Poznáte to, keď náhodou kliknete na nejakú prkotinu a potom vám algoritmus neustále vyhadzuje (resp. vás skôr otravuje) stále niečo podobné. Toto sa mi
stalo nedávno a Facebook mi ponúkal reklamu na nejaký festival na Duchonke, kde majú hrať Desmod, Turbo a ja neviem ešte kto. Niekde pod týmito kapelami svietilo aj meno Funus. Tak si hovorím, že popri tamtých kapelách bude old school death metal Funus ako päsť na oko. Lenže to sú iba nejakí menovci. Úprimne, odľahlo mi. Nie, že by som kapele neprial, aby si našla publikum aj na iných teritóriách (hehe). Každopádne už je to nejaký mesiac, čo mi na poličku pristálo v podstate debutové EP (no, môžeme k tomu v pohode prirátať ešte demo z roku 2020) Onen Svet (limitovaná edícia z polovičného satanského nákladu, čiže 333). No a pretože sa k písaniu nových recenzií akosi ťažko odhodlávam, tak prišiel k tomu ten správny čas až teraz.
Funus vznikli niekedy v predpandemickom roku 2019 (čo bolo pre kapelu asi to najhoršie možné načasovanie) a v pôvodnej zostave figurovala napríklad aj naša redakčná kolegyňa Petra. Na jeseň roku 2020 vyšlo vyššie spomínané demo na kazetovom formáte, no a odvtedy sme čakali na nejaký nový prírastok. Ten dorazil začiatkom tohto roku, no a miesto Petry už prebrala Tereza (ex-Beton). Ale aby sme sa ešte trošku prehrabali históriou a personálnymi rošádami, tak v kapele nájdete aj členov Sperm of Mankind, Cynthoryn a nejaký čas zaskakoval za Roxora na poste speváka aj Zdeno z Dysanchely. Onen svet ešte nahrával za bicími Šuhaj, ale toho by ste už v zostave kapely hľadali márne, pretože aj na tomto poste už svieti nové meno a to Andy (Pothead, ex-Byč…). No takže zhruba takto.
Náplň placky menom Onen Svet tvoria štyri skladby na ploche necelej štvrť hodinky. Takže sa tento materiál pomerne ľahko fixuje niekam medzi mozgové hemisféry. Funus som videl naživo iba raz (ak sa nemýlim, ale tých koncertov zase nenavštevujem v poslednom čase až toľko, aby som si niečo nepamätal), niečo vyše roka dozadu v Nitre. Tam mi dosť imponoval taký ten valivý death metal na spôsob Bolt Thrower. Tu z tohto materiálu ho až
toľko necítim. Ale zase je to taká prechádzka celým celým zábavným parkom death metalu. Takým parkom akým bol Jurský park. Tu a tam sa vám niečo snaží odkusnúť kus ruky, eventuálne vás udupať do zeme. Príkladom budiž hneď úvodná Hurikán na Vatikán (apropo všetky texty sú v slovenčine, za čo udeľujem jedno veľké plus). V úvode zahrajú na takú „kostrbatú“ nôtu (v dobrom slova zmysle) možno až fínskeho death metalu a takých kapiel ako napríklad Demilich a hneď za tým dostaneme prefackanie v podobe niečoho ako keby vytrhnutého odniekiaľ z diskografie povedzme Benediction. A takto sa dá chodiť od skladby ku skladbe a pomenovávať isté úseky, ktoré vám vedia pripomenúť niečo z prvej death metalovej ligy. Ale Funus to vedia spojiť dokopy nejakým tým svojim vlastným slizom, ktorý to drží pekne pokope a daná skladba pekne zmutuje do počúvaniahodnej podoby (podobne ako v tom Jurskom parku, keď dopĺňali chýbajúce častice DNA a v podstate tvorili rozkošných smrtonosných mutantov). A to platí pre všetky štyri skladby. Najviac mi ale sedia posledné dve a to Lykan a titulná Onen Svet. Či už hudobne, ale aj textovo. Lykan už podľa názvu rozpráva o chlpatej potvore, ktorá má slabosť pre spln mesiaca (až mám chuť pustiť si nejaký vlkodlačí horor), ale poriadne mi mučí hlavu ten úvodný riff, ktorý akosi nemôžem identifikovať, kde som ho už počul, resp. čo mi tak veľmi pripomína. No a Onen Svet. Tu je text venovaný asi tej najprevarenejšej téme a to odchodu z tohto sveta. Ale ja sa v tom stále vyžívam, takže pokojne mi servírujete niečo také aj naďalej. No a tu je asi z celého albumu najviac cítiť príklon k takému tomu Bolt Thrower feelingu.
Obal albumu je dielom Janky Varadyovej a.k.a. Jany Vé, ktorá už pracovala napríklad pre Mordum, či Melancholy Pessimism a začína sa profilovať ako číslo jedna medzi domácimi umelcami inklinujúcimi k extrémnym štýlom (taký malý domáci Dan Seagrave, hehe). No a v tomto konkrétnom dielku vidíme asi bedákajúce duše, ktoré priťahujú žiar pekelného ohňa (aspoň teda môj výklad toho, čo tam vidím).
Nuže a som na konci. Tieto štyri skladby beriem stále ako taký silný nádych pred nejakým prichádzajúcim fullkom. V podstate tu nie je čo vytknúť. Evidentne si kapela dala záležať. Či už zvuk, obal, alebo aj samotné skladby sú v poriadku a určite dokážu prejsť aj prísnejšími merítkami ako mám nastavené ja. Nič iné nezostáva ako len stočiť gombík volume poriadne doprava a zhúknuť – Hurikán na Vatikán! (hehe)
