Dlhší čas sme sa nevenovali výtvarníkom na našej stránke. Niekedy koncom minulého roka som trochu zhrnul dielo Eda Repku a dnes zostávame aj naďalej na druhej strane Atlantiku a zavediem vás do ateliéra pána menom Wes Benscoter. Svoje umelecké začiatky zhrnul pre magazín Revolver takto: „Odjakživa sa moje kresby alebo maľby točili okolo tých istých tém. Teda som si tvoril hocijaké monštrá a lebky pomocou ceruzky a postupne som si prechádzal rôznymi inými technikami. Niekedy koncom strednej školy som sa dostal k airbrush, pretože ma inšpiroval H. R. Giger. Veľmi rýchlo na to
som začal už pracovať na obaloch nahrávok. Nikdy som nenavštevoval umeleckú školu.“ V roku 1992 začal teda naplno tvoriť a behom tohto roka vznikali defacto v rovnakom čase diela, ktoré sa o rok neskôr dostali na obaly albumov od Sinister (Diabolical Summoning) a Hypocrisy (Osculum Obscenum). Zlomom v kariére bol určite rok 1994, kedy vyšiel album Divine Intervention od Slayer. Tento album a samozrejme aj obraz má aj u samotného Benscotera špeciálne privilégium. Práve touto prácou sa dostal do širokého povedomia a určite pokladal za veľkú česť pracovať zrovna pre Slayer (kto by to nepovažoval…), pretože ako teenager bol vraj ich obrovským fanúšikom. Ten kto má funkčné oči musí vidieť, že značná časť inšpirácie je ponorená v hlbokej hororovej studni (keď zablúdite na jeho oficiálnu stránku, môžete nájsť práce inšpirované filmami ako City of the Living Dead, The Church, Absurd či Vampyros Lesbos… niekto má zrejme rád taliansku školu). Vyššie som spomenul, že jedným z umelcov, ktorý mal na Benscotera vplyv bol H. R. Giger (tam išlo asi skôr o technickú stránku, ale výsledný produkt je značne odlišný, hlavne aj preto, že Benscoter si našiel svoju vlastnú cestičku a rozšíril svoje pole pôsobnosti inými smermi). K temnému pánovi zo Švajčiarska Wes doplnil ešte mená Zdzislaw Beksinski, Hans Bellmer a Robert Crumb.
Ako je mojim zvykom pri týchto článkoch, tak som opäť vybral desiatku albumov, resp. obalov, ktoré ja pokladám od toho ktorého umelca najpodarenejšie. Smelo teda scrollujete nadol.
Autopsy – Tourniquets, Hacksaws and Graves (2014)
Začneme hneď zhurta kapelou, ktorú založil Chris Reifert, keď sa prelomil jeho pakt s Chuckom Schuldinerom a odišiel z radov bájnej „Smrtky“. Onedlho na to vznikla nemenej kultová kapela Autopsy, ktorá najmä svojimi prvými albumami pomáhala tvoriť death metalový žáner. V polovici deväťdesiatych rokov, po rozporuplnom albume Shitfun, sa rozpadli, aby sa v roku 2009 naplno vrátili na scénu a v rýchlom slede za sebou vychŕlili tri albumy. Od toho posledného je už vlastne sedem rokov ticho, ale práve ten ponúka asi najkrajší motív, ktorý Mr. Benscoter pre kapelu urobil. Vidíme na ňom už značne opotrebovaného nebožtíka, ktorý si svojimi vlastnými prostriedkami (čítaj črevom) podviazal žily a snaží sa od seba dostať poslednú časť ako tak živého torza. Alebo je to on, kto sa snaží zachrániť aspoň niečo zo seba, alebo ho desí predstava šíriacej sa infekcie života a chce zostať radšej mŕtvym? Alebo je to nejaká reminiscencia na legendárnu scénu s rukou z Evil Dead II? Vysvetlenie nechám na vás.
https://www.youtube.com/watch?v=5TCx82KWCGM
Broken Hope – Mutilated and Assimilated (2017)
Opäť jedna kultová death metalová kapela, ktorá nahrávala v deväťdesiatych rokoch jeden skvelý album za druhým. Začiatkom milénia sa rozpadli a behom tohto hluchého obdobia žiaľ spáchal pôvodný spevák Joe Ptacek samovraždu. V roku 2012 sa vo vynovenej zostave znova vrátili na koncertné pódia a tento comeback nasledoval album Omen of Disease. Ten ma až tak nepoložil na lopatky, aj keď aj ten vyzdobil svojim umením Wes Benscoter a tá divne vyzerajúca, jedným očkom pokukujúca a hroby vysávajúca potvora mala čosi do seba. O štyri roky neskôr páni naservírovali ďalší album, menom Mutilated and Assimilated a tam už bola pekne nájdená rovnováha medzi skvelou hudbou a rovnako pôsobivou vizuálnou stránkou. Opäť tu máme nejakého humanoida a vzhľadom na text skladby a lyrické video k nej ide o toho, nie zrovna veľmi kamarátskeho emzáka z filmu The Thing. Apropo ľavá ruka tejto „stvúry“ mi trochu evokuje Dr. Channarda z pokračovania trampôt Klincohlava, teda Hellraisera, ktorého tiež niečo mimo záber vodilo kade-tade držiac za hlavu.
https://www.youtube.com/watch?v=eJuwGdZVB3E
Cattle Decapitation – Humanure (2004)
Môže mať kapela, v ktorej boli všetci pôvodní členovia vegetariáni a bojovali za práva zvierat, brutálnejší image ako hocijaká iná kapela? Určite. Na Cattle Decapitation ma okrem hudobnej tvorby fascinovala aj táto ich pridaná hodnota. Vlastne už od roku 2004, kedy som sa k nim dostal práve cez album Humanure. S Wesom Benscoterom spolupracujú od roku 2002 až do dnešných dní a spolu so spomínaným albumom Humanure patria k tým najpodarenejším aj diela, ktoré zdobia práve ich prvé spojenie, teda album To Serve Human (už podľa názvu je jasné, že sa tu servíruje zaujímavé menu) a The Harvest Floor (2009, to vedenie ľudí na porážku v štýle dobytka má znepokojujúcejší podtext ako nejaký obal plný krvi a odtrhnutých končatín). Triumvirát najpodarenejších obalov teda uzatvára tento, mnou vypichnutý album Humanure. Ľudský hnoj, tak znie názov tohto albumu a Wes Benscoter nám to vykreslil svojim umením dosť doslovne. Hnusne, detailne, ale tak to proste je.
https://www.youtube.com/watch?v=SSmKSXohDbo
Kreator – Phantom Antichrist (2012)
Stalo sa v roku 2012, že Wes Benscoter zablúdil so svojimi plátnami aj do Germánie. Z centra germánskeho thrashu si podal ruku s ich najväčším vývozným artiklom, teda bájnymi Kreator. Ja chápem popularitu Kreator, ale z posledných troch albumov som schopný vybrať iba pár skladieb, zvyšok ma dosť nudí (preč sú tie časy napr. Enemy of God, ktorý som vedel naspamäť…). Keď si ale odmyslím to, že ma hudobne až tak už neberú, tak obal albumu Phantom Antichrist je jedným z najvypiplanejších v ich diskografií. Maskot kapely (teda Violent Mind) tu v štýle herca z bábkového divadla drží na svojich rukách štvoricu obesencov a šíri rámus a skazu krajinou na niečom, čo je ako také konské siamské štvorča, ktoré to už malo za sebou pred hodne dlhým časom. Maskot si to užíva, nebo sa sfarbilo do krvavo červena a svet už nikdy nebol ako predtým. Bizarná scenéria, ale svoj účel plní.
https://www.youtube.com/watch?v=kn4iBGEdzeY
Mortician – Chainsaw Dismemberment (1999)
Práve s Mortician mám Benscoterovu osobu najviac spojenú. Od House by the Cemetery po Darkest Day of Horror, všetky tie klenoty sú hlboko zaryté v mojej šedej kôre mozgovej a taktiež tie obaly vidím stále pred očami. Bolo pre mňa trochu ťažké vybrať nejaký, ktorý mám najradšej, ale nakoniec zvíťazila dvojka – Chainsaw Dismemberment. Poznáte ten pocit, keď vás v noci „honí mlsná“ a vy sa vyberiete rabovať chladničku a len tak ledabolo si z niečoho odrežete poriadny žvanec? Tak tento pocit určite pozná aj chlapča, ktoré nosilo masky na ksichte ešte predtým ako to bolo cool (že boli z ľudskej kože je vec druhá) a po večeroch si rado tunilo svoju motorovú pílu. Hold, v Texase majú svoj miestny kolorit. Každopádne, ak sa pozriete na túto scénu, ktorá jasne odkazuje na The Texas Chainsaw Massacre, musíte z nej počuť naštartovanú motorovku, vzlyky budúcej obete a dusivý pach zatuchliny.
https://www.youtube.com/watch?v=2aTYqkG7Vqk
Nile – Black Seeds of Vengeance (2000)
Je samozrejmé, že aj dávno pred Nile boli kapely, ktoré mali svoju tvorbu silne nainfikovanú orientálnymi prvkami. Ale schválne, ak vám mozog zatúži po nejakom takto hranom extréme, ktorá kapela vám vypadne ako prvá? Nile vstúpili do nového milénia na krídlach albumu Black Seeds of Vengeance, ktorý sa pre nich stal erbovným. Dovolím si tvrdiť, že práve tu si naplno vytýčili svoju cestu, čomu určite dopomohol aj Dallas Toler-Wade, ktorý to s Karlom Sandersom ťahal dlhé roky až do letopočtu 2017. A keď sa tak zbežne pozerám na diskografiu Nile, tak pán Benscoter práve pre Black Seeds o f Vengeance stvoril ich najikonickejší obal. Čo vám môže viac evokovať starý Egypt, temnoty hrobiek v pyramídach atď., ako prasknutá posmrtná maska a zo škáry vykukujúca hlava múmie?
https://www.youtube.com/watch?v=fDJ_t6xBLiM
Regurgitate – Carnivorous Erection (2000)
Doteraz som tu mal väčšinou death metalové kapely. V tomto prípade zaklopem na dvere susedného žánru. Miesto tabuľky – Pozor zlý pes!, visí na bránke nápis Goregrind a menovka na dverách nesie meno Regurgitate. Zaklopem, otvoria sa dvere a medzi zárubňami stojí „čosi“ vo voľnom župane. Prievan poodhalí ešte o niečo viac intímne partie a zrazu na mňa pozerá usmiaty konček švédskeho jednookého hada. Hm, toľko divných príbehov sa dá vymyslieť pri pohľade na tento groteskne/erotický obal… Čo sa týka Regurgitate, tak hudobne mám najradšej obdobie okolo debutu Effortless Regurgitation of Bright Red Blood (aj keď ten album má zvukovo hooodne ďaleko k niečomu dobrému), ale práve aj Carnivorous Erection má svoje jasne svetlé momenty. A obal od Benscotera je už iba čerešničkou na pekne zvrátenej torte.
https://www.youtube.com/watch?v=JQZtcCj8LvI
Slayer – Divine Intervention (1994)
Štyri roky trvalo, kým prišli Slayer s novým albumom. Predchádzajúcich päť albumov ich dostalo na piedestál agresívneho a šialene rýchleho thrash metalu. Kam sa inam pohnúť? Práve deväťdesiate roky boli pre túto kapelu dobou experimentov. Toto obdobie takto uchopili všetky kapely z Big 4, ale vlastne jediní Slayer zostali stále extrémnou kapelou, aj keď načierali celkom z moderných vplyvov. Táto zmena sa vo väčšej miere prejavila na neskorších albumoch, ale aj na Divine Intervention je cítiť snaha zamieriť niekam trochu inam. Určite tomu dopomohla aj zmena na bubeníckom poste, keď na dlhé roky odišiel Dave Lombardo a nahradil ho Paul Bostaph. No a ako bol Divine Intervention albumom, ktorý nasadil Slayer na dráhu experimentovania, tak tento album zmenil život aj Benscoterovi (ako spomínam v úvode článku). Čo povedať k samotnému obalu? Srší z neho old school a také klišé, ale tak nejako to všetko do seba zapadá a tvorí pevný celok.
https://www.youtube.com/watch?v=S3hSdJFdlWA
Torture Killer – Swarm! (2006)
Myslím, že všetci, ktorí počúvajú goregrind, tak poznajú kapelu Torsofuck. Táto kapela sa pred rokmi rozpadla, ale dvaja jej členovia si to namierili do o máličko pokojnejších vôd old schoolového death metalu. Tuomo Latvala (Omnium Gatherum, Demigod…) a Tuomas Karppinen (Demigod, Archgoat…) sformovali Torture Killer pôvodne ako taký sranda projekt a revival Six Feet Under. Postupom času sa pretransformovali do regulérnej kapely a doteraz si pamätám ako som svojho času niekde čítal recenziu na debut For Maggots to Devour (2003) a bolo v nej písané ako je kapela silne inšpirovaná Six Feet Under a Obituary. Nastalo ticho a v roku 2006 vyšiel album Swarm!, na ktorom nespieval nikto iný ako Chris Barnes (Six Feet Under, ex-Cannibal Corpse…). Tomu sa hovorí kariérny rast pre kapelu. Toto spojenie prinieslo výborný album a aj keď by mohol niekto namietať, že sa na ňom nedeje nič, čo by nebolo počuté už v tisíckach iných prevedení, tak ten album je proste chytľavý a doteraz sa k nemu osobne rád vraciam. Benscoter taktiež popustil uzdu fantázie a to torzo na kope lebiek z ktorého brucha vylieta roj múch, je krásne nechutným symbolom death metalu takého, aký ja preferujem.
https://www.youtube.com/watch?v=b27ieC931us
Vehemence – Helping the World to See (2004)
Vehemence možno nie sú kapelou, ktorá by trhala rebríčky predajnosti a ich albumy by mal na poličke každý fanúšik death metalu, ale to čo po sebe zanechali malo vždy punc kvality. Ich slabinou boli nestále rozpady a návraty, kvôli čomu sa asi ani nemohli nejako veľmi etablovať na scéne. Keď v roku 2016 vydali album Forward Without Motion tak som bol radosťou celý bez seba. O pár mesiacov na to sa ale zase rozpadli a vyzerá to, že už definitívne. Ja zamierim o niečo viac do minulosti, konkrétne do roku 2004, kedy dali svetu album Helping the World to See. Z tohto albumu milujem jednoznačne najviac skladbu Spirit of the Soldier (keby to niekoho náhodou zaujímalo), kvôli jej melodickým pasážam, technickým vychytávkam a celkovému protivojnovému vyzneniu. No a z obálky na nás pozerá svojim nadrozmerným okom niečo ako kyklop, ktorý sa chystá prehnať svojim tráviacim traktom planétu Zem.
