Retro – Dismember – Like an Everflowing Stream – Nuclear Blast, 1991

Na chvíľu som sa odmlčal s retrospektívnymi recenziami, lebo veď to poznáte – práca nepustí a v poslednom čase mám dojem, že sa zo mňa stáva firemný inventár. Ale nie o tom som chcel. Pár dní dozadu sfúkol 30 sviečok na žlto-modrej torte album, ktorý katapultoval Dismember do popredia celého death metalového žánru. Reč je samozrejme o debute Like an Everflowing Stream.

Ešte pred samotným debutom, v tom čase títo mladí švédski frackovia, samozrejme naklepali niekoľko demo nahrávok. Mne je z nich najbližšia Reborn in Blasphemy. Možno aj preto, že tu už chrchlal Matti Kärki (ten už toho aj predtým stihol vcelku dosť – založil General Surgery, naspieval prvé demo Therion atď.) a na tých predchádzajúcich mi proste nesedel Robertov spev. Každopádne v marci roku pána 1991 sa rozleteli dvere na štúdiu Sunlight v Štokholme a medzi zárubňami sa tlačila klasická zostava Dismember, teda – Matti Kärki (spev), David Blomqvist (gitara), Robert Sennebäck (gitara), Richard Cabeza (basa) a Fred Estby (bicie). Túto päticu doplnil ešte Nicke Andersson, ktorý sa taktiež staral o šesťstrunový nástroj vo všetkých skladbách, okrem úvodnej Override of the Overture. Apropo Nicke Andersson. Tento chlapčisko, samozrejme inak bicman a mozog Entombed, zohral v histórií Dismember nemalú úlohu. Bol to on, kto vymyslel meno Dismember a nakreslil logo (pôvodne sa mala kapela volať Dismemberizer, ale nakoniec zostalo iba pri kratšom Dismember, z tak trochu úsmevného dôvodu – Nicke už nemal miesto na kreslenie).

Samotné nahrávanie malo jednu zvláštnosť. To ale rozpovie Fred: „Studio Sunlight bolo vo svojich počiatkoch veľmi malé. Predstavte si, že sme neboli schopní naskladať do nahrávacej miestnosti celý set bicích. Do nahrávacieho kútika sa vošla len malá, veľmi oklieštená súprava. Bicie som normálne namlátil, ale na album sa dostali iba rytmičák a činely. To čumíte, čo? Ostatok sme dolepili tzv. d-drums. Vzali sme zvuk bicích, kopáku, prechodov a namodulovali ho do nahrávky. Zrejme sme vtedy boli priekopníkmi „umelých“ bubnov. Mimochodom, prvé dva albumy Entombed a debut Grave, boli nahrávané takým istým spôsobom.“

No a čože nám to z toho štokholmského štúdia vyšlo von? Album, ktorý aj po troch dekádach znie stále sviežo a má tendenciu prilákať k Dismember a k death metalu neustále nových poslucháčov. Drvivá väčšina z tých skladieb má stále miesto v koncertnom setliste kapely (ak teda Dismember hrajú, lebo po ich comebacku som sa tešil na ich koncert a kvôli covidu zatiaľ stále čakám…), čo svedčí o ich hitovom potenciáli. Predsa len mená ako Override of the Overture, Dismembered, Soon to be Dead, Bleed for Me… môžu tvoriť samostatnú kapitolu v dejinách švédskeho death metalu. Ja mám svojho favorita ale pod iným menom. Honosí sa v poradí na štvrtom mieste a nesie názov And So Is Life. Skvelá skladba, ktorá sa v polovici zlomí do melodických orgií. A po textovej stránke je pre mňa mementom jedného blbého životného obdobia. Takže ju beriem aj tak trochu osobne. Keď sme pri textoch, tak svojho času vyvolal celkom povyk text ku skladbe Skin Her Alive. Nejaký britský súd kapelu napadol a označil ich nálepkou Indecent & Obscene (správne, tento súdny spor dal meno nasledujúcemu albumu), čiže neslušný a obscénny. Kapela spor vyhrala a všetko bolo v poriadku. Aby som ale vysvetlil o čo vlastne šlo. Text napísal Matti. Keď sa raz večer vracal domov zistil, že jeho sused brutálne zabil svoju manželku. Oboch samozrejme poznal a tak táto príhoda v ňom zostala a zhrnul ju v texte z pohľadu vraha. Sám Matti povedal, že šlo o skutočný čin a preto reálie nechcel nijako zľahčovať, ani upravovať, takže to vyvolalo kontroverzie.

Aby tej pozornosti nebolo málo, tak oči pritiahol aj klip ku skladbe Soon to be Dead. Behá sa v ňom cez oheň, kapelu pokrývajú popáleniny (najmä Matti vyzerá ako zabudnutý špekáčik nad pahrebou), krvou sa nešetrí a topí sa v nej krucifix (mimochodom, kapela musela klip aj tak ešte poriadne prestrihať, aby ho vôbec dostali do vysielania) a Fred sa tu tituluje do postavy ukrižovaného. Komentuje to takto: „Spomínam si, že ten kríž na ktorý som si ľahol, nebol veľmi dobre opracovaný. Triesky som mal po celom tele. Na hlavu mi dali tŕňovú korunu z ostnatého drôtu. Najšialenejšie bolo, keď ma na tom kríži zodvihli a opreli o stenu. Vtedy som si hovoril, že čo to tu kurva vlastne robím?“ A samozrejme k albumu vznikli legendárne promo fotky, na ktorých je kapela vyčvachtaná v krvi. Opäť k tomu niečo povie Fred: „Chceli sme na fotkách kus teatrálnosti. Kúpiť si niekde v kráme galón falošnej krvi bola utópia. Prasacia krv bolo podstatne lacnejšia, ale tá sa v tekutom stave na litre nepredáva. Našli sme jedno mäsiarstvo, kde predávali zmrazenú prasaciu krv. Super, ale čo budeme robiť s kusmi červeného ľadu, kde to rozmrazíme? Richard mal v tej dobe ako jediný doma mikrovlnku, tak sme to rozmrazili u neho.“

Posledný a nemálo dôležitý bod albumu bol, je a bude obal. Za ten na Like an Everflowing Stream nie je zodpovedný nik menší ako samotný Dan Seagrave (o ňom si môžete viac prečítať v mojom staršom článku https://metalexpress.sk/2020/05/dan-seagrave-stetce-platna-a-death-metal/ ). Seagrava si vybrala sama kapela, ale kontaktovať ho muselo vydavateľstvo, pretože za hovory do zahraničia by sa asi nedoplatili. Kapela mu spísala iba niekoľko svojich poznámok, nápadov a názov albumu. Po nejakej dobe prišiel do vydavateľstva obraz od Dana a ostatné je história. Obal tak už iba korunoval arcidielo a kapela sa rozbehla na plné obrátky.

Autor: Mrkva

Zdieľaj