Prison of My Life – Madhouse – Self-Released, 2020

Asi trištvrte roka som nebol na koncerte (dôvody netreba nejako viac rozpitvávať…). Pôst som porušil začiatkom júla v Nitre, na malej milej akcií v Hideparku. Okrem iných si tam zabékalo aj kvarteto Prison of My Life. Po koncerte mi hovorí spevák Ondro (inak samozrejme Abortion…), že: „Mrkva, nenapíšeš nám recenziu?“ A Mrkva prikývol. Prison of My Life nejaký ten čas registrujem. Teda tak, že existujú a v okolí Nitry sa relatívne často vyskytujú na akciách. Ale nikam sa netlačia, hrajú si tak, lebo ich to baví a asi majú v piči (hehe). Mne je tento takpovediac nenútený prístup sympatickejší, ako keď na vás vyskakuje na sociálnych sieťach miliarda príspevkov behom dňa od tej istej kapely, ktorá sa snaží predať niečím iným ako hudbou. Preto si aj tento album zbuchli pekne krásne sami. Ako povedal Ondro, len tak na punkáčov. Týmito slovami už ako keby si ma hýčkali, škrabkali pod bradou a ja som trepal nohou ako poslušný psík. No nič, poďme na to.

Apropo, neviem prečo kapela nesie meno také, aké nesie. Nie som nijaký marketingový expert, ale chýba mi v tom trochu taká údernosť (ale to asi viď dôvody vyššie). Keď ale skĺznem očkom nižšie po obale, tak sa vo mne rozhosťuje taká blaženosť hororového fanúšika. Tie hnáty naťahujúce sa z dvier blázinca (album sa volá Madhouse, takže dedukcia ála Sherlock Holmes) mi strašne pripomínajú scénu zo snímky The Serpent and the Rainbow, kde si podobné paprčky kúzlom voodoo očarené, chceli urvať kúsok z Billa Pullmana (neskôr samozrejme prezident JúEsEj a zároveň bijec emzákov v Dni nezávislosti). Ešte jedno mínusko by som udelil za chýbajúce texty. Vážne by som rád vedel o čom skladby sú…

Takže uši na stopky. Vyberám CD z obalu a vrhám ho do mechaniky po vzore Xeny a jej čakramu (či ako sa volalo to jej agresívne frisbee). Žiadne intro, žiadne navnadenie atmosféry. Začína sa priamo zhurta a úvod skladby Phobia odkrojí riff ako nôž čerstvé pečivo. Skladba je to priamočiara a trieli dopredu ako nejaký rýchlik ZSSK (dokonca ani v cieli neľahne popolom). V podobnom duchu je písaná väčšina songov na albume. Kde tu vyletí nejaké sóličko, alebo nejaká malá zmena tempa (do tejto skupinky by som zaradil Crime Scene, titulku Madhouse (tá je spolu s úvodnou Phobia asi najlepšou skladbou albumu) a Inquisition). Inak sa výhybka veľmi nevyhadzuje. Aby sme vedeli v akých končinách sa pohybujeme, tak trať je lemovaná kapelami ako Illdisposed (tu som urobil chybu, že som si prečítal nejaké recenzie na tento album ešte predtým ako som si ho pustil a zrazu týchto Dánov počujem v každom druhom tóne… to ale nie je na škodu, mám ich rád a najmä skladba Terror by sa pekne vynímala na ich majstrštyku There´s Something Rotten… in the State of Denmark), tu a tam Disbelief, po troške Dark Tranquility, Hypocrisy… Aby sme nečumeli len poza kopce, tak maličkú stopu tu podľa mňa nechali aj domáci Dysanchely. Ňo, zhruba tak nejako. Som až prekvapený aký má Ondro dobrý growl. Nie je to iba hrubý hukot, ale je aj tak drsne doškriabaný, ako keby si trel hlasivky o brizolit. Čo mi ale trochu chýba, tak je nejaké väčšie striedanie polôh, aby to pôsobilo pestrejšie.

Ku zvuku nemám výhrady žiadne. Nahrávalo sa vo Vomitor Sounde a Libor odtiaľ niečo podivné asi len tak nepustí.

Taaaakže. Debut Prison of My Life je vskutku počúvateľný album. Do budúcna snáď pribudne ešte viac chytľavých motívov a nasledovník ma položí na lopatky. Teraz som zostal nad zemou v takom asi 30 stupňovom uhle. Vytrieskať sa z toho dá ešte o čosi viac. Tak nabudúce.

Autor: Mrkva

Zdieľaj