Ranné lúče väčšinou prebúdzajú v človeku optimistický pocit nového začiatku. Nie vždy je tomu tak. V tomto páchnucom kúte sveta, plnom bažín a
krvilačných komárov, mi pri východe slnka napadá iba jedna, jediná vec – ďalší deň pobytu v pekle. Niekedy sa toto peklo vie stelesniť v tej najreálnejšej podobe. Rád by som do denníka zaznačil presný dátum, ale pojem o čase a dňoch som stratil už dávno. Proste bolo ráno a po niekoľkých dňoch obliehania podzemných bunkrov, dorazila depeša, že na náš cieľ začne dopadať napalm. Stáli sme tam ako prikovaní, keď sme videli ako pred nami inferno otvorilo svoju náruč. Z dier v zemi vyliezali postavy, ktoré sa snažili zachrániť, ale oheň ich už takmer strávil. Nechutný puch Smrti sa šíril okolím a bojové pole sa zmenilo na jedno veľké krematórium. Obraz pred mojimi očami, za ktorý by sa nehanbil ani Hieronymus Bosch, prerušilo moje periférne videnie. Zazrel som ako si veliteľ dal prestrieť stôl a za zvuku výbuchov sa oddával raňajkám, ako gróf Dracula uprostred lesa napichnutých tiel. Pažravo do seba hádzal sústa jedla a chladným pohľadom sledoval situáciu. Keď ukojil hlad, utrel si ústa, postavil sa, zhlboka sa nadýchol a cynicky poznamenal: „Milujem vôňu napalmu hneď z rána!“
Keď počujem slovo napalm, tak sa mi vybavia dve veci: do pol pása vyzlečený Robert Duvall s klobúkom na hlave vo filme Apocalypse Now a samozrejme krstní otcovia grindcoru – Napalm Death. Hádajte, o ktorom z týchto dvoch príkladov bude dnes reč?
Birmingham. Druhé najväčšie mesto Spojeného kráľovstva. Továreň sveta. Tých prívlastkov by sa našlo ešte asi veľa. Čo sa týka hudby, tak by sa dalo
povedať, že sa tu zrodil heavy metal (viď. Black Sabbath a Judas Priest) a biedne to nebolo ani s punkom (GBH, neskôr crustoví Doom). A pokračovať by sa mohlo aj ďalej. V roku 1981, kde sa vzala-tu sa vzala, sa zrazu sformovala kapela Napalm Death pod vplyvom hardcore/punku. Teda sama sa len tak nesformovala. Pod to sa podpísala dvojica Nicholas „Nik Napalm“ Bullen a Miles „Rat“ Ratledge. K dvojici sa o chvíľku pridal gitarista Simon „Si O“ Ockenheinem. Táto zostava nemala dlhého trvania a v bublajúcom kotli stvorenia ako na počiatku vekov si svoje dlhšie, či kratšie angažmány užili mená Finbar Quinn, Daryl „Sid“ Fideski, Marian Williams, Damien Errington, Graham Robertson. Zostava pomaly na futbalový mančaft. A to sa pohybujeme iba v dobách demo nahrávok. V roku 1985 sa pod striešku Napalm Death skryl Justin Broadrick, teda gitarista, ktorý mal s Bullenom záľubu v kapelách Killing Joke, Swans, Crass… V septembri toho istého roku doplnil trojicu Bullen, Ratledge a Broadrick basák Pete Shaw. Do tej doby mala kapela za sebou koncerty s The Varukers, Chumbawamba (keď si dnes predstavíme koncert, kde sa o pódium delí Napalm Death a Chumbawamba, tak sa nám to môže zdať celkom bizarné) atď. O nejaký ten mesiac neskôr táto zostava splodila demo Hatred Surge (ak dobre rátam, tak ich piate demo, ale v podstate prvé, ktoré za niečo stojí).
https://www.youtube.com/watch?v=93qTHpcnL5g
Bullen a Broadrick sa chceli s kapelou posunúť do viac extrémnych vôd, s čím mal problém Ratledge. Nakoniec to vyvrcholilo jeho odchodom.
Turbulentný rok 1985 si pripísal vo svojom závere ešte jednu kapitolu. Tou bol príchod Micka Harrisa za bicie. No a to bol jeden z najšťastnejších momentov pre aktuálnu zostavu, pre budúcnosť kapely a vlastne aj pre celý žáner. O Mickovi sa totižto hovorí, že on vymyslel pojem grindcore. Či to bol on, či nie, to je v podstate jedno. Každopádne, jeho príchod znamenal pre kapelu to, čo elektrický výboj pre Frankensteinovo monštrum. Vtedajšia trojica nahrala behom roka 1986 dvojicu demo nahrávok From Enslavement to Obliteration (nemýliť s neskoršou radovkou totožného mena… na jej obale sa pekne vyníma scéna z Bergmanovej The Seventh Seal) a Scum (taktiež nemýliť s neskorším albumom… ale týchto 12 skladieb sa vlastne stalo prvou polovicou spomínanej radovky). No a tu sa dostávame k albumu, ktorý definoval žáner. Ale ešte predtým – dvanásť skladieb z dema bolo pôvodne plánovaných na splitko s Atavistic. Ale label nakoniec túto ponuku stiahol. Po nahratí spomínanej prvej polovice prišlo v kapele k napätiu. Bullen to opísal tak, že proste každý chcel byť tým vodcom. Rady rozšíril basák Jim Whitely a Bullen zostal iba pri mikrofóne. Po jednom koncerte sa rozhodol odísť Broadrick (po nejakom čase založil industriálnu hydru Godflesh, s ktorou hrá do dnešných dní, okrem množstva ďalších projektov samozrejme) a na jeho miesto naskočil v tom čase iba 16 ročný Bill Steer (pomedzi to samozrejme hral v Carcass). No a aby bolo dielo dokonané, tak skôr ako by ste stihli prehrať You Suffer, z kapely odišiel aj Bullen, aby mohol študovať na škole. Uvoľnené miesto za mikrofónom vyplnil Lee Dorian a kapela bola opäť kompletná. No a vrhla sa dokončiť druhú polovicu albumu.
Tých 16 skladieb napísal Mick spolu so Steerom a o lyrickú stránku sa postaral Whitely. Pred nahrávaním mala kapela iba jednu skúšku, ale evidentne to stačilo, pretože 1. júla 1987 svetom otriasol album Scum. A oprávnene. Tá vyše polhodinka ultimátneho, hyperrýchleho zvukového marastu, vás dokáže rozpáliť ako ten povestný napalm z úvodu článku. Za tie roky z albumu povyskakovali hitovky – Instinct of Survival, The Kill, Scum, Siege of Power, Human Garbage, You Suffer, Success?… Aký mal tento album obrovský vplyv na scénu môžete sledovať na množstve cover verzií, ktorými si tie ktoré skladby behom rokov prešli, eventuálne mená ktorých skladieb poslúžili ako názvy budúcich kapiel (Negative Approach, The Kill…). Na tomto albume sa mi páčilo v akých rôznych farebných prevedeniach obalu vyšli jednotlivé náklady. Pôvodná je ale tá žltá. Ja osobne mám napr. doma staré tričko s týmto motívom vo fialovom prevedení. To len taká nepodstatná myšlienka.
https://www.youtube.com/watch?v=VCWcOTajUGk
Napalm Death sa vydali na krátke turné po vydaní Scum spolu s hardcore bandou Ripcord. No ale čo čert nechcel, z kapely sa porúčal Whitely a zamieril si to zrovna k ich kolegom z tour. Promptne jeho post zastal bubeník Unseen Terror – Shane Embury. No a konečne sa dostávame k menu, ktoré je v
Napalm Death až do dnešných dní. Shanea si ja (a zrejme nielen ja) vážim a obdivujem, pretože okrem toto, že za tie roky čo sa podieľal na tej halde albumov Napalm Death, dal život ďalším mojim obľúbeným kapelám, resp. sa stal ich členom (Brujeria, Lock Up, Venomous Concept, Insidious Disease…). Nasledoval teda druhý album From Enslavement to Obliteration, nahraný v zostave Lee Dorian (spev), Bill Steer (gitara), Shane Embury (basa) a Mick Harris (bicie). Shane sa k albumu vyjadril takto: „Bola to dobrá skúsenosť, ale bolo to všetko nejako narýchlo. Album sme nahrali za zhruba šesť dní a stálo to cca 800 libier. Keď som prišiel do kapely, tak sa jednalo viac-menej o crust/punk. Myslím ale, že to bol prirodzený vývoj, že sme hrali ešte rýchlejšie a ešte tvrdšie. Scum spôsobil na scéne rozruch, ale s From Enslavement… sme sa snažili posunúť znova o krok ďalej.“ Vyššie som spomínal demo totožného názvu. Bullen zrejme nebol úplne nadšený, že kapela dala aktuálnemu albumu rovnaké meno: „Demo nemá nič spoločné s albumom From Enslavement to Obliteration. Názov bol môj nápad a skupina ho použila bez toho, aby sa ma na to čo i len spýtala.“ Albumu sa však darilo a dnes je považovaný za klasiku. Ja sa však musím priznať, že ak sa spomenie jeho meno, tak mi vyskočia v podstate iba tri skladby – titulka, Unchallenged Hate a Mentally Murdered. Spomienky naň som si osviežil až behom písania tohto článku. Ale ku Scum mám teda bližší vzťah. V súvislosti s týmto albumom nemôžem nespomenúť Čurbyho (OEF), ktorý v nejakom rozhovore povedal, že ako bol po Scum namlsaný a keď si zadovážil nasledovný album a započúval sa, ostal zhrozený, čo je to za pomalú úvodnú vec (Evolved as One, tú by som tiež spomenul na margo ľudí, ktorým nevoňajú experimenty na nasledujúcich albumoch… veď podobné „úlety“ mali už na úsvite kariéry, ale nechajme to radšej). Ďalšie kúsky sa už ale viac-menej držali rýchlosti ako nacecaný kliešť vašej haksne.
https://www.youtube.com/watch?v=8ccef0zAMbE
Prelomový rok 89´ okrem asi najkratšieho splitka na svete (Napalm Death sa na ňom spojili s Electro Hippies) priniesol aj EP Mentally Mudered, ktoré sa
stalo labuťou piesňou posledne menovanej zostavy. Následne z kapely odišli Bill Steer (rozhodol sa naplno venovať Carcass) a Lee Dorian (ten sa pre zmenu radšej nechal zmotať temnými sabbathovskými tónmi jeho doomových Cathedral). Netrvalo dlho a zostavu doplnili Jesse Pintado (ex-Terrorizer) a Mark „Barney“ Greenway (ex-Benediction). V tejto zostave sa Napalm Death vydali na Grindcrusher tour (spomínal som ho už v článku o Bolt Thrower) spolu s Morbid Angel, Carcass a Bolt Thrower. Po tejto šnúre sa Napalm Death rozšírili na kvintet, keď sa druhej gitary chopil Mitch Harris (ex-Righteous Pigs) a takto posilnení vstúpili do príprav tretieho albumu.
Všade okolo už burácala naplno death metalová búrka a Napalm Death sa rozhodli zmeniť svoj sound a prikloniť sa viac k death metalu. Z tohto dôvodu si to namierili do americkej Tampy, do vyhláseného štúdia Morrisound a zverili sa do rúk Scotta Burnsa. Pri nahrávaní však bola atmosféra napätá. Teda ako u koho. Mick Harris spomína, že bol na neho vyvíjaný tlak, pretože Jesse, Mitch a Shane boli v tomto období celkom party levy. A mal pocit, že zodpovednosť za celé nahrávanie spočíva na jeho
pleciach. Jedného dňa to už nevydržal a chytil sa s Burnsom. Burns chcel kvôli tomu ukončiť nahrávanie a to čo bolo nahraté, odoslať do Anglicka. Za Mickom tak prišiel Tom Morris (jeden z majiteľov štúdia) a snažil sa situáciu zachrániť. Dohovoril Mickovi, aby si dal na pár dní pohov. Mick tak kontaktoval Davida Vincenta (Morbid Angel) u ktorého sa za tých pár dní upokojil a tak sa album podarilo dokončiť (apropo, ak vás zaujímajú takéto perličky z histórie extrémnej hudby, mrknite na FB na stránku Fragmenty z deathmetalovej histórie). Avšak po nahratí nebola kapela veľmi spokojná. Výsledná produkcia na nich pôsobila priveľmi čisto, z čoho boli sklamaní. Scott Burns im vtlačil svoj charakteristický zvuk. Burns ďalej spomínal, že neskôr po nahrávaní tak sedeli a počúvali album Lef Hand Path od Entombed. Mick Harris chcel znieť nejako podobne ako práve Entombed. No nič. Aj keď kapela nehýrila nadšením, tak u množstva fanúšikov platí Harmony Corruption za jeden z ich najlepších albumov, ak vôbec nie za ten najlepší (samozrejme ako som už veľakrát spomínal, bývajú to veľmi subjektívne pocity… fanúšikovia rannej tvorby zase pre zmenu mrmlali). Splodil hitovky If the Truth Be Known, či Suffer the Children. Za zmienku stojí aj skladba Unfit Earth, kde si spolu s Barneym zarevali Glen Benton (Deicide) a John Tardy (Obituary). Na konci roku 1990 vyšiel ešte skvelý živák Live Corruption so záznamom z koncertu zo Salisbury z 30. júna spomínaného roku. Napalm Death tu boli v životnej forme a energia z tohto koncertu trhá
na kusy aj po vyše tridsiatich rokoch.
https://www.youtube.com/watch?v=8l3X3MgLZa0
https://www.youtube.com/watch?v=jpg8rOhMGOE
Nasledujúci rok priniesol skvelé EP Mass Appeal Madness s klipom k titulnej skladbe, pri ktorého pozeraní môžete dostať asi aj epileptický záchvat. Toto štvorskladbové EP bolo venované pamiatke Rogera Pattersona z Atheist, ktorý zahynul pri automobilovej nehode.
https://www.youtube.com/watch?v=gnX9r6OSvOU
V tom istom roku spojili Napalm Death sily s Godflesh a Nocturnus pre pokračovanie Grindcrusher tour. Zostava to síce bola krásna, ale už pred tour začali Mickovi asi v hlave víriť myšlienky o odchode. Chcel kapelu posunúť iným smerom, čo samozrejme vyvolávalo konflikty. Pre predstavu čo tým myslel, skúste si vypočuť jeho projekt Scorn. V spojitosti s Napalm Death by to mierilo asi niekam do sfér Godflesh a pod. No ale nakoniec to znamenalo jeho odchod z Napalm Death a na bubenícke miesto usadol Danny Herrera. Vynovená kapela sa tak vydala natočiť nasledovníka Harmony Corruption.
Vo februári 1992 teda nastúpili pod dohľadom Colina Richardsona do štúdia a v tejto konštelácií splodili album Utopia Banished. Album síce pomrkáva aj k ranným nahrávkam, ale od predchádzajúceho sa zase až tak veľmi neodrazil. Nie je
síce až tak zaťažkaný ako predchodca, ale stále vsádza na citeľný vplyv death metalu. V niektorých skladbách si pomohli úryvkami z filmov (menovite Discordance a Awake (To a Life of Misery) – film They Live a Contemptous si vypožičal úlomok z vojnového filmu Full Metal Jacket). Za najpodarenejšie kúsky ale považujem singlovku The World Keeps Turning a Christening of the Blind. Na podporu albumu sa vydali na grandiózne turné nazvané Campaign for Musical Destruction spolu s Dismember a Obituary. Toto tour sa dvomi zastávkami zastavilo aj u susedov v Čechách, konkrétne v Prahe a Havířově. Následne sa presunuli za oceán, kde plnili haly spolu so Sepulturou, Sick of It All a Sacred Reich.
https://www.youtube.com/watch?v=Ag0bkYvmdaA
Od ďalšej radovky môžeme v histórií Napalm Death hovoriť ako o experimentálnejšom období (zrejme patrím k tej menšine, ktorá má zrovna toto obdobie najradšej). Shane poznamenal, že veľký vplyv na celkový model albumu Fear, Emptiness, Despair mali Helmet s ich albumom Strap It On. Je tu cítiť ako sa kapela pretransformovala z tej death/grindovej mašiny do podoby špongie, ktorá nasáva vplyvy zo všemožných kútov hudobnej scény. Z každej skladby dýcha všeličo z alternatívnej scény 90. rokov, hardcoru, Barney tu a tam použije efekt… Ale nezabudne sa ani na sypačku. Proste je to taký miš-maš. Ortodoxné jadro zrejme opäť remcalo, ale z objektívnejšieho
hľadiska je treba povedať, že ten album je krásne pestrý. A rozhodne nenudí. Medzi skladby ktoré by si zaslúžili dostať pozornosť treba zaradiť úvodnú Twist the Knife (Slowly), Remain Nameless, More than Meets the Eye, Fasting on Deception, či Retching on the Dirt. Mňa nikdy počítačové hry nebavili, ale niektoré filmy na ich motívy sú pre mňa takým guilty pleasure. Prečo to spomínam? No pretože v roku 1995 sa do kín dostal film Mortal Kombat (o jeho kvalitách, alebo ešte skôr o pokračovaniach nemá nejaký zmysel hovoriť…) a na soundtracku k nemu svietilo aj meno Napalm Death, konkrétne song Twist the Knife (Slowly).
https://www.youtube.com/watch?v=vh2j33wD8pA
V experimentoch sa pokračovalo ďalej. Z albumu Diatribes si zvyknú niekedy fanúšikovia robiť srandu práve pre naozaj úplne odlišný odtieň hudobného extrému (ale ak sa započúvate do poslednej radovky Throes of Joy in the Jaws of Defeatism, asi vám bude jasné ku ktorému albumu z minulosti znovu nahliadli). A znovu sa nám vo vnútri kapely vyskytol taký nešvar. Pretože Napalm Death nie je zrovna banda, ktorá by rada dokola obmieľala ten istý úspešný vzorec, ale skúša stále čosi nové. To bol zrejme hlavný kameň úrazu medzi Barneym a zvyškom kapely. Rozhádali sa a Barney po nahratí Diatribes odišiel. Miesto si našiel u Extreme Noise Terror, s ktorými aj stihol nahrať (pre ENT vcelku netypickú nahrávku, pretože crustu je tam minimum,
ale za to pribudlo death metalových elementov) album Damage 381. Mikrofón u Napalm Death ešte ani nevychladol a postavil sa k nemu pre zmenu zase spevák Extreme Noise Terror – Phil Vane. Táto spolupráca žiaľ nefungovala (popravde, som zvedavý čo by z tejto kombinácie vzišlo) a Shane kontaktoval Barneyho, či by sa nechcel vrátiť na materskú loď. Ten nakoniec prikývol, veci sa urovnali a spanilá jazda pokračovala.
https://www.youtube.com/watch?v=rLQvYoeqhfo
Nejaký nezúčastnený človek by vlastne tie členské rošády ani nepostrehol, pretože sa sádzalo album za albumom. Hneď v roku 1997 sa otvorili dvere štúdia ako rodidlá budúcej mamičky, kapela potlačila a po hladkom pôrode prišlo na svet dielo Inside the Torn Apart. Osobne tam až taký zásadný rozdiel v porovnaní s Diatribes nevidím, ale zrejme k takým výmenám názorov ako v predchádzajúcom prípade už neprichádzalo, takže kapela bola asi o niečo viac spokojná. Singel Breed to Breath akoby vypadol priamo z Diatribes, staroškolsky znie Reflect on Conflict, na Fear, Emptiness, Despair by sa určite vynímala If Symptoms Persist… Takou najprepracovanejšou skladbou, ktorá s pribúdajúcimi sekundami odkrýva ďalšiu a ďalšiu vrstvu ako cibuľa, je výborná Birth in Regress. Inside the Torn Apart je dobrý album, ale s odstupom času mi príde iba ako len ďalšia položka v diskografií (aby som predišiel nejakým zbytočným debatám, viete ako to je s tým subjektívnym pohľadom).
https://www.youtube.com/watch?v=CHWEDsIIMLQ
Do konca milénia stihli Napalm Death ešte jeden album. Celkovo ôsmy radový (tých EP, singlov, splitiek a podobných vecí je ale tak za jednu korbu nákladiaka). V podstate nedocenený album Words from the Exit Wound. Posledný kúsok z tej experimentálnejšej éry deväťdesiatych rokov, aj keď tu je poznať značná zmena. Tou vás prevedie hneď po pár sekundách úvodná The Infiltrator. Takú divočinu akou je táto skladba, nenapísala kapela dlhé roky. Barney na albume asi ešte viac hýbe s polohami hlasu, miestami je počuť aj čistý vokál, striedanie s Mitchom… Jeden z (pre mňa) vrcholov albumu je None the Wiser?. Tu sa tak ukazuje jednak tvrdosť ohlodaná na kosť, ale aj taký netypický refrén (refrén v grinde, tiež nie úplne zrovna bežná vec) s čistým spevom.
https://www.youtube.com/watch?v=8N9rFxZ3dXc
Predtým ako prejdem k ďalšej radovke, nemal by som obísť jedno skvelé EP. Na konci roka 1999 spáchali Napalm Death minialbum Leaders Not Followers, nafullovaný cover verziami svojich obľúbených punkových a metalových kapiel. Každá jedna z týchto skladieb je vynikajúco spracovaná. No a konkrétne tu padol výber na Raw Power – Politicians, Slaughter – Incinerator, Pentagram (ten z Chille a Anton Reisenegger neskôr nastúpil k Lock Up a teda k Shaneovi Emburymu) – Demonic Possession, Repulsion –
Maggots in Your Coffin, Death – Back from the Dead a asi najznámejší cover, aký kedy kapela nahrala (nahrali ho už niekoľko rokov predtým a vydali ako singel) Dead Kennedys – Nazi Punks Fuck Off.
https://www.youtube.com/watch?v=8sxNaMdy2OA
No a máme tu rok, kde sa už na začiatku nepíše jednotka. V roku 2000 sa Napalm Death definitívne vrátili do jamy grindovej a opustili (aspoň v tom čase) nejaké väčšie zmeny štýlu. Jasné to bolo už asi hneď z obalu, kde žiarilo staré klasické logo kapely. Inak názov albumu Enemy of the Music Business odkazuje k problémom s predošlým vydavateľstvom Earache records (a neboli sami kto sa s týmto labelom rozchádzal v zlom, spomeňme napr. na Bolt Thrower). No a po hudobnej stránke to bola smršť. Od úvodnej Taste the Poison sa ide v divokom rytme naprieč celou nahrávkou. Constitutional Hell, Volume of Neglet, Thanks for Nothing, Blunt Against the Cutting Edge… Všetko výborné veci. Treba podotknúť, že týmto albumom naskočili Napalm Death na takú svoju vydláždenú cestu a držali sa jej zubami nechtami dlho. Preto sa mi niektoré nasledujúce albumy dosť zlievajú dokopy.
https://www.youtube.com/watch?v=HreTsFvjITU
Nanajvýš dvojročný rozostup medzi albumami sa darilo držať stále. Rok 2002 bol v znamení albumu Order of the Leech. Pokračoval tam, kde Enemy of the Music Business skončil. Až na jeden rozdiel. Na albume je síce písané meno Jesse Pintado, avšak Mitch v jednom rozhovore uviedol, že Jesse na album nenahral nič. Od roku 2004 si mohol meno Napalm Death už iba uvádzať v životopise, pretože kvôli osobným problémom sa ich cesty rozišli. Ale zase oživil Terrorizer v zostave s Tonym Normanom (ex-Monstrosity), Anthonym Rezhawkom (Resistant Culture) a Peteom Sandovalom (ex-Morbid Angel). Nahrali návratový album Darker Days Ahead, ktorý ale nepatrí medzi úplne skvosty žánru. Ale viac ako nie veľmi podarený album bolo smutnejšie to, čo sa stalo iba pár dní po jeho vydaní. Jesseho dlhoročné problémy s alkoholom spôsobili zlyhanie jeho pečene a 27. augusta 2006 žiaľ zomrel. Ale späť k Napalm Death. Ako som už spomenul, tak Order of the Leech sa držal línie svojho predchodcu. Ale neviem. Mne tento album nikdy neprišiel nejaký výrazný. Jediná skladba, ktorú stále z neho držím v hlave je Continuing War on Stupidity. A ani teraz, keď si ho púšťam, tak nejaké body, ktoré by mi uviazli v ušiach akosi nenachádzam. Ale niekto to môže vidieť inak.
https://www.youtube.com/watch?v=cAAKNPzckHw
Asi všetci poznáte tú nekonečnú sériu cover albumov Graveyard Classics od Six Feet Under. Napalm Death sa v roku 2004 vrátili s pokračovaním Leaders
Not Followers s číslovkou dva na konci. Na rozdiel od svojich amerických kolegov, tu Napalm Death exhumovali celkom undergroundové kúsky a našťastie túto sériu uzavreli s týmto pokračovaním. A čo stojí za vypočutie? Určite Lowlife od Cryptic Slaughter (k nej vznikol aj klip), Fire Death Fate od Insanity, Victims of a Bomb Raid od Anti-Cimex, či klasika Troops of Doom od Sepultury. Ale celý album poteší ucho pamätníka.
https://www.youtube.com/watch?v=d5t-Yc1zaOQ
Pretože som ročník 1990, tak prvým albumom ktorý som skutočne registroval v čase jeho vydania, bol The Code Is Red… Long Live the Code z roku 2005. Spolu s dvomi predchádzajúcimi albumami sa drží stále toho čertovho grindového kopyta, ale na rozdiel od Order of the Leech sa tu podarilo zložiť výraznejšie kúsky. K takým radím Silence Is Defeaning, Right You Are, The Code Is Red… Long Live the Code, The Great and the Good, alebo hypnotickú a hudobne zlovestnú Morale. Ako sopliakovi mi tento album svojim zvukom pripomínal jednu scénu zo Sám doma 2. Divné, že? Ale aby som to vysvetlil. Tá skrinka plná nástrojov, ktorá sa valí dolu schodiskom a pricapí dvojicu zlodejov k stene, mi svojim šramotom veľmi tento album evokuje. Vianoce už nikdy neboli ako predtým. Kvalitu tohto albumu určite zvyšujú aj hosťujúci hudobníci – Jello Biafra z Dead Kennedys (The Great and the Good), Jamey Jasta z Hatebreed (Instruments of Persuasion a Sold Short) a Jeff Walker z Carcass (Pledge
Yourself to You).
https://www.youtube.com/watch?v=cnhXQfQHkdQ
Netrvalo to dlho a hneď ďalší rok sa diskografia rozrástla o ďalšie meno. Smear Campaign ten album zovú. Úvod v podobe inštrumentálky Weltschmerz by mohol javiť náznaky opätovných experimentov, ale nebolo tomu úplne tak. Aj keď je tu minimálne jedna vec, ktorá spĺňa podmienky zaujímavej kombinácie. Na minulom albume boli síce tiež hostia, ale tí sa dali považovať za zástupcov extrémnej scény. Tu, konkrétne v skladbe In Deference, sa ako hosť predstavila Anneke van Giersbergen (ex-The Gathering) so svojim anjelským hlasom. Síce si tu svoj text v podstate odrecituje, jej prítomnosť posúva skladbu do zaujímavých sfér. A to sa touto skladbou nesie ešte celkom punkový riff. Na klasickejšiu notu však brnknú drtičky ako Sink Fast, Let Go; When All Is Said and Done, Fatalist atď. Čo sa týka textovej náplne, cez Smear Campaign sa nesie koncept, zameraný na kritiku náboženstva vo všeobecnosti.
https://www.youtube.com/watch?v=GKkxirO0KFk
Kapela bola asi plná nápadov (alebo ich tlačilo vydavateľstvo? to už ťažko povedať) pretože ten šialený prísun novej muziky v 2-3 ročných intervaloch pokračoval neustále. No a do tretice tu máme ďalší silný album. Time Waits for No
Slave pre mňa uzatvára taký triumvirát nadupaných albumov započatý na The Code Is Red… Long Live the Code. Opäť tu máme klasické šramotivo/grindové výplachy ako On the Brink of Extinction, Time Waits for No Slave (k obom vznikli klipy), Diktat, Work to Rule… Ako som pár riadkov dozadu poznamenal, tak tento album je pre mňa takým vyvrcholením jednej éry. Okrem tej hudobnej sa na ňom skončila aj spolupráca s Mickom Kenneyom (Anaal Nathrakh, ex-Fukpig…), ktorý tvoril artworky od albumu Order of the Leech. Od ďalšieho albumu vznikol pracovný vzťah s Dánom, ktorý počúva na meno Frode Sylthe (okrem Napalm Death sa jeho diela dostali aj na albumy The Haunted, At the Gates, Saturnus, či Heaven Shall Burn).
https://www.youtube.com/watch?v=YGahj5rkqdY
https://www.youtube.com/watch?v=npa8qUNEIFY
Na rad prichádza album Utilitarian z roku 2012. Je to kvalitný album (nejakú chujovinu by kapela do sveta zrejme nevypustila), plný klasického „napalm“ materiálu (Errors in the Signals mám stále rád), ale ja osobne som zrovna tu s nimi (na albumovej sfére) nejako začal strácať kontakt. Napriek tomu si myslím, že fanúšikov hociktorej svojej kariérnej etapy potešili. Našli sa tu priamočiarejšie veci ako Analysis Paralysis, alebo Wolf I Feed (kde Mitch spieva čistým hlasom refrén, čo mi svojho času akosi vadilo…) ale aj opäť ozvláštňujúci moment v podobe skladby Everyday Pox, kde zaznie
saxofón. Napalm Death sa na Slovensku vyskytli rovných 10x, ak dobre rátam (svoju účasť na Topfeste zrušili kvôli nejakým rodinným problémom). Ja som ich prvý krát videl práve na turné k podpore tohto albumu v Trenčíne (spolu s Hypnos, Čad, Brutally Deceased a Systemic Damage). Trenčania spomínajú na tento koncert, pretože to bolo vraj naposledy, čo v Trenčíne hrala nejaká ozaj veľká extrémna kapela. No a ja tento koncert radím na piedestál zo všetkých, kedy sa mi kapelu podarilo vidieť. Pamätným bol aj môj vytknutý členok v kotli… Nemal som byť šmatlavý. Mnohí držia v spomienkach aj totálne naprataný Randal Club v roku 2014, kde Napalm Death sekundovali Perfecitizen a Attack of Rage.
https://www.youtube.com/watch?v=YWTz7730D7Y
https://www.youtube.com/watch?v=el5ewJxBASo
V roku 2014 kapela informovala, že Mitch Harris si dáva prestávku. Príčinou boli osobné problémy. Mitch zostal členom kapely, ale koncerty už nedáva. Nahradil ho John Cooke (Venomous Concept…) a tento stav trvá do dnešných dní. Rok na to diskografiu rozšíril album Apex Predator – Easy Meat. Pre mňa je tento album takou chladnou, surovou a extrémne tvrdou ukážkou umenia Napalm Death. Možno ten chlad, ktorý na mňa vyžaruje z celého albumu, spôsobila už úvodná, dosť industriálne napáchnutá titulka Apex Predator – Easy Meat. Ale tá mrazivá agresia na mňa proste sála z
každého kúta. V rámci proma vznikli tri klipy ku skladbám Smash a Single Digit, How the Years Condemn a Dear Slum Landlord (v nej je zase poznať vplyv Swans napríklad… na ďalšom albume si s podobnými polohami pohrávali ešte viac).
https://www.youtube.com/watch?v=33OZfCUsomk
https://www.youtube.com/watch?v=g5_AtVKQFv8
Následne zostalo okolo kapely vcelku ticho. Teda samozrejme obrovská porcia koncertov rok čo rok a nejaké mini nahrávky stále vznikali, ale na radovku sa čakalo na pomery Napalm Death dosť dlho. Túto medzeru vyplnila (okrem množstva iného materiálu) kompilačka Coded Smears and More Uncommon Slurs. Tento album bol poskladaný z nevydaných skladieb, songov z B strán singlov atď. Ku Standardization bol natočený, taký štandardný „napalm“ klip (táto skladba mi veľmi evokuje Obscene Extreme Festival v 2018). No a konečne v roku 2020 prišiel album Throes of Joy in the Jaws of Defeatism. Info o ňom som zachytil, keď som v lete počas dovolenky sedel na terase baru. Dovolenka tak získala nový náboj. Veľmi ma bavilo sledovať reakcie fanúšikov, ktorí majú Napalm Death zaškatuľkovaných stále niekde okolo Harmony Corruption, ako ich provokujú vydané single a klipy ku skladbám Amoral a A Bellyful of Salt and Spleen. Akoby posledných takmer 30 rokov prespali meniace sa podoby kapely. Pre moju maličkosť je tento album najpodarenejším od čias Time Waits for No
Slave. Sú tu samozrejme skladby, kde plynový pedál je vymačkaný ako citrón do čaju (za všetky hneď úvodná Fuck the Factoid, alebo The Curse of Being in Thrall), ale tými vrcholmi a tromfami sú práve tie dve atmosférické klipovky. Popravde by som sa nebránil, ak by sa aj celý album niesol v podobnom duchu.
https://www.youtube.com/watch?v=mUlTUjbWhMs
https://www.youtube.com/watch?v=T5ChaOiPZGo
https://www.youtube.com/watch?v=TLKjpobj4vg
https://www.youtube.com/watch?v=FFDHuCeaM_Y
Tak a tu zatiaľ končí príbeh Napalm Death. Kapely, ktorá vytvorila žánrovú škatuľku (no či boli skôr oni, alebo Repulsion, alebo Terrorizer, tak to nehrá rolu), nahrávala albumy v tak pravidelných intervaloch, že by v tomto mohla byť vzorom pre mnohých iných a napriek tomu, že jej členovia rozhodne nemladnú, dokážu pódium stále rozpáliť do červena. A práve kvôli tomu poslednému dôvodu dúfam, že si na nich ešte nejaké tričko v kotli prepotím. Eventuálne znovu vytknem členok.
