Štvú vás susedia? Pustite si na plné pecky nový album Frontierer. Puberťáci, chcete aby sa vaši rodičia začali seriózne báť toho, čo z vás bude keď vyrastiete? Vypeckujte si v izbe album „Unloved“ a zamknite dvere. Chcete v práci hodinovku? Nastavte si počas pracovnej porady ako budík Frontierer. Táto škótska zverina vydala ešte nestráviteľnejší a anti-muzikálnejší, nôt a melódií prostejší album než bol dlhohrajúci debut „Orange Mathemathics“. Tento krát však od oranžovej farby prešli páni na farbu, ktorá signalizuje rizikové a zdraviu nebezpečné preťaženie systému – červenú. A tá červená neznamená „stop“ – houby – Frontierer
sú ako turbo nasratý býk, ktorému nešťastný toreador tou červenou plachtou práve zamával pred xsichtom, bez toho aby len pri jeho nezdravom sebavedomí a arogancií tušil, že to bola posledná vec ktorú spravil. A nezáleží na tom, koľko oštepov má tento zver zapichnutých v tele, odhodlanie je totiž silnejšie. Tu idú fakt žarty bokom. Toto je nenávistný, nekompromisný a nepoľavujúci djent. To čo pätica predvádza, takmer nemá momenty odľahčenia či oddychu. Ako náhle dúfate aspoň v jednu sekundu pokoja, prikúria Frontierer pod kotlom ešte silnejšie. Sumár najčiernejších myšlienok a emócií. Nechutne skreslené a zámerne prehúlené syntetické gitary dopĺňané besným zavíjaním whammy pedálov (tohto splašeného mustanga medzi gitarovými pedálmi preslávil Tom Morello či Dimebag Darrell) sa tiahnu každou skladbou a zámerne premieňajú celý album v jednu nestráviteľnú masu, ktorej súvislé počúvanie je ekvivalentom žrania klincov. A ak vám tie klince idú dole krkom ťažko, zapíjajte ich benzínom. Pri takejto rúbanici je už takmer povinnosťou obstarať si urevaného tura, ktorý aj keď je hlasovo skôr jeden z tucta, predsa len posiela beztak pekelne intenzívnu muziku do ešte väčšieho extrému.
Ok – na niečo také nehorázne ako melódia predsa len v polovici albumu dojde. „Heartless 101“ je na pomery albumu, ktorého účel je silný tinitus, takmer slaďák…takmer. Objavia sa tú elektronické podmazy a dokonca aj niečo veľmi vzdialene pripomínajúce spev. Trvá to asi minútu a potom skladba prechádza naspäť do svojich mäsiarskych koľají. Album „Unloved“ predstavuje totiž v rámci doby svojho vzniku rovnako extrémny výplach, akým bol vo svojej dobe míľnik „Chaosphere“ od Meshuggah. Škóti k tomu ešte pridávajú chorobnú atmosféru ďalšej mešugáckej placky „Catch 33“, punkovú až hardcoreovú živelnosť Dillingerov a akúsi príchuť náhodnosti. Celý album je ako neriadená strela, u ktorej si majiteľ zbrane nerobí starosti, koho trafí. Niečo podobné predvádzajú aj ich krajania Sectioned, avšak Frontierer sú predsa len o mierny kus ďalej. Ich samotný názov napovedá o tom, že ako chodec po lane balansujú na samej hranici toho, čo je ešte počúvateľne. Je dosť možné, že na „Unloved“ túto hranicu dobrovoľne prekročili a je iba na poslucháčovi, či to akceptuje alebo dá ruky preč. Z toho, že na celej ploche albumu hrajú takmer furt jednu a tu istú skladbu si páni hlavu zjavne nerobia. Povrchová monotónosť je skôr sprievodný jav takto podanej hudby. Koniec koncov, „Unloved“ si nebudete púšťať kvôli tomu, aby ste si vychutnali jeho obsah. Omyl. Toto je hudba ktorú si chcete pustiť keď Vás niekto neskutočne nasral, keď bude nutné vypustiť ventil a dať priechod agresií, ktorá sa niekde hlboko skrýva takmer v každom z nás. Frontierer tieto myšlienkové splašky zjavne púšťajú von svojou hudbou a beriem to tak, že obdobne to má fungovať u poslucháča. A ak si páni ešte náhodou nevymysleli subžánrovú škatuľku, jednu pre nich mám – Misanthropic hate djent.
PS: Videli ste film „Voľný pád“? Ak by Michael Douglas na začiatku filmu v tom aute počúval Frontierer, tak by tam, kde kedysi stálo mesto Los Angeles na konci filmu zostal akurát tak hovädsky veľký kráter. Takže ponaučenie: Nepúšťajte si Frontierer v dopravnej zápche. Pre vlastné dobro, dobro ostatných učastníkov cestnej premávky, ale aj zachovanie zdravého rozumu. Just don´t….
Hodnotenie 7.5/10
