Ataraxia stála so svojim debutovým, rovnomenným albumom pri zrode vydavateľstva Slovak Metal Army. Zozbierali skvelé recenzie a to teda právom, pretože ten album stál naozaj za to. Bola to taká agresívna rozbuška natlakovaná grindom s trochou nejakých prímesí, v zmysle dochucovadiel. Prešli štyri roky a my tu máme (zatiaľ stále iba v
digitálnej forme) pred sebou nasledovníka, nazvaného Pustovník. Pretože mám konečne čas sa tomu povenovať, rád vás touto zbierkou prevediem.
Na rozdiel od minulého albumu, sa do vás bez intra (to úvodné nastavenie budíka, či čo to je, ani nerátam) pustí úvodná vec Virtuálny raj. Teda pustí. To som napísal ako keby to bol nejaký úder na solar. Úvodný riff mi pri prvom počutí evokoval Marilynom Mansonom prerobenú skladbu Sweet Dreams od Eurythmics. Divné, že? Ale fungujúce. Po pár sekundách sa prevalíme do iných vôd, ale na rozdiel od debutového albumu, musím povedať, že sa ide na všetko tak nejako viac premyslene. Ako keby sa trochu vytratila agresia. Možno len kapela tak nejako dospela, neviem. Celkovo na Pustovníkovi ubudlo grindu a z viacerých skladieb cítim napríklad Wolfbrigade (asi najviac pri skladbe Nostalgia), alebo niečo také podobné zo švédskej punk scény. Za úvodný riff vo Finis terrae by sa nemusela hanbiť ani nejaká bubácka kapela z nórskych
hvozdov a fjordov. Hneď za ním však skladba prejde do takej melancholickej nálady, že až čumím, čéče. Na tvrdšiu nôtu, podobnú debutu dávajú spomenúť Ohnivá noc, Od hmly do tmy a Potopa. Tak milo na mňa pôsobia nejaké babky v intrách skladieb Od hmly do tmy a Pustovník, aj keď ich preslovy zas nejako veľmi optimistické nie sú. Už som spomenul záverečnú skladbu Pustovník. Tak to je taký album v albume, pretože sa v tejto skladbe zlievajú dokopy všetky možné prvky, ktoré som spomínal vyššie. V intre nás počastuje babička, je tu punk, je tu HC, melanchólia…
Patrím medzi tých, ktorí si radi notujú texty s kapelou, ale pri Ataraxii to už asi robiť nebudem, lebo ma chytá z ich textov depresia. Celkom pekne sa do nich „vyblili“ zo všetkých negatívnych vecí, ktoré na človeka tak nejako doliehajú zo všetkých strán (Virtuálny raj – konšpiračné teórie, Možnosť voľby – totalitné režimy, Od hmly do tmy – niečo ako syndróm vyhorenia z neustáleho kolotoča v práci… ).
Páči sa mi obal. Je v podstate taký jednoduchý, bez nejakých do detailov vychytaných drobností, ale nesie myšlienku a to je hlavné.
Dá sa povedať, že v takom divnom prenesenom slova zmysle, natočila Ataraxia svoju verziu Čierneho albumu od Metallicy. Album je iný, pestrejší a citeľne sa líši od predchádzajúcich vecí, aj keď samozrejme tá pupočná šnúra tam stále je a spája ich s predchádzajúcou tvorbou. Za mňa výborné a som zvedavý, kam sa kapela ešte môže posunúť.
