Prvý deň sme mali úspešne za sebou, ďalšie dva nás čakali. Predsa len o veľa pestrejšie a mne hudobne bližšie. Čo sa vlastne zmenilo v areáli oproti minulému roku? Zas až tak veľa zmien neprebehlo. Pribudlo veselých búdok na vykonanie potreby, stanovať sa dalo už aj priamo v areáli a tak. Samozrejme nechýbali stánky s občerstvením, tradične sa to mlelo pri Hoyasovej vege – Mekke. Z distier nás zásobovali ošatením a hudobným lomozom Bizarre Leprous, Mad Lion, Forensick, Pařát, SMA, Metal Age a dokonca tu bol Army Shop a nejaké zlatníctvo, či šperkárstvo či čo to bolo.
Z nejakých osobných dôvodov vypadli Bratislavčania Rust 2 Dust, takže prišlo k malému posunutiu. Rozhýbať naše lemro – telá si dali za úlohu
Sodomized Cadaver. Pred časom sa mi ich album ( vlastne kompilácia prvých dvoch Ep ) Verses of Vorarephilia dostal na recenziu, tak som vedel do čoho idem. Za mikrofón sa ale postavila perzóna Ollie Jones ( Desecration, Extreme Noise Terror ) a dala jasne najavo, že nie sú z Anglicka, ale z Walesu. Ďakujem za upresnenie. Ollie behal po pódiu ako nasratý králik a zbytok kapely mu skvelo sekundoval. Po predchádzajúcej celodennej blackovej temnote, mi ich death metal s dávkou kanibalskej lyriky nesmierne chutil. Akurát neviem kam sa vytratil basák, svoj set odohrali iba v trojici.
Z mesta perníkov sem dovialo kapelu Dysangelium. Videl som ich už veľa krát, ale od nášho posledného stretnutia už ubehol nejaký čas. Ich koncert som viac – menej vynechal, pretože nie som kyborg a jesť musím. Ale bolo počuť kvalitne odvedený death metalový kolovrátok. Vrátil som sa myslím až na posledný song, zrejme najznámejšiu vec od nich, titulku z prvého albumu Maniachrist.
Zostávame v Česku, z Pardubíc sa presúvame do Týnca nad Labem. Kapela Elysium prišla predstaviť svoju podobu kovu smrti s jemnými dotykmi
modernejších žánrov. Až tak ma zase nepoložili na lopatky, ale nenechali sa rozhodiť ani tým, keď behom ich setu vypadol prúd. Takže prišiel čas na improvizácie. Improvizáciami myslím napríklad melódiu z A je to. Takže metalová kapela môže pobaviť aj týmto spôsobom.
Presúvame sa na východ Slovenska a k jednému z jeho najlepších vývozných artiklov, teda ku kapele Perversity. Sledoval som ich z úzadia, ale tradične zahrali na výbornú, čo za tie dlhé roky na scéne nie je žiadne prekvapenie. Ich vystúpenie by si žiadalo viac fans, ale spara už bolo neúnosná a temné mraky sa už zhromažďovali na Gothoomom.
Legenda z Uherského Hradišťa Melancholy Pessimism sa po svojom znovuzrodení rozbehla opäť do prevádzkovej teploty a jedným z vrcholov festivalovej sezóny malo byť vystúpenie na Gothoome. Počasie bolo ale jednoznačne proti. Pred koncertom som hovoril, že určite budú mať viac ako sedem fanúšikov ako naposledy, keď hrali v klube v Trnave. Asi som to zakríkol. Odohrali zhruba tri skladby a otvorili sa nebesia, ale štýlom na plno pustenej sprchy. Padali krúpy veľké ako umučené prsty z palečníc
a nechýbali ani stroboskopické údery bleskov. Kto mal dosť rozumu, alebo nebol extrémne opitý, tak sa bežal schovať. Festival defacto spláchlo. Doplatili na to Brute, Ramchat, Tortharry a v konečnom dôsledku aj Doomas. Voda sa dostala úplne všade a vyše tri hodiny sa nehralo, kým sa podarilo dať techniku ako tak do poriadku. Keď sme vyšli z úkrytu rátať škody, zistil som, že mám v stane asi 15 litrov vody… Z môjho krikľavo zeleného stanu sa začal stávať stan maskáčový. Vďaka dobrým dušiam sa zo mňa nestal bezdomovec, alebo člnkár v priehrade môjho stanu a za miesto na prespanie a spacák im ešte raz ďakujem. Menovať netreba.
Keď sa všetko ako tak dalo do poriadku, prišla na pódium bojová artiléria Just Before Dawn. Táto banda tvorená súčasnými či bývalými členmi takých kapiel ako Benediction, Bolt Thrower, Amon Amarth, Wombbath, God Forsaken… zahrmela silnejšie ako tá búrka, ktorá už našťastie odoznela do stratena. Nad všetkým vyčnievalo legendárne hrdlo pána, ktorý počúva na meno Dave Ingram. Death na pomedzí povedzme Bolt Thrower, ale so švédskym zvukom. Ľudia vyhladovení po neplánovanej
prestávke, hltali ako človek prepustený z hladomorne každý jeden tón. A že bolo aj čo hltať.
Po old school dávke smrtiaceho remesla, prišiel čas ukojiť technické chúťky. Nemci Maat začali introm, ktoré môže v pohode slúžiť ako hudba k hodinám brušných tancov. Orientálne ladený set, kde sa krížili vplyvy Nile alebo Behemoth zdá sa zaujal. V dave sa rozbehol kotol, kde sa preháňal fúrik plný fanúšikov, ktorí skúšali dokonca na ňom surfovať. No mohlo to skončiť iba jediným spôsobom.
Ďalšia zmena. Pôvodne mali nasledovať Gréci SepticFlesh, ale vymenili si pozície s legendou Exodus. Zvučenie bolo dosť dlhé, ale nie až také aké pôvodne chceli, čiže nemysliteľných 90 minút. Intro Call to Arms prešlo plynule do skladby Funeral Hymn, čiže jediné dve spomienky na éru s Robom Dukesom, ak ma pamäť nemýli. Potom už sa hrabalo iba v dávnych archívoch kapely ( teda okrem dvoch mladších skladieb Blood In, Blood Out z posledného albumu a zo skvelého Tempo of the Damned zaznela Blacklist ). Čo song to hymna – And Then There Were None, A Lesson In
Violence, Bonded By Blood, The Toxic Waltz… Pri záverečnej Strike of the Beast som sa už neudržal a musel som si ísť odbehnúť kolečko do kotla, eventuálne plesknúť si tvár o tvár vo Wall of Death. Energicky odohraný koncert, ktorý mal iba jednu nevýhodu. Prešiel mi až príliš rýchlo. Apropo chýbal gitarista Gary Holt, ktorý má povinnosti so Slayer, nahradil ho však Kragen Lum ( oi. Heathen ).
Grécki temnopáni SepticFlesh sa vracajú na Gothoom so železnou pravidelnosťou, toto bolo ich tretie vystúpenie na tomto feste. Ale vždy hrali na inom mieste, kvôli sťahovaniu sa festivalu. Žiaľ pre mňa, bolo dosť založené na poslednom albume Codex Omega, kde sa mi zdá, že iba recyklujú svoje staré nápady. A tak som čakal čo vytiahnu z archívu. Z predcomebackového obdobia zase nič, ale na to si už človek musí zvyknúť. Radosť mi teda robili skladby Communion, Pyramid God alebo The Vampire from Nazareth. Technicky to bolo opäť dokonalé vystúpenie ( teda až na indispozíciu Setha, ktorý hovoril o tom, že sa mu pred nedávnom stal úraz a tak nemohol dvíhať ruku ), ale nešlo mi z toho nič viac. No nič, ich top koncertom pre mňa stále
zostáva vystúpenie na Gothoome 2012.
Po Svartidaudi boli druhou kapelou z ďalekého Islandu Zhrine. Satanžiaľ, ich skladby mi prišli monotónne. Proste príliš ťažká muzika pre moje uši na takúto hodinu. Pozoruhodne vyznievalo pre mňa akurát, keď spevák a gitarista v jednej osobe hral na svoj nástroj pomocou sláka. Toto plnilo iba úlohu nejakých medzihier. Keby to bolo lepšie zaradené do skladieb, určite by to vyznelo zaujímavejšie.
Posledná kapela druhého hracieho dňa pochádzala opäť z Poľska. Mord ´A´ Stigmata prišli s dávkou black / avantgardy okorenenou doom metalom. Ešte ťaživejší sound ako predchádzajúca kapela, vydržal som sa sústrediť iba niekoľko skladieb, ale potom si už únava vypýtala svoju daň. Behom ich setu sa opäť spustil dážď, ktorý kropil aj tých niekoľko najvernejších fans a mňa odprevadil pomaly do stanu.
Top vystúpenia: Just Before Dawn, Exodus, Sodomized Cadaver
Foto: Veňa Vicianová
