Už po deviaty krát ( u mňa celkovo siedmy, sranda ako človek vidí na festivale, že starne… ) si dali „dostaveníčko“ pod hlavičkou Gothoomu všetci
temniaci z okolia a všetky sliepky a podobná hydina si zbalila caky – paky a odišla na víkend minimálne do susedného okresu, v strachu pred dekapitovaním. Tento rok nás čakala asi najnabitejšia zostava ( to ale tvrdím, každý rok ), ktorú ešte pár dní pred festivalom doplnilo meno legendárnych narkobarónov, pôvodne z Mexika, Brujeria. Mimo toho na súpiske žiarili mená ako Exodus, Vader, Solstafir či Darkened Nocturn Slaughtercult a mnohé ďalšie. Ako už je tradíciou, tak prvý deň patril tomu najpekelnejšiemu čo metalová scéna vyvrhne, teda Black Metal Day. Pôvodná myšlienka tohto dňa bola, aby blackové kapely nehrali za svetla, pretože temno proste patrí k ich hudobnému prejavu. Postupom času sa z toho stal už ale plnohodnotný festivalový deň. Takže poďme na to.
Hudobný maratón odštartovali Poliaci Proch. Do black metalového sveta až tak veľmi nevidím, ale ide o pomerne mladé meno na scéne. Na úvod slušná kapela, hnali ich 
dopredu razantné bicie, ale postupom času sa mi ich set začínal zlievať do monotónnosti. Ozvláštnila ich v jednom songu speváčka, žiaľ jej hlas mi uši veľmi nepohladil. Tak aspoň, že bola sympatická.
Myslím, že tri roky trvalo, kým sa brnenská podsvetná legenda Asgard vrátila na pódium Gothoomu. Ich heavy metalová variácia na black metal pritiahla aj celkom dosť ľudí na dostrel hudobných projektilov. Osobne ma potešilo zaradenie skladby Život honory z môjho obľúbeného albumu Elenora: Odhalení jinotaje, ktorý ale ako som si všimol u iných fans, až také nadšenie v dobe vydania nevzbudil. Som iný, za to sa hádam nestrieľa. Apropo gitarista Slavhus sa už menej podobá na Dalibora Jandu, kedže mu vlasy výraznejšie podrástli. Ale skandovaniu sa aj tak nevyhol.
V momente ako dohrali Asgard spŕchlo zopár kvapiek a éterom otriasli nejaké hromy, ale aspoň sa prečistil vzduch a dalo sa konečne dýchať.
Do Poľska nás opäť zaviedla kapela In Twilight´s Embrace. Zas a znova pre mňa meno čo mi absolútne nič nehovorí, takže som stál pred nimi ako nepopísaný papier. Na moje prekvapenie ma táto banda bavila. Hutný a agresívny black s death metalovou prílohou, bez zbytočných patlanín na tvárach. Nemusím asi veľmi hádať, kto je obľúbencom speváka. Gestá a mimika silne pripomínali istého pána Satyra. Ale zase aj v tvári sa na neho dosť podobal.
Konečne sa dostalo aj na kapelu, ktorú mam vážne napočúvanú. Legenda českého temného metalu, Root po minuloročnej absencií spôsobenej tou nešťastnou haváriou na diaľnici, 
konečne prišla zasadiť smrtiaci úder svojím fanúšikom. Na úvod Festival of Destruction ( to sa ešte len malo stať, ale nech nepredbieham… ) a publikum BigBossovi zobalo z ruky. Chvíľku síce trvalo, kým bol jeho hlas dobre počuť, ale nakoniec sa to ustálilo do slušnej podoby. Či už starinky ako Hřbitov, Píseň pro Satana, alebo 666, ale aj songy novšieho dáta ako Moment of Fright atď. obecenstvo bralo s radosťou. Prišlo aj na, nazvime to tombolu, kde BigBoss chcel venovať špeciálnu edíciu vinylu Temple In the Underworld človeku, čo bude mať na vstupenke magické tri šestky. Číslo rohatého sa nepodarilo vypátrať a tak si vinyl odniesol borec, čo mal na lístku číslo 66.
Schammasch je meno boha slnka, ak sa nemýlim z babylonskej mytológie, ale paradoxne s nimi prišla silná temnota. Popravde takáto podoba čierneho kovu mňa veľmi nebaví. Ich silnou zbraňou bol však image a neustálym dymom zahaľované pódium, ktoré dodávalo na 
atmosfére. Žiaľ na rozdiel od predchádzajúcich kapiel, doplatili na slabý zvuk. Nie vždy sa všetko podarí.
Ja aj keď som skôr fanúšikom obdobia okolo albumu Nikdy nepokřtěni, tak som sa na Inferno tešil kvôli ich pódiovej show. Tej sa mi dostalo mierou vrchovatou. Adramelech mi pripomínal svojím zjavom Smrť, z legendárneho Bergmanovho filmu Siedma pečať. Z toho chlapa proste prská charizma ako zo zle zavretého mixéra. Ale podobne ako pri Schammasch, tak ani tu zvuk nebol eňo – ňuňo. Bicie prerážali všetko štýlom ľadoborca a človek sa v tom proste začal totálne strácať. Inferno mali pôvodne hrať neskôr, ale muselo prísť ku zmene programu, pretože Islanďania Svartidaudi meškali.
Headlinerom štvrtkového večera bola nemecká hydra Darkened Nocturn Slaughtercult. Tak ako sála charizma z Adramelecha, tak to platí ešte vo
väčšej miere pre pekelnú kráľovnú Onielar. Zahalená v bielom rúchu, s tvárou pokrytou krvou a pohľadom, v ktorom sa zhmotnilo kompletné inferno, sa stala tvárou tohtoročného Gothoomu. Pre mňa to bolo prvé stretnutie s touto legendou zo záhrobia. Ich masívny prejav ničil všetko od pódia až ku brehom Hrona. Mňa síce uchvátili, ale po koncerte som počul aj remcanie niektorých jedincov, že im toto vystúpenie prišlo monotónne. Nuž sto ľudí, sto chutí.
Na pódium znova dokráčala kapela od našich severných susedov. Čím kresťanskejšie založená krajina, tým viac black metalových kapiel na počet obyvateľov, zrejme. No ale Blaze of Perdition nie sú žiadnymi nováčikmi. Ich blasfemická jazda začala pred jedenástimi rokmi a od tej doby stihli vydať štyri albumy, ten posledný Conscious Darkness na jeseň minulého roka. Nedávno sa predstavili v Banskej Bystrici, tentokrát zavítali pod holé nebo. Únava sa už žiaľ začínala na mne podpisovať a tak som ich sledoval iba z diaľky, ale ich vystúpenie malo silu všetkých pekelných mocností.
Dostalo sa nakoniec aj na Islanďanov Svartidaudi. Nakoniec to bol skvelý ťah, že hrali ako poslední. Pôvodne som to už chcel vzdať a počúvať ich iba zo stanu, ale dobre som spravil, že som zaťal zuby a vydržal. Odmenou mi bol namakaný set. Ich dlhé piesne nepôsobili ani trochu nudne, aj keď basák a vokalista musel neustále bojovať s nespratným popruhom od svojho nástroja. Každopádne skvelý záver prvého dňa a to nás čakali nasledujúce ďalšie dva, ktoré mi boli po hudobnej stránke predsa len o veľa bližšie.
A takto to vyzerá, keď sa vám dostane vírus do diára, kde si píšete poznámky ku kapelám.
Top vystúpenia: In Twilight´s Embrace, Root, Svartidaudi
Foto: Veňa Vicianová
