Meno Joe Petagno je samozrejme detailne známe najmä fanúšikom Lemmyho celoživotného diela, teda Motorhead. Už na ich debutový album im vytvoril
kultového maskota menom Snaggletooth a spolupráca medzi nimi trvala až po album Kiss of Death z roku 2006. O stvorení tejto kultovej postavičky povedal pred rokmi toto: „Snaggletooth bol vytvorený v roku 1975, do nie na neho veľmi pripraveného sveta. Mier a lásku nahradila nenávisť a vojna. Išiel som do knižnice v Chelmsforde, porozhliadnuť sa po nejakých zvieracích lebkách. Vytvoril som hybrid gorilej a vlčej lebky s nadrozmernými diviačími klami. Keď kapela uvidela výsledok, tak ich to vydesilo. Verte, alebo nie, ale v tých časoch ste nemohli dostať napríklad slušnú hotelovú izbu v tričku s týmto motívom. Značilo to totižto problémy.“
Joe Petagno sa narodil hneď 1. januára 1948 v americkom Portlande. Hovorí o sebe ako o samoukovi, aj keď navštevoval aj umeleckú školu v Los Angeles. Svoje diela tvorí old schoolovými technikami (akvarel, akryl, olej… v kombinácií s airbrushom). Do práce s rôznymi grafickými programami sa veľmi nehrnie, ale berie ich skôr ako nutné zlo. Dovtedy, kým sa stretol s Lemmym a svoj život posunul skôr smerom ku pomaličky nastupujúcej metalovej vlne, stihol vytvoriť niekoľko diel pre Led Zeppelin, Nazareth, či Hawkwind. No a my si tu zas a opäť rozoberieme desiatku albumov, vybraných mojim subjektívnym pohľadom. Nič viac dodávať netreba, poďme na to.
Abominator – Subversives for Lucifer (2001)
Túto kapelu si pamätám niekedy dávno zo Sparku, keď sa dal ten časopis čítať a bol pre mňa hlavným zdrojom informácií. Ešte si pamätám, že boli na dvojstránke so štýlovo spriaznenými Nemcami Mystic Circle (alebo to boli Bestial Mockery, už si nie som istý). Tam moje spomínanie končí. Abominator dal v roku 1994 dokopy bývalý bubeník Destroyer 666 Chris Volcano (a.k.a. Chris Broadway) a do dnešných dní v kapele funguje s parťákom menom Adrew Undertaker (a.k.a. Andrew Gillon). Teda funguje… Kapela je aktuálne uložená v hibernačnom spánku a hudobníci sa skôr venujú iným projektom. Cez Abominator sa prehnala celá plejáda hudobníkov s podivne drsnými pseudonymami (to ste si už asi stihli všimnúť). Stvorili päticu albumov (plus nejaké tie demá a kompilačky) a tým najvýraznejším je pravdepodobne práve Subversives for Lucifer z roku 2001.
https://www.youtube.com/watch?v=ZdXH0k2d4TM
Angelcorpse – The Inexorable (1999)
Už neexistujúca kultovka a čo je smutné, tak trochu na nich začína padať tieň zabudnutia. Aspoň teda mne to tak príde. Ja ich mám však vo svojom rebríčku riadne vysoko. Reč je o bájnych Angelcorpse. Kapela zavesila svoje logo po tretíkrát na klinec v roku 2017 a vyzerá to tak, že tentoraz naposledy. Zostali tu po nich štyri albumy a nebudeme klamať, jeden lepší ako druhý. Teda za predpokladu, že máte radi taký bohorúhačský death metal ála starý Morbid Angel s jemnou dávkou black metalu a nekonečnými blast beatmi. Joe Petagno namaľoval obaly pre dva ich albumy (dobre, aj pre živák Death Dragons of the Apocalypse) a ja som vybral ten mladší z tej dvojice, teda album The Inexorable (obal na Exterminate je síce tiež fajn, ale byť tam zamontovaná niekde hlava Snaggletooth, tak je to jasný obal pre Motorhead). Z obalu The Inexorable sála taká atmosféra lovecraftovského vesmírneho hororu a zároveň pekelný smrad. Čiže smrtiaca kombinácia, ktorá ide ruka v ruke s hudobnou náplňou.
https://www.youtube.com/watch?v=tsMJz_J1YWg
Autopsy – The Headless Ritual (2013)
Svojho času jedna z najkontroverznejších kapiel sveta, ktorú by niektorí najradšej zavreli niekam do vypolstrovanej miestnosti. Ono, zase keď sa pozriete na prvé albumy a na dobu v ktorej vznikali, tak sa asi ani niet čomu diviť. Chris Reifert založil „Pitvu“ potom, čo sa rozhodol nepokračovať so Schuldinerom v Death. Ako sa Death vyvíjali stále k väčšej technike a melodičnosti, tak Autopsy zostali tesne pod vekom truhly zvanej death metal a hnilobný pach a rozklad z ich zvuku nikdy nezmizol. V polovici deväťdesiatych rokov sa cesty členov rozišli (zároveň s prapodivným albumom Shitfun) a comeback sa dostavil až o takmer 15 rokov neskôr. Kapela zrejme cítila značný umelecký pretlak a tak vychrlila za päť rokov štyri albumy. Jedným z nich je aj The Headless Ritual z roku 2013. Neviem síce čo presne Petagno zamýšľal týmto obalom povedať, ale ja z toho cítim staré voodoo/zombie horory. Čiže láska na prvý pohľad (nie náhodou som mal plagát s týmto motívom roky vylepený na stene). A aby som nezabudol, tak na koniec septembra je naplánované vydanie novej placky, menom Morbidity Triumphant.
https://www.youtube.com/watch?v=X-kY94O6ajo
Avulsed – Eminence in Putrescence (1996)
Mojich obľúbených španielskych death metalových conquistadorov som vlastne pred pár dňami videl zas a znova, no a stále majú miesto niekde v okolí mojej aorty. Niekde tam na hrudi nosím aj prvý album Eminence in Putrescence. Tento album obsahuje celú radu hitov ako Sweet Lobotomy, Hidden Perversions, či Powdered Flesh. Tento album bol aj derniérou pre basáka Angela Luciana Gómeza Rodrigueza, známeho pod prezývkou Lucky (dnes funguje už iba v kapele Depopulation Department s členmi Haemorrhage – Luismom a Anou). No a mám pre vás takú malú úlohu. Keď sa pozriete na obal, ktorý aktuálny album jednej slovenskej kapely vám pripomenie? Zahľadeli ste sa dosť poriadne? Snáď áno. Tie farby, tá kompozícia… Proste ako keby ste sa pozerali na obal album Essence of Tyranny od Brute. Iba z troch iného uhla. Len debut od Avulsed je viac ako o štvrťstoročie starší. Takže možno jemná inšpirácia? Kto vie.
https://www.youtube.com/watch?v=AC4SuxwmToU
Diabolic – Excisions of Exorcisms (2010)
Ďalšia z rady kapiel, ktorá by sa dala za dobu svojej existencie považovať za legendárnu, ale je vlastne známa iba úzkemu okruhu poslucháčov. Teda aspoň tak to zhruba vyzerá. Diabolic sú aktívni od polovice deväťdesiatych rokov (s jednou malou prestávkou) a do dnešných dní je s touto kapelou spojovaná najmä osoba bubeníka Aantara Lee Coatesa. Svojho času fungovali členovia Diabolic súbežne aj u black/deathových Unholy Ghost. Ale ako to platí v prírode, tak aj medzi kapelami, proste prežijú iba tí silnejší. No a čo sa týka samotného albumu Excisions of Exorcisms, tak po hudobnej stránke nie je tým najsilnejším z diskografie Diabolic (ten top moment ich diskografie prišiel o album skôr, teda pri Infinity Through Purification), ale z tých štyroch albumov ku ktorým vytvoril vizuálnu podobu Petagno, je tento najpodarenejší (aspoň teda po vizuálnej stránke).
https://www.youtube.com/watch?v=TDt8W8wHoFY
Krisiun – Conquerors of Armageddon (2000)
Brazília nie je iba o futbale, karnevale a Sepulture. Z undergroundu tam povyskakovali ďalšie mená, ktoré si postupom času podmanili extrémnu scénu – Sarcofago, Ratos de Porao, Torture Squad, Rebaelliun, The Mist… a Krisiun. Neexistuje asi veľa kapiel, ktoré sú tvorené čisto iba bratmi. Aj v tomto sú Krisiun dosť výnimočnou kapelou. Dvanásť albumov za niečo vyše tridsať rokov na scéne je tiež dosť slušné číslo (ten dvanásty album – Mortem Solis, vyšiel zrovna pred pár dňami). Mnohé z nich majú kultový status, či už Black Force Domain, Works of Carnage, The Great Execution, alebo aj práve Conquerors of Armageddon. Ten posledný skrášľuje aj pôsobivý obal, ktorý síce zachytáva taký klišé motív ako sú štyria jazdci Apokalypsy, ale robí to setsakra dobre.
https://www.youtube.com/watch?v=aN6Kes83o0s
Motorhead – Inferno (2004)
Tu sa asi názorovo nestretnem s viacerými z vás. Keďže Joe Petagno vytvoril maskota Motorhead a pracoval na obaloch pre nich až takmer do posledných rokov, tak je jasné, že toho pre nich stvoril naozaj extrémne veľa. Niekto má rád démonický Overkill, skutočne motorový Orgasmatron, chladný Rock n Roll, krvavý Sacrifice či prostejší Bastards. Sám Petagno v jednom rozhovore povedal, že má najradšej Another Perfect Day. Ja mám slabosť, ako hudobnú, tak aj tú výtvarnú, pre album Inferno z roku 2004. Jednak je od vrchu po spodok natlačený silnými skladbami (Killers, In the Name of Tragedy, Life´s a Bitch, Down on Me, či Whorehouse Blues), hosťoval na ňom Steve Vai a k tomu ešte ten prepracovaný obal. Trojrozmerný Snaggletooth, ako keby bol uväznený v pekelnej vyhni a stekal po ňom roztavený kov. Pre album vznikli dva klipy – taký drsne mafiánsky Life´s a Bitch a už podľa názvu je jasné, že v klipe k Whorehouse Blues sa vyskytnú aj nejaké tie sporo odeté slečny.
https://www.youtube.com/watch?v=o0qUKxhbuzU
Sodom – Genesis XIX (2020)
V roku 2018 prišlo v Sodom k personálnemu zemetraseniu. Odišli (alebo boli odídení) Bernemann a Makka. Obaja neskôr založili kapelu Bonded (Makka už nehrá ani tam). Do Sodom sa vrátil po rokoch Frank Blackfire (Assassin, ex-Kreator… so Sodom nahral klasické veci ako Persecution Mania a Agent Orange) a rady kapely ešte rozšírili Husky (Asphyx, ex-Desaster… ten tiež neskôr odišiel a nahradil ho Toni Merkel) a Yorck Segatz. Spolupráca medzi Sodom a Petagnom začala už skôr pri albume Decision Day, ale úprimne, ten obal sa veľmi nevydaril. Druhý pokus menom Genesis XIX už vyšiel o triedu lepšie. V čase jeho vydania som bol ešte stále namlsaný skvelým zlínskym koncertom z roku 2018 a výborným EP Partisan. Preto po vydaní Genesis XIX zavládlo u mňa sklamanie. S odstupom času je moje hodnotenie o čosi vyššie, ale aj tak som proste čakal o niečo výbušnejší materiál.
https://www.youtube.com/watch?v=zWOmT1jzSs4
Vader – Tibi et Igni (2014)
Joe Petagno mal tú česť (alebo Vader mali tú česť) aj s našimi severnými susedmi. Podobne ako pri vyššie spomínaných Sodom, tak aj s Vader spolupracoval (zatiaľ) na dvoch albumoch. Ale ako sa mi pri Sodom nepáčil obal ich prvej spolupráce, tak čo sa týka Vader, Tibi et Igni sa zase podaril, ale zato The Empire vôbec. Pri pohľade na Tibi et Igni, ktorý je ponorený do odtieňov červenej, žltej a čiernej a hemžia sa tam rôzne pekelné bytosti, tak bystré oko tam odhalí aj pripomenutia na staršie albumy, ktoré sú však rafinovane skryté. No a aby som neobišiel hudobnú náplň, tak k tým najvýraznejším kúskom treba zaradiť Go to Hell, Triumph of Death, či perfektnú záverečnú atmosférickú The End.
https://www.youtube.com/watch?v=Jng1N_r7Jvw
Vital Remains – Dawn of the Apocalypse (2000)
To boli časy, keď Vital Remains tlačila dopredu dvojica Tony Lazaro a Dave Suzuki. Títo dvaja spolu nahrali štyri albumy Vital Remains a treba dodať, že tieto štyri sú aj tými najlepšími albumami kapely. Odvtedy ako Suzuki odišiel, tak kapela chradne a ani neviem, či sú vôbec aktuálne aktívni (Tony Lazaro mal ovšem dosť vážne zdravotné problémy, takže to aj viem pochopiť…). Každopádne, prelom milénií bol v ich réžií v znamení úsvitu apokalypsy. V zostave Tony Lazaro, Dave Suzuki, Joe Lewis a Thorn zložili silný materiál, z ktorého aj po vyše dvadsiatich rokoch vyskakujú songy ako Black Magic Curse, Dawn of the Apocalypse, či Behold the Throne of Chaos. Rúhanie, satanský odér a rozvrat kresťanského sveta sálajú okrem textov aj z obalu, kde sa nad Bazilikou sv. Petra vznáša hlava Bafometa a Vatikán aj s jeho občanmi čelia útokom démonov a pekelným plameňom.
