V našom dosť nepravidelnom seriáli, v ktorom sa snažím tak trošku poodkryť rúško, ktoré zakrýva dvere do pracovní umelcov, ktorí si dali za úlohu obaliť náš obľúbený hudobný extrém do priliehavého vizuálneho kabáta, sa dnes presúvam po virtuálnom glóbuse na sever do Švédska a zamierim si to k človiečikovi, ktorého svet pozná pod pseudonymom Necrolord.
Necrolord, vlastným menom Jan Kristian Wåhlin, sa narodil 4. decembra v roku 1971. K umeniu výraznejšie pričuchol počas štúdia na Schillerska
Grammar School, kde mali na neho vplyv diela umelcov ako Albrecht Dürer, či Hieronymus Bosch. Nachádzame sa v druhej polovici osemdesiatych rokov a práve v tomto čase sa začínala prebúdzať hydra menom švédsky death metal. Mladý Kristian sa naplno ponoril do tejto vlny a skôr ako si urobil meno ako renomovaný maliar, tak stihol založiť(alebo byť spoluzakladateľom) aj niekoľko kapiel. A tak v roku 1988 spolu so svojim kamarátom Tomasom Lindbergom (At the Gates, Lock Up, Disfear, Skitsystem…), v tom čase používajúcom prezývku Goatspell, položili základ kapely Grotesque. Kapela stihla na konci osemdesiatych/začiatku deväťdesiatych rokov vydať tri demá a jedno EP, ale následne sa rozpadli a členovia putovali do iných zoskupení. Lindberg sa odobral do radov At the Gates, ale ešte predtým stál v prvopočiatku kapely Liers in Wait, spolu s Wåhlinom. V radoch kapely sa mihlo niekoľko známejších mien švédskej sćeny ako Anders Björler (At the Gates, The Haunted…), Hans Nilsson (Dimension Zero, Luciferion…), či Daniel Erlandsson (Arch Enemy, Brujeria, Eucharist…). Žiaľ, jediným zárezom v diskografií je päťskladbové EP Spiritually Uncontrolled Art z roku 1992, kde Wåhlina dopĺňajú už spomínaný Hans Nilsson a Mattias Gustavsson. Po konci Liers in Wait sa dvojica Wåhlin a gitarista Johan Österberg (ktorý si prešiel všetkými spomínanými Wåhlinovými kapelami) rozhodla splodiť ďalšieho hudobného potomka. Tentokrát však nešlo o death metal, ale o zaujímavú kombináciu doom metalu, gothic rocku a elektroniky na štýl Moonspell, Tiamat, alebo Type O Negative. Kapela dostala meno Diabolique a pri výbere mena sa inšpirovali starým francúzskym krimi/hororom Les Diaboliques z päťdesiatych rokov. Kapela tak z času na čas funguje do dnešných dní a stihli vydať tri albumy a zopár EP-čiek.
Wåhlin aka Necrolord je však podstatne známejší vďaka inej forme umenia. Podľa mojej skromnej mienky patrí k maliarom, ktorých diela proste viete tak podvedome priradiť ku tomu ktorému konkrétnemu umelcovi. A tak ako už je tradíciou v týchto článkoch, opäť vyberám desiatku obalov albumov, ktoré sú mojou optikou tak nejako najlepšie. Aj keď slovo najlepšie je dosť subjektívne a budem rád, ak sa podelíte o váš pohľad na možno diametrálne odlišnú desiatku.
At the Gates – Slaughter of the Soul (1995)
Necrolorda viaže s Lindbergom dlhoročné priateľstvo a hudobné prvopočiatky, tak asi nie je prekvapením, že ako prvý sem prikladám zrovna tento, pre mnohých štýlotvorný album Slaughter of the Soul. Čo viac k tomuto albumu vôbec dodať? Skladby ako Blinded by Fear, titulná Slaughter of the Soul, Suicide Nation, Under a Serpent Sun… Čo skladba, to klenot. „Kaňkou“ zostáva to, že chvíľu po jeho vydaní sa kapela rozpadla a trvalo to viac ako desať rokov, kým sa At the Gates vyhrabali z hrobu a reinkarnovali svoje hudobné poklady. Keď sa v roku 2007 vrátili na scénu v klasickej zostave, tak malo ísť iba o niekoľko koncertov a ďalšie albumy neboli v pláne (haha, vieme ako to chodí…). Nakoniec to dopadlo tak, že odvtedy kapela nahrala tri albumy (ten posledný The Nightmare of Being má v rodnom liste letopočet 2021), ale tejto klasike z polovice deväťdesiatych rokov sa už akosi nedokázala priblížiť.
https://www.youtube.com/watch?v=614OdhFLUUU
Bathory – Blood on Ice (1996)
Otec švédskej extrémnej scény Quorthon mal album Blood on Ice v podstate hotový už niekedy medzi rokmi 1988 a 1989. Nakoniec bol odložený ad acta a jeho čas prišiel až v roku 1996. Možno by to bol príliš veľký šok prísť s takýmto albumom po erbovnom Blood Fire Death. Bathory sa však postupne menili a štýlovo krútili mnohými smermi (po vikingských albumoch Hammerheart a Twilight of the Gods prišli surové a tvrdé albumy Requiem a Octagon). A tak tento epický album s citeľným vplyvom Manowar (z ktorého neskôr zase dosť čerpali Immortal, či všetky tie bokovky ako Abbath, Demonaz a I) síce možno prekvapil, ale tak nejako lepšie zapadol a bol lepšie strávený fanúšikmi. Vlastne, ja osobne ho mám z tej epicko/vikingskej éry asi najradšej. Mená skladieb ako Man of Iron, The Lake, Gods of Thunder Wind and of Rain, alebo krátka akustická The Ravens, mi vždy nahodia samovoľne husiu kožu na chrbte.
https://www.youtube.com/watch?v=HMz3K1mkaFo
Benediction – Organised Chaos (2001)
Nemôžem obísť jednu z najklasickejších death metalových kapiel z britských ostrovov. Necrolord síce nemá prsty v tých kultových albumoch na ktorých reve Dave Ingram (ktorý sa potom vrátil, nahral vynikajúci Scriptures a nasmeroval Benediction späť medzi veľké rešpektované death metalové kapely), ale vytvoril obraz pre prvý album s Daveom Huntom (Anaal Nathrakh) za mikrofónom. Popravde, tento album nie je pre mňa zrovna terno (zvuk bicích mi akosi vadí), ale je tu vynikajúca skladba Suffering Feeds Me. A v neposlednom rade nádherný obal, kde sa Necrolord vážne vybláznil. Všetky tie detaily, symbol chaosu (kto by si to bol povedal vzhľadom na názov albumu…), kontrast farieb… Dokážem sa na ten výjav veru dlho pozerať.
https://www.youtube.com/watch?v=LvzvpDVL4OY
Dark Funeral – The Secrets of the Black Arts (1996)
Hm, ja a black metal, to je večný boj. Nevyhľadávam tento žáner, ale veľké mená rešpektujem. A k tým najväčším patria určite sírou páchnuci Švédi Dark Funeral. Dark Funeral dali dokopy v roku 1993 Lord Ahriman a Blackmoon (o. i. pôsobil aj v Necrophobic, žiaľ v roku 2013 spáchal samovraždu…). Rúhajúca dvojka k sebe pritiahla ďalšie, podobne zmýšľajúce osobnosti a et voila, Dark Funeral boli na svete. Na prvom albume The Secrets of the Black Arts z roku 1996 spieval ešte pôvodný spevák Themgoroth (ja mám Dark Funeral spojených hlavne s osobou speváka Emperora Magusa Caligulu) a bola to aj jeho labutia pieseň v kapele. Každopádne, ten temný motív, kde tlupa kapucínov nesie na ramenách truhlu von z rozpadnutého chrámu, dýcha na mňa veľmi príjemnou hororovou atmosférou.
https://www.youtube.com/watch?v=IKiqcG_npuI
Dismember – Massive Killing Capacity (1995)
Ďalšia švédska modla. Dismember už od čias prvotiny Like an Everflowing Stream (pri písaní týchto riadkov mám na sebe zrovna tričko s motívom tohto albumu) vedeli vtesnať do svojich skladieb enormné množstvo melódií. Avšak na albume Massive Killing Capacity sa rozhodli v tejto disciplíne jasne dominovať. A tak vznikol hitový album, ktorý ale možno niektorým fanúšikom až tak po chuti nebol. K tejto sorte sa ja nehlásim a práve toto je pre mňa vrchol diskografie Dismember. Doteraz si pamätám ako som pred xy rokmi čakal po úvode skladby Collection by Blood, že na mňa vyblafne Bruce Dickinson, pretože táto skladba má naozaj parametre Iron Maiden. K tým šlágrom by som určite pripojil aj titulnú Massive Killing Capacity, klipovku Casket Garden, či také smutne melancholické Nenia a Life – Another Shape of Sorrow. Mimochodom, ten kovový pajďulák na obale mi príde ako taká modernejšia a agresívnejšia verzia na Fričovho/Werichovho Golema. Proste ako keby si to Golem rozdal niekde za kríčkom na bojovom poli s tými nohatými robotmi z Robocopa a ich potomkom by bolo toto tu.
https://www.youtube.com/watch?v=d4c8lzP7rLk
King Diamond – Voodoo (1998)
Keď sa tak na to pozerám, tak Necrolord stvoril dosť obalov k mojim najobľúbenejším albumom. Presne to je aj prípad Voodoo od Kinga Diamonda. Oproti takému uhladenému, až skoro soundtrackovému zvuku predchádzajúceho albumu The Graveyard, je Voodoo takou sklenenou črepinou, ktorá vás stále pichá pod kožou. Možno až tak trochu thrash metalový zvuk sa tu podarilo vykúzliť. A čo ešte ten príbeh… V skratke ho teda zhrniem. Do domu blízko rieky Mississippi sa nasťahuje rodina Lafayettových – Sarah, David a starý otec. Dom obýva ešte sluha Salem. Neďaleko domu sa nachádza starý voodoo cintorín. V noci odtiaľ rodina počuje zvuky bubnov a prebiehajúce rituály. Lafayettovci sa rozhodnú cintorín zrovnať so zemou. Nevedia však, že Salem patrí tiež k vyznávačom voodoo a to samozrejme nezostane bez odozvy. Pomocou čiernej mágie postupne vyradí Davida a starého otca, ktorí vážne ochorejú a tehotnú Sarah posadne démon. Je privolaný exorcista, ktorý Sarah zachraňuje a rodina sa z domu odsťahuje. Ale nebol by to King Diamond, kráľ hudobného hororu, aby skončil tento príbeh šťastne. A tak keď sa Sarah a Davidovi narodí dieťa, prvé slovo, ktoré vysloví je voodoo. Čiže prekliatie neskončilo. A apropo obal. Klasický Necrolord, kde pátrate očami po obraze a neustále nachádzate nové a nové detaily.
https://www.youtube.com/watch?v=vJ7ISbtfHZA
Mercyful Fate – Dead Again (1998)
Opäť Necrolord. Opäť spojenie s Kingom Diamondom. Opäť rok 1998, iba o pár mesiacov neskôr oproti Voodoo. V deväťdesiatych rokoch existovali Mercyful Fate a King Diamond súbežne, čo vzhľadom na štýl Kingovho spevu musel byť riadny zaberák (spomeňme na ich spoločné turné, kde behom jedného večera odspieval dva sety, chalan sa teda veľmi nešetril). Mercyful Fate nie je až tak teatrálny oproti albumom King Diamond a je to taký priamočiarejší heavy metal. Čo ale neznamená, že tento album je nejaký horší, alebo čo. Predsa len skladby ako Torture (1629), The Night, či The Lady Who Cries sú proste majstrštyky. A k samotnému obalu. V zarámovanom obraze sa môžeme kochať detailami hudobníkov, Kinga Diamonda, letiacich netopierov… A samozrejme ten výrez diabolskej hlavy v ktorej sa tieto scenérie odohrávajú, silne pripomína siluetu z albumu Don´t Break the Oath.
https://www.youtube.com/watch?v=SaZjdDsOBr4
Protector – Reanimated Homunculus (2013)
Keď sa povie Nemecko a thrash metal, tak každému vyskočí asi mnoho kapiel ako Kreator, Sodom, Destruction, Tankard, Holy Moses, Assassin, Exumer, Necronomicon, Living Death, Mekong Delta… a Protector. Meno si urobili sériou silných albumov z prelomu ôsmej a deviatej dekády minulého storočia, z ktorých mne najviac vyčnieva A Shedding of Skin (1991). V roku 1993 natočili na dlhú dobu posledný album The Heritage a aj keď kapela síce stále fungovala, tak ju pochovávala nestála zostava a ďalšie interné problémy. Oficiálne tak skončili až v roku 2003. V roku 2011 sa Protector vrátil medzi aktívne kapely. Jediným z pôvodnej zostavy zostal spevák Martin Missy, ktorý sa obklopil švédskou zostavou, s ktorou funguje do dnešných dní. Comebackovým albumom sa tak stal Reanimated Homunculus. Album, ktorý ťahá thrash metal na absolútny vrchol extrému. Ruku v ruke s tým musel ísť aj obal, ktorý zachytáva človeka povstávajúceho z ostatkov iných mŕtvych ľudí. Čo korešponduje s názvom albumu a aj so samotnou situáciou v ktorej bola kapela.
https://www.youtube.com/watch?v=-1Hhb-QS3X0
Therion – Symphony Masses: Ho Drakon Ho Megas (1993)
Dnes sú Therion známi ako tá ultra symfonická kapela s miliardou členov, kde sa ja osobne dosť strácam. Pred takmer tridsiatimi rokmi sa však nachádzali v death metalovom vajci, ktorého škrupinu rozbili až niekedy na albume Theli. Po prvých dvoch čisto death metalových albumoch …Of Darkness a Beyond Sanctorum, však prišiel rok 1993 a už tu, aj keď stále v osídlach death metalového žánru, sa rysovali bočné uličky, kam by sa mohla kapela v neskorších rokoch vyvíjať. S death metalom samotným sa tu krížil doom metal, orientálne vyhrávky, aj istá dávka orchestrálnosti (aj keď ešte sa to s ňou nepreháňalo), výrazne melodickejšie nápady… Proste sa s týmto albumom mr. Johnsson viac vyhral. No a Necrolordov kúsok na obale zobrazuje desivé monštrum, ktoré rozosieva skazu do sveta (v rámci lyrických tém na albume, ktoré sa pohybujú od orientálnych tém, cez legendu o Lilith až k Lovecraftovi, tak to monštrum trochu pripomína Cthulhu) v nádherných odtieňoch červenej.
https://www.youtube.com/watch?v=Bua8bzzEisQ
Tiamat – Sumerian Cry (1990)
Dnešné rozprávanie ukončím najstarším albumom a albumom, ktorý Nekrolordovi otvoril cestu k mnohým ďalším ponukám. Ako povedal sám Nekrolord, tak v tom čase nebolo vo Švédsku veľa ľudí, ktorí by dokázali tvoriť niečo podobné a borci z Tiamat vedeli, že maľuje a tak sa ho rozhodli osloviť a tu vidíme výsledok. Jedinou chybou podľa neho je to, že na albume je obraz použitý v zlej kvalite, pretože v origináli vyzerá lepšie. Podľa mňa vyzerá dosť dobre aj tak, pretože inak by som ho sem proste nezaradil. Čo sa týka samotnej hudby Tiamat, tak tu môžeme počuť ešte ich death metalovú tvár, ktorá sa však podobne ako tomu bolo u Therion snažila odlíšiť od zástupov im podobných a hľadala si vlastnú cestu. Že to kapelu zavialo až do gotického rocku a podobných štýlov, je už vec druhá a ja uznávam, že starým fanúšikom to asi nebude nikdy po chuti. Ale možno práve preto je diskografia Tiamat tak bohatá a zároveň pestrá.
https://www.youtube.com/watch?v=Ie1rVqHCRvw
