Pred nejakým časom som si hovoril, že snáď sa nevyrojí žiadny koncert v Bratislave behom MS v hokeji. Medzi patriotov ja
nepatrím a šport nejako zásadne neprežívam. Mimo toho, prepchaté vlaky atď. ani trochu nelákajú. Ale nakoniec som sa vlastne prepočítal, pretože slovenské mužstvo hralo v Košiciach, čo sa skrížilo s koncertom Brazílčaniek Nervosa. No nič, opancieroval som sa trpezlivosťou a pokojom a vydal sa na 5 hodinovú cestu do metropoly východu. Ale poviem to na rovinu, ak mi ešte niekto čo i len raz zaspieva Macejka, vytrhnem mu jazyk a podviažem mu s ním hlasivky, tak ako sa kedysi s konským vlasom zbavovalo bradavíc.
Mesto plné ľudí v hokejových dresoch a viac policajtov na meter štvorcový, ako pri nábore v prvej časti Policajnej akadémie. Pred touto apokalypsou som sa schoval do jedného z košických múzeí a vyrazil odtiaľ až chvíľu pred plánovaným otvorením klubu. Aj keď som prišiel o čosi neskôr, dvere na klube
boli stále zamknuté, ale bolo počuť, že prebieha zvukovka. Do klubu som sa teda dostal o čosi neskôr, mrkol som merch, postál chvíľu pri bare a v tom začali so strunami škrtať Nemci Rezet. Trošku som nepochopil čo sa deje, pretože začiatok koncertu bol písaný na 20:00 a o žiadnom posunutí začiatku som nechyroval. A asi som nebol jediný, pretože zo začiatku to vyzeralo ako verejná skúška. Ľudia sa začali zgrupovať až takmer na konci ich setu. Dôvod bol zrejme hokej, ale myslím si o tom svoje… Ak mám byť úprimný, kapelu Rezet som ani trochu nepoznal. O to bolo moje prekvapenie väčšie, že Herren thrashujú už 15 rokov a majú na konte 4 albumy. Ten posledný Deal with It! z februára tohto roku. Ak máte nemecký thrash zafixovaný skôr ako tú agresívnejšiu formu tohto štýlu, prezentovanú najmä kapelami Kreator, Sodom a Destruction, tak Rezet
si zakladajú skôr na melodickosti. A keď sú vám bližší napr. Mortal Sin, alebo Heathen, tak tu si pošmáknete. Čo sa teda dialo na pódiu? Presne to čo sa človeku vybaví pod pojmom thrash metal. Kapela si urobila z pódia závodný okruh a zastavila sa až keď z pódia museli odísť. Bolo vidieť, že ich to baví a preniesli to aj na mňa. Síce thrash metalu už neholdujem tak ako pred rokmi, ale musím uznať, že čosi majú do seba. A asi je škoda, že nejako viac nie sú v povedomí.
Bleskovo rýchlo sa upravilo pódium pre Amazonky Nervosa. Pamätám si ako som pred rokmi náhodou narazil na ich video k songu Masked Betrayer. Odvtedy ich stále tak jedným očkom sledujem, ale naživo som sa k nim nikdy nedostal, aj keď tu po okolí hrajú relatívne často. Musím sa ale priznať, že som si schválne pred koncertom napočúval ich 3 albumy a miestami je to
taký nevýrazný thrash metal. Ale live je to úplne o inom. Aj skladby novšieho dáta napr. Kill the Silence, alebo Raise Your Fist, pôsobili naživo sviežo a agresívne. Proste dostali gule (aj keď pri čisto ženskej kapele je to také divné konštatovanie). Fernanda Lira je taký diablik, perpetuum mobile stále pobehujúce po pódiu. Aj keď má v hlase agresiu Amazonskej džungle a pohľad taký, že už vytáčate číslo na exorcistu, ide z nej taká detská radosť z toho čo robí. Prika Amaral je na moje prekvapenie vlastníčkou skvelého growlu a najmladšia členka súboru Luana Dametto je celkom slušná bubeníčka. Dôkazom toho je, že ani logo kapely nevydržalo celý koncert na kopáku. Začiatok setu som začal sledovať na poschodí, ale zvuk tam nebol ani zďaleka optimálny. Spev bolo počuť iba s napätím všetkých síl a tak som zišiel dolu a po ľavej strane som bol spokojný. Taká myšlienka na okraj. Kedy si uvedomíte, že začínate starnúť? Keď sú v kotli o cca 10 rokov mladší ľudia a vás to tam ani veľmi neláka (asi nejaká kríza stredného veku pred tridsiatkou, alebo čo, hehe). A tak som si iba vychutnával koncert plnými dúškami a ani som sa nenazdal a dostali sme sa k poslednej skladbe Into Moshpit a po nej nastalo ticho. Teda skoro, pretože potom, čo sa spratali nástroje z pódia, roztiahlo sa plátno a premietalo sa posledných pár minút hokejového zápasu. Takže moja domnienka bola pravdivá…
Koncert teda splnil očakávania. Mínusmi pre mňa ale zostáva posunutie koncertu a nie príliš veľký výber merchu, alebo možno som už veľmi rozmaznaný… Vytrajdal som sa teda z klubu a vydal sa na 5 hodinový cestu domov v obklopení opitých Fínov a dôchodkýň. Ale aj napriek tomu sa v blízkej dobe zase rád vrátim do Košíc ako vrah na miesto činu.
Za fotky ďakujem Stephenovi Slaninkovi a Free Metal Promotion. Viac ich nájdete na: https://www.facebook.com/free.metal.promotion/
