No a opäť po nejakom čase otváram pavučinami oblepenú a prachom zapadnutú truhlicu a vytiahnem z nej nejaké meno, ktoré pre tvrdú, resp. skôr extrémnu scénu znamená mnoho. Pomalé a ťažobné riffy, atmosféra zakrádajúcej sa smrti, spevák s jasne rozpoznateľným hlasom a imidžom, no a bratská dvojica ako srdce kapely? Viac indícií mi nenapadá. Ale už z toho vám musí byť jasné, že bude reč o Obituary.
Ako oficiálny dátum zrodenia Obituary je uvádzaný rok 1988. Ja sa vrátim ešte o pár rokov dozadu, konkrétne do roku 1984, keď Florida ešte nebola death
metalovým sídlom, ale pomaličky sa to k tomu uberalo. Práve tu a v tomto čase partia, menovite bratia John a Donald Tardyovci, Trevor Peres, Allen West a Daniel Tucker, dala život kapele Executioner (nie tak úplne, bolo tam ešte niekoľko mien, ktoré sa v prapočiatkoch mihli, ale tí postupom času zosadli z hudobného kolotoča a doteraz je pre nich asi iba príjemnou spomienkou, že stáli pri zrode death metalovej modly), o pár mesiacov iba Xecutioner, pretože tých kapiel s menom „Mistr popravčí“ chodilo po svete plno. Kapela pod týmto menom fungovala nejaké štyri roky a do obehu poslala štyri demá a jedno splitko. Netreba asi prízvukovať, že väčšina skladieb napísaných v tomto rannom období si neskôr našla svoje miesto v diskografií Obituary na ďalších albumoch. Pristavil by som sa slovíčkom pri prvom deme z roku 1985, teda Metal Up Your Ass. Pamätníci si asi spomínajú, že tento názov mal pôvodne niesť debutový album Metallicy – Kill ´Em All. Tým to vtedy zatrhli, pretože to znelo tak trochu dosť detinsky a podobne. Avšak pre rodiacu sa death metalovú undergroundovú kapelu to bol názov postačujúci. No a ako na tento pravek spomína Trevor Peres? Zhruba takto: „V roku 1985 sme dali dokopy naše prvé demo. Z dnešného pohľadu samozrejme dosť smiešne, ale cítili sme sa vďaka tomu ako rockové hviezdy. Všetci sme si išli na kapelách ako Metallica, alebo Slayer, ale neustále sme hľadali agresívnejšie znejúcu hudbu. Keď sa mi do rúk dostalo EP Morbid Tales od Celtic Frost, tak sme obrazne povedané zahodili všetku našu predošlú tvorbu a začali sme odznova.“ Nasledujúce demá už mali tú „obituarovskú auru“. Thrash z ich prejavu pomaličky vymizol, John začal hlasivky mučiť do zúrivejších polôh a tak sa neskoršia legenda odrážala k poriadnemu skoku.
https://www.youtube.com/watch?v=kr8jDqp_TaQ
V roku 1988 prišlo k premenovaniu kapely na Obituary a o rok na to už prišla vec, ktorá citeľne zatriasla scénou. Tento otras o sile niekoľkých stupňov Richterovej škály dostal meno Slowly We Rot. Krásny názov s ktorým plne korešpondoval obal s rozkladajúcim sa človiečikom blízko kanála. Nadčasová klasika, ktorá priniesla hitovky ako Slowly We Rot, Internal Bleeding, Suffocation… Ako som vyššie spomínal, že Celtic Frost boli kapelou, ktorá kvintetu ukázala cestu medzi skutočný hudobný extrém, tak tu je vplyv kapely okolo Toma G. Warriora a Martina E. Aina naozaj citeľný. Skúste si napríklad v takej Godly Beings predstaviť Tomov hlas miesto pána Tardyho a určite by ste súhlasili, že by sa táto skladba pokojne mohla vynímať na opus magnum Celtic Frost, teda albume To Mega Therion. A nechám tvorcov tohto krásneho kotúčika prihodiť zopár spomienok. Donald Tardy: „Keď sme nahrávali demáče Xecutioner, tak som nevlastnil bicie. Moji rodičia mi ich odmietali kúpiť a tak som hral na tie štúdiové. Pri nahrávaní Slowly We Rot som hral na bicie, ktoré som kúpil od Grega Galla (neskôr Six Feet Under, Nasty Savage…) a to bola vlastne moja úplne prvá zostava. Nahrali sme vtedy osem skladieb a Roadrunner Records boli spokojní, ale povedali, že potrebujú o niečo dlhší album. Tak sme dodatočne napísali a nahrali ešte ďalšie štyri skladby.“ Trevor Peres: „Roadrunner nám dali zmluvu. O niečo neskôr nám dali ešte nejaké peniaze a poslali nás znova do štúdia Morrisound nahrať ešte ďalšie štyri skladby. Čo bolo trochu divné, pretože to bolo kompletne nové nahrávanie a ak pozorne ten
album počúvate, môžete tie štyri skladby rozoznať, kvôli odlišnej produkcií. Ale veľmi nás to netrápilo. Boli sme hlavne radi, že budeme mať svoj album.“
https://www.youtube.com/watch?v=YLBdgEBxnUk
Behom nasledujúceho roka sa preliali litre potu v natrieskaných kluboch, v textoch sa zabíjalo a porcovalo vo veľkom, no a tento časový interval stačil Obituary, kým sa rozhodli rozšíriť diskografiu o ďalší a nemenej dôležitý riadok. Ešte predtým však prišlo k celkom značným zmenám v zostave. Daniela Tuckera (na toho teraz môžete naraziť v zostave Nocturnus AD) nahradil na poste basgitaristu Frank Watkins (predtým si čo to odohral v radoch thrash/deathových Hellwitch) a od šiestich strún sa na nejaký čas odtrhol aj Allen West, ktorého zase nahradil James Murphy (ex-Death, neskôr samozrejme Disincarnate, Cancer, Konkhra, Testament…). Samotný Murphy svoj príchod do Obituary zhodnotil takto: „Netušil som, že Obituary zrovna hľadajú sólového gitaristu. Koncom marca 1990 som opustil Death, keďže sa môj vzťah s Chuckom behom amerického turné dosť zhoršil. Tak som vtedy
zavolal Scottovi Burnsovi, aby som si s ním pokecal o tom, čo sa mi prihodilo, pretože sme boli vtedy veľmi dobrí kamaráti. On mi povedal, že práve pracuje v štúdiu s Obituary na novom albume a keďže Allen West opustil kapelu, tak potrebujú druhého gitaristu. Slovo dalo slovo a ocitol som sa v kapele. Ostatní členovia mi ale oznámili, že Allen odišiel z kapely preto, že jeho žena čaká dieťa a keď sa rozhodne vrátiť, tak mu budem musieť uvoľniť miesto. Album bol v tom čase už takmer hotový, nahrávali sa už iba moje sóla a nejaké drobné úpravy. Neskôr som na skúšky priniesol aj moje riffy, ale väčšina bola odmietnutá, pretože znela dosť odlišne od štandardu, ktorý mali v Obituary nastavený a tak skončili na albume Disincarnate (mimochodom skvelom albume Dreams of the Carrion Kind, pozn. red.).“
Ten album, o ktorom James Murphy hovoril ako o takmer hotovom, bol samozrejme Cause of Death. Pre mnohých najlepší album, ktorý kapela nahrala. A keď tak nad tým rozmýšľam, asi na tom niečo bude. Keď sa pozriete na ten setlist, tak sú to vlastne všetko šlágre death metalové žánru ako takého – Infected, Body Bag, Choped in Half, Find the Arise, Cause of Death… Kapela tu dokonca vzdala hold svojim dávnym vzorom Celtic Frost, keď prerobili ich hit numero uno – Circle of the Tyrants. Nemôžem opomenúť vcelku známu historku okolo obalu od Michaela Whelana. Práve dielo, ktoré zdobí Cause of Death malo byť pôvodne vizuálom Beneath the Remains od Sepultury. Nakoniec tu ale zaúradovali Roadrunner Records, pretože tento obal pripadol Obituary, zatiaľ čo Sepultura si vybrala iný obraz z Whelanovej dielne. K tomuto albumu vznikli tiež z dnešného pohľadu fotky, ku ktorým sa dá priradiť prívlastok legendárne. Kapela tu leží truhlách, pripravená na večný odpočinok. Možno sa to dá brať ako také pokračovanie promo fotiek k prvému albumu, na ktorých boli všetci členovia kapely vyfotení s oprátkami na krku. Kapela z toho, ale evidentne nebola nadšená. John Tardy: „Scott Burns a fotograf Tim Hubbard prišli s myšlienkou spraviť promo fotky s truhlami. My sme na to pozerali ako na najhlúpejšiu vec na svete. Oni dvaja ale na tom tak makali a stále nás prehovárali, aby sme to skúsili. Tak sme to skúsili a samozrejme to vyzeralo hrozne.“ Frank Watkins: „Vtedy som býval spolu s Trevorom. Ak sa dobre pamätám, tak sme si jednu z tých truhiel zobrali domov a používali ju ako stolík v obývačke.“
https://www.youtube.com/watch?v=uBx9X_bByl4
Rok 1990 bol určite jedným z tých zlomových. Cause of Death malo obrovský úspech, kapela šlapala ako dobre namazaný stroj a behom tohto roka odohrala veľmi slušných 103 koncertov. Gró z toho tvorili dve turné. Na jeseň sa prevalili Európu spolu s Morgoth a Demolition Hammer a koncom roka prebrázdili aj Ameriku po boku Sepultury a Sadus. Donald Tardy: „Naše prvé európske turné prebehlo v roku 1990. Spoločnosť nám robili Morgoth a Demolition Hammer. Turné to bolo veľké, nejakých 44 koncertov. Pripravila ho jedna nemecká agentúra a síce si nepamätám podrobnosti, ale tipujem, že na nás kráľovsky zarobili. Mnohé koncerty boli vypredané, napr. v Anglicku na nás chodilo cca 900 ľudí a my sme z toho nemali žiadny zisk. Všetko sa minulo. Potom sme si povedali, že naše albumy sa dobre predávajú, sme celkom populárni, tak si nastavme podmienky tak, aby sme si mali aspoň z čoho zaplatiť účty, keď sa vrátime z turné.“ A pár slov opäť Donald o severoamerickom turné: „Koncom roku 1990 sme boli súčasťou turné, ktoré sme my nazvali SOS Tour, čiže Sepultura, Obituary, Sadus. Bolo to úplne najzábavnejšie turné akého sme sa kedy zúčastnili. So
Sepulturou sme sa poznali už dávnejšie. Scott Burns s nimi nahrával v Brazílií Beneath the Remains a do Štátov s ním potom prišiel aj Max Cavalera, aby dokončili mix v Morrisounde. Scott sa ma spýtal, či by som nevedel o nejakom bývaní pre Maxa a tak skončil u nás doma. No a o chalanoch zo Sadus sme tiež počuli, že sú super. Špeciálne si pamätám, že mali silnejšiu trávu ako my!“
Tentokrát to trvalo dva roky a Obituary po tretí krát vyšli z floridského Morrisoundu s novým albumom ako Mojžiš z hory s kamennými tabuľami na ktorých boli vyryté prikázania. Nebola to žiadna tabuľa, ale album a neboli to prikázania, ale nápis The End Complete. Po krátkodobej známosti s Jamesom Murphym na Cause of Death, sa cesty jeho a kapely rozišli. No a na palubu sa vrátil starý známy Allen West. Práve riffovitosť jeho a Trevora Peresa mi príde ako najväčšie plus tohto albumu. Valivá sila agresie, zúrivosti a taký masívny zvuk. Nie, že by to pri predchádzajúcich albumoch bolo inak, ale tu mi to proste tak nejako svieti do očí. Zase na druhú stranu, neviem ako to majú iní ľudia, ale z tohto albumu mi nevyskakujú hneď pri jeho zmienke také výraznejšie skladby (výnimky tvoria asi iba titulka The End Complete a I´m in Pain) ako pri jeho predchodcoch. Ale zase brutálne pecky ako Back to One a Sickness vedia pohladiť po duši. V dnešnej dobe to možno znie trochu neuveriteľne, ale až pri treťom albume sa Obituary rozhúpali k natočeniu klipu. Tejto pocty sa dostalo titulnej The End Complete. V klipe sa striedajú až také „evildeadovské“ nálety kamery so zábermi na kapelu v akcií. Možno aj táto forma propagácie stála za ďalším míľnikom. The End Complete je najlepšie sa predávajúcim albumom Obituary s viac ako 250 000 kusmi predanými celosvetovo. A album dosiahol na 16. miesto v rebríčku Billboard. To len také možno pre niekoho nezáživné mainstreamové informácie.
https://www.youtube.com/watch?v=9DXtSYzbfA8
https://www.youtube.com/watch?v=rE34z7uVjSM
Pri pohľade na obaly albumov Obituary môžete vidieť, že aj keď sa v textoch často opierajú o témy smrti, či násilia, tak výtvarná stránka neobsahuje iba
nejaké prázdne výjavy nechutností (no jeden by sa našiel, ale o tom neskôr). Dopĺňajú sa s názvami albumov a tvoria tak komplexnú mozaiku. Práve takto sa mi to páči a rád sa zamýšľam nad významami a hľadám nejaké skryté podtexty. V prípade albumu World Demise a jeho obalu je ten význam dosť jasný. Svet sa sám zabíja. Alebo inak povedané ľudstvo. Ako hovorí bublinka v tom jednom memečku s doktorom Iľkom – Všetci tu zomrieme. Také tragikomické konštatovanie, ale presné. A o nič pozitívnejšie nevyznieva textovo ani prvá skladba Don´t Care. Naozaj nás to asi nezaujíma. Nie som žiadny eko aktivista, ale opäť trefa. Trefný je aj klip k nej. Kapela hrá na nejakom poli blízko továrne, alebo čo to je a v prestrihoch vidíme kopy odpadu, umierajúce zvieratá a deti čvachtajúce sa v nejakom sajrajte. Až človek čaká, že tam niekde vyskočí aj tá trojoká ryba zo Springfieldu. Môžu mať death metalové kapely klipy plné čriev, mŕtvol, rúhania, ale toto pôsobí značne znepokojujúcejšie. World Demise nebol až tak veľkým komerčným úspechom ako The End Complete, ale stále to bol podarený album. Zaujímavo vyznieva taký industriálny lomoz v titulnej World Demise (alebo skladba Splattered). Kapela sa možno snažila hľadať nejaké alternatívne cestičky. Predsa len nachádzame sa v polovici deväťdesiatych rokov a ich kamoši zo Sepultury zbierali úspechy za Chaos AD. Až takto ďaleko sa zase Obituary nevybrali experimentovať, ale ten prístup mi je sympatický. Pomedzi všetko to hrmia klasické „obituarovské šlágre“ ako napr. Solid State. V rámci podpory albumu pobehali Obituary „Júesej“ spolu s Napalm Death a Machine Head, no a Starý kontinent v spoločnosti Eyehategod a Pitchshifter.
https://www.youtube.com/watch?v=LAvxEFjnI_M
https://www.youtube.com/watch?v=f9yb88fa4MA
Máme tu rok 1997 a v poradí piaty album – Back from the Dead. Neviem ako vy, ale ja mám rád tie staré Fulciho zombie horory a tak trochu ako vystrihnutý z jedného z nich mi príde obal albumu Back from the Dead. To je jedno plus. Druhé plus je, že tento album otvára asi moja najobľúbenejšia skladba vôbec od Obituary a to Threatening Skies. A tým výčet plusov asi pomaly končí. Málo? No, aby som to uviedol na pravú mieru. Po World Demise, ktorý sa nebál hýbať žánrom a pokukávať trošku za ten starý plot na ktorom je krvou napísané slovné spojenie death metal, sa na Back form the Dead okolo tohto plota motá tlupa zombíkov, ktorí ale miesto toho, aby pôsobili desivo a išiel z nich rešpekt, tak len tupo do seba vrážajú a vy sa ich po chvíli prestanete báť a čo je horšie, tak proste unudene odídete preč. To je hlavný nešvar tohto albumu – nuda. Celé mi to miestami príde vyčerpané, jednotvárne a také nasilu. Možno to je tým, že Allen West sa asi viac sústredil na v tom čase sa slušne rozbiehajúcich Six Feet Under a zvyšok kapely to asi prestávalo baviť. Samozrejme skalní fanúšikovia si pochutnávali na old schoolových riffoch, ktoré sú ale asi ako 5x vylúhovaný čaj. Proste bez chuti. Nepomohol ani experiment na konci albumu nazvaný Bullituary, čo je vlastne remixovaná skladba By the Light za účasti nejakých raperov. Skúšaniu nových vecí väčšinou tlieskam (ak kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli odvahe), ale sem to vôbec koncepčne nezapadalo a je to iba taký výstrel na prázdno. Takže ani neprekvapuje, že sa po tomto albume Obituary rozpadli. Ale ako povedal Donald, tak boli iba otrávení z prístupu Roadrunner a celkovo biznis stránkou celej veci a rozhodli sa dať si na pár rokov prestávku. Nech to bolo akokoľvek, Obituary sa odmlčali na zhruba šesť rokov.
https://www.youtube.com/watch?v=_EI0vJZkeyE
Návrat sa teda oficiálne udial v roku 2003. V medzičase samozrejme vyšli nejaké tie kompilačky, ako to už samozrejme býva, ak chce vydavateľstvo ešte vyryžovať na veľkom mene. Comeback sa vlastne zbuchol tak nečakane, keď si niektorí členovia iba v rámci zábavy jamovali nejaké staré songy. Et voila, reunion je tu. V roku 2005 sa z Morrisoundu teda opäť vyvalila desiatka nových skladieb a opäť pod dohľadom Scotta Burnsa (na Back from the Dead chýbal). Možno to bude znieť divne, ale toto bolo moje prvé zoznámenie sa s Obituary a preto mám k tomuto albumu trochu špeciálny vzťah (o pár rokov neskôr som si tento album zohnal na vinyle, to bolo detskej radosti v mojich očiach a ušiach, hehe). Na albume sa teda zišla klasická zostava, legendárny producent a album mal pôvodne dokonca niesť meno Obituary. Bolo jasné, že kapela chcela nadviazať na najúspešnejšie roky svojej kariéry (možno niečo také chceli už aj v prípade Back from the Dead, ale žiaľ, nevydalo…). Nakoniec mu prischlo meno Frozen in Time, čiže zamrznutý v čase. A správne. Tento album naozaj ako keby prečkal dobu ľadovú a vyrezali ho z ľadu ako Ötziho v Alpách. Akurát tu sa plynule nadväzuje niekam na obdobie The End Complete. Ako som vyššie spomínal, tak opäť sa tu krásne prepája obal, názov albumu a celková nálada. Tá kostra nejakého prehistorického monštra taktiež zamrzla v čase, len akurát doslovne. No a čo ponúka Frozen in Time po hudobnej stránke? Skvelú inštrumentálku Redneck Stomp, dve svižné klipovky – On the Floor a Insane, v podobne hitovom duchu vyvedené Back Inside, či Slow Death. Proste spolu s prvými dvoma albumami radím Frozen in Time k tomu najlepšiemu, čo kedy Obituary nahrali.
https://www.youtube.com/watch?v=DNx245WHxkw
https://www.youtube.com/watch?v=ehQtpXHCdJI
https://www.youtube.com/watch?v=OBpcyW8P9jk
Obituary boli znova na koni a dokonca prišli aj so živákom Frozen Alive. Síce nie prvým, ten prvý vyšiel v roku 1998 pod názvom Dead, ale prvým DVD. Nahrávka zachytáva Obituary v plnej sile v poľskom klube Stodola vo Varšave. Setlist je pekne poskladanou skladačkou starých osvedčených flákov a
toho najlepšieho, čo ponúkal comebackový album. Pod tento záznam sa podpísalo poľské vydavateľstvo Metal Mind Productions a zhruba v rovnakom čase pomohli na svet podobným živákom aj napríklad kapelám Sinister, či Vital Remains.
https://www.youtube.com/watch?v=0R9PeUzxeqE
Vrátil sa kat. Aspoň to nám ohlasoval názov v poradí siedmeho albumu Xecutioner´s Return. Netreba asi pripomínať, že kam tým kapela mierila. Ešte viac do minulosti a jasný odkaz k pred obituarovským časom. Nemyslím si, že na albume je to nejako cítiť. Proste album nadväzuje tam, kde Frozen in Time skončilo. Tá archaičnosť srší celkovo z Obituary, takže či tam malo byť cítiť niečo viac, to neviem. Aj Martin van Drunen z Asphyx v jednom rozhovore povedal, že práve jeho kapela a Obituary sú asi tie najklasickejšie death metalové kapely, bez potreby riešenia nejakých inovácií. Tam by som trošku nesúhlasil, pretože obe kapely mali vo svojej bohatej histórií chvíľky, keď sa na svoju hudbu upierali trochu inou optikou. Ale v posledných rokoch fanúšikovia už tak akosi proste vedia, čo môžu od nich očakávať, to zase áno. Čo však možno fanúšikovia neočakávali, bol odchod Allena Westa. Ten sa však dostal do väzenia, údajne za jazdu pod vplyvom alkoholu. V roku 2013 sa opäť pozrel za múry väznice, tentokrát to bolo asi preto, že v sebe objavil malého chemika. Alebo len chcel piecť perník, ale v konečnom dôsledku nepiekol, ale varil a perník to bol trochu iný. Každopádne sa tak z neho stal vlastne taký zlý chlapec a do Obituary sa už nevrátil a bratia Tardyovci povedali, že po jeho prepustení z väzenia na neho úplne stratili
kontakt. Jeho miesto vyplnil iný gitarový mág a to Ralph Santolla, ktorý zase odbehol od vrchného Antikrista Glena Bentona a jeho Deicide (neskôr sa zase vrátil, ale to je iný príbeh). Ralphove melodické sóla pozdvihli na The Stench of Redemption upadajúcich pekelníkov a podobne svieži vietor privial svojim príchodom aj do Obituary. Až taká heavy metalová ľahkosť si z môjho pohľadu prekvapivo plácla s pomalšími pohrebnými ťahanicami (napr. sóla v Contrast the Dead). Ale album skrýva aj prekvapivo extrémne rýchlu vec (na pomer Obituary samozrejme) – Seal Your Fate. Inak sa tu za tie roky vyliahlo z tohto albumu pomerne dosť takých kvázi evergreenov – Face Your God, Evil Ways (k nej je aj klip), Second Chance s veľmi chytľavým riffom…
https://www.youtube.com/watch?v=8t9EWIWN-Cg
https://www.youtube.com/watch?v=TdFp_G96jwg
Prešli ďalšie dva roky a do kolónky nový album pribudlo meno Darkest Day. Popravde, nie je to zlý album, ale vidím tu určitú spojitosť s Back from the Dead. Proste z neho na mňa sála nuda. Aby sme si rozumeli. Po technickej stránke je všetko v poriadku, ale také to povestné iskrenie sa tu akosi nedeje. Pritom všetko ide v smere vytýčenom na minulom albume. Tradičné Obituary, ktoré dostáva na novú úroveň gitarová práca Ralpha Santollu. A stopáž albumu je tiež prehnaná. Neviem, či si chlapci mysleli, že oplývajú toľkými nápadmi… Žiaľ asi nie. Najviac ma baví asi Lost Inside. To je taký maják na stratenom ostrove. Vlastne ani neviem čo viac k tomuto albumu povedať. Ani nič zaujímavé k nemu akosi nie je. Skúste si ho pustiť, možno vám čosi napadne (hehe).
https://www.youtube.com/watch?v=Y64fI3zJFiM
Na inú nôtu brnkla nasledujúca placka. Trvalo to až päť rokov a aj zostava kapely prešla dvomi zmenami. Takže k tým zmenám. S kapelou sa rozlúčil dlhoročný basgitarista Frank Watkins a aspoň pre mňa v tej dobe prekvapivo skončil v spároch nórskych black metalistov Gorgoroth. Žiaľ, v roku 2015 podľahol rakovine. A taktiež z kapely odišiel aj Ralph Santolla, ktorý sa na čas znova pripojil k Deicide. A opäť musím povedať, že žiaľ aj on v roku 2018 zomrel. Na dva uvoľnené posty v kapele osud dosadil gitaristu Kennyho Andrewsa a basmajstra Terryho Butlera (ex-Death, Six Feet Under, Massacre…). Album sa ale nerodil ľahko. Vznikol až pomocou crowdfundingovej kampane a to bol asi hlavný dôvod tej dlhej päťročnej prestávky medzi albumami. Moje oči však zasvietili hneď v momente, keď sa na internet dostal obal. Takéto krvavé torzo ešte žiaden album Obituary nezdobilo. Takže už toto vedelo človeka namlsať. A čo ešte keď vyhodili singel Visions in My Head a neskôr Violence (k tejto skladbe bol natočený taký utešený animovaný klip, ktorý sa neskôr dočkal pokračovania v podobe Ten Thousand Ways to Die z neskoršieho EP totožného mena). Radosť počúvať. Kapela mi prišla taká uvoľnenejšia a možno aj vďaka tomu klipu taká prístupnejšia a neberúca sa príliš vážne. Proste taký ten ľudský faktor v tom bol. To na mňa proste zaberá. Okrem dvoch spomínaných skladieb boli ďalšími vrcholmi albumu
Centuries of Lies, či Pain Inside. Album zaznamenal úspech a čakalo sa už len, či ho táto zostava potvrdí aj nabudúce.
https://www.youtube.com/watch?v=eSFk69l7mog
https://www.youtube.com/watch?v=3IRja90Ua0s
https://www.youtube.com/watch?v=tEznVpX4MBE
Dovolím si tvrdiť, že sa podarilo. Eponymné albumy bývajú pre mňa takým znamením, že sa kapela opäť pozerá do minulosti, alebo chce uzavrieť nejakú etapu svojej kariéry. Neviem ako to bolo u Obituary, ale proste tento album má čosi do seba. Po obale minulého albumu, ktorý vsádzal na prepracovanosť, môže pripadať niekomu ten striedmy obal tohto tu taký nevýrazný, ale je na ňom všetko čo treba. Vypiplané logo a vlastne celý obal tradične od Andreasa Marshalla hovorí jasnou rečou. Proste Obituary. Opäť sa podarilo napísať výrazné skladby ako Brave, Sentence Day, End It Now, Kneel Before Me…
https://www.youtube.com/watch?v=vElthOB3JqU
https://www.youtube.com/watch?v=q3VuWq3NxEA
S blížiacim sa koncom by som rád ešte trochu spomenul na pamätný koncert Obituary v Bratislave v roku 2017. Pre mňa pamätný, lebo to bol jediný krát, čo som na nich bol. Ale mnoho ľudí má tento koncert asi vpísaný v pamäti. Proste klubové koncerty v lete bývajú masaker. A keď sa niekoľko stoviek ľudí napchá do priestoru ako je bratislavský Randal Club, tak začnete chápať prečo
majú šproty v konzerve výraz taký aký majú. Kocky v hre tetris nezapadajú presnejšie ako ľudia, ktorí boli v tom čase v publiku. Litre (snáď iba) vášho potu sa vás snažia utopiť, ale napriek tomu neviete odtrhnúť zrak od pódia. Najradšej by ste zo seba strhli aj kožu, len aby ste pocítili pokles nejakej desatinky Celziovho stupňa. Napriek teplote a vlhku, vďaka ktorým plesne pod pazuchami rástli rýchlo ako kvások, hodíte očkom na Johna Tardyho a on má na seba dlhé rukávy. No, každý máme svoje úchylky. Proste som iba chcel povedať, že to bol koncert za všetky drobné. Chcel som sem ešte pôvodne hodiť aj moju fotku s Johnom Tardym, pretože chváliť sa je tak pekné, ale pri pohľade na Johnov výraz, ktorý vyzerá, že je smutný z toho, že sa so mnou fotil, som si to radšej rozmyslel. Ak si ale chcete ten koncert ešte viac pripomenúť a nafullovať sa dávkou nostalgie, prihadzujem sem report od Mrtvolky.
A sme na konci. Obituary však nie. Sem-tam už preblikne nejaká správa o prípravách nového albumu. Pretože doba je taká aká je, tak im veľa iných možností ako sa nejako kultúrne prejaviť ani nezostáva. Takže čakajme nečakané, počúvajme nepočuté.
