Pamätám si nejakú takú pofidérnu reportáž na TV Nova spred x rokov, ktorá sa akože venovala metalovej hudbe. Pri bode menom thrash metal ma
pobavilo, že ho opisovali ako „neznesiteľne rýchlu hudbu so spevom, ktorý pripomína zvracanie“. Naozaj erudovaný názor. Keď dáme stranou takéto povrchné pohľady a pozrieme sa na thrash metal očami fanúšika (no hej, som skôr taký zdochýňajúci vyplavený kapor, ktorý sa zmieta na brehu v blate death metalu a grindu, ale thrash metal si ma z tohto blata do tejto podoby vyformoval ako ruky Patricka Swayzeho a Demi Moore nejakú misku na hrnčiarskom kruhu vo filme Duch), tak samotný žáner sa z geografického hľadiska delí hlavne na americkú (kapely z Bay Area atď.) a nemeckú (teutonickú) vetvu. A práve tej druhej menovanej sa budem v nasledujúcich (a nebude ich málo) riadkoch venovať. Keď dávam dokopy takéto obsiahlejšie články, tak ma k nim väčšinou niečo musí spontánne nakopnúť. V tomto prípade to bola taká zaujímavá kompilácia, ktorú vydávajú na jeseň tohto roka Sodom, kde sa formou znovu prehrania spomína na každý jeden album z ich bohatej diskografie a taktiež to, že sa chystám k našim severomoravským susedom na koncert Assassin (ak sa nič neskazí, lebo vieme ako to teraz v podstate so všetkým chodí… edit. skazilo sa…). Nemecký thrash metal je pojem a jeho zhrnutie bude vcelku obšírne. Napriek tomu mi je už hneď v úvode jasné,
že určite nedokážem zmapovať všetko, čo stojí (resp. stálo) za pozornosť a tu dávam priestor aj vám, ktorí sa tu začítate, o nejakú formu interakcie, alebo pripomenutie, či tip na kapelu, ktorá by vám v tomto súpise mohla chýbať.
Taká hlavná tepna, ktorá tvorí základ tohto článku a z ktorej budem odbiehať k o niečo menším cievam, je tzv. veľká germánska trojka (ja viem, že k nim niekto začal od istého času radiť aj Tankard, ale stále mi to príde iba ako nejaký marketingový ťah, aby sa mohli porovnávať obe strany Atlantiku vo vyrovnanom počte), teda Kreator, Sodom a Destruction.
Osobne som ročník 1990, takže logicky éru počiatku osemdesiatych rokov nemám odžitú na vlastnej koži, ale mám vcelku dobrú predstavivosť. Takže máme tu prvú polovicu ôsmej dekády minulého storočia. Tvrdej hudbe vládnu kapely NWOBHM na čele s Iron Maiden, Judas Priest a Saxon s ich megalomanskými pódiovými show, na siedmu pekelnú bránu vybuchuje hulvát Cronos s jeho pekelnými parťákmi Mantasom a Abaddonom pod hlavičkou Venom, na britských ostrovoch sa okrem toho nadychuje k frontálnemu útoku druhá vlna ešte ostrejšieho punku reprezentovaná kapelami ako The
Exploited, Discharge, či GBH a nad tým všetkým sa vznáša na „jemnom“ drogovom obláčiku nábojnicovými pásmi opásaný Lemmy so svojimi Motorhead. Toto všetko sú základné ingrediencie do toho sýteho pokrmu, ktorý nasýtil nejeden hladný krk s apetítom po stále väčšom hudobnom extréme. Thrash metalu ako takému (aj keď nie ešte pod týmto názvom) dala zrejme formu Metallica. Syn dánskych rodičov (a tatka známeho tenistu), puberťák s akné z rodiny možno až s prívlastkom náboženského fanatizmu, nezvládnuteľný „zrzek“ (neskôr nahradený komiksami posadnutým nerdom) a tak trošku nad vecou sa stále pohybujúci hippisák. V podstate zvláštna kombinácia. Nebudem tu rozpisovať celú históriu Metallicy, pretože to je zbytočné a pre náš príbeh zase až nie tak dôležité. Čo je dôležité je to, že po deme No Life ´till Leather splodili album Kill ´Em All, ktoré svojou surovou animálnou agresivitou rozsvietilo tie povestné žiarovky nad hlavami mnohým podobne zmýšľajúcim týpkom a nenápadná žánrová vlnka sa pomaly začala dvíhať a naberať na sile. Do toho postupne vznikali (alebo teda už samozrejme fungovali, len sa tak akosi zgrupili) všetky tie kapely ako Slayer, Exodus, Anthrax, Overkill, Testament, Megadeth… Vždy sa mi páčili v dobrodružných filmoch také zábery na mapu a na nej lietadlo, ktoré niekam smerovalo a značilo svoju cestu (viď séria filmov Indiana Jones). Takúto predstavu mám aj teraz a leteckým záberom sa presunieme z amerického vnútrozemia do toho nemeckého. Podobná grupa uhrovitých pubertálnych máničiek žila samozrejme aj tu a pod vplyvom vyššie uvedených kapiel britskej školy začala zakladať hudobné telesá. Najmä Venom je cítiť z prvých nahrávok Sodom a Kreator na sto honov.
Takže začneme u tých zrejme najväčších, teda u Kreator. Kapela z Essenu, ktorú dali dokopy Miland „Mille“ Petrozza, Jürgen „Ventor“ Reil a Roberto
„Rob“ Fioretti. Ako tomu tak býva, tak v začiatkoch kapela niekoľkokrát zmenila meno. Z Tyrant na Tormentor a z Tormentor na konečných Kreator. V tom čase bolo všetkým zúčastneným zhruba sedemnásť rokov a v ich mladíckych hlavách určite netušili, čo sa im podarilo nakopnúť. Pod menom Tormentor dokázali zbuchnúť niekoľko demo nahrávok, ale zlom prišiel v roku 1985, keď nahrali debut Endless Pain. Placka napchatá hitovkami, ktoré si držia miesto v setliste aj takmer o štyridsať rokov neskôr. Len námatkou – Total Death, Storm of the Beast, Tormentor, Flag of Hate… Na striedačku si tu v skladbách svoje vokály prehadzujú Mille a Ventor. Tento trend spievajúceho bubeníka postupne slabol, až myslím, že na Extreme Aggression úplne odišiel do stratena.
https://www.youtube.com/watch?v=Smv2Amw1maE
Ako sa začínalo v Gelsenkirchene? No proste dosť podobne. Osemnásťročný Thomas „Tom Angelripper“ Such ostrihaný podľa hrnca (vždy ma ten jeho účes zo začiatkov éry Sodom fascinoval) spolu s Frankom „Aggressorom“ Terstegenom jednoducho založili kapelu do ktorej sa im postupne podarilo naverbovať kvantum mien, ktoré prišli a zase odišli. Taký bol však aj osud samotného Aggressora, ktorý sa porúčal po demách Witching Metal a Victims of Death. Keď sa povie starý Sodom, tak sa mnohým vybaví pred očami postava kata s červenou maskou a riadnym mečom v ruke. Presne tak vyzerá obal legendárneho EP In the Sign of Evil, za ktorým stojí zostava,
ktorá natŕhala prdele, teda Angelripper, Josef „Grave Violator“ Dominik a Christian „Chris Witchhunter“ Dudek (zomrel v roku 2008). Ešte niekedy predtým ich videl na koncerte vo Frankfurte, kde hrali spolu s Tankard a Destruction, Manfred Schütz z vydavateľstva SPV GmbH a povedal im vetu, ktorú by mohli tesať do mramoru: „Chlapci, ste až tak zlí, že dokážete predať veľa nahrávok.“ Možno na tom aj čosi bolo. Chvíľu po In the Sign of Evil prišiel rad na právoplatný debut, ktorým bol pekne krvavý (samozrejme iba na obale) Obssessed by Cruelty. A opäť sa to nezaobišlo bez zmeny zostavy. Grave Violator bol odfrnknutý preč a jeho miesto zaujal Michael „Destructor“ Wulf (neskôr sa pridal na skok ku Kreator a žiaľ v roku 1993 zomrel pri nehode). Z debutu vyčnievali silné kúsky ako Deathlike Silence (nie náhodou niesol toto meno aj Euronymov label), Proselytism Real, titulka, alebo Pretenders to the Throne. Album bol nahratý dvakrát. Pôvodná verzia sa nepáčila vydavateľstvu a tak sa z berlínskeho štúdia cestovalo kúsok pri Norimberg. Na novej verzií sa pridala skladba
After the Deluge a aj v tomto krátkom časovom úseku prišlo ku zmene zostavy, pretože gitary na druhej verzií nahral Uwe „Ahäthoor“ Christoffers (ešte predtým hral v Darkness pod prezývkou Daamager… pred pár týždňami však taktiež zomrel).
https://www.youtube.com/watch?v=plk2bK1-FLc
https://www.youtube.com/watch?v=ReDCqZhteS0
No a do tretice počiatky Destruction. Prapôvodná zostava v sebe čítala mená Marcel „Schmier“ Schirmer, Michael „Mike“ Sifringer, Thomas „Tommy Sandmann“ Senmann a Ulf Kühne, ktorý sa však za mikrofónom dlho neohrial, pretože sa dostal do „krížku“ s Mikovou priateľkou. Takže nám zostala trojica Schmier, Mike a Tommy, ktorá drtila čo im prišlo do cesty. Najmä teda asi železiarstva, pretože toľko reťazí a podobných propriet, ktoré na nich môžeme vidieť z tejto doby, to je vcelku unikát. Sám Schmier na tento imidž spomína takto: „Nezabudnem, keď som raz oblečený v plnej thrashovej poľnej prišiel na pohreb môjho starého otca. Otec príšerne zúril, až som mal miestami pocit, že budú miesto jedného pohrebu na programe dva. Dnes už jeho terajšiemu hnevu trochu rozumiem.“ Mimo tejto výrazovej funkcie dupli na plyn najmä v tej hudobnej a na deme Bestial Invasion of Hell nájdeme skladby, ktoré sa v rôznych obmenách objavili na neskorších albumoch a kapela ich rada hráva do dnešných dní. Len Schmierov vokál ešte netlačí tak na pílu ako sme tomu zvyknutí neskôr. Ale to sa čo
nevidieť vykryštalizovalo. Napríklad hneď na nasledujúcom EP Sentence of Death. A pri pohľade na ten obal vám musí byť jasná tá pripomienka o železiarstve (mimochodom, porovnajte obal Sentence of Death s o pár rokov mladším obalom I.N.R.I. od brazílskych Sarcofago a hneď budete asi vedieť, že ktorá bije). Zvuk tu je už diametrálne iný (rozumej lepší) a z celkovej atmosféry idú chlpy hore (v dobrom slova zmysle). Plynule môžeme prejsť k debutu Infernal Overkill (1985). Už výjav na obale dáva na známosť, že tu bude hrať peklo prím. Dopraskaná lebka sa stala podobným maskotom kapely ako neskôr Mad Butcher v jeho krvavej zástere. A to priehrštie evergreenov, ach… Invincible Force, Death Trap, Tormentor, Bestial Invasion… Tu niet čo dodať. Pri Thrash Attack pozorné ucho zachytí citeľnú inšpiráciu Metallicou. Ústredná trojica v starých časoch proste vedela ako na to.
https://www.youtube.com/watch?v=rJGzBxjYI_g
https://www.youtube.com/watch?v=ifDbePXWW68
Tu si môžeme urobiť pomyselnú čiaru. Iste ste si všimli, že som pri každej kapele skončil rozprávanie pri debutovom albume. To je taký míľnik za ktorým každá banda tak cieľavedome mieri. Takýchto čiar urobím ešte niekoľko. Teraz sa nám naskytá priestor na nahliadnutie za hradby tejto, nazvime to, aristokratickej pevnosti nemeckého thrash metalu. Mimo týchto veľkých mien sa vyrašilo množstvo „menších“
kapiel ako zdravotných ťažkostí po kyslom daždi. Menších je v úvodzovkách, pretože nasledujúce kapely sa dajú onálepkovať prívlastkom legendárne. Len proste za vedúcou trojkou vždy trochu na niektorom poli trochu strácali (či už sa rozpadli na nejaký čas, menili sa členovia nie zrovna ku prospechu veci, alebo len proste nemali šťastie, či im chýbala taká buldočia povaha, aby sa pretlačili na ešte vyššiu úroveň). Ale ide tiež o kapely takého prvého sledu nemeckého thrash metalu, čiže si ich na historickej tabuľke zaradíme do prvej polovice osemdesiatych rokov.
Začneme v Aachene. Hneď skraja osemdesiatych rokov sa tu sformovala kapela Holy Moses. Ide o najstaršiu kapelu v tomto rozbore. Napriek tomu sa debutu Queen of Siam dočkali až v roku 1986, čiže o niečo málo neskôr ako vedúci triumvirát. Do spomínaného roku 1986 zásobovali undergroundovú komunitu početnou hŕbou demo nahrávok. Už pri pohľade na kapelu je jasné, že najvýraznejším členom súboru bola a aj je speváčka Sabina Classen (rovnaké priezvisko so známym producentom Andym Classenom nie je náhodné, títo dvaja spolu kedysi tvorili manželský pár a Andy bol do roku 1994 gitaristom Holy Moses). Po prvýkrát predviedla svoj ostrý vokál na treťom deme Satan´s Angel a odvtedy sa stala poznávacím znamením kapely. Dá sa o nej hovoriť ako o priekopníčke agresívneho ženského spevu, pretože aj keď sa ženy predtým pohybovali na
rock/metalovej scéne (Lita Ford, Doro, Girslchool…), tak žiadna z nich netlačila tak na pílu ako Sabina (v civilnom povolaní psychoterapeutka, kto by to bol povedal…). Takže kde by bez nej boli všetky tie Angely Gossow, Fernandy Liry, či Allisy White-Gluz. Holy Moses nahrali šesticu albumov, keď sa chvíľu po vydaní Reborn Dogs rozhodla Sabina odísť. Medzitým založila s členmi Warpath kapelu Temple of the Absurd, ktorá mne príde ešte o niečo agresívnejšia ako jej domovská kapela (tak trochu panterovské riffy napríklad). Samotní Holy Moses nahrali v podstate bez Sabiny album No Matter What´s the Cause, kde sa hlavného vokálu chopil Andy Classen a basgitary americký dlháň Dan Lilker (Nuclear Assault, ex-Brutal Truth, ex-Anthrax…). Následne sa Holy Moses rozpadli. Návrat, už aj so Sabinou, ale bez Andyho, prišiel na prelome milénií a od tej doby kapela ide bez zastávky ďalej a diskografiu obohatila o päť albumov.
https://www.youtube.com/watch?v=JZR6lrA1LfA
https://www.youtube.com/watch?v=Sqe65daB5R8
Neďaleko Essenu (áno, rodisko Kreator), v meste Velbert položila svoje základy ďalšia prastará thrashová kapela. Living Death kapela, ktorá bola napichnutá na dve infúzie s menami thrash a speed metal. Šponovky zarezané do miest, ktoré sa slušne dajú iba ťažko opísať, biele tenisky a sem tam nejaký ten sťahovák. Toto si predstavím, keď sa povie meno Living Death. A ešte debutový album Vengeance of Hell s
takým až trošku voivodovským obalom. Ten im priniesol popularitu a oni fanúšikom ďalšiu porciu muziky. Po albume World Neuroses zostali v kapele iba bratia Kelchovci. Ostatok sa porúčal a ako to poznáme aj z niektorých prípadov v súčasnosti, tak ani jedna zo strán sa najprv nechcela vzdať pôvodného názvu. A tak istý čas fungovali dve kapely totožného mena, čo spôsobovalo celkom zmätok. Nakoniec odídenci ustúpili a zmenili si meno na Sacred Chao (vydali iba jedno EP v roku 1989). Samotní Living Death, resp. bratia Kelchovci doplnili zostavu (za bicie usadol Frank Ulrich, neskôr hral v Holy Moses, či Grave Digger) a vydali ešte jeden album, čím sa vlastne kapitola Living Death uzavrela.
https://www.youtube.com/watch?v=z8ng8odj0fQ
Narazili sa sudy, krígle sú čisté, smäd zrejme neuhasiteľný. Je asi jasné, že sa dostávame k Tankard. Títo pivní fajnšmekri a futbaloví fanúšikovia vtrhli na scénu v roku 1983, o rok neskôr mali na konte demo a rok 1986 si všetci pamätajú ako rok, keď prišiel na svet album Zombie Attack. Vlastne, prvé tri albumy, čiže Zombie Attack, Chemical Invasion a The Morning After, by mohli byť vo vitríne a pod nimi cedulka s nápisom kult. Ja si o tom síce myslím trošku svoje, ale to je môj problém. Vždy mi prišli iba ako taký tvrdší Alkehol. Ale proti gustu… Veď to poznáte. Nedávny koncert na Obscene Extreme mal ale poriadnu dávku energie, to poprieť nemôžem. Ak by sme si dali
teda vedľa seba Big4 a ich nemeckých kolegov, tak Tankard sú na rovnakej pozícií ako Anthrax. Zo spomínaných zoskupení sú vlastne takí najmenší a obe kapely dodávajú do svojho thrash metalu jeden prvok, ktorý u ostatných kapiel ide bokom a to je humor. Stačí pozrieť na obaly albumov, alebo samotné názvy skladieb. A ak sa obzrieme po scéne, tak nájdeme celkom veľa klonov, ktorým sa práve zapáčil tento ich neviazaný a uvoľnený štýl.
https://www.youtube.com/watch?v=wihvpom11zI
Morbid Angel, Dark Angel, Heretic Angels… Neviem ešte koľko kapiel vás napadne v spojitosti so slovíčkom Angel. Asi ich bude dosť. V zozname by nemalo chýbať ani meno Iron Angel. Títo „andelé“ išli na to z melodickejšej strany. Povedzme na spôsob Angel Dust (o nich ešte bude reč), či Helloween niekde okolo Walls of Jericho. Kariéru tejto kapely poznačili neustále rozpady (ako som spomínal vyššie). Preto za takmer štyridsať rokov nahrali iba štyri albumy. Ako je tomu u mnohých kapiel, tak
aj v prípade Iron Angel je tým najerbovnejším hneď ten prvý skraja, čiže Hellish Crossfire (existuje aj kapela totožného mena, neskôr sa dostanem aj k nej).
https://www.youtube.com/watch?v=HIYKxKEXwhA
Doteraz som menoval kapely, ktoré zrejme aspoň z počutia pozná každý, kto sa aspoň trochu potkol o thrash (speed) metal. Ale schválne, kto pozná kapelu Minotaur? Trošku zapadnuté a zabudnuté meno thrashovej scény osemdesiatych rokov. Vypínač ich snaženia dali do chodu už v roku 1983 a po silnej sprche demo kaziet sa v roku 1988 z pokojnej hladiny vynoril album Power of Darkness. Pre fanúšikov Protector, S.D.I., či ranných Kreator ako stvorený. Je určite škoda, že na extrémne dlhú dobu aj posledný. Rovnako ako v prípade Iron Angel prišlo k sérií rozpadov a comebackov, ktoré nenarobili teda dobrotu. Rehabilitácia prišla až v roku 2009 v podobe albumu God May Show You Mercy… We Will Not. Kapela stále funguje a zápisky z posledných rokov hlásia nejaké tie malé milé EP-čka. Takže bulvy na to.
https://www.youtube.com/watch?v=3_IN3pCzkeM
Už som niekde tam hore načrtol kapelu Angel Dust. Ja ich mám skôr zaškatuľkovaných ako takých heavy/power/speed súputníkov Helloween, Running Wild apod. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak aj v prípade tých dvoch kapiel tam niekde pod povrchom určitú dobu chrčal thrashový odér. V prípade Angel Dust bol do thrash/speed nálevu ponorený prvý album Into the Dark Past (1986). Od nasledujúceho albumu To Dust You Will Decay tam cítim vplyv možno Kinga Diamonda (tie chorály a tak) a to mi už akosi veľmi po chuti nebolo. Je pre mňa tak trochu prekvapením, že kapela už dvadsať rokov albumovo mlčí (ach, obal Of Human Bondage mám pred očami a uvedomujem si, že starnem, divné…). Snáď sa ešte niečoho nového dočkáme.
https://www.youtube.com/watch?v=eg-17oBxCIU
Dosť bolo vysokých vokálov. Do drsnejšieho sveta undergroundu nás surovo sotia Torment, presne ako kráľ Leonidas poslov do tej diery, čo mal za humnom. No nič, Torment je opäť meno, ktoré asi nepovie veľa každému, ale že je to kvalitný rachot o tom nemusíte mať pochýb. Jörn „Kannixxx“ Rüter je vlastníkom vydavateľstva Remedy Records (z tých známejších kapiel mali pod svojimi krídlami Necronomicon, Stormwarrior, alebo Negator), takže nieje pochýb pod akou vlajkou albumy
Torment vychádzajú. Za tie roky ich síce veľa nebolo, ak sa pozriete na debut Experience a New Dimension of Fear…, tak z obalu na vás zrejme dýchne závan púšte a Ace of Spades of Motorhead. Hudobne je tam Lemmyho tu a tam tiež cítiť, takže ja len toľko k tomu.
https://www.youtube.com/watch?v=xJgvv1WgtzU
Krvná pomsta, inými slovami Vendetta. Dobrý názov pre metalovú kapelu. Len keby tento nápad nedostalo toľko rôznych hudobníkov. Táto Vendetta pochádza z Bavorska a hrá (chvíľka napätia) thrash metal. Ich vznik sa datuje do roku 1984 a tak ako pri záplave ďalších kapiel prišla najprv hromada demo nahrávok. Prvé fullko vydali v roku 1987 a dostalo meno Go and Live… Stay and Die. Rok na to prišla podobne výbušná zmes menom Brain Damage. Na začiatku deviatej dekády odišla kapela do zdanlivého zabudnutia. Dvanásť rokov si dali pohov, až sa v roku 2002 dostali späť na mapu aktívnych kapiel. Zostal však pri tom už iba jeden pôvodný člen a to basák Klaus Ullrich. Od comebacku sa im podarilo nahrať ďalšie tri albumy a scénou sa pohybujú do dnešných dní.
https://www.youtube.com/watch?v=9x7PmRpygi0
Kapiel s menom Necronomicon (kniha mŕtvych napísaná šialeným Arabom Abdulom Alhazredom pôsobí na zástupy metalistov ako nočná lampa na roje komárov) existuje pomerne dosť. Mne sa v hlave vybavia ale hlavne dve a to kanadskí death metalisti (s výrazom Behemoth) a samozrejme starí nemeckí thrasheri (v septembri majú mimochodom dva koncerty na Slovensku). Podobne ako u veľa kapiel spomenutých vyššie (ale aj nižšie), aj v prípade Necronomicon zostal vodcom kapely jeden posledný pôvodný člen. Tentokrát je to spevák Volker Fredrich. Ja osobne som sa s Necronomicon zoznámil trochu neskôr, až pri albume Invictus (2012) a k tomu albumu mám tým pádom svojský vzťah. K starým albumom ako Necronomicon, Apocalpytic Nightmare, alebo Escalation som si až tak cestu nenašiel. Čo im ale vôbec neuberá na kvalite.
https://www.youtube.com/watch?v=Tq8d4RerC7A
Ľudia sa menia, kapely sa vyvíjajú. Toľko by asi stačilo povedať ku kapele Grinder (trochu zavádzajúci názov, všakže?). Zo šťavnatého thrash/speed
metalu sa o pár rokov neskôr prekotúľali k o niečo mainstremovejšie ladeného power/speed metalu. Netlačilo sa už tak na pílu. Ale netreba im to mať za zlé. Grinder vtedy zanikli a od roku 1992 prijali meno Capricorn. Z trojice albumov, ktoré stihli vydať ešte pod pôvodným menom je tu a tam cítiť vplyv Annihilator, Flotsam & Jetsam, či Metal Church. Čiže viac americkej, ako nemeckej školy thrash metalu. Ak by som mal ale vybrať jeden album ako ten reprezentatívny od nich, tak asi siahnem po dvojke Dead End. A preto ho vám aj sem prikladám.
https://www.youtube.com/watch?v=tiE5bF47GzE
Písal sa rok 2017, bol som na festivale Obscene Extreme a keďže to bol posledný rok, čo som aplikoval na sebe alkoholické nápoje, tak mi akosi ušlo, že na pódiu drtili svoj echt nemecký thrash metal Darkness (opäť nemýliť s tak trochu ujetou britskou, dajme tomu glam kapelou). Už sa opakujem, viem o tom, ale aj v prípade Darkness platí, že vznikli v roku 1984 (celkom plodný letopočet). A opäť sa šlo ako podľa nejakej šablóny. Do roku 1989 vydali tri albumy a v metalových čítankách o nich nájdete zmienku hlavne vďaka prvému albumu Death Squad (tak trošku klišé obal so zombie metalistami, ale sme aktuálne v polovici osemdesiatych rokov, takže je to v poriadku). Darkness sa na začiatku deväťdesiatych rokov rozpadli, po novom miléniu sa vrátili, o pár rokov na to sa premenovali na Eure Erben (pod týmto názvom vydali album Terror 2.0)
a nakoniec sa vrátili k pôvodnému menu pod ktorým na nich môžete aktuálne naraziť.
https://www.youtube.com/watch?v=F3a9_M2enac
https://www.youtube.com/watch?v=1ZnnCH_eu0w
Opäť moja malá retrospektíva. Prvá spomienka na túto kapelu sa mi vynára v spojitosti s časopisom Spark a rubrikou Ušní prúplach, kde niekomu dali ukážku z jediného albumu, ktorý táto kapela nahrala a to Malevolent Assaut of Tomorrow. Bolo to už dávno, takže si už nepamätám o koho šlo, ale viem, že nemal poňatia, čo je to za kapelu. Ja nie som hajzlík (no…) a prezradím vám to. Obkecávam tu kapelu Violent Force. Je škoda, že naozaj nahrali iba jeden album. Pod týmto albumom je podpísaný okrem iných aj skvelý bubeník Guido „Atomic Steif“ Richter (neskôr Sodom, Assassin, Holy Moses, Living Death…). V revolučnom roku 1989 sa rozpadli, aby sa po dvadsiatich rokoch dali znovu dokopy. Avšak žiadny nový materiál do dnešného dátumu nepribudol.
https://www.youtube.com/watch?v=BBELVUHBTTA
To by sme teda mali. Germánsky thrash metal sa raketovo odlepil zo štartového roštu a my sme počuli iba zapišťať gumy. V nasledujúcich rokoch sa thrash metal dostal na svoj vrchol, vzniklo ešte viac kapiel a tie už etablované nahrávali klasické albumy žánru. A presne o tom si povieme v ďalšej časti. Dostaneme sa až na prelom deväťdesiatych rokov, do momentu, keď umelecké nutkanie hudobníkov začalo vykúkať za vysoké múry žánru. Ale o tom nabudúce.
