Asphyx: Natesno utiahnutá slučka

Už nejaký čas trávim zbytok môjho života obklopený chladnými stenami cely. Niekedy si hovorím, aby už konečne prišiel rozsudok, pretože táto mučivá kobka ma pripravuje o posledné zbytky normálneho zdravého rozumu. Aj keď, kto vie čo je normálne? Normálne nebolo, že som zabíjal a ničil iné životy. Preto je toto miesto pre mňa asi tým najnormálnejším, ktoré môže byť. Ale po rokoch ma zožierajú výčitky a krik mojich obetí ma budí zo snov. Nech to konečne prestane! Ľútosť ma odtiaľto nevykúpi… Dočkal som sa. Konečne padol verdikt nad mojim prípadom a tak odtiaľto konečne vyjdem von. Nie tak ako som dúfal kedysi, ale je mi to jedno. Chcem len opustiť toto zavšivené miesto. Ortieľ teda znel jasne – rozsudok smrti obesením. Trochu sa mi zvýšil tep a oblial ma studený pot, ale prevládla dávka apatie. Začal som odpočítavať hodiny a minúty do tej slávnostnej chvíle. Prišiel deň D. Nespal som. Po chodbe som počul prichádzať ťažké kroky dozorcu. Zašramotili mreže. Nasadil mi putá a ja som sa s ním odovzdane vybral na poslednú cestu. Vyšli sme na dvor, ktorý zaplnilo moje publikum. Všetci chceli vidieť ako tá ľudská beštia naposledy vydýchne. Dozorca so mnou vyšiel tých niekoľko schodíkov a postavil ma pod moju kravatu z konopného lana. Podo mnou upútala moju pozornosť niekoľkometrová jama. Hm, tak tu sa budú hojdať moje ostatky… Pristúpil ku mne kňaz a chcel ma narýchlo vyspovedať. Usmial som sa a s vďakou som túto milú, ale zbytočnú službu odmietol. Zrazu niekto začal čítať môj rozsudok. Po tých slovách, ktoré opísali môj najbližší program, sa v dave ozval aplauz. Znova ku mne pristúpil dozorca a zároveň kat v jednej osobe. Natiahol mi slučku okolo krku. Prišla tradičná otázka, či mám ešte na duši nejaké posledné slová. Do reči mi nebolo a tak som iba pokrútil hlavou. Prišiel ten moment. Cítil som ako sa mi samovoľne zvyšuje tep, zhlboka dýcham a v tom zaznel povel k vykonaniu verdiktu. Moje telo sa spustilo do jamy. Slučka mi nezlomila väz, ale pomaly som sa dusil. Oči mi tlak vytláčal z hlavy, cievky v nich mi praskali a mne sa krátil dych. Až som už nemal čo dýchať. V momente ma obklopilo ticho a taký zvláštny pocit pokoja. Už som bol na druhom svete.

Aby sme si vysvetlili to spojenie (ak by ho niekto nechápal), tak asfyxia je v prenesenom slova zmysle vlastne udusenie. A sme doma. V sérií týchto biografických článkov som ešte doteraz nenazrel do krajiny tulipánov, veterných mlynov a legalizovanej marihuany. Až doteraz. Stranou (zatiaľ) nechám Pestilence, Gorefest, Sinister… a svoju pozornosť upriamim na death/doomových Smrtonosov – Asphyx. Tí mali vcelku turbulentnú kariéru. Vznik, zmätky okolo prvého albumu, zmeny v zostave takmer na dennom poriadku, úmrtie, comeback… Je toho na knihu. Ja sa tento uzol informácií pokúsim rozmotať do znesiteľnej dĺžky a snáď vás tým úplne neunudiť.

Pôjdeme na to romanticky? Som romantik. Takže si predstavte scenériu mesta Oldenzaal, v provincií Overijssel, blízko nemeckých hraníc. Zapadá slnko, celé historické námestie sa oblieka do odtieňov žltej až červenej a na mesto pomaličky dolieha tma. Siluety stromov z priľahlého parku vyzerajú čím ďalej zlovestnejšie. A niekde tu, niekedy v roku 1987 si Bob Bagchus a Tony Brookhuis povedali, že založia kapelu. Pod vplyvom Venom, Hellhammer a podobných bubákov proto extrémnej scény sa im to aj podarilo. Tu už moja schopnosť byť romantický končí a tak pôjdeme ďalej v klasických šľapajách. V roku 1988 vzniklo úplne prvé demo, ktoré dostalo meno Carnage Remains. Ústrednú dvojicu Bagchus a Brookhuis doplnil istý pán Joost. Toto demo obsahovalo iba dve skladby – Carnage Remains a Pectified Sludge. Vokál by ste tu hľadali márne, pretože išlo čiste o inštrumentálnu nahrávku. Ale zvukovo je to poplatné dobe a štádiu vývoja kapely. Joost sa stratil v prepadlisku dejín a do kapely si to zamieril na uvoľnený post basáka a aj speváka Christian Colli, ktorý niesol prezývku Chuck (okrem iného sa mihol v jednej z prvých zostáv Pestilence, neskôr Sacrosanct). Ten s kapelou nahral druhé demo Enter the Domain. Pri tomto deme sa ocitáme už v roku 1989. Kapela je živý organizmus a tak sa opäť rozrastá. Ako (zrejme) učia v záhradníckej škole, tak slabý článok musí preč. A tak odchádza Colli, ale zostava sa rozrastá na kvartet. Do rozbehnutého vlaku teda za jazdy naskakujú dve výrazné persóny – Eric Daniels a Theo Loomans. V tejto zostave vzniká ešte stále behom roka 1989 ďalšie demo – Crush the Cenotaph. Aby toho na ten revolučný rok 1989 nebolo málo, tak ešte v decembri pod značkou Gore Records (pobočkou vtedy začínajúcich Nuclear Blast) sa stihol sedempalec Mutilating Process, obsahujúci dve skladby – titulnú Mutilating Process a Streams of Ancient Wisdom. Nasledovať mal debutový album, ale nestalo sa tak. Album bol nahraný, ale firma, ktorá ho mala vydať, teda CMFT Records, stihla medzi tým skrachovať. Mladí chlapci z Asphyx mali spísanú nejakú divnú zmluvu a tak album nemohol vyjsť pod inou firmou (nakoniec sa tak stalo v roku 1996, ale k tomu sa ešte dostanem). Po týchto peripetiách sa zase porúčal Theo Loomans a do popredia kapely sa dostal Martin van Drunen.

https://www.youtube.com/watch?v=_654Cu_keF4

https://www.youtube.com/watch?v=JlJh3YgC80s

https://www.youtube.com/watch?v=mTNc9H85oFc

Takže, máme za sebou rannú éru. Prichádza začiatok deväťdesiatych rokov a tým pádom najzásadnejšie obdobie v histórií kapely. Martin van Drunen sa nerozišiel zrovna najlepšie s Patrickom Mamelim a vlastne celými Pestilence a po dvoch kultových albumoch (Malleus Maleficarum a Consuming Impulse) im zamával na rozlúčku. Trvalo to asi zhruba ako prestup do inej MHD-čky a už sa Martin ocitol za mikrofónom u Asphyx. A štart to bol ako z veľkej knihy, pretože debut (už konečne naozaj) The Rack je jedným zo šlabikárov európskeho death metalu. Svoj príchod do kapely tesne pred nahrávaním The Rack Martin opísal takto: „V Holandsku každý pozná každého. Sme naozaj veľmi malá scéna. Takže keď sa Bob Bagchus dozvedel, že už nie som v Pestilence, hneď ma kontaktoval s otázkou, či sa nechcem pridať k Asphyx. Už mali zmluvu so Century Media a čoskoro sa chystali nahrávať album. Tak som odpovedal, že to rád vyskúšam. Keď som vstúpil do ich skúšobne, tak som sa cítil úžasne. Hneď v tom momente som vedel, že Asphyx je to, čomu sa chcem venovať.“ A spočiatku to tak aj bolo. Ale aby som nepredbiehal. 13. apríla 1991 sa teda dostal na svet album, ktorý vo svojom vnútri drží v death metalovom pevnom objatí riffy od Celtic Frost a Hellhammer a práve tá death metalová agresia je ešte viac zvýraznená pomalými doomovými pasážami. Táto hudobná kombinácia sa stala trademarkom Asphyx a vlastne sa jej držia do dnešných dní. A ktoré súčiastky tohto „Škripca“ (The Rack = škripec) sú tými najvýraznejšími a nepotrebujú ani po rokoch premazať, či vymeniť? Ono stačí pozrieť do setlistu kapely aj v týchto dňoch a dostanete odpoveď na túto otázku. Ale z môjho osobného pohľadu sú to poklady ako titulka The Rack, Vermin, Wasteland of Terror a The Sickening Dwell.

https://www.youtube.com/watch?v=LQdJW1xkTVI

Tú úzku medzeru medzi prvým a druhým albumom sa kapela rozhodla vyplniť ešte s EP Crush the Cenotaph, čo bolo vlastne znovu nahrané demo z roku 1989, len tentokrát si na ňom prišiel svoje odchrchlať Mr. Drunen. O doplnenie stopáže sa postarali ešte dve live skladby, menovite Evocation a Wasteland of Terror, ktoré boli zaznamenané v novembri roku 1991 na koncerte v Štokholme. Kapela si medzitým vydobýjala silné renomé na turné s Entombed, neskôr s Bolt Thrower a Benediction.

Blížilo sa nahrávanie druhého, ešte silnejšieho albumu Last One on Earth. Pri ňom sa ale ukazovala, za mlada dosť divoká a tak trochu nespoľahlivá povaha Martina van Drunena. Neráčilo sa mu chodiť na skúšky a kvôli opilosti nedokázal dospievať koncert (kvôli niečomu podobnému sa rozišli jeho cesty s Pestilence, neskôr aj s Bolt Thrower, aj keď tam bol dôvod trochu iný… vysvetlené to je v mojom príslušnom článku venovanom britskej legende https://metalexpress.sk/2020/12/bolt-thrower-pod-neustalou-palbou/ ). Oficiálne už bol vyhodený z kapely. S tým ale zase nesúhlasil label Century Media, pretože Martin bol tvárou kapely. Bob Bagchus na túto dobu spomína takto: „My sme síce Martina vyhodili z kapely, ale on mal stále platnú zmluvu so Century Media, ktorí chceli, aby album naspieval on. My sme v tej dobe už počítali s tým, že sa mikrofónu zhostí náš vtedajší basák Ron van Pol. Bola to strašne trápna situácia o ktorej zbytok kapely nevedel. Jeden deň Martin naspieval vokály, na druhý deň sme prišli s Ronom a všetci na nás čumeli, že čo tam vlastne chceme.“ Kríza rodí veľdiela. Aspoň v umeleckej brandži sme toho boli veľakrát svedkami. A práve toto bol jeden taký príklad. Martin z kapely síce nakoniec naozaj odišiel, ale aj keď nie zrovna v kamarátskej atmosfére dokázala do značnej miery rozhádaná kapela splodiť niečo výnimočné. Už len pri pohľade na obal, ktorý mi tak trochu evokuje toho divného kňaza zo starého Carpenterovho hororu The Fog, vám musí naskakovať husia koža. A čo ešte keď spustia svoju hlukovú stenu šlágre ako M.S. Bismarck, The Krusher, Last One on Earth (v nejakom rozhovore sa pýtali van Drunena, že ako si predstavuje koniec sveta… on odpovedal, že proste na Súdny deň si bude sám spievať práve Last One on Earth), alebo Asphyx (Forgotten War)? Orgazmus spôsobený zvukovými vlnami.

https://www.youtube.com/watch?v=ofHH4wtdgRk

Van Drunen bol preč. Ten sa medzitým podieľal na nahrávaní druhého a veľmi dobrého albumu bandy Comecon – Converging Conspiracies. A čo sa stalo s Asphyx? Zostava zaznamenala zemetrasenie najvyššieho stupňa. O van Drunenovi už reč bola, ale porúčal sa aj kapelník Bob Bagchus. To znamená, že zo zostavy z Last One on Earth v Asphyx zostali iba Eric Daniels (gitara) a Ron van Pol (basa, spev). Bolo treba teda zohnať bubeníka, ktorým sa nakoniec stal Sander van Hoof (neskôr známy z grindových Inhume, či black/deathových God Dethroned). A aký teda je eponymný album? Tento album má v diskografií Asphyx povesť takého priemerného, nemastného-neslaného albumu. S týmto názorom si dovolím trochu nesúhlasiť. Je jasné, že ak kapelu opustia dve výrazné osobnosti a najmä sa zmení persóna za mikrofónom, tak to vzbudí vo fanúšikovskej obci nemalé emócie. Van Pol má hlbšie položený vokál v porovnaní s tým van Drunenovým a tým pádom celý album vyznieva inak ako tie predošlé. Chýbajú tu možno tak výrazné skladby, aké sme mohli nájsť na prvých dvoch albumoch (pre mňa výnimky tvoria asi iba Dephts of Eternity a dusivá a s kláštorným úvodom dofarbená Initiation into the Ossuary), ale z času na čas k nemu rád zablúdim a nikdy si nepripadám nejako sklamaný. Jediná vec čo by albumu zrejme pomohlo, by bolo osekanie z celkovej dĺžky. Predsa len tá takmer hodina je na sústredený posluch celkom zaberák. Ale ak si ho pustíte ako kulisu k nejakej činnosti, tak to neprekáža (neviem, či je toto zrovna prijateľné pozitívum, ale mne sa týmto spôsobom dostal tento album do uší). Eric Daniels má ale názor takýto: „Nie je to dobrý album. To sme vedeli hneď od začiatku. Klasický polotovar, ktorému niečo chýba. Lenže firma na nás tlačila a tvrdila nám, že akonáhle Asphyx zmizne ľuďom z ich zorného poľa, tak je po nás.“ Čiže tradičné tlačenie na kvantitu, miesto kvality. Ale to je názor dosť subjektívny a ja som k tomuto albumu aj po rokoch dosť zhovievavý.

https://www.youtube.com/watch?v=1G9g86FcOU4

Rok 1996 priniesol ďalšie salto mortale v zostave kapely. Trojica z predchádzajúceho albumu bola preč a Asphyx vzor 1996 tvorila iba dvojka Bob Bagchus a navrátilec z pradávnych dôb kapely – Theo Loomans. Pre druhého menovaného bola takým nasmerovaním späť do radov kapely smutná udalosť, pretože Theovi zomrel otec a tak nejako cítil, že bude dobré zakotviť opäť v prístave Asphyx. Ono, ak je predošlý album považovaný za taký nevýrazný priečinok v diskografií, tak God Cries je zase zrejme tým najzvláštnejším albumom na ktorého obale svieti logo Asphyx. Preč sú zaťažkané doomové pasáže, atmosféra príchodu Smrti a podobné veci. Tento album vyznieva agresívne, ale tak nejako príliš jednoducho. Nachádza sa tu niekoľko výraznejších skladieb ako titulka God Cries, Died Yesterday či Slaughtered in Sodom, ale celkovo sa mi tento album tak nepekne zlieva dokopy. Predsa len, ak si porovnáte prvé dva albumy (to porovnávanie kdekoho unavuje, ale proste ak si nasadíte na začiatku kariéry latku tak vysoko, tak je to prirodzené), tak máte proste pocit, že počujete dve rozdielne kapely (ja viem, zmeny zostavy atď, ale aj tak). Vývoj je vec samozrejmá, ale tu je to skôr cesta dozadu, či do nejakej slepej uličky. Nech je to ako chce, tak práve návrat mien Bagchus a Loomans pod hlavičku Asphyx dokázal presvedčiť firmu, aby nakoniec vydala aj prvý, dovtedy nikdy nevydaný album.

https://www.youtube.com/watch?v=EeEPR72fumU

A tak v roku 1996 vyšli dve radovky (no, dajme tomu). Či ale s odstupom času treba brať Embrace the Death ako radový album, to teda neviem. Väčšina tých skladieb už vyšla na predchádzajúcich albumoch a tu sa môžeme vlastne iba tak pre zaujímavosť a vlastnú zvedavosť dozvedieť, ako by vlastne ten pôvodne plánovaný debut znel. Myslím, že by zaznamenal podobný, ak nie väčší úspech ako The Rack, ale osud kapely to chcel proste inak. Kto číta moje články, tak si už asi stihol všimnúť, že mojou veľkou láskou sú staré horory a tak si neodpustím poznámku k intru. Toto intro je vlastne ústredný hudobný motív z hororu Children of the Corn. Tak a mám dušičku na mieste.

https://www.youtube.com/watch?v=_BlRTVi9hBs

Kto vie ako by vyzerali nasledujúce roky v histórií kapely, ak by neprišlo k dátumu 15. augusta 1998. Práve v tento deň sa preťala niť života Thea Loomansa. Či šlo o samovraždu, alebo nešťastnú nehodu, keď sa jeho auto zrazilo s vlakom, to sa už zrejme nedozvieme. Každopádne, kapela aj keď sa pomaly opäť dvíhala nahor, tak tento úder ju úplne zlomil. Asphyx sa stali minulosťou. Avšak niečo sa niekde v pozadí začalo kutiť. Bob Bagchus sa dal opäť dokopy s Ericom Danielsom a k tejto dvojici sa pridal ešte spevák a basák z kapely Pentacle – Wannes Gubbels. Títo traja si dali meno Soulburn. V roku 1998 vyšiel album Feeding on Angels, ktorý sa z istého hľadiska dá pokladať za taký album Asphyx s členmi Asphyx bez Asphyx. Na pomery Asphyx mi príde vcelku uhladený a absentujú aj doomové plochy. Avšak pri písaní skladieb pre potencionálny druhý album sa im začali do tvorby vkrádať charakteristickejšie asphyxoidné prvky. Soulburn na koncertoch samozrejme hrávali skladby z pera Asphyx a tak raz na jednej skúške padol nápad, či by neskúsili oživiť túto hydru so zostavou Soulburn.

https://www.youtube.com/watch?v=LapfNiqexjI

A ejhle, stalo sa. Zo snaženia tejto trojice vznikol na prelome milénií album On the Wings of Inferno. Nepovedal by som, že ide o úplný návrat do náručia starých Asphyx. Skôr je to taký mix starého a toho, čo títo borci hrali pod hlavičkou Soulburn. Hovorím to otvorene, po tých dvoch nie úplne ideálnych predchádzajúcich albumoch, mi znie On the Wings of Inferno ako rajská hudba. Áno má svoje chybičky krásy, k dokonalosti mi chýba van Drunenov spev, tu a tam ma niektorý motív trochu nudí, zvuk by tiež mohol byť trochu iný, ale je to album, ktorý si zaslúži svoje miesto na poličke. Summoning the Storm, For They Ascend…, On the Wings of Inferno, Marching Towards the Styx – pod týmito menami hľadajte záchytné body. Mimochodom, pozrite na obal Feeding on Angels a On the Wings of Inferno a hľadajte rozdiely (hehe). Paradoxne moje nadšenie z tohto albumu zrejme úplne v dobe vydania nezdieľali fanúšikovia, ktorí ho prijali celkom chladne. Frustrovaný Bob Bagchus to vzdal a zbytok kapely asi túto káru plnú bolesti bez neho odmietal ťahať sám. Asphyx sa tak opäť uložili k zdanlivo večnému spánku.

https://www.youtube.com/watch?v=mfEiH2FsSgI

K zdánlivému, pretože aj keď to trvalo sedem rokov, ale Asphyx sa vrátili na scénu. Zostava sa opäť prekopala. Zostali Bob Bagchus a Wannes Gubbels, ale namiesto Erica Danielsa sa gitary chopil Paul Baayens (Thanatos, Hail of Bullets, ex-Cremation…) a najmä za mikrofón sa opäť a tak trochu prekvapivo postavil Martin van Drunen. Myšlienka comebacku nevzišla ani tak priamo od kapely ako skôr od organizátorov festivalu Party San. Tí sa o Asphyx pokúšali už pre ročník 2006, ale veci do seba zapadli až o rok neskôr. Pôvodne malo ísť o jeden koncert, ku ktorému sa postupne pridali ďalšie, až sa postupne začalo hovoriť o novom albume. Reči ustali v roku 2009, pretože vtedy kapela porodila svojho ďalšieho potomka menom Death… The Brutal Way. Bez zbytočných slov môžeme povedať, že od tohto bodu sú Asphyx späť v prvej lige. Táto nahrávka bola úspešná, hitová a odniesla si veľmi kladné recenzie. Ako taký exhumovaný umrlec, ktorému znovu začne v žilách prúdiť čerstvá krv. Presne takto vidím Asphyx na tomto albume. Čo sa týka tých hitov, tak sa to valí od prvého taktu presne v tejto dráhe – Scorbutics, The Herald, Death the Brutal Way, Eisenbahnmörser, Riflegun Redeemer, Cape Horn… Mohol by som asi menovať každú jednu skladbu. Ale veď posúďte sami. Niekedy je lepšie jeden krát počuť ako sto krát opisovať.

https://www.youtube.com/watch?v=FoYS8J_cXrw

https://www.youtube.com/watch?v=jPWMMgghgPM

https://www.youtube.com/watch?v=XNChRN79Z7E

Po skvelom comebacku prišiel rad aj na prvý živák. Kapela sa zrazu ocitla v jednom kole a ich živelnosť si môžete vychutnať na albume Live Death Doom. Pre potreby tohto albumu sa nahrával koncert v Nemecku v roku 2009. Album vyšiel aj ako DVD, tak okrem ucha potešíte aj oko.

https://www.youtube.com/watch?v=ccKs8NGlVYA

Možno sa niekto obával, aby sa neopakovala situácia zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď po dvoch silných albumoch prišli zmeny a také biednejšie obdobie. Chlapi už ale dospeli, prestali robiť neuvážené blbosti a tak nasledujúci album iba potvrdil ich pozíciu na scéne. Albumu Deathhammer patril rok 2012 a v tej dobe som ho úplne žral. S odstupom času mi príde o čosi slabší ako Death… The Brutal Way, ale stále je to veľmi slušná porcia práchnivého, na kosť ohlodaného a zúrivého old school death metalu. Bob v tom mal jasno: „Behom posledných asi desiatich rokov sa death metal dosť zmenil, ale my serieme na všetky hyper technické nezmysly, alebo súťaže o to, kto vie hrať najrýchlejšie. My budeme robiť iba to, čo vieme najlepšie – poctivý death metal.“ Ak by ste nutne potrebovali vypichnúť nejaké skladby, tak siahnite po titulke Deathhammer, Into the Timewastes, Of Days When Blades Turned Blunt, alebo Reign of Brute. Opäť sa kapela nevyhla zmene v zostave a Wannesa Gubbelsa nahradil dlháň Alwin Zuur (Gods Forsaken, Grand Supreme Blood Court…). Čo sa ešte týka obalu a tej mojej hororovej obsesie, tak z coveru by vám mohlo byť jasné, že je na ňom tá kniha, ktorú nemal nikdy otvárať Ash z Evil Dead… V roku 2014 som si dal ja osobne dostaveníčko s Asphyx po prvýkrát. Nasmeroval som si to do Bratislavy, kde hrali spolu s Malignant Tumour a Beton. Doteraz na ten koncert veľmi rád spomínam, pretože na koncert prišlo iba niečo vyše stovky fanúšikov. Tento divný jav bol spôsobený tým, že deň predtým hrali v Nitre Pestilence a fanúšikovská obec sa tak rozdelila na dve polovice. Práve tu som si potvrdil, že Martin van Drunen je veľký sympaťák, ktorý absolútne netrpí žiadnymi hviezdnymi maniermi a celý večer strávil v debate s fanúšikmi pri bare s pivom v ruke.

https://www.youtube.com/watch?v=IXhyzGc7_pc

Na časovej línií sa posúvame o štyri roky bližšie k súčasnosti a k albumu Incoming Death. K tomuto albumu mám taký svojský a blízky vzťah. Incoming Death bol totižto prvý album ku ktorému som v živote písal recenziu. Už si tak presne nepamätám čo som tam pred rokmi popísal, ale bolo to určite čosi pozitívne, pretože môj postoj k tomuto albume je stále rovnaký. Pamätám si iba, že mi veľmi nebola po chuti prvá skladba Candiru (textovo pojednávajúca o takej milej rybičke, ktorá sa môže dostať cez močovú rúru do tela človeka a tam v tej temnej dieročke si v pokoji cucať krv… uf…), ale po čase som si našiel cestičku aj k nej. Za to také mordy ako v strednom tempe hrané Division Brandenburg a Wardroid, vykosťováky It Came from the Skies, Incoming Death, Forerunners of the Apocalypse, či záverečná epická Death: The Only Immortal, to sú nadčasové fláky. Aby sa ale držala tradícia zmien v zostave, tak dosť nečakane z kapely odišiel Bob Bagchus, pretože sa chcel viac venovať rodine (paradoxne sa potom viac zameral na obnovených Soulburn, či dal dokopy kapelu Infidel Reich so starým parťákom z Asphyx Tonym Brookhuisom a Vincentom Crowleym z Acheron). Jeho nástupcom sa stal Stefan „Husky“ Hüskens (ex-Desaster, ex-Sodom…). Ešte som tu doteraz nespomenul umelca, ktorý stojí za všetkými obalmi Asphyx, s výnimkou Embrace the Death a Death… The Brutal Way. Je ním Axel Hermann (pracoval pre zástup kapiel ako Sodom, Unleashed, Samael, Moonspell, In Flames, Grave, Desaster, Demolition Hammer, Bloodbath…) a práve ten pre Incoming Death pokladám za najkrajší, ktorý robil pre Asphyx.

https://www.youtube.com/watch?v=lKTwSzhy0Rc

https://www.youtube.com/watch?v=BFaiGiWcyY8

https://www.youtube.com/watch?v=AYNkQh6VDNk

https://www.youtube.com/watch?v=9-yemgt8muM

A ideme do finále. Už koncom minulého roka vyskočili správy, že Asphyx majú pre nás nachystanú novinku. Onedlho na to sme videli opäť krásny, do zelena zahalený motív obalu od Axela Hermanna, názov albumu Necroceros a aj singel a klip Botox Implosion. Singel bol chytľavý a agresívny, ale ja som potom neskôr akosi na ten album zabudol. Musím sa priznať, že som sa k nemu dostal až keď som písal tento článok (pretože som si ho nedávno konečne kúpil). Na moje prekvapenie je ten album vcelku melodický a tie skladby s výrazným melodickým spodkom na mňa vôbec nepôsobia rušivo. Za všetky menujem Mount Skull, alebo Three Years of Famine.

https://www.youtube.com/watch?v=9zw241m3JRQ

https://www.youtube.com/watch?v=RnlmBNeopmE

https://www.youtube.com/watch?v=1n2dfNOO3lk

A som na konci. Ani neviem čo viac dodať. Asphyx aj napriek tomu, že mali turbulentnú kariéru hrajú do dnešných dní a sú živou legendou žánru. Snáď dodám iba to, čo van Drunen zareve v úvode skladby Deathhammer: THIS IS TRUE DEATH METAL, YOU BASTARDS!

Autor: Mrkva

Zdieľaj