žánrovej škatuľky NWOBHM. Vec sa má tak, že Motorhead tak nejako existovali popri novej vlne, ale veľmi sa do nej netlačili a rástli ako taký novo zaštepený konár na silnom strome. Pod ten strom niekto hádzal zmes hnojív s označením
punk, hard rock a väčšiu ako veľkú porciu rock n rollu. A koncom sedemdesiatych rokov začal strom plodiť. Prvých päť albumov, ktoré nahrala klasická zostava (Lemmy, Fast Eddie Clarke a Philthy Animal Taylor), teda Motorhead (1977, ten možno ešte neurobil až taký virvál…), Overkill (1979), Bomber (1979), Ace of Spades (1980) a Iron Fist (1982), dala jasne najavo, že tu sa zrodilo niečo fest divoké. Nie náhodou mávajú Motorhead prilepený prívlastok krstní otcovia thrash a speed metalu (hoďte uškom na bicie v Overkill a musíte to počuť). Lenže klasická zostava sa postupne rozpadla a okolo Lemmyho sa prestriedala slušná hrsť hudobníkov, ktorí už aj vtedy mali čo to za sebou (Brian Robertson, Pete Gill, Tommy Aldridge, Würzel), ale niekoľko nasledujúcich albumov sa asi nedá veľmi radiť do zlatého fondu. Všetko to tak do seba viac zapadlo až pri skvelom albume 1916 (1991). Ten nahrala taká staronová zostava Lemmy, Phil Campbell, Würzel a Philthy Animal (pravda, presne títo borci nahrali aj predchádzajúci album Rock n Roll, ale tam ešte asi neboli hviezdy tak úplne naklonené). Druhé zlaté obdobie kapely sa začalo zhruba písať, keď sa zostava utriasla opäť na nevyhnutnú trojicu, tentokrát v zložení Lemmy, Phil Cambell a Mikkey Dee (ex-King Diamond, neskôr Scorpions…) a nahrala album Bastards (1993). Táto zostava spolu vydržala ďalších dvadsaťdva rokov a nahrala ešte jedenásť albumov. Motorhead ukončili definitívne činnosť po Lemmyho smrti koncom roka 2015.
https://www.youtube.com/watch?v=_SB-lkDhdJ0&t=2333s
Opäť kapela, za ktorej zaradenie do tohto článku by ma asi Cronos a spol. prehnali cez Sedem brán pekla. Ale je to v podstate podobný prípad ako Motorhead. Venom sa taktiež vyvíjali zarovno so všetkými tými „Judášmi, Mejdnami“ a podobnými. A tak ako Motorhead položili základ extrémnejších žánrov, tak Venom založili v podstate svoj vlastný a celá severská scéna na ten ich špinavý, satanský rock n roll neustále odkazuje. Venom vlastne zobrali
NWOBHM, znásilnili ho s rock n rollovou pesničkovosťou a nad celým tým aktom preliali krv Kristovu. Et voila, zrodil sa black metal. Nesvätá trojica Cronos, Mantas a Abaddon definovala žáner s kultovými albumami Welcome to Hell (1981) a Black Metal (1982). Od tretieho albumu At War with Satan (1984) sa nebáli experimentovať (viď dvadsať minútová titulná skladba roztiahnutá na celú polovicu albumu), ale po nasledujúcom albume Possessed (1985) sa z kapely odštiepil Mantas. Definitívnu bodku za klasickým obdobím Venom dal album Calm Before the Storm (1987), ktorý ja mám úprimne rád, ale predsa len počuť spievajúceho, miesto revúceho Cronosa miestami za doprovodu kláves je trochu divné. Cronos dupol kopytom a stratil sa niekde v pekelnom prepadlisku. Lenže Venom sa rozhodli pokračovať aj bez neho. Náhradu našli v podobe Anthonyho „Demolition Mana“ Dolana. Okrem toho sa vrátil Mantas a post ďalšieho gitaristu pripadol Al Barnesovi. Takto natočili dva albumy – Prime Evil (1989) a Temple of Ice (1991). Labuťou piesňou pred tým, v čo asi veľa fanúšikov dúfalo, sa stal album The Waste Lands (1992). Následne sa Venom odobrali na návštevu na onen svet odkiaľ vytiahli Cronosa a klasická trojka natočila album Cast in Stone. Egá na seba narazili ako tektonické dosky a tak zostalo iba pri tomto albume. Abaddon už na albume Resurrection (2000) nefiguroval a s Venom to vyzeralo zle-nedobre. O pár rokov definitívne prebral opraty do svojich rúk Cronos, obklopil sa novými parťákmi a v tejto podobe fungujú a nahrávajú albumy do dnešných dní. Medzitým stihla vzniknúť kapela Venom Inc., ktorá možno vznikla tak trochu ako trucprojekt Abaddona, Mantasa a Demolition Mana, ale nahrala už dva albumy (pravda, ten druhý už bez účasti Abaddona).
https://www.youtube.com/watch?v=WPZYorQ5Qec&t=996s
Prejdem už k tej kapele, ktorú som spomínal v odseku pri Saxon. Diamond Head sú kapelou, ktorú značná časť metalového publika pozná najmä vďaka
skladbe Am I Evil?, ktorú svojho času prerobila Metallica. Ja som sa k nim dostal niekedy v pubertálnych rokoch, keď som v Sparku čítal report z koncertu Megadeth a Diamond Head niekde v Anglicku. Ale to je samozrejme doba, keď boli Diamond Head už takmer tridsať rokov kultovou kapelou pre vyvolenú sortu ľudí. Keď sa povie Diamond Head, tak veľa ľudí ich má spojených najmä s ich debutom Lightning to the Nations (1980), ale okrem toho nahrali ďalších sedem albumov + v roku 2020 znovu nahrali svoj debut s aktuálnou zostavou (no, nie som zrovna fanúšikom takýchto aktivít, viď. Manowar alebo Cavalerovci, ktorí sa v takomto vyťahovaní kostier zo skriní doslova vyžívajú). Kapela stojí a padá na jednom hlavnom členovi (ako to bolo už u niektorých kapelách vyššie a niekoľko ich ešte bude aj nižšie) a v prípade Diamond Head je touto osobou Brian Tatler. Bol istotou kapely v dobrých časoch, ale aj keď sa im nedarilo a dávali si rôzne pauzy, či sa zostavy kompletne rozsypali. Ako som už spomínal vyššie, tak okrem jeho domovskej kapely môžete na neho aktuálne naraziť v zostave Saxon a okrem toho v roku 2007 hosťoval na sólovom albume bývalého speváka Judas Priest Ala Atkinsa. Takže tá prepletenosť tejto scény je celkom značná.
https://www.youtube.com/watch?v=ukeQeOwuEsU
Kapela Angel Witch a ich debutový album Angel Witch (1980) je pre mňa niečo ako synonymum skratky NWOBHM (skladby ako Angel Witch, Atlantis, White Witch, Gorgon či Angel of Death, to je skrátka Nová vlna vo svojej najrýdzejšej podobe). Závan okultizmu, chytľavá hudba z ktorej tónov sála
niečo pomyselne zakázané. A opäť tu máme jednu silnú persónu, ktorej meno sprevádza kapelu od jej prapočiatkov ešte pod pôvodným názvom Lucifer a volá sa Kevin Heybourne. Jeho primárnou úlohou je sekať riffy a prevádzať texty do spevavej polohy (čo sa týka toho spevu, tak tam predstavuje výnimku dvojica albumov Screamin´ n´ Bleedin´ (1985) a Frontal Assault (1986), kde sa mikrofónu chytil Dave Tattum, pretože Heybourne mal v tom čase nejaké problémy s hlasom). Angel Witch ako nejedna z kapiel, ktoré fungujú viac ako štyridsať rokov si prešla rôznymi časmi a niekoľkokrát sa rozpadla. Zaujímavá situácia nastala v deväťdesiatych rokov, keď sa Heybourne rozhodol presunúť z Británie na druhú stranu Atlantiku, ale nikto z kapely túto jeho túžbu nezdieľal. A tak v USA zložil Angel Witch nanovo a vtedy sa v kapele okrem iných ocitli aj istí Tom Hunting (Exodus) a Lee Altus (Exodus, Heathen). Zostava však nevydržala, pretože Heybourne sa musel vrátiť naspäť do Spojeného kráľovstva. Prešlo niekoľko rokov a Angel Witch sa vrátili medzi aktívne kapely a aby tých zvučných mien nebolo málo, tak istý čas sa o šesťstrunný nástroj staral Bill Steer (Carcass, ex-Napalm Death…). Po tom návrate spáchali Angel Witch dva albumy – As Above, So Below (2012) a Angel of Light (2019). Súčasnú zostavu okrem Kevina Heybourna tvoria ešte Will Palmer (basa), Jimmy Martin (gitara) a Fredrik Jansson (bicie).
https://www.youtube.com/watch?v=VP9ZNVWBbJs&t=676s
A ďalšia kultová vec. Mimochodom, nedávno ste ich mohli vidieť v Česku v rámci akcie Heavy Metal Thunder v Písku. Satan znie ako fest klišé meno pre
metalovú kapelu, ha, ale čo je viac metalové ako Jeho rohaté veličenstvo? Satan majú tiež zaujímavú biografiu. Tu a tam sa z roztopaše premenovali. Raz na Blind Fury, inokedy na Pariah. Satan sa dajú brať ako taká križovatka rôznych kapiel, pretože okrem tých dvoch spomínaných, keď si menili mená, tak po rozpadnutí Pariah založili Steve Ramsey a Graeme English, spolu so spevákom thrashových Sabbat Martinom Walkyierom folk metalovú kapelu Skyclad. Okrem toho, spevák Brian Ross je taktiež spevákom ďalšej ikony NWOBHM Blitzkrieg. A takto sa nám to všetko pekne miesi na ostrovoch. Satan debutovali albumom Court in the Act (1983). Na druhom albume Suspended Sentence prišla zmena na poste speváka a Rossa nahradil Michael Jackson (nie ten, haha). Po všetkých tých zmenách názvu a rozpadoch sa pôvodná zostava kapely vrátila až na Wackene v roku 2004. Treba povedať, že trvalo ešte ďalších deväť rokov, kým sa ich diskografia rozrástla zásluhou albumu Life Sentence. Odvtedy vydali ešte ďalšie tri albumy, vrátane toho zatiaľ posledného Earth Infernal z roku 2022. Zaujímavé je aj to, že kapela stále pôsobí vo svojej klasickej zostave.
https://www.youtube.com/watch?v=MBBVzujDxzQ&t=1648s
Keď už sme tu mali Satana, tak sa pozrime aj na samotné peklo. Schválne si hoďte niekam do vyhľadávača slovíčko Hell a aké enormné množstvo kapiel
vám systém vyhodí. Ja sa však pristavím pri týchto mŕtvolne nalíčených borcoch z Nottinghamu. Prvá éra kapely sa datuje medzi rokmi 1982-1987 a kto vie kde by bola kapela, keby v roku 1987 nespáchal pôvodný spevák Dave Halliday samovraždu. Prichádza strih a ocitáme sa v roku 2008, kedy sa Hell nanovo sformovali. Zostala pôvodná trojica hudobníkov, teda Tony Speakman (basa), Tim Bowler (bicie) a Kev Bower (gitara). Mikrofónu sa ujal Martin Walkyier (Sabbat, Skyclad…) a druhej gitary sa chytil Andy Sneap (ex – Sabbat a aktuálne live gitarista Judas Priest, kvôli zdravotným ťažkostiam Glena Tiptona a samozrejme známy producent), ktorý patril medzi hlavných iniciátorov k obnove kapely. Walkyier dlho nevydržal a tak zostavu nakoniec uzavrel David Bower (Kevov brat), ktorý sa postavil za mikrofón. V tejto zostave nahrali dva albumy – Human Remains (2011) a Curse & Chapter (2013). Donedávna som bol prekvapený, že o nich akosi nieje veľmi počuť. A dôvod som našiel. Kapela ukončila činnosť v roku 2018. Takže tak…
https://www.youtube.com/watch?v=XKFbF5obZEc&t=3267s
Najobľúbenejšia kapela Toma Angelrippera zo Sodom. A ja sa musím priznať, že v histórií tejto kapely mám trochu hokej. Tank založili v roku 1980 Algy Ward a bratia Mark a Peter Brabbsovci. Táto trojica bola motorom kapely na prvých troch albumoch – Filth Hounds of Hell (1982), Power of the Hunter
(1982) a This Means War (1983). Na treťom album už figuruje meno gitaristu Micka Tuckera. Po This Means War teda odišla z kapely bratská dvojica a tak sa stal druhým gitaristom Cliff Evans a nestály post bubeníka (tých sa tam vystriedalo pomerne dosť) obsadil Graeme Crallan (v roku 2008 zomrel). Tento kvartet nahral slušný album Honour & Blood (1984) a samotná kapela fungovala do konca osemdesiatych rokov. Koncom milénia sa vrátili a na nový album sa ešte chvíľku muselo počkať, pretože ten niesol až letopočet 2002 (jedná sa o nahrávku menom Still at War). Dostávame sa k roku 2007, kedy niečo v kapele zaškrípalo a cesty Warda s Tuckerom a Evansom sa rozišli. Lenže stala sa taká vtipná vec, že na meno kapely si nárokovali obe strany a tak vznikli dve kapely totožného mena Tank. Ward si z toho urobil vlastne čisto sólo projekt a nahral ešte dva albumy – Breath of the Pit (2013) a Sturmpanzer (2018). O niečo aktívnejšia bola mutácia Tucker/Evans. Tí doteraz stvorili štyri albumy a v ich radách sa pohybujú/pohybovali mená, ktoré už čo to na scéne nahrali, napr. Karl Wilcox (Diamond Head…), Gavin Gray (ex-Blitzkrieg, Tygers of Pan Tang…), Doogie White (ex-Rainbow, Yngwie Malmsteen, Michael Schenker…), Bobby Schottkowski (ex-Sodom), či pôvodný bubeník Mark Brabbs. Minulý rok všetkých určite zasiahla správa o smrti Algyho Warda…
https://www.youtube.com/watch?v=2l9kkTV5Tqc&t=992s
Tygers of Pan Tang patria medzi tie kapely, ktoré by si zaslúžili väčšie uznanie. Samozrejme, vo svojich kruhov je to vážená kapela, ale až takých nejakých masových úspechov sa nedočkali. Vznik kapely sa datuje ešte do zlatých sedemdesiatok. Vtedy štvorica Robb Weir (gitara a jediný pôvodný člen až do
dnešných čias), Jess Cox (spev), Richard „Rocky“ Laws (basa) a Brian „Big“ Dick (bicie, ehm tá prezývka v spojení s priezviskom je teda interesantná, ha) skrížila svoje cesty, čoho výsledkom boli Tygers of Pan Tang. Prvý album Wild Cat (1980) bol impozantnou jazdou na heavy metalovej horskej dráhe. Treba ale povedať, že zostava z tohto albumu nemala dlhé trvanie. Cox sa tu ohrial najmenej a s Weirom to najdlhšie ťahal „Big Dick“. Opäť tu máme ten klasický scenár rozpadov a návratov, nevýhodných zmlúv a podobných srandičiek, proste ako scenár k filmu This Is Spinal Tap. Nemôžem obísť jedného výrazného gitaristu, ktorý sa síce podpísal iba pod dva albumy (Spellbound – 1981 a Crazy Nights – 1981), ale jeho meno je v tvrdohudobnej spoločnosti nesmierne známe. Narážam na na Johna Sykesa (ex-Whitesnake, Thin Lizzy…). Keď som pri niektorých vyššie spomínaných kapelách hovoril (resp. písal) o tom, že sa nebáli so štýlom hýbať, tak som to väčšinou myslel ako niečo pozitívne. Ale keď si vypočujete čo Tygers of Pan Tang hrali po prvých dvoch albumoch, tak to bolo citeľne stočenie kormidla do iných vôd. Taký po rebríčkoch snažiaci sa šplhať rockový hybrid, ktorý pripomína cestu Def Leppard. Album Burning in the Shade (1987) nech je toho mementom. Nie náhodou sa v tom období kapela rozpadla. Na konci deväťdesiatych rokov sa však vrátili a treba povedať, že ich nasledujúce albumy nadväzujú na ich heavy metalové korene. Našťastie.
https://www.youtube.com/watch?v=k5REO20TIbE
A opäť trošku iná príchuť, aby sme sa NWOBHM neprejedli. Black Sabbath na začiatku sedemdesiatych rokov založili oheň, ktorý sa postupne závratnou rýchlosťou rozhorel. Každá kapela si od nich zobrala to, čo im na nich najviac imponovalo. Niekto odkazy na drogy, niekto tvrdosť a niekto, ako
Witchfinder General pomalšiu valivú, všeobjímajúcu temnú atmosféru blízkej skazy, ktorej sa neskôr začalo hovoriť doom metal. Witchfinder General, pomenovaní po filme z roku 1968 s Vincentom Priceom, ktorý rozpráva príbeh reálneho lovca čarodejníc menom Matthew Hopkins (samozrejme s podstatne upravenými reáliami), miesili práve v tej dobe populárnu Novú vlnu s citeľným odkazom Black Sabbath a stali sa predobrazom všetkých tých kapiel typu Cathedral, Reverend Bizzare, Count Raven… Dnešnou optikou by sa asi dalo povedať, že hrali taký stoner/doom. Hlboko v osemdesiatych rokoch natočili dva albumy – Death Penalty (1982) a Friends of Hell (1983). Klasickú zostavu tvorili Phil Cope (gitara), Graham Ditchfield (bicie) a Zeeb Parkes (spev). Na Friends of Hell pribudol ešte basák Rod Hawks. V polovici osemdesiatych rokov sa kapela rozpadla, ale po novom miléniu na chvíľku vykukla z hrobu, nahrala ešte album Resurrected (2008, tam už ale z klasickej zostavy figurovali iba Phil Cope a Rod Hawks) a znova sa odobrala na večný odpočinok. Obaly albumov z osemdesiatych rokov pôsobia trošku šteklivo. Predsa len, sex predáva. Tá laškovne vyzerajúca dievčina, ktorá sa vyskytuje na oboch coveroch je britská modelka Joanne Latham.
https://www.youtube.com/watch?v=iTwovrhVkIk
Meno, ktoré v tomto článku rozhodne byť musí. Kedysi jeden z lídrov Novej vlny, kapela Raven. Za Raven stojí najmä bratská dvojica Gallagherovcov –
Mark a John (sranda, že jeho menovec je zase frontmanom Dying Fetus a to ešte nehovorím o kapele Oasis, celkom hudobné priezvisko asi). Okolo týchto dvoch sa teda väčšinou točili iba bubeníci. Ešte pred prvým albumom Rock Until Your Drop (1981) to bol napríklad Sean Taylor zo Satan, najslávnejšiu éru v osemdesiatych rokoch odbúchal Rob Hunter a najdlhšie obdobie (dve dekády) si predplatil Joe Hasselvander (ex-Pentagram, White Lion…). V súčasnosti bratov dopĺňa Mike Heller (Fear Factory, Malignancy…). Raven približne od druhého albumu začali viac tlačiť na pílu (nie, že by predtým hrali slaďáky…) a miešali do svojho prejavu viac práve sa rodiaceho speed a nejakého proto thrash metalu. Nie náhodou sa u nich inšpirovala Metallica a Lars Ulrich bol ich veľkým fanúšikom. Už niekedy v tej dobe si prebehli Spojené štáty po boku Exodus, Anthrax, či spomínanej Metallicy.
https://www.youtube.com/watch?v=Q5rC9GPHK2c&t=2940s
Máte radi teatrálnosť v prejave kapiel? Ja teda osobne ani veľmi nie, ale ak je áno pre vás odpoveďou, tak ste pravdepodobne už niekedy narazili na kapelu
Cloven Hoof. Rytierske súboje, príbehy plné fantázie a kúziel, v ranných dobách kapely hudobníci nesúci pseudonymy po živloch (s tým myslím skončili po prvom albume)… Dá sa povedať, že vizuálna stránka citeľného množstva power metalu má korene niekde tu. Cloven Hoof majú uvedený rok zrodu letopočet 1979, ale poslednú dekádu minulého storočia si môžete škrtnúť, pretože meno kapely bolo vtedy uzavreté pod vekom truhly. Ako to už tak býva (a spomínam to v tomto článku dosť často), tak kapelu drží pri živote osobnosť jedného človeka. V tomto prípade je reč o basákovi menom Lee Payne (alebo ak chcete tak „Air“). Ten si prežil s kapelou úspešné osemdesiate roky, štýlovú zmenu (tým nemyslím iba to vyškrtnutie prezývok z inventára, ale aj naskočenie na viac power/speed vlnu z klasického britského heavy metalu), rozpad, znovu zloženie kapely s novými hudobníkmi… Je tam asi všetko. Cloven Hoof sú stále aktívnou kapelou, čoho dôkazom je, že im v máji vychádza nový album Heathen Cross pod značkou vydavateľstva High Roller Records.
https://www.youtube.com/watch?v=BOZBcpM07I8&t=871s
Po tých všetkých peklách a Satanoch sa pozrieme ešte na Démona. Vždy keď vidím meno debutového albumu kapely Demon – Night of the Demon
(1981), tak mi vyskočí v hlave starý čierno-biely horor totožného mena z roku 1957 (inšpirácia tam iste je). Tento Demon, tak ako väčšina kapiel, ktoré tu spomínam, vznikol koncom sedemdesiatych rokov v meste Leek, kúsok od Stoke on Trent. Demon, ako už samotný názov napovedá, čerpali v ranných dobách (čítaj zhruba na prvých dvoch albumoch) z prameňov okultizmu a hororu, čo mne veľmi sedí k NWOBHM (to som už spomínal niekde vyššie pri Angel Witch). Ale opäť podobne ako pri mnohých iných kapelách, aj oni sa zrejme cítili príliš upätí v tesných okovách klasického heavy metalu a tak vykročili cestou od tejto rehole. A našli sa v o niečo prístupnejšom hard rocku a rádiovejších skladbách (aj keď neskôr sa tieto dve cesty preťali a uplietli z nich pomerne zaujímavý bič). Z pôvodnej zostavy zostal v kapele opäť iba jeden pôvodný člen a to spevák Dave Hill. Čo sa členov týka, tak je možno zaujímavé, že v kapele pôsobili rovno traja bývalí členovia hardcore/d-beat legendy Discharge – Les Hunt, Nick Bushell a Steve Brookes. Spojitosť by som hľadal zrejme v zemepisných šírkach, pretože Discharge pochádzajú zo spomínaného Stoke on Trent.
https://www.youtube.com/watch?v=6D1KdcjB0Nw&t=959s
Girlschool medzi vianočnými sviatkami v rámci spomienky na Lemmyho odohrali koncert v bratislavskom Randal Clube. A spojitosť s Lemmym a jeho
kapelou je viac ako veľká. Každý asi pozná splitko Motorhead/Girlschool – St. Valentines Day Massacre (1981), kde Motorhead nahrali skladbu Emergency od Girlschool a Girlschool zase Bomber od Motorhead. A taktiež spoločnými silami ešte dali dokopy vec Please Don´t Touch pod hlavičkou Headgirl. Jediný z tej klasickej zostavy Motorhead, Philthy Taylor tam nehral, pretože si zlomil stavec na krku. No, bol to divočák. Ale späť k samotným Girlschool. Neviem či ide o prvú, ale minimálne je to jedna z úplne prvých čisto ženských kapiel. Vznikli v roku 1978, ale fungovali už predtým pod menom Painted Lady. Z pôvodnej zostavy v kapele stále figuruje Denise Dufort (bicie) a Kim McAuliffe (spev, gitara). Tieto dve ešte dopĺňajú Tracey Lamb (basa) a Jackie Chambers (gitara). Stratou bolo, keď v roku 1983 odišla gitaristka Kelly Johnson a ešte väčšou stratou bolo, keď v roku 2007 zomrela na rakovinu. Minulý rok oslávili štyridsaťpäť rokov fungovania novým albumom, ktorý nesie priliehavý názov WTFortyfive? Takže baby, na ďalších štyridsaťpäť rokov minimálne!
https://www.youtube.com/watch?v=8TWOOEqOU0s
Možno sú dva albumy pre kapelu, ktorá vznikla v roku 1981 dosť málo, alebo si to aspoň zaslúži vysvetlenie. Tak to teda vysvetlím. Tytan vznikli v roku
1981 a mali to celkom našliapnuté. Ale v roku 1983 sa rozpadli. Na scénu ich opäť priviedol až festival Keep It True v Nemecku. V roku 1985 ale vyšiel ich debutový album Rough Justice. Ako je to možné? No jednoducho vyšiel dá sa povedať posmrtne. A my môžeme za to rozhodne ďakovať. Poriadne neskôr, o dvadsaťdva rokov neskôr, teda v roku 2017 vyšiel jeho nasledovník Justice:Served, ktorý pokračuje zhruba tam, kde jeho predchodca skončil. Z pôvodných členov zostal opäť už iba jeden posledný mohykán (alebo v tomto prípade Titán) Kevin Riddles (ex-Angel Witch, Samson…), ktorého v aktuálnej zostave doprevádza parta hudobníkov, ktorá má za sebou pôsobenie alebo spoluprácu s menami ako Grim Reaper, Dennis Stratton, Lionheart… A taktiež, keď nahliadnete do toho dlhého výčtu hudobníkov, ktorí prešli kapelou, tak narazíte aj na také osobnosti typu Les Binks (nahral debutový album a predtým nabúchal Stained Class a Killing Machine od Judas Priest), Simon Wright, ktorý si urobil meno u AC/DC, či Dio, alebo Steve Mann (Michael Schenker).
https://www.youtube.com/watch?v=UcoIcE5UGis
Pretože som až ročník 1990, tak som logicky nemohol zažiť túto kapelu v plnej sile, keďže sa oficiálne rozpadli v roku 1988. A meno Grim Reaper mám
spojené najmä s ich spevákom Steveom Grimmettom (neskôr pôsobil napríklad v Onslaught v takom ich prístupnejšom období albumu In Search of Sanity). Práve táto osobnosť skončila tak dosť smutne. V roku 2017 mu museli amputovať nohu po nejakej agresívnej infekcií a v roku 2022 nakoniec Steve zomrel. Ako som už spomínal, tak Grim Reaper sa rozpadli v roku 1988 a za tých necelých desať rokov aktivity nahrali tri albumy a z môjho subjektívneho pohľadu je asi najkvalitnejší hneď ten prvý See You In Hell z roku 1983. Steve Grimmett sa vrátil k téme Grim Reaper v roku 2006, kedy zaradil svoje meno k menu kapely a tak vznikli Steve Grimmett´s Grim Reaper. Samozrejme išlo jednoducho o dôvod z právnického hľadiska, aby sa na neho nezniesla nejaká neželaná žaloba z radov jeho bývalých spoluhráčov (podobne to je napríklad v prípade Pungent Stench a mnohých ďalších). Každopádne Steve Grimmett´s Grim Reaper nahrali ďalšie dva albumy – Walking in the Shadows (2016) a At the Gates (2019), ktoré sa pokojne môžu zaradiť k trojici albumov pôvodných Grim Reaper, pretože idú presne v tej istej koľaji.
https://www.youtube.com/watch?v=KXJwtd-WGbA
Blitzkrieg je kapela s ktorou som sa (ako s veľa ďalšími zo škatuľky NWOBHM) zoznámil ako malý cucák vďaka albumu coververzií od Metallicy –
Garage Inc. No a tam bola skladba Blitzkrieg (logicky od kapely Blitzkrieg). Tak ako v prípade ostatných kapiel som začal pátrať a dopátral som sa. Blitzkrieg pôvodne situovaní do mesta Leicester (fanúšikovia futbalu isto stále spomínajú na sezónu 2015/2016 a nečakaný titul miestneho klubu) položili kameň neskoršej kariéry koncom sedemdesiatych rokov ešte pod menom Split Image, aby sa v roku 1980 premenovali na Blitzkrieg (čo bola zrejme zásluha nástupu speváka Briana Rossa do radov kapely). Vydali zopár demo nahrávok a rozpadli sa. O pár rokov neskôr Brian Ross znovu postavil kapelu a konečne vyšiel debutový album A Time of Changes (1985), ktorý bol plánovaný ešte pred rozpadom. V čase, keď boli Blitzkrieg takpovediac odsunutí na druhú koľaj, Brian Ross figuroval ešte v kapelách Satan (mimochodom, tam je doteraz), Avenger a Lone Wolf. A scenár z prvých rokov kapely sa v istých časových intervaloch opakoval aj v neskorších rokoch. Čiže sem-tam album a šlus. Kapela sa tak nejako viac ustálila až v novom miléniu. Okrem toho extrémneho počtu hudobníkov, ktorí prešli kapelou je zaujímavé aj to, že v kapele je rozrastený klan Rossovcov, pretože na gitaru hrá Brianov syn Alan.
https://www.youtube.com/watch?v=aK95n93dCMw
A dnešné rozprávanie skončím opäť vo viac okultných a doomových vodách (lepšie by možno sedelo nejakých močiaroch). Meno kapely Pagan Altar
možno nemá až taký cveng ako množstvo z tých doteraz spomenutých, ale ide o rozhodne skvelú kapelu. Pagan Altar založil Terry Jones (nie ten herec z Monty Python, aj keď aj to spojenie by rozhodne bolo zaujímavé) so svojim synom Alanom (vidíte tú paralelu s Blitzkrieg?) na konci sedemdesiatych rokov. V ére o ktorej tu je hlavne reč, teda v osemdesiatych rokoch, Pagan Altar nahrali iba demo a zľahla sa po nich zem. Toto demo bolo znovu vydané v deväťdesiatych rokoch s prívlastkom ich debutového albumu. Pagan Altar sa znovu vydali k šíreniu osvety okultizmu a čarodejníctva v roku 2004, čoho výsledkom bol album Lords of Hypocrisy (2004), na ktorom boli skladby napísané ešte hlboko v osemdesiatych rokoch. V rýchlom slede prišli ešte dve nahrávky – Judgement of the Dead (2005) a Mythical & Magical (2006). V roku 2015 zomrel poznávací znak kapely, teda spevák Terry Jones na rakovinu, ale ešte pred svojou smrťou rozrobil album, ktorý mal niesť meno Never Quite Dead. Tento album sa nakoniec dostal von v roku 2017 pod názvom The Room of Shadows. Pagan Altar stále fungujú a post speváka po Terrym Jonesovi zobral Brendan Radigan (tento borec je naozaj rozkročený medzi rôznorodými štýlmi, stačí mrknúť na jeho kapely Battle Ruins, Battering Ram, Torture Chain…).
https://www.youtube.com/watch?v=1-9rcger1TA
