Bolt Thrower: Pod neustálou paľbou

Uprostred širokých plání, na ktoré sa zniesla hustá hmla, si Pani Smrť urobila svoje hracie pole. Hýbe figúrkami ako uzná za vhodné a žiadny jej ťah sa nedá vopred predvídať. Po nejakej dobe je z tejto hry unudená a tak iba buchne do stola a všetky postavičky jej stolovej hry sa zosypú. Takmer všetky. V tmavom kúte zákopu sa krčí malá postava. Nebyť sústavného trasenia sa od zimy a strachu, tak by si ju pod všetkým tým bahnom, ostatkami bratov v zbrani a zlomeným inventárom príbytku nebohých, ani nikto nevšimol. Schúlený, s neľudsky otvorenými očami a pohľadom do prázdna, sa snažil pochopiť, čo za predstavenie mu to život premietol. Je to iba pár mesiacov dozadu, čo sa ešte tešil zo sveta, očakával blížiacu sa dospelosť a v tom prišiel zlom. Niekto rozhodol, že on a jemu podobní, musia odísť na front, ako jahňatá na porážku. Tóny piesní, ktoré mali hnať túto potravu pre muníciu súperov za víťazstvom, im zamrzli na perách pri prvom pohľade na jedinú reálnu tvár vojny. Padali jeden po druhom. Tí šťastnejší zomreli hneď na mieste. Iní strácali svoje údy, bojové plyny im rozožierali vnútorné orgány a pohľad na otvorenú náruč Zubatej ich pripravoval o posledné úlomky zdravého rozumu. Ten pracovitý Kosec, ktorý skrýva svoju neživo prepadnutú tvár pod hrubým rubášom, proste stínal mladé duše hranou svojho nástroja, ako steblá trávy za rannej rosy… Oči bezvládnej bytosti, ktorá pred tými pár mesiacmi netušila, čo pre ňu osud nachystal, si znova a znova premietali tieto hrôzy spôsobené domnelou korunou tvorstva. Táto schránka bez duše privrela viečka, pod ktorými sa zaleskli slzy a siahla krvou poznačenou rukou pod svoj kabát. Odtiaľ vytiahla revolver s posledným nábojom. Z dopraskaných pier vyšli ťažko počuteľné slová: „Ak Boh existoval, zomrel s nami na fronte.“ Priložil si hlaveň ku spánku a chvejúci sa prst urobil jediný pohyb. Potom už nastala iba tma a ticho.

Z úvodu môže sálať celkom depresia. Ale dnes som siahol po kapele, ktorá sa defacto celou svojou lyrickou stránkou opierala o druhého z Jazdcov apokalypsy, teda o vojnu. No a ak ste prezieraví, tak ste si všimli, že dnešné riadky budú patriť Bolt Thrower.

Za počiatok životnej púte Bolt Thrower môžeme počítať jeden hc/punkový koncert niekde v Coventry na jeseň roku 1986. Tu na záchodoch pri močení skrsla v hlavách dvojice Gavin Ward a Barry Thomson myšlienka stvoriť kapelu pod vplyvom Slayer, Carcass a Discharge (pri dnešnom pohľade na to, čo si predstavíme pod pojmom Bolt Thrower, asi divná zostava kapiel). Chvíľu nato zlanárili do svojich radov speváka Alana Westa (ten si v kapele odžil iba obdobie 1986-1988) a bubeníka Andyho Whalea (ten zase s kapelou prežil jej zlatú éru). Treba podotknúť, že Gavin v tom čase ešte obhmatával iba štyri basové struny a podľa vlastných slov kapely, ešte prakticky nikto z členov nevedel na svoje nástroje hrať. Čo si budeme klamať, na prvom deme nazvanom jednoducho Rehearsal, to je aj počuť. Nasledujúce dva roky priniesli ďalšie štyri demá (In Battle There Is No Law, Concession of Pain – 1987 a Forgotten Existence, Prophets of Hell – 1988 (skladba Prophets of Hell z rovnomenného dema bola neskôr znovu nahraná a vydaná ako bonusová skladba na albume Realm of Chaos pod názvom Prophet of Hatred)). Pri nahrávaní dema Concession of Pain sa zostava Bolt Thrower rozrástla o basáka Alexa Tweedyho. No alebo teda mala sa rozrásť. Alex sa nezúčastnil nahrávania a tak si dvojrolu strihol Gavin, ktorý okrem svojich gitarových partov nahral aj tie basové. Dva týždne po nahrávaní Alexovo miesto nahradila Jo Bench (jedna z prvých žien v extrémnej hudbe), ktorá vtedy chodila práve s Gavinom. A klasická zostava už bolo takmer hotová. V roku 1988 si ich do svojej relácie na Radiu One pozval John Peel, čím im (ale aj mnohým iným kapelám) pomohol k zmluve na ich prvé fullko In Battle There Is No Law! (tu konkrétne si Bolt Thrower podchytili Vinyl Solution, u ktorých vydali svoje nahrávky aj Cancer, Macabre, Cerebral Fix…). A to už do kapely zapadol aj posledný diel dobre premazaného stroja, teda Karl Willetts (ktorý nahradil Westa).

https://www.youtube.com/watch?v=W0_jtKRcm0w

12. júna 1988 tak prišiel na svet album, ktorým kapela naštartovala svoje vojnové ťaženie. Ak si In Battle There Is No Law! porovnáte s neskoršími albumami, je tu badať citeľný rozdiel. Album sa drží v mantineloch takého, nazvime to primitívneho zvuku (v dobrom slova zmysle). A ako povedal Gavin v jednom rozhovore: „Asi sme sa mohli chovať ako viac utrhnutí z reťaze. Možno sme boli na tú dobu celkom slušní.“ Bolo to zrejme myslené na margo albumov, ktoré mali v tom čase vonku Napalm Death (Scum) a Carcass (Reek of Putrefaction). Ja mám ale tento album úprimne rád. Možno práve preto, že je celkom iný od zvyšku diskografie. Práve kvôli tomu nie ešte tradičnému zvukovému obalu, na ktorý sme u Bolt Thrower zvyknutí z neskorších albumov, klasickému živelnému podaniu debutového albumu a riffov, ktoré celkom dosť čerpali z thrash metalu. Práve vďaka všetkým týmto veciam sa nad albumom vznáša taká grindcorová aura. No ale povedzte sami, nezamilovali ste sa tiež hneď na prvé počutie do skladieb ako Concession of Pain, Psychological Warfare, alebo rovno do titulky? Poctu Bolt Thrower vystrihli svojho času (dnešnou optikou trochu nečakane) Heaven Shall Burn. Táto nemecká kapela dala svojmu prvému EP z roku 1998 meno In Battle… There Is No Law, aby tak nejako naznačili, že Bolt Thrower mali na nich veľký vplyv. No neviem. Každopádne, pekná pikoška.

https://www.youtube.com/watch?v=tncNvHZSGLk

Koncom osemdesiatych rokov nasadili Bolt Thrower pekelné tempo. Prešiel rok a na podnose nám začal rozvoniavať druhý chod, nesúci názov Realm of Chaos: Slaves to Darkness. Behom relatívne krátkeho obdobia kapela vcelku dozrela a Realm… je považovaný za klasiku. Aj keď neskôr kapela natočila aj lepšie albumy (to je vždy tak strašne subjektívny pohľad), tak práve týmto sa kapela naplno usadila v povedomí death metalového žánru. Gavin to videl takto: „Chceli sme natočiť absolútne nekompromisný album, ale nie aby všade ležali pomyselné hordy mŕtvol, tiekli potoky krvi a aby sme sa predháňali s Napalm Death v rýchlosti. Sila toho albumu je niekde inde.“ Signifikantnými sa stali skladby využívajúce stredné tempo, za doprovodu masívneho riffu a plnej dvojkopákovej paľby, pri ktorých máte pocit, že sa vám pokrútenú chrbticu snaží vyrovnať svojou masážou pás tanku. Medzi tie by sa dali zaradiť Through the Eyes of Terror, All That Remains alebo asi najväčšia hitovka z albumu World Eater. Textovo kapela zápolila na poli krutej vojnovej reality a fikcie. Inšpiráciu, čo sa týka tej fiktívnej časti, našli v hernom svete Games Workshop (odtiaľ pochádza aj meno albumu a niektorých skladieb).

https://www.youtube.com/watch?v=3uSM-ihNGHs

Pred nahrávaním Realm… kapela podpísala zmluvu s Earache Records. Krátko po jeho vydaní prišlo k turné so stajňovými kolegami Napalm Death, Morbid Angel a Carcass, ktoré dostalo meno Grindcrusher Tour. Zahrňovalo síce iba sedem koncertov, ale aj to stačilo, aby sa stalo legendárnym. Nie dokonalým (ako sa dočítate o pár riadkov nižšie), ale legendárnym. Ten prívlastok môžeme pripočítať napr. k tomu, že v tom čase nastúpil k Napalm Death Barney, pre Morbid Angel to bolo prvé tour mimo USA atď. Takto na to spomína Karl: „Pôvodná myšlienka na toto tour prišla od Earache Records, ako spropagovať label a samozrejme štyri kapely pod jeho krídlami. Bola to šanca ako priblížiť svetu extrémnu scénu. Samozrejme, každá z týchto štyroch kapiel by mohla vyraziť na vlastné turné a hrať pred pár stovkami fanúšikov každú noc. Avšak, toto spojenie prenieslo celú vec do podstatne väčšieho meradla. Prvý koncert tour bol 10. novembra v Manchestri a v našom tradičnom chaosovom štýle všetkého, sme sa po ceste niekde stratili. Pretože sme sa striedali s Carcass ako otváracia kapela večera, hneď ako sme prišli na miesto určenia, museli sme valiť na pódium a odohrať svoj 45 minútový set bez zvukovej skúšky. Na druhú stranu, mohli sme skôr začať piť a odviazať sa. Hneď na to nás však čakala dlhá cesta dodávkou do Edinburghu… Do tohto turné sme hrávali pre publikum, ktoré čítavalo tak zhruba 200 ľudí. Teraz nás očakávalo obecenstvo na úrovni asi 1000 účastníkov. Ako som už spomínal, koncerty sme na striedačku otvárali s Carcass, čo nám dalo fúru času sa vmiešať medzi fanúšikov a sledovať ostatné kapely. Aj vďaka tomu sme mohli spoznať kopu skvelých ľudí s ktorými sme v kontakte do dnešných dní. Turné nás však ako kapelu po finančnej stránke celkom ochromilo. Ale zase čo sa týka propagácie, podarilo sa nám pretlačiť našu hudbu širokému zástupu fanúšikov a dalo nám zakúsiť aké to je s väčšími davmi apod. A tým pádom to v nás zapálilo túžbu dosiahnuť na vyššie méty.“

https://www.youtube.com/watch?v=9zf7pECsLPY

Vyššou métou mal byť nový album, ktorého predzvesť prišla vo forme EP Cenotaph (1991). Toto EP o štyroch dejstvách nám prináša 2 nové skladby (Cenotaph a Destructive Infinity – tie si neskôr samozrejme našli miesto na albume War Master), Prophet of Hatred (už som ju spomínal vyššie) a Realm of Chaos, ktorá bola zaznamenaná 16. novembra 1989 v Londýne počas Grindcrusher Tour.

Iba nejaký mesiac po Cenotaph, vyšiel druhý album pod Earache Records, tretí celkovo a podľa veľa ľudí najlepší album Bolt Thrower, placka menom War Master. Tu by som opäť použil tú frázu, že je to iba čiste na subjektívnom hodnotení jedinca. Ja nepopieram, že na tomto albume sú silné skladby – námatkou Unleashed (Upon Mankind) (tú mimochodom veľmi slušne prerobili Dying Fetus na EP History Repeats…), What Dwells Within, Cenotaph či Afterlife, ale podobne silnú nálož dokázala zo seba kapela dostať aj predtým a aj potom. Badateľný je ale najmä zvukový rozdiel. Nahrávalo sa v štúdiu Slaughterhouse a aspoň zvukovo ide o dovtedy najpodarenejšie dielo. Taká malá perlička. Skúste si pustiť skladbu World Eater z predchádzajúceho albumu a hneď na to zakontrujte skladbou Cenotaph z War Master. Tieto skladby na seba hudobne celkom pekne nadväzujú. A v diskografií kapely nezostane iba pri tejto dvojici. Nadväzovanie bude pokračovať aj na neskorších albumoch. Keď už ale spomínam Cenotaph, tak k nej kapela natočila svoju prvý videoklip. Aj keď väčšina kapely k nemu mala menšie výhrady, pretože sa nezúčastnili jeho strihu a pri tvorbe finálnej verzie. Podľa nich tam mohlo byť viac záberov na kapelu v akcií, ako tých „umeleckých“ pasážií.

https://www.youtube.com/watch?v=9GxDKWNvpog

Opäť nám na časozbernom stroji poskočila palička iba o jedno políčko ďalej a už tu máme v poradí štvrtý radový album a ten aj dostal štýlové meno 4th Crusade. Po prvý krát na nás z obálky nepozerá dielko hľadajúce inšpiráciu u Games Workshop, ale obraz francúzskeho maliara menom Eugéne Delacroix – Entry of the Crusaders into Constantinople. Neviem ako u iných fanúšikov, ale tu sa ja dostávam k môjmu obľúbenému albumu. Už len ten obal na mňa pôsobí tak majestátne a tak nejako vážnejšie a serióznejšie oproti jeho predchodcom. A hudobný obsah je na tom celkom podobne. Skladby sú chytľavejšie, ešte o niečo spomalenejšie, vynikajú skutočne heavy pasáže, riffy prenikajú vašimi ušami ako parazitné entity, ktoré si z vás urobia nevládnych hostiteľov a vy len celkom prirodzene pokyvujete hlavou do rytmu. Proste ak album zapnete a rozozvučí sa úvod titulnej skladby tak sa už chcene, či nechcene musíte nechať unášať na tých hypnotických vlnách až do jeho úplného záveru. A keď vám niekto jeho počúvanie nasilu preruší, pokojne ho niečím udrite a vyhovorte sa na mňa. Ale teraz vážne. Jedna skvelá skladba tu strieda ešte lepšiu, či už Where Next to Conquer, As the World Burns, Spearhead, Icon… Mohol by som asi menovať každú jednu. No a ako som spomínal vyššie to nadväzovanie skladieb naprieč albumami, tak tu máme ďalší prírastok do tejto rodinky. Tam kde končí Cenotaph zase začína Embers. Pokračování příšte…

https://www.youtube.com/watch?v=nUqfASftDFs

Koncom roka 1992 sa kapela opäť pripomenula jedným EP. To počúvalo na meno Spearhead. Nemusíte mať pred a za menom nespočet titulov, aby ste prišli na to, že toto EP obsahovalo aj túto skladbu. Okrem nej ešte tri ďalšie. Najmä však podľa mojej skromnej mienky, jednu z naj skladieb, ktorú kedy kapela stvorila – Crown of Life.

https://www.youtube.com/watch?v=YMp7rsRE0Rk

Po prvýkrát sa stalo, že medzi albumami Bolt Thrower vznikla dvojročná prestávka. A tak rok 1994 A.D. bol pre Bolt Thrower rokom, kedy pozdvihli päsť za víťazstvo (hm, to znie ako keby som si natiahol kožené slipy a citoval Manowar, hehe). Vec sa má tak, že album dostal meno …for Victory. Navzdory všetkým tým krásnym maľovaným, do detailov prepracovaným obálkam albumov, nad ktorými môžete stáť s lupou a stále hľadať nové a nové veci, tak ja mám najradšej pohľad na túto fotku britských vojakov počas vojny o Falklandy z roku 1982. Možno preto, lebo z nej tak sála atmosféra skutočnej vojny a na vás začne doliehať taký nejaký divný súcit, alebo čo. No proste, obal plní svoju úlohu, pretože vo vás (resp. vo mne) vyvolá nejakú emóciu. Celkovo mám „Štvrtú krížovú výpravu“ a …for Victory zafixované ako také dvojvaječné dvojčatá. Tieto dva albumy sú pre mňa svojim spôsobom vrcholnými dielami diskografie. Oba sú podarené, ale 4th Crusade má o „ždibec“ lepšie a údernejšie skladby. Aj keď ani tu sa nimi nešetrilo – When Glory Beckons, …for Victory, Lest We Forget

https://www.youtube.com/watch?v=mud3po9jRWw

No ale aby to nevyzeralo, že kapela si žije svoj pokojný život niekde v raji, musel prísť zlom. A ten prišiel po nevydarenom juhoamerickom turné, po ktorom v kapele skončili naraz Karl Willetts a aj Andy Whale. Andyho nahradil Martin „Kiddie“ Kearns (v čase nástupu do kapely mu bolo iba nejakých sedemnásť rokov). No a čo Karl? Tu sa nám to, ladies and gentlemans, začalo pekne motať. Takže poporiadku. Karl odišiel z kapely a odôvodnil to súkromným životom, kde sa stihol oženiť, rozviesť, urobiť školu, no proste sa chalan nenudil. Pretože sa kapela poznala s Martinom van Drunenom dostal ponuku do kapely na Karlovo miesto. Všetko bolo fajn, ale Martina postihla choroba menom alopécia, čo znamená, že mu začali vo veľkom vypadávať vlasy. Podľa Gavina im nešlo o nejakú pózu a viac ako o nejaké vlasy im záležalo na tom, aby bol človek oddaný kapele. Martin však kapele oznámil skutočnosť, že odmieta v takomto stave vystupovať iba nejaké dva týždne pred začiatkom festivalovej sezóny, čo hrozilo celkom prúserom. Neviem ako sa na túto vec pozerá sám Martin, ale faktom zostáva, že kapela kvôli tomuto Martina jednoznačne vyhodila. Pomocnú ruku im podal starý pardál Dave Ingram, ktorý dohodnuté termíny koncertov odspieval. Medzitým sa začali pripravovať plány na nový album, na ktorom sa dohodli, že ho znovu naspieva Karl, ale ako právoplatný člen kapely to proste nedáva. A tak po tom, čo Karl naspieval Mercenary, bol opäť v radoch Bolt Thrower Dave Ingram. A to ešte medzitým odišiel z kapely Martin Kearns, ktorého na albume nahradil Alex Thomas. Chaos ako v juhoamerickej telenovele. Ale znak chaosu má kapela v logu a problémy začali po juhoamerickom turné. Konšpirácia? Nemyslím si.

Po takýchto turbulentných rokoch je celkom zázrak, že z toho vyšiel podarený album, akým je Mercenary (1998). Ale ako povedal klasik, tie najlepšie nápady prichádzajú v krízových situáciach. No zase by som nepovedal, že ide o najlepšiu časť diskografie, ale rozhodne tento album nikoho z fanúšikovskej základne nemohol uraziť. Album však sprevádzali od začiatku nejaké problémy. Ak som označil predchádzajúce dva albumy za dvojčatá, tak toto je tým pádom taký ten stále otravujúci spratek, ktorý každému lezie na nervy. Najprv tu boli problémy s obalom. Pracovalo na ňom päť umelcov a stále to nebolo ono. Až ten piaty nakoniec zobral nápady svojich predchodcov a spracoval ich do konečnej podoby. Ďalšia disciplína – mastering. Ten im robili 3x v Amerike, ale kapela stále nebola spokojná so zvukom a tak si vyžiadala nahrávku a tú nechala urobiť v Anglicku. A hotovo. Tiež vám tak podvedome začalo znieť v hlave God Save the Queen? Po všetkých týchto peripetiách je výsledok nakoniec predsa len veľmi slušný. Celá prvá polovica albumu (Zeroed, Laid to Waste, Return from Chaos, Mercenary) je skvostná. Z druhej by som vypichol najmä To the Last… a No Guts, No Glory. Po jednoalbumovej prestávke v skladbách, ktoré na seba nadväzujú, tu máme opäť túto vkusnú drobnosť. Zo skladby Embers z 4th Crusade sa plynulo prechádza do Powder Burns. A to ešte nie je koniec.

https://www.youtube.com/watch?v=JgRbPe4ezCw

Mercenary prinieslo ešte jednu zmenu. Po dlhých rokoch to bol prvý album, ktorý nevznikol pod Earache Records. Kapela sa s vydavateľstvom nerozišla zrovna v dobrom a Bolt Thrower si našli svoje miesto u Metal Blade. Earache Records si chceli ešte zrejme trochu naryžovať a vydali kompiláciu bonusových skladieb z EP atď. Who Dares Wins. Kapela s tým nesúhlasila, ale s vydaním už nič urobiť nemohla.

Pretože Karl si to nerozmyslel (aj keď kapela dúfala, že po nahratí albumu sa rozhodne zotrvať) tak sa právoplatným členom kapely stal Dave Ingram, ktorý medzitým odišiel z Benediction. No a práve v tomto období, presne 12. januára 1999 sa Bolt Thrower po prvý a žiaľ aj posledný krát vyskytli v našich zemepisných šírkach. Turné Into the Killing Zone si za jednu zo svojich zastávok vybralo Ružomberok.

Na časovej osi tak svietil letopočet 2001 a Bolt Thrower, aj keď v death metale patria (alebo teda patrili) k najkonzervatívnejším kapelám, prišli s citeľnou zmenou. A tou bol post vokalistu. Naživo to fungovalo, ale sadnú si Bolt Thrower a Dave Ingram aj v štúdiu? Ja si myslím, že album Honour – Valour – Pride sa predsa len podaril. Možno si ho nevybavíte pri mene kapely hneď ako prvý, ale svoju kvalitu určite má. Zo zvuku vojnového rámusu sa zjaví úvodný riff Contact – Wait Out, ako kamikadze letec a spôsobí celkom značné škody vášmu sluchu. Možno mi tu chýba nejaká výraznejšia skladba, ale album drží pokope ako celok. A uždibovať kúsky z pamätnej tabule sa nemá. Ale asi najpodarenejšou vecou je Honour, ktorou sa nesie taká melancholická nálada a riff, ktorý si gitaristi vzájomne prehadzujú zo strany na stranu. Na tomto albume sa do radov kapely vrátil Martin Kearns a bol to vlastne jeho prvý album pod hlavičkou Bolt Thrower.

https://www.youtube.com/watch?v=3LHChoM1rvo

V roku 2004 boli ohlásené práce na novom albume. Zhruba niekedy v tom čase zase kapelu opustil Dave Ingram kvôli zdravotným a osobným problémom. A tak sa hľadal nový spevák. Hľadanie zaviedlo kapelu na starú známu adresu, pretože sa vrátil Karl Willetts. Takže nič lepšie nemohlo Bolt Thrower postihnúť. A zrejme ani Karla, pretože ten vraj prežíval dosť mizerné životné obdobie a návrat do radov kapely bol pre neho do istej miery vykúpením. V novembri 2005 sa k nedočkavým fanúšikom dostal výborný album Those Once Loyal. Že to bude labutia pieseň ešte vtedy nikto nemohol vedieť. Po dvojici albumov, kde sa uprednostnil na obálke maľovaný výjav, tentokrát kapela siahla po fotke, ktorá zachytáva pamätnú dosku na Prvú svetovú vojnu v St. James Parku v Londýne. A zrejme aj kvôli tomu bolo niekoľko skladieb venovaných práve tomuto vojnovému konfliktu. Those Once Loyal je od vrchu po spodok natlačený výraznými skladbami a ja tento album vnímam ako najpestrejší z celej ich diskografie. Nájdu sa klasické valivé pasáže, epické plochy, chytľavé úseky… Proste všetko čo by mal silný album obsahovať. Album ako taký nemá slabé miesto a keď si ho pustíte musíte mi dať za pravdu. Vynikajúce kúsky ako At First Light, The Killchain, Granite Wall, Last Stand of Humanity alebo When Cannons Fade to iba potvrdzujú. A po prestávke v podobe minulého albumu tu máme opäť skladbu, ktorá nadväzuje na niečo z minulosti. Tentokrát je ňou The Killchain, ktorá je pokračovaním Powder Burns z Mercenary.

https://www.youtube.com/watch?v=qFmE9cvHECc

Bolt Thrower sa po vydaní tohto albumu vybrali na niekoľko tour, ktoré ich však už nikdy nedoviali na Slovensko. Tým posledným bolo Overtures of War v roku 2014, kedy sa predviedli spolu s Incantation a Morgoth najbližšie k našim hraniciam vo Viedni a v Prahe. V roku 2015 mnohých zasiahla správa, že vo veku iba 38 rokov zomrel Martin Kearns. Kapelou to samozrejme poriadne otriaslo. V roku 2016, presne na prvé výročie Martinovej smrti, kapela oznámila, že s definitívnou platnosťou, po tridsiatich rokoch ukončuje svoju činnosť. Aj keď prenikali správy, že by Gavin, Barry a Jo mali rozbehnúť nejaký projekt, jediný kto sa do niečoho reálne pustil bol Karl. Ten zlanáril bývalého kolegu z Bolt Thrower, bubeníka Andyho Whalea, ďalej Scotta Fairfaxa (ex-Cerebral Fix…) a Franka Healyho (Sacrilege, ex-Benediction…) a spolu rozširujú odkaz Bolt Thrower pod menom Memoriam. Do dnešných dní stihli vydať tri albumy, takže ich na staré kolená celkom pochytil workoholizmus.

Autor: Mrkva

Zdieľaj