Z písania reportov sa pre mňa v posledných rokoch stalo niečo ako občasná záležitosť, ku ktorej si musím znovu nájsť cestu. Pretože vnímať vystúpenie siedmich kapiel behom večera bolo pre moje zmysly dosť ťažká úloha (vzhľadom na to, že intenzita koncertov je v mojom prípade dosť slabá, aspoň teda na moje pomery). Ale snáď sa niekto v nasledujúcich riadkoch vyzná.
Tak, pol roka prešlo a vyskytol som sa zase v klube, na ceste na živou hudbou. Ak by mi niekto pred cca tromi rokmi povedal, že si dám takýto obrovský
koncertný pôst, tak by som mu asi vo všetkej slušnosti poklepal na čelo. Ale stalo sa. Každopádne, sadol som na vlak smer Nitra (prekvapivo prázdny vzhľadom na Hlohovecký masaker rozpadnutým mostom…) a svišťal som v ústrety hluku. Štart akcie bol plánovaný na 17:00. Ja a jeden kamarát (neskôr familiárne nazvaný živé memečko) sme sa došmrtkali do Novej Pekárne ešte v predstihu a okrem nás, zvukárov, organizátorov a barmanov, nebolo nikde ešte ani chýru, ani slychu po nejakých ľuďoch. Trošku to vo mne vzbudzovalo obavy o návštevnosti koncertu, pretože v ten večer hrala u Frankieho Slobodná Európa a taktiež bola nejaká akcia aj v Mariatchi.
Začalo sa síce o trošku neskôr, ale pretože štartovací rošt hneď z kraja ohrievala kapela Sangre De Idiotas, ktorú tvoria členovia Sedem minút strachu, tak o časový sklz v tomto momente obavy proste neboli. A až tak štýlovo od Sedem minút strachu sme zase neuhli. Áno, skladby sú o niečo štruktúrovanejšie a dajú sa tam nájsť aj záchytné body, ale stále zostávame niekde na pomedzí old schoolového grindu a noisu. Niečo ako soundtrack k práci na ropnej veži. A možno je aj dobre, že sa začalo o pár minút neskôr, pretože by bola škoda nestihnúť tento hyper rýchly hlukový koktejl. Pár ľudí sa už krútilo v kotli (vrátane živého memečka) a tak sa teda začiatok akcie ukazoval v tom najlepšom možnom svetle (a zvuku, ale pretože o ten sa staral opäť Libor, tak pochybnosti v tomto smere ani neexistovali).
Nastala prestávka na doplnenie tekutín, poprípade vyplnenie pľúc dymom vonku pred klubom. Z grindu nás to teraz hodilo smerom viac k death metalu.
Popravde, neviem prečo som si stále myslel, že Darchaic sú kvartet (musel som sa spýtať Jura, či im nechýba druhý gitarista…). Bolo mi vysvetlené, že od Kunovho odchodu z kapely hrajú iba v trojici. Naposledy som ich asi videl ešte s ním v kapele a pretože minulý rok na mini Flesh party ma únava skolila príliš skoro, tak som bol akosi tejto informácie ukrátený. Nuž, mea culpa. Každopádne musím povedať, že Jurov hlas mi viac sedí, dokáže ísť do väčších hĺbok a tak nejako sa z Darchaic (asi aj jeho pričinením) stala mojou optikou jedna z najoriginálnejších death metalových kapiel na Slovensku. Také groove riffy akoby vystrihnuté z ranného obdobia Soulfly, miestami hardcore rytmus striedaný so sypačkami a nad tým všetkým mocný growl. Pre mňa vlastne prekvapenie večera.
V death metalových mantineloch sme zostali aj pri sete ďalšej kapely. Avšak tentokrát sa otriasli náhrobky, pod zemou to začalo bublať a na svet si vykročil zástup živých mŕtvych, ktorí sa chopili nástrojov a celému tomu ansámblu pripadlo meno Funus. Na túto partu som sa najviac tešil, pretože môj sluch ešte nestihli do tohto večera naživo pošpiniť. Takže moje panenské ušné blany praskli a zavládla spokojnosť. Aj keď tou akosi najprv neoplývali ani kapela a ani Libor, pretože sa nevedeli zvukovo zosúladiť. Nakoniec to predsa len sadlo a začali do nás páliť ostrými ten najoldchoolovejší death metal, aký si viete predstaviť. Zlaté roky deväťdesiate. Tu odkaz na Benediction, tu trošku Švédska, ale najmä tomu všetkému dominoval taký masívny valec ála Bolt Thrower. Pozornosť na pódiu jednoznačne najviac priťahuje Roxor, ktorý vo svojich medziskladbových príhovoroch posielal veselé odkazy do Vatikánu a pod. A jeho silácke pózy a gestikulácie vcelku pripomínali Maurizia Iacona z Kataklysm (to som Roxorovi aj prízvukoval po akcií).
Tentokrát sme vyšli z domácej scény a pri ďalšej kapele sme vkročili do miest, kde vládnu feferónky, klobásy a chuť dať si niečo chladené pri Balatone.
Tak, tak, prišli Jack z Maďarska. Kapela, ktorá drhne svoj jasne vymedzený grindcore už dlhé roky. Viem, že boli v 2018 na OEF, ale tam som sa s nimi akosi minul a tak si dali pred mojimi očami vlastne premiéru. A bolo to veľmi výživné vystúpenie. Živelný, energický a rýchly grind na štýl Entrails Massacre, starých Napalm Death, či Cripple Bastards. Keďže maďarsky rozumiem asi tak tri slová, mená skladieb mi nič nehovorili (ich prepísaný setlist nájdete v reporte u kolegov na webe Metalirium). Ešteže sa spevák aspoň medzi skladbami prihováral v angličtine. Jack ale zanechali vo mne príjemné pocity a pretože som sa vtierkol viac dopredu, tak aj príjemný tinitus.
Opäť vyhodená výhybka smerom k death metalu. A aj naďalej zostávame za hranicami, len z Maďarska si dáme výlet do Česka. Odtiaľto sa sem dovalila kapela Dead Carnage. Pätica zaslúžilých hudobníkov, ktorých curriculum vitae číta niekoľko zásadných kapiel ug sveta, nám doniesla plný batoh death metalových šlágrov. Posledný album From Hell for Hate z roku 2020 vyšiel pod krídlami Immortal Souls Productions, ako vlastne jeden z posledných titulov. A po koncerte som zistil, že ho aj mám doma. Sranda sa niekedy hrabať tými haldami CD na poličke. Aj keď mi ich vystúpenie z počiatku celkom lahodilo sluchu, tak postupne som sa v ňom začal trochu strácať. Možno by pomohlo, keby bolo o trošku kratšie. Alebo mi to také proste iba prišlo po grinde od Jack.
V nasledujúcich minútach nás čakal frontálny bombový útok, pretože na pódium dopadli štyri projektily (akože členovia kapely) v podobe grupy Abortion. Týchto bláznov (v dobrom slova zmysle) si vždy rád pozriem a to ich vidím vážne relatívne často. Možno iba taká menšia výčitka. Vzhľadom na to, že majú osem albumov a nespočetne veľa splitiek a podobných srandičiek, tak by nebolo na škodu trošku prekopať setlist. Ale zase predstaviť si koncert Abortion bez evergreenov ako Who Controls Gods, Kríza mozgu (Krysa v mozgu, hehe), Give Me Leader, False Friends, Kokoti na kokaíne, či titulky akcie Bomby na Nitru, to ide dosť ťažko. Takže toto všetko aj logicky zaznelo a publikum (uväznené v mlžnom opare, pretože sa niekto hral s
parostrojom…) to aj patrične ocenilo. No a na úplný záver nám istý pán gitarista z istej hlohoveckej kapely Craniotomy vystúpil na pódium, skrytý v žltom igelitovom vreci (ako sa asi musia cítiť spermie v kondóme, hm…) ako extra špéci hosť a zabékal si svoju obľúbenú odrhovačku A já ťa nescem, a já ťa nemilujem… Tie čerešničky na grindovej torte… No nič, ideme do finále.
No a to finále. Zostalo nám už iba jedno meno z plagátu, ktoré ešte nebolo spomenuté a to je česká mašina Gride, ktorá sa proste drží hesla, že rýchlosť víťazí. V lete na OEF hrali v posledný deň ako jeden z headlinerov a to by bolo, aby to nebolo aj v Nitre. Čo k nim dodať? Prišli, začali hrať rýchlo ako to len bolo možné a odišli. Miestami mi to prišlo, ako keby ste strčili prsty do zásuvky, vytriaslo vás a hotovo. Proste intenzívny zážitok. Ešte viac v klube ako v lete na spomínanom festivale. Aj keď ma prekvapilo, že prišli iba vo dvojici – Čert a David. Ale v konečnom dôsledku to bolo jedno. Dvojica si podelila vokály a ja som nestíhal vnímať ako cezo mňa lietali skladby jedna za druhou. A zrazu bol koniec. Môj hlad po rámuse bol ukojený a mohol som sa vydať na cestu domov, do rozpršanej sobotnej noci.
Zhruba nejako takto to teda vyzeralo na štvrtom pokračovaní Nitrianskeho bombardovania. Tretieho v Novej Pekárni. Najprv to síce s návštevou vyzeralo všelijako, ale nakoniec sa klub pekne zaplnil. Tak ako povedal aj sám Lepra, tak potešilo aj to, že prišlo veľa nových mladých tvárí (zrejme nám cez koronu dorástla nová generácia). Zvuk nemá zmysel hodnotiť, pretože Libor a jeho Vomitor Sound je záruka kvalita (až na ten spomínaný menší prestoj pri Funus, to bolo zrejme bezproblémové). Takže snáď Lepra bude mať nervy aj na jubilejné piate pokračovanie. Ja tam budem.
Za fotky patrí poďakovanie Martinovi Mayerovi.
