LELAHELL – Alif – Metal Age Productions 2018

LELAHELL – Alif – Metal Age Productions 2018

Meno Redouane Aouameur (výslovnosť ponechám ľudovej tvorivosti) môže byť pre európskeho deathmetalového fanúšika vcelku neznámym pojmom, avšak na opačnom pobreží stredozemného mora, konkrétne v domácom Alžírsku, je tento chlapík rešpektovanou persónou tamojšej scény. Predtým, než roku 2010 priviedol k životu kapelu (skôr projekt) LELAHELL – pomenovanú podľa anjela v horoskope, ktorý drží oprate nad láskou, umením, bohatstvom a vedou, pôsobil Redouane v etablovaných kapelách domácej scény ako Neanderthalia, Litham, Carnavage či Devast.  Niesť meno anjela pri takto pekelnom náklade je vcelku netradičná kombinácia, avšak prvotná je vždy hudba, a v tej sa spájajú smrtiace riffové výpady s nádychom tradičnej alžírskej hudby. Čo na vás vyskočí z nahrávky „Alif“, teda mimo skvelej gitarovej práce, je neľudsky presný výkon za bicou batériou. Bodaj by nie, keď ho pre potreby albumu obstaral skúsený harcovník Hannes Grossmann, ktorého nejeden fanúšik pozná z jeho pôsobenia v legendách ako Necrophagist, Hate Eternal, ale aj napríklad Blotted Science. Jednoducho povedané – za značkou LELAHELL nestoja žiadne uchá a aj preto je prostý nejakých zelenáčskych neduhov. Rovnako ako prvý album „Al Insane…The (Re)Birth of Abderrahmane“ je aj „Alif“ koncepčným dielom a ďalej sleduje osudy ústrednej postavy – Abderrahmána. Táto fiktívna postava má pre Redouana osobný význam, keďže rovnaké meno niesol jeho otec a dnes nesie aj jeho syn. Sám pri prvom albume túto postavu označil ako metaforu pre obrodenie alžírskej metalovej scény, ktorá je v súčasnosti zredukovaná na zhruba trinásť kapiel, ktoré sa vo svojej domovine veľmi často potykajú s nedostatkom koncertných príležitostí, predsudkami a polenami hádzanými pod nohy od miestnych inštitúcií. Ale späť k albumu „Alif“. Názov nového albumu je vlastne prvým písmenom arabskej abecedy, ktoré je v arabskej kaligrafií využívané na odvodenie veľkosti ďalších znakov. Keď si to zoberieme z iného pohľadu, tak „Alif“ je metaforou pre nový začiatok, v ktorom hlavná postava Abderrahmán robí po znovuzrodení prvé kroky a v novom živote zažíva všetko po prvý krát – radosť, šťastie, ale aj prvé sklamania, zrady a strach.

K hudbe samotnej – Úvod „Paramnesia“ obstarávajú práve paľby dvojkopákov spolu s basgitarou, aby sa pripojil odsekávaný staccato riff pripomínajúci súčasnú tvorbu Decapitated. Postupne sa do popredia dostávajú melódie evokujúce práve arabský svet – s trochou nadhľadu by sme to mohli nazvať púštnym death metalom (:D). Redouane obstaráva lahodné gitarové sóla ponad beztak nápaditými gitarovými riffmi a skladba nenudí počas celej 4 a pol minútovej stopáže. Nie je tu núdza ani o efektné brutal deathové vypaľováky akým je napríklad ôsma „Parasits“, aj keď aj tu kapela prepašuje náznaky melódií, ktoré poslucháčovi navodia peklo rozpálenej africkej púšte. Nie inak je tomu u singlovky „Ignis Fatuus“. Zvuk je správne nabúchaný, avšak dostatočne prehľadný. Koniec koncov, dvojica poľských producentov – Sławeka and Wojteka Wieslawskich – má v oblasti nahrávania extrémnych metalových žánrov neotrasiteľné renomé.  Ich štúdiom Hertz si totiž prešli mená ako Behemoth, Vader, či spomínaní Decapitated. Všetko okolo albumu – hudba, produkcia, textový obsah – je teda spracované maximálne profesionálne a dôsledne. Aj keď je to v dnešnej dobe ťažké, tak LELAHELL si v záplave iných kapiel predsa len dokázali vyprofilovať aspoň náznak vlastného ksichtu. Uvidíme kam sa pohnú ďalej. Exotické melódie arabského sveta totiž vedia úspešne nasúkať do takmer každej jednej skladby a to aj v pasážach, ktoré skôr pripomínajú z kopca spustený buldozer s nefunkčnými brzdami – viď. skladbu „Ribat Essalem“ či paradoxne takmer tanečný trojštvrťák v spomalenej pasáži skladby „Adam The First“. Príjemne prekvapí aj sólový výjazd basgitary v záverečnej pecke „Impunity Of The Mutants“.

Lelahell je vskutku solídna kapela so zaujímavým prístupom k death metalu. Kto by povedal že sa takéto niečo upečie v trópoch severnej Afriky?

Hodnotenie 8/10