Tak. A môžme vyraziť v ústrety novým koncertným zážitkom v ďalšom roku. Možno ste to už stihli niekde inde, ja som si za
oficiálny štart novej sezóny zvolil jeden chladný januárový večer v bratislavskom Kulturáku. Dostaveníčko si sem dali dve kapely z druhej strany Atlantiku, menovite Cannabis Corpse a Withered. Deň pred koncertom som sa zastavil za mojim dvorným tatérom a medzi rečou som spomenul, že si doprajem trochu hluku krížom cez mozog. Tak som sa ho spýtal, či pozná Cannabis Corpse? Majster tatérskeho cechu, odpovedal, že jasné, Cannibal Corpse. Dobrá kapela, ale spevákovi nerozumie ani slovo. Nuž tak som ho opravil, že tu nejde o milovníkov ľudského mäsa z Buffala, ale o veselých záhradkárov z Virgínie. Toľko trápna storka na úvod, prejdime k zaujímavejším udalostiam.
Pretože som v tomto klube ešte nikdy nebol, vstúpil som do jeho útrob ako hanblivý panic. Ono, presne takéto priestory mi vyhovujú. Tak akurát pre menšie koncerty. V čase keď som dorazil, sa iba zvučila kapela a okrem personálu v klube nebol nik. Tak som sa na nejaký čas ešte vzdialil a dúfal, že snáď sa to trochu naplní. Čakal som márne… Ale k samotnému koncertu. Na minútu presne, o ôsmej, nakráčal na pódium kvartet Withered. Meno, ktoré som akosi doteraz nikde nezachytil. Až keď som si neskôr o nich čosi hľadal, zistil som, že medzi bývalými členmi sú napríklad sekerníci z Gorguts, či Primitive Man. No fajn a čo nám táto štvorica predviedla? Na mňa trochu príliš zmätenú a nesúrodú zmes black metalu, ambientu, sabbathovských riffov a štipky death metalu. Naozaj som mal pri niektorých skladbách pocit, akoby som sa snažil vyladiť rádio a skákali mi tam rôzne stanice. Proste akoby sa behom pár minút na pódiu vystriedalo niekoľko kapiel naraz. Prekvapivo na mňa najpozitívnejšie
pôsobili rozťahané, pomalšie časti, ktoré prechádzali od možno stoneru k už spomínaným, ambientom napáchnutým častiam mozaiky. Black metalové pasáže pôsobili dojmom, že dosť čerpajú z neskoršej éry Mayhem, čo teda mňa necháva chladným. Taktiež ma nenasýtila ani vokálna polievočka. Spev Dana Cayceda, ktorý sa staral hlavne o blackové škreky, ma miestami vážne iritoval. O čosi lepšie bol pre mňa na tom Mike Thompson, s jeho hlbšie položeným hlasom, ale chýbala mi tam nejaká výnimočnosť, ktorá by ho odlišovala od stoviek iných spevákov. Čo sa týka zvuku, tak tu som sa musel tiež tak trochu hľadať, pretože tu a tam to bola celkom guľa, zrovna ako tá, ktorá chcela rozpučiť Indianu Jonesa. Ale aby som iba nehanil, tak si myslím, že túto kapelu by som skôr ocenil pri pokojnom domácom posluchu, ale naživo to bolo proste akosi príliš veľa informácií na veľmi malom priestore.
Tých zopár ľudí, ktorí v tento večer navštívili Kulturák si po Withered odskočili na cigu, či inak sa osviežiť a ani si nevšimli, že páni bylinkári sa expresne rýchlo dostali na pódium a bez servítky (tým myslím nejaké zbytočne naťahované intrá a podobnú vatu) spustili svoj zelenou farbou nadýchnutý set. Cannabis Corpse je vlastne taký sranda projekt (stačí pohľad na názvy skladieb, či celých albumov a človeku pohybujúcemu sa v spároch death metalu hneď docvakne), ktorý ale paradoxne nedopláca na humornú stránku, ale to, že si robia prdel, je iba takým príjemným spestrením ich kvalitne hraného death metalu. A ja som si po zložitom a namáhavom sete Withered naozaj oddýchol a prišiel na svoje. Iba v trojici dokázali vyžmýkať asi maximum zo svojho potenciálu a ja som sa bavil každým jedným tónom. Phil (okre iných Municipal Waste, Iron Reagan…) má v hrdle
skrytého asi toho roztomilého maskota, ktorý zdobí ich albumy a tento maskot má vcelku dobrý growl. Okrem toho medzi skladbami s vážnym výrazom v tvári rozoberal témy, ktorým sa tá ktorá skladba venovala. Dobre, teda tých tém zas tak veľa pri ich textovej koncepcií nie je, ale vždy sa dá na to pozerať z rôznych uhlov. Ako mal on kamenný výraz, tak publikum (predsa len na tomto koncerte trochu prisilné slovo…) sa bavilo a smialo na týchto hláškach. Kvalitnú prácu odvádzal aj gitarista Adam, ktorý mal vlastne celý koncert prehodené cez tvár svoje kučeravé vlasy, ako froté uterák a do tváre mu vidno nebolo. Vidno bolo však do tváre bubeníkovi Joshovi (apropo Philov brat) a niekde som čítal, že svaly na tvári vytvárajú rovnakú grimasu pri kýchnutí ako aj pri orgazme. Tak len rozmýšľam, či bol Josh prechladnutý, alebo sa za bicou súpravou odohrávalo nejaké divadlo, ktorého sme neboli svedkami. Predsa len, bežní plebs za kopáky nevidia. Cannabis Corpse aj keď mám celkom rád, tak do detailov ich napočúvaných nemám, ale aspoň z toho čo som zachytil, tak sa hralo takmer zo všetkých albumov. Tým pádom nemohli chýbať pecky ako Staring Through My Eyes That Are Red, Chronolith, Blunted at Birth, či aktuálna klipovka Cylinders of Madness. Čo skladba to skvost, čo názov to perla. Na úplný záver dobehol medzi ľudí aj maskot v životnej veľkosti, teda obrovská šiška. Tento Eddieho vzdialený bratanec z ríše flóry, aspoň trošku rozhýbal značne statické obecenstvo. No a šlus. Pred desiatou bolo po paráde.
Záverom treba dodať, že koncert to bol v zásade príjemný, ale jedna škvrnka na kráse tu predsa bola. Tí, ktorí vedia čítať medzi riadkami si už asi všimli, že som to tu tak niekde naznačil. Proste bolo smutné, keď si cestu na tento koncert našlo odhadom 30 ľudí (to som možno aj prestrelil). O to väčšie poďakovanie ale treba smerovať k tým, ktorí prišli.
Foto: Mrtvolka
