Stoner-Post-Sludge-Doomová nádielka

Stoner rockový a stoner-metalový boom je v súčasnosti na vrchole a momentálne nadobúdam pocit, že len v neďalekom Nemecku, kde je tento žáner nesmierne populárny, je takýchto kapiel viac než v Indií bohov. To ani nehovorím o Severnej Amerike. Ak náhodou sledujete na youtube kanály ako napr. Stoned Meadow Of Doom či The Bong Druid of Mammoth Weed Mountain, tak viete, že nové nahrávky od pomerne neznámych kapiel tu pribúdajú ukrutným tempom. Človek to nestíha sledovať, nedajbože prehrabať sa množstvom nezaujímavých a len názvom sa odlišujúcich kapiel k niečomu svojbytnému a pozoruhodnému. Ale ak sa k tomu človek prepracuje, väčšinou výsledok stojí za to. Takže tu je výber stoner-sludge-doom kapiel, na ktoré som narazil behom posledných pár rokov a ktoré si podľa mňa zaslúžia pozornosť:

Holy Grove

Holy Grove sú vraj „najlepšie stráženým tajomstvom štátu Oregon – USA“ a to aj tak „nie nadlho, lebo vraj o nich bude svet čoskoro počuť“. No či sú fakt až taká bomba, si netrúfam tvrdiť, ale jedno viem iste – ich rovnomenný debutový album je výbornou porciou hudby, skladajúcou hold hard´n´heavy scéne 70-tých rokov, teda najmä Black Sabbath. Neminuli ich tiež vplyvy ranného doom metalu v podobe Candlemass či Saint Vitus a zjavne im nie je cudzí ani južanský rock v obidvoch jeho najznámejších vteleniach (70-roky Lynyrd Skynyrd a 90-roky New Orleánska vlna). Vedení slečnou so silným a prierazným hlasom na poste vokalistky a s celkovou záľubou v sludgeovom bahne či špinavom zvuku sú Holy Grove pastvou pre moje uši. Ich hudbe dominujú ťaživé pomalé tempá, prevažne ranno-sabbathovské riffy a miestami si tu prídete aj na skrytú bluesovú melodiku. Kapela v súčasnosti vraj pracuje na druhom albume.Tak či onak, na základe posluchu ich albumu im do budúcna neprajem nič iné než úspech.

Whalerider

Whalerider rovnako vzývajú ducha Black Sabbath a zároveň tento základ okorenili troškou ranného grungeu v podobe nahrávok Soundgarden či Screaming Trees z 80-tých rokov. Cudzí im nie je ani post metal rokov 90-tých a rôzne príjemne odbočky ako napríklad využitie sláčikových nástrojov.  Či už šijú do poslucháča priamočiary rock alebo osemminútovú ódu na dva motívy a lá Neurosis, robia tak presvedčivo a bez väčších zakopnutí. Spev tu je trochu kameňom úrazu – nejde o to že by išlo o nekvalitný výkon, ale nemusí sedieť každému. Rôznorodý mix prejavov China Morena (Deftones) či Perryho Farrella (Jane´s Addiction) s miestami Cornellovským frázovaním síce nehrá druhé husle, ale pre určitú časť poslucháčov nemusí byť dostatočne priebojný či stráviteľný. Mne to osobne nevadí, keďže vo väčšine prípadov je vokálna stránka v tónine (čo sa v prípade Morena a Farrella povedať nedá) a navyše príjemne nahráva a zahusťuje už beztak silnú atmosféru.

Swan Valley Heights

Určite najšpinavšia záležitosť. Silné kontrasty medzi minimalistickým desert rockom a psychadelickými zasnenými pasážami znejú v podaní tejto trojice z nemeckého Mníchova naozaj sviežo a ich vzájomná súhra je už len vítaný bonus. Na kapelu s tak malým počtom členov znie ich hudba veľmi vrstevnate (čo je určite aj vec produkcie). Nemajú problém udržať si pozornosť poslucháča, čo je pri nahrávke, kde väčšina skladieb dosahuje 9 až 12 minútovú hranicu, husársky výkon. Post metalové vplyvy ich neobišli rovnako ako v prípade Whalerider – s tým rozdielom, že celé vyznenie ich hudby je skôr kombináciou ISIS a KYUSS. Skladby väčšinou začínajú akoby z ničoho a cez jednoduchý akustický motív postupne naberajú na sile. Členovia kapely sú zjavne naladení na rovnakej vlne a ako jeden vedia, kedy konkrétnu pasáž zvoľniť či naopak vygradovať. Vďaka tomu pôsobí celý debutový album skôr ako intuitívna jamovačka než súbor skladieb s pevným aranžmánom. Vo výsledku to však hraje v prospech kapely, keďže to nahrávke dodáva určitý pocit uvoľnenosti.  Zo všetkých, v tomto článku uvedených kapiel, sú môj jednoznačný favorit.

Gudger

Trojica z amerického Ohia sa s tým neserie. Gudger, aj keď miestami zatnú do metalových vôd, sú predovšetkým o  drevnom rocku a jednoduchej, chytľavo podanej gitarovej hudbe. Vypozorovať sa v ich prejave dajú stopy klasického hard rocku, ranného grungeu, oči dráždiaci piesok púštneho rocku počiatku rokov 90-tých ale aj kupodivu vplyvy Motorhead, čo je zjavné najmä v úvodnej vypaľovačke „17 years“. Celkovo sú akousi príbuzenskou sortou mojich nových obľúbencov Sasquatch, a to nepramení len z faktu, že ide tiež o trio. Spev, ktorý vôbec nie je zlý, tu má prekvapivo na starosti bubeník Aaron Eddlebute. Ten sa s dvojitou nádielkou povinností pobil víťazne, čo dáva pocítiť aj naživo. Silová hudba, ktorú Gudger hrajú, je o lahôdkových gitarových riffoch, zo stredu diania duniacej basgitare a priamočiarych Aaronových úderoch do bicej súpravy. Len dodám, že som bol najprv celkom zmätený, keď som na videu z ich klubového koncertu niekde v USA márne hľadal na pódiu speváka, až som nakoniec zazrel mikrofón nad bicou súpravou. Gudger určite stoja za vypočutie.

Fire Down Below

Aj keď títo Belgičania majú názov kapely totožný s jedným brakovým filmom od Stevena Seagala, brakovú muziku rozhodne nehrajú. Miešanec QOTSA, Kyuss, Sonic Youth, kombinujúci vo vlastnom výraze aj snové plochy Tool či Deftones  („Universes Crumble“) je o poznanie rozmanitejší a hudobne rozhľadenejší ako vyššie zmienení Gudger. V ich prípade je relatívne náročne hrať hru na škatuľky, ide totiž o viacero vplyvov pretavených do funkčného celku. Ich vzory sú okamžite definovateľné, ale aj skrz to Fire Down Below nepostrádajú vlastný ksicht. Požehnané množstvo výbornej gitarovej práce, sem tam učebnicové sólo, schopnosť rozvinúť motívy a udržať pozornosť aj v psychedelických pasážach, netradične vyššie položený, ale zato do hudby pasujúci spev –  to je len zopár z veľa pozitív, ktorými môže tvorba hudobníkov z najviac liberálnej krajiny v Európe uchvátiť. Aj keď mi background pánov nie je známy, súdiac podľa posluchu debutu „Viper Vixen Goddess Saint“ majú hudobne čo to preskákané. Je to výborne zaranžované a maximálne precítené. Paráda.

Elder

Táto absolútna bomba z amerického Bostonu si ma totálne získala svojou variáciou na psychadelické eskapády titánov 70-tých rokov v spojení so špinavým zvukom púštneho rocku. Nielenže to robia vynikajúco a neboja sa skladieb dlhých ako týždeň pred výplatou, v ich radoch dokonca úraduje perfektný skladateľský um a hudobné schopnosti. Množstvo podmanivých a nevtieravých melódií, sympaticky zakomponované pocty takým velikánom ako Led Zeppelin či Yes, ale aj rozhľadenosť v súčasnom dianí na scéne v podobe impulzov od Mastodon či Intronaut. Na spev sa dostáva až po niekoľkominútových vyústenie hľadajúcich inštrumentálnych výpadoch a aj keď nejde o dych berúce vokálne kreácie, som rád že Elder svoju tvorbu neodbili ako inštrumentálny projekt. Poskytujú totiž tonu čarokrásnych a takmer do tranzu uvádzajúcich hypnotických momentov, ktoré sú schopné si Vás v správny čas a na správnom mieste úplne podmaniť.

Giant Sleep

Tak hudbu týchto pánov, a konrétne aktuálny album „To Move A Mountain“ od ich objavenia vyložene fetujem. Takto sa hrá rock, ktorý podniká časté výlety mimo svojej škatuľky či zóny komfortu. Na členoch tohto nemecko – švajčiarského spolku sa talentom zrejme nešetrilo. Ide o skrz-naskrz uhrančivú dávku profesionálne prevedenej, vysoko nákazlivej a návykovej progrockovej hudby, ktorej produkcia je o poznanie čistejšia než v prípade amerických Elder či iných podobných spolkov z Nemecka. Giant Sleep sa neboja ani klasických rockových vypaľovákov či prehodiť výhybku a naservírovať profesorskú kompozíciu po vzore Tool či Karnivool. Celkovému vyzneniu viac než napomáha výborný chraplák speváka, ktorý svojím prejavom posúva beztak silný materiál ešte o level vyššie. V mnohom mi pripomína Raya Aldera z Fates Warning – ten tiež nemá bohvieaký rozsah, ale zato skvelú farbu hlasu. Celkovo sú Giant Sleep záležitosť, ktorú chcem mať doma vo zbierke a pozrieť si aj nejaký ten koncertík. Neuchopiteľná vec s veľkým srdcom.

Fall Of An Empire

Späť za veľkú mláku. Z Južnej Karolíny  vyrukoval predminulý rok kvintet Fall Of An Empire so svojou v poradí druhou nahrávkou „Croweater: An Echo In The Bone“. Silné riffy, tuhý groove, na ktorého základe kapela stavia silné nepodliezavé melódie, fantastické gitarové sóla v duchu 70tých rokov a navrchu skvelý spev frotnmana Kennyho Lawrencea (viď. strhujúci refrén v skladbe „Bones Of Birds“). Bohato navrstvené skladby skôr potemnelo baladického rázu sú plné gitarových harmónií, lahodne retro znejúcej basgitary a získavajú si poslucháča najmä svojou úprimnosťou. Ako som sa dozvedel počas písania týchto riadkov, album sa dočkal už pokračovania s  jednoduchým názvom „Croweater 2: The Last Wishes Of Kings“. Očividne kapela nezaháľa a ja sa teším na ďalšiu dávku skvelej hudby. Stoner rock totiž zažíva veľkú obrodu a Fall Of An Empire majú šancu byť jednou z vlajkových lodí tejto novej vlny.