Recenzia – DEFTONES – Gore (2016, Reprise Records)

Deftones je jedna z tých kapiel, ktoré mnohých ľudí sprevádzajú už od ich puberty, najmä ak ste vyrastali na nu-metalovej vlne 90tých a 00tých rokov. O to radostnejšie bolo sledovať ich aj na prelome aktuálneho desaťročia, je totiž málo kapiel, ktoré si vedia udržať kvalitu aj po takmer 20tich rokoch a tešiť fánušikov, ktorí s nimi vyrastali a zároveň získavať stále nových. Minulé albumy „Koi No Yokan“ a „Diamond Eyes“ boli skutočne albumy hodné kapely na vrchole svojich síl (najmä teda druhý spomenutý).

Prešli štyri roky a máme tu „Gore“. Úvodná skladba „Prayers/Triangles“ začína nádejne, atmosferické cleany a Chinov zasnený vokál prechádzajúci do naliehavosti v refréne predznamenávajú výnimočný zážitok, na aký sme u DEFTONES zvyknutí. Počas druhej „Acid Hologram“ sa však akosi nedostavuje tá správna chémia. A nanešťastie, tento pocit vo mne pretrváva aj počas posluchu celého albumu.

„Gore“ veľmi rýchlo prejaví svoje slabosti. Nemôžem si pomôcť, ale gitarista sa musel podľa mňa extrémne nudiť pri tvorbe a nahrávaní nového materiálu, gitary takmer na celom albume okrem pár svetlých výnimiek pôsobia nútene a smrdia nechuťou gitaristu hrať ich. Ako príklad uvediem „Doomed User“. Neuveriteľne tuctový riff, iba obmena toho, čo sme už od DEFTONES počuli neraz. Alebo skladba „Geometric Headdress“. Viem si živo predstaviť gitaristu, ako nahráva. Na stoličke, neustále zívajúc a pozerajúc sa na hodinky, apatia v očiach a chuť odtiaľ vypadnúť.

Nájdu sa aj svetlé momenty, napríklad hlavný riff v skladbe „Xenon“, ktorý tak pekne zaváňa 90tými rokmi, ale aj ten je pochovaný nemastným refrénom. Alebo záver skladby „Phantom Bride“ kde sa k osamoteným leadom signalizujúcim koniec skladby nečakane pridajú tonážne riffy a vcelku bizarné sólo. Okrem zopár výnimočných pasáži znie však album… unavene.

Nezachraňuje to tentokrát ani talentovaný Chino so svojími svojskými vokálmi. Dokonca si dovolím povedať, že aj práve nemu z „Gore“ srší únava a nechuť. Chinovi sa tentokrát totiž vôbec nedarí udržať pozornosť poslucháča, spevové linky sa podobajú ako vajce vajcu a ten drive, na ktorý sme boli zvyknutí z minulých nahrávok, tu proste nie je. Porovnajte si agresivnejšie polohy na „Gore“ s hocičím z predchádzajúcich albumov. Tisíc a jedna. A nejde ani o to, že by tieto polohy využíval menej. Problém je skôr v tom, že keď ich už použije, znejú utrápene a vetcho.

Na „Gore“ nezvládli nijak zaujímavo ani svoje agresívne, ale ani jemnejšie ladené skladby. Veľakrát sa skladba aj začne sľubne, ale to sa veľmi rýchlo zmeni, zvyčajne nástupom otrasne nudného refrénu. Bicie a basgitara sú tu prakticky iba doprovod a sample, aj keď znejú naozaj dobre, bez zaujímavého podmazu nezmôžu nič.

Novinka má možno schopnosť zaujmúť nových poslucháčov. My ostatní však vieme, že do DEFTONES sa naplno zaľúbia, až keď zabrdnú do histórie kapely. „Gore“ nie je úplný fail, je to kvalitne odvedená robota, avšak chýba jej srdce a drive. Nechcem malovať čerta na stenu, ale veľmi si želám, aby DEFTONES nespadli časom do kolónky kapiel, ktoré hrajú určitý typ hudby len preto, lebo to od nich všetci očakávajú a pritom ich samých to už vôbec nebaví.

5/10

 

 

the-deftones

Avatar photo

Autor: Sarkast

Zdieľaj