Nizozemsko, aké ho poznáme. Ošľahané veternými mlynmi, obrastené tulipánmi, voňajúce zrejúcim syrom a s podmorskou polohou. To sú akési základné body, väčšinou pre cestopiscov a turistov v kocke. Pre nás, hudobných štamgastov, ktorí sa radi pitváme v kovošrotovej teritórií, by sme na tejto hrude nepochybne poväčšine objavili starý dobrý thrash a death metal, plus s týmito dvoma pevnými skupenstvami sa sem a tam niečo primieša z novo-generačných zlúčenín. O rôzných metalurgických experimentoch tu dnes reč nebude, pôjde sa na istotu a osvedčené obrábanie na nekompromisný spôsob. S brutal deathom dnes praská jeden kovozásobník za druhým, väčšina ho zbiera vo veľkom a uskladňujú si ho niekde v suteréne, aby im na neho nikto iný nešahal aj keď vlastne ide o jedno a to isté zloženie, tvarovo si ho ale inak vykrúcajú a lisujú.
Quarteto z holandského North Brabantu so staroškolský rozbitým lógom, (štýlovo a la starý Autopsy alebo Necrony) nesúci názov BRUTUS sa sformovalo pred 16-tími rokmi, má na konte promo, jeden živák, dlhohrajúci kotúč „Slachtbeest“, na ktorom je vrytá 2003-ka a svoj veľmi čerstvý, januárový pod vydaním Unique Leader, „Murwebeukt“. Za tú šestnásticu svojej existencie sa toho od nich veľa nenazbieralo ale rozhodne sa snažia o tie trpezlivejšie časové intervaly. Koniec koncov, sú si iste vedomí ako to na scéne je a čoho je dostatok, nuž aj v tom quante sa nájde dosť nie príliš podarených väzieb na skĺbený celok. Ich prípad to ale myslím nebude, keďže sa nejedná o nejaké naivné, nezrelé individuá ale s rozhodnutím sa držia v tradičnejších a scénovo nižších polohách zemských. To im na ich muzikantskom prejave nijako neuberá a sú verní hodnotám undergroundovej ceny za prístup. Ich novotina sa tak aj v týchto zásadách naďalej uberá a prináša nám porciu špinavej, nekompromisnej smrtivlády plnej mäsa, gore, vrážd…ja viem, všetko také tu už bolo asi až nespočetnekrát ale tento chliev si stále vie nájsť svojich priaznivcov a inštrumentálna zložka BRUTUS nevyznieva nijako primitívne ale v podstate štandardne a v niektorích polohách až nad. Zaujímavú rolu tu zohráva celkový zvuk tohto šestnásť-skladbového monštra, je výraznejšie skombinovaný s hrubosťou a špinou, čo dáva priamú autenticitu atmosféry a nemodeluje ju s nejakými plastovými formičkami. Texty a názvy sú v rodnej holandštine, vokálne sú podporené dvojicou gitaristov s viacmenej dobre zrozumiteľným frázovaním, sem tam si odskačujúcim do Barnesovho brechotu, obe gitary majú slušné väzby jedna na druhú a spoločne tvoria feeling hodný riadnej zloby, minimom sa rozhojdajú aj do slamu a basa to už len celé umocní. Bicie by som na určitých miestach zvýraznil, inde znížil ale aj napriek takej chvíľke hluchších miest sú obstojne udržateľné so zvyškom. Treba brať na vedomie aj fakt, že niektoré zvučné prešľapy sú vlastne aj zámerom pre navodenie požadovaných pocitov z posluchu. Necelá hodinka stopáže z môjho hľadiska zbehne rýchlo a keďže brutal deathu až tak dnes už vehementne pozornosť nevenujem a orientujem sa prevažne v jeho počiatočních koreňoch, novinka „Nizozemňanov“ ma teda vôbec nenudila.
8/10
