Letné horúčavy, lesné požiare, sucho… Kde sa dá najlepšie pred všetkým týmto skryť? Predsa v mrazivom objatí oddelenia patológie. Smrad formaldehydu, precízna dezinfekcia všade naokolo a chlad. To znie ako rajská hudba pre všetky vaše zmysly. K tomu roztiahnuté záhradné kreslo, naliaty drink (vychladený ako inak, než v mraziacom boxe v ľadovom stisku nebožtíka) a túto idylickú atmosféru dotvárajúca hudba. Sú to zhruba dva roky, čo sa mi dostal do rúk debutový album kapely Pharmacist, ktorá sa obrátila v čase a priestore a zamierila si to niekam do Liverpoolu (resp. Ostravy) konca osemdesiatych rokov a začala vzývať staré nahrávky Carcass (resp. Pathologist). Prvý album Medical Renditions of Grinding Decomposition bol pre mňa ako zjavenie a točil som ho v tom čase neustále. Kapela rozhodne nezaspala (večným spánkom) na vavrínoch a v medzičase vychrlila šesticu splitiek (medzi inými aj s Expurgo, Fluids, či Golem of Gore) a nejaké to EP. Plnohodnotného nasledovníka sme sa dočkali až teda teraz v roku 2022 a moje nadšenie vzrastalo viac a viac, ako sa približoval dátum jeho vydania. Som z neho tak namäkko ako z jeho predchodcu? Odpoveď na to dajú nasledujúce riadky.
Musím sa priznať, že všetky tie splitká som nepočúval a tak som nevedel kam a či vôbec sa kapela nejako pohne na svojej púti potemnelými chodbami,
kde preblikujú rozbité neónky a na dverách na konci chodby visí nápis pathological goregrind. Istú indíciu mohol dať už obal, ktorý nezdobí iba jednoduchá koláž, ako tomu bolo minule (po vzore Reek of Putrefaction). Trošku sa s tým viac pohrali a ostatky nejakých neborákov uložili podľa trochu viac úhľadnejšieho a estetickejšieho vzorca. Dostala sa do podobných mantinelov aj samotná hudba? Keď na vás vybehnú úvodné tóny Accelerating Suppuration, tak si poviete, že všetko zostalo na pôvodnom mieste. Lenže chyba lávky, drahí pozostalí. To basové sólo som popravde nečakal (asi nejaký joeydemaiomanowarovský votrelec v štúdiu). Podobné prekvapenia pokračujú aj ďalej. Skoro až heavy metalové postupy a gitarové sóla (v Corpus Sonica ešte dajme tomu, ale to v Necromorph smrdí až pomaly Dream Theater) vcelku ozvláštňujú a tak nejako nadľahčujú celý goregrindový korpus (asi ako keď vmiešate do cesta bielkový sneh… hm, áno, to prirovnanie je presné). The Great Contractor zase drží pokope niečo ako pochodový rytmus. Titulná skladba odhaľuje aj čistý vokál (teda no, zbavený efektu, ale chrčí sa na spôsob Jeffa Walkera). Peroxide Engagement je zase pre zmenu akustická vybrnkávačka s melódiou nie nepodobnou zlovestnému úvodu South of Heaven od Slayer. Album uzatvára Nursery Aesthetics, ktorá na mňa pôsobí ako dve skladby v jednom. Zhruba do polovice sa drží goregrindu ako čert kopyta. Potom sa zlomí do svojej melodickejšej podoby a ja si nie som až tak istý, či je to veľmi dobre. Dokonca nám tu zaskrehotá aj vokál Adama Schnellenbacha (Accursed Womb…). Aby sme našli ale trošku vysvetlenie tých melodickejších vplyvov na albume, tak je treba uviesť, že na album nemalou mierou prispel gitarista Andrew Lee (z množstva jeho kapiel mi vlastne ani jedno meno veľmi nehovorí, ale hosťoval napríklad u Fetid Zombie, čo je projekt Marka Riddicka). V konečnom výsledku je dosť cítiť v porovnaní s debutom, že sa celková hudba a atmosféra posunula niekam inam. Ak by sme sa držali časovej línie vytýčenej Carcass, tak sme sa od hudobnej inšpirácie prvých dvoch albumov, teda Reek of Putrefaction a Symphonies of Sickness, posunuli niekam do medziobdobia Necroticism – Descanting the Insalubrious a Heartwork. Či je to dobre, alebo nie, to nechám na vás. Sympatické mi je, že kapela nestojí na jednom mieste. Na druhú stranu, snáď zo seba nebudú robiť druhých Gruesome, ktorí rekapitulujú kariéru Death.
So zvukovou stránkou nemám žiadny problém (to platilo už aj pri predchodcovi). Tentokrát sa celý nahrávací proces vrátane mixu aj masteringu sústredil do štúdia Voidlab v Tokyu (nemám ani poňatia o aké štúdio sa jedná, ale debutový album sa nahrával v štúdiu Apteka a celok sa dorábal práve vo Voidlabe).
Ako znie teda konečný verdikt? Až také nadšenie ako pri debute sa tentokrát u mňa nekonalo. Z čistokrvného patologického goregrindu (aký mi v kvalitnom prevedení v tom čase chýbal) sa presedlalo na hybrid starých Carcass s nemalým odklonom ku melódiám (také písomkové odkukávanie od suseda v lavici, že ako sa to ten viac ľúbivý rachot, ale stále s mŕtvolnou zatuchlinou, vlastne robí). To zase netreba brať ako nejaké vytýkanie. Ten materiál je pestrý s fúrou prekvapivých momentov. A nenudí, čo je v poslednom čase u mňa hlavné kritérium. Každopádne tento posun je citeľný a ja to beriem ako takú upútavku vecí budúcich.
