Už je to nejaký ten čas, čo sa u nás zastavili páni z Obituary. Vlastne to bolo predmetom nášho rozhovoru ešte pred koncertom, keďže som si ani nevedela spomenúť, či niekedy v Bratislave boli. Historické okienko – naposledy tu boli v roku 2011, čiže svoje struny, hlasivky a kopáky si pre nás šetrili dlhých 6 rokov. Už letmý pohľad na terasu Randalu nasvedčoval, že o účastníkov nebude žiadna núdza, práve naopak. Vonkajšie priestory praskali vo švíkoch, každý stôl okupovala čierna masa. Bolo počuť slovenčinu, no aj češtinu, vekové zastúpenie bolo pestré, od mladých ročníkov, čerstvých maturantov a mladé metalistky, až po starých „dinosaurov“ aj staršie „štruktúry“ (bez urážky). Stretávam známych aj kamarátov z Hlohovca, Považskej Bystrice, Banskej Bystrice atď.. Tento koncert si jednoducho nechcel nechať ujsť nik, kto miluje death metal.
Už dávno som nezažila, že by sa rada na lístky, resp. na vstup do priestorov Randalu utvorila až na koniec terasy. Naozaj netradičné bolo na pomery vždy presných Obscure Promotion meškanie, a to zhruba pol hodinové. Prvých ľudí začali organizátori púšťať až po siedmej. Hneď ako sa miestnosť ako tak zaplnila, svoj set spustili Beheaded z Malty. Za bicími sa predviedol bubeník, ktorý hral aj v kapele Putridity. Svoje remeslo ovláda naozaj skvelo, o tom som však nechcela. Bubeníka som ako prvého spomenula zámerne, pretože jeho hra s výnimkou speváka „zatienila“ všetkých ostatných hudobníkov, bicie boli pre mňa až príliš nahlas. Nazvučenie mi dosť pokazilo zážitok z celého koncertu. Bolo zaujímavé sledovať typický Randal fenomén, rozdielny zvuk v prednej časti a v zadnej. Pri už spomínanom nevyrovnanom nazvučení nástrojov, v zadnej časti zanikali gitary ešte viac ako vpredu. Malťania tento rok vydali aj nový album, z ktorého nám aj zahrali. Už počas Beheaded sa miestnosť zaplnila, niekoľko ľudí sa pokúšalo aj o circle pit, či iné tanečné kreácie. To boli posledné chvíle, kedy som sa ešte ako tak dokázala pohybovať po koncertnej miestnosti.
Počas pauzy sa zaplnili priestory Randalu natoľko, že na niektoré miesta sa ľudia proste nedostali. Absu som mala možnosť vidieť naposledy v košickom Collosseum klube na konci minulého roku. Páni si rúbu svoj špecifický black-thrash metal už od začiatku deväťdesiatych rokov. Podobne ako v Košiciach, aj pre Bratislavu si pripravili rovnaký program aj setlist. Skladá sa z dvoch častí, keď v prvej sa predstaví hlavná ikona Absu – bubeník aj spevák v jednej osobe hlavne za bicími a v druhej prevezme čisto rolu speváka. Odzneli skladby z albumov „Tara“, The third storm of Cythrául aj Abzu. Ak porovnám košický a bratislavský koncert, zdal sa mi lepší práve bratislavský. Zvukovo boli síce Košice na tom lepšie, no utorňajší koncert sa mi zdal byť menej afektovaný a viac zanietenejší zo strany hudobníkov. Zdalo sa mi, že mali väčšie nasadenie. Spevák prežíval svoje vystúpenie opäť najviac, na pódiu predvádzal svoje tanečné kreácie. Celkovo išlo o kvalitné vystúpenie, ktoré mi narúšalo len veľké teplo a zhoršená viditeľnosť, keďže som videla len málo, paradoxne, najlepší výhľad na kapelu aj celkom dobrý zvuk bol úplne v zadnej časti pri mrežiach. Absu teda prehrmeli pomerne rýchlo a bol tu čas na poslednú kapelu večera – Obituary.
Miestnosť bola naplnená ľuďmi, kde sa človek postavil, tam stál celý večer. Mala som obrovské šťastie, že sa mi podarilo dostať sa na vyvýšené miesto, odkiaľ som mohla nerušene pozorovať a počúvať takmer celý koncert. Od tohto momentu sa začalo peklo, peklo v predných radách, peklo fyzické, ktoré bolo spôsobené hrozným teplom a nedýchateľným vzduchom v miestnosti, no zároveň výborný zážitok z hudby. Priznám sa, že istú čas koncertu mi teplo pokazilo zážitok, keďže mi stekal pot po celom tele. Ak by som mohla dať nejaké hodnotenie top živých kapiel, ktoré som videla, tento koncert medzi nich určite patrí. Páni z Obituary sú profesionáli znalí svojho remesla smrtiaceho kovu. K zvuku nemám žiadne výhrady, tak ako ani k výkonom. John Tardy aj po rokoch dokáže zo svojho hrdla vydať zvuky ako za mlada. Po dlhom čase som mala možnosť si pripomenúť jeho neodškriepiteľný, jedinečný vokál! Povedzme si, bez neho by to Obituary nebolo. Keď spomínam práve jeho, naozaj nepochopím, ako mohol odspievať celý set v dlhých rukávoch? Možno je to nejaká jeho finta. Hoci Obituary nemajú v sebe dávku showmenstva, myslím že to v ich prípade vôbec nevadí, práve naopak, udržiavajú si svoju old school gráciu, ktorá vás vtiahne aj tak do deja. V predných radách niekoľkokrát „poletovali“ ľudia. Z bohatej diskografie si páni poskladali play list, ktorý obsahoval samozrejme niekoľko nových skladieb z tohtoročného albumu „Obituary“, no aj Cause of Death, Slowly we rot, k slovu sa dostal aj novší „Inked in Blood“ a ďalšie. Sú skladby bez ktorých niektoré skupiny nemôžu odísť. Takou je v prípade Obituary „Slowly we rot“ s eponymného albumu. Touto skladbou sa rozlúčili aj s bratislavským publikom.
Koncert hlavnej hviezdy večera bol po hudobnej stránke bez debaty na jednotku, horšie to už bolo s peklom, v ktorom sa odohrával. V miestnosti sa nedalo poriadne hýbať, ani stáť, bolo tu strašné teplo, čo je pochopiteľné pre toto ročné obdobie, no priestor Randalu bol pre túto kapelu primalý. Chápem, že organizátori sa možno obávali slabšej účasti, nakoľko sa koncert odohrával cez týždeň, no v tomto ohľade im ich predpoklad nevyšiel. Na koncert na druhej strane nikdy nezabudnem, pretože Obituary som za takýchto okolnosti ešte nevidela a aj po rokoch sa mi určite vybaví myšlienka na preplnený Randal :).
Za fotografie ďakujem Filipovi Hrubému
