Jeseň, ako ročné obdobie je ideálnou kulisou k smutným melódiám a melancholickým náladám doom metalového žánru. Ak ma pamäť neklame, historicky druhá zastávka Paradise Lost v Bratislave bola preto ideálnou príležitosťou pre všetkých milovníkov „pomalého“ metalu. Ja sám som ich premiéru v roku 2017 (vtedy v Randáli) zmeškal. Bol som preto zvedavý, či dôjde ku potvrdeniu, alebo vyvráteniu chýrov o kolísavej kvalite koncertných výkonov hlavnej hviezdy večera.
Začínalo sa, ako je na akciách Obscure Promotion už dobrým zvykom, presne podľa plánu. Pred už pomerne dosť zaplnenou sálou začínal nový objav Nuclear blast a zároveň stajňoví kolegovia Paradise Lost, francúzski Hangman’s chair. Krivdil by som im, keby som tvrdil, že ich tvorba, pohybujúca sa kdesi na pomedzí post rocku a doom metalu nemala svetlé momenty. Celkovo mi ich set však splýval, čomu nepomáhal ani nie veľmi vydarený zvuk a nulová komunikácia kapely smerom k publiku. Všetky skladby sa niesli v približne rovnakom tempe a keď to už vyzeralo, že sa bude hrať svižnejšie, alebo sa objavila chytľavá melódia, či vokálna linka, veľmi rýchlo sa všetko vrátilo naspäť ku pomalým tempám a repetitívnym gitarovým plochám. Najviac by som asi vyzdvihol spievajúceho gitaristu, ktorého hlas síce nebol ničím špecifický, ale ku tejto muzike mi sedel a keby spieval do lepšieho materiálu, nemal by som ku jeho výkonu žiadne námietky.
Po zhruba trištvrte hodinke produkcie Hangman’s Chair a krátkej prestávke už prišiel čas na headlinera večera. Dobre naladení Briti začali mojou obľúbenou Enchantment, ktorá je vďaka klávesovému úvodu vhodná ako intro. Pokračovalo sa ďalej primárne skladbami z poslednej etapy existencie kapely, prekladanými osvedčenými položkami zo starších období. Najpočetnejšie bola logicky zastúpená posledná radová doska „Obsidian“, nezabudlo sa však ani na ostatné fázy kariéry. Nechýbali zásadné hity ako „Last Time, Say Just Words“, či prastará „As I Die“. Zvuk, asi ešte zotrvačnosťou po predkapele, nebol zo začiatku najlepší. V priebehu večera sa však, postupne všetko na dobré obrátilo a pri spomínanej „Say Just Words“, ktorá uzatvárala hlavnú časť koncertu, už bol zvuk podstatne lepší, aj keď nie dokonalý. Po ďalšej krátkej pauze musel ešte 
samozrejme prísť na rad obligátny troj-skladbový prídavok, v ktorom ma potešila najmä ďalšia z mojich obľúbených skladieb a to „Embers Fire“ z albumu „Icon“. Je vecou individuálneho vkusu každého fanúšika, ktoré obdobie v histórii britskej legendy preferuje. Mne osobne, keďže mám najradšej obdobie od Icon, po dajme tomu eponymný album Paradise Lost, v setliste chýbalo viac skladieb z experimentálnejších čias kapely. Sklamaný som však nebol a určite by sa našlo veľa ľudí, ktorí ocenili setlist práve tak, ako bol postavený. V každom prípade išlo o vydarený večer v spoločnosti jedného z priekopníkov a aj v dnešnej dobe pilierov žánru.
Text – Smeth
Fotografie – Mrtvolka
Viac fotografií v albume na FB – TU
