Recenzia – KOЯN – „The Paradigm Shift“ (Prospect Park, Caroline Records 2013)
Páni. Tak toto bola rakovina uší z ktorej mi ešte teraz steká krv z bubienkov. Z mojej nu-metalovej ikony na ktorej som vyrástol mi ostal nejaký pop-metalový odpad. KoЯn boli pre mňa vždy takou tou temnou stranou tohto štýlu, kde všetko znelo úzkostlivo, melanchonicky, kruto, tuho. Bola to kapela so svojim špecifickým zvukom o čo sa starali hlavne gitaristi nespočetným množstvom efektov (sample používali minimálne) a samozrejme Fieldy s jeho vyšrotovanou basou, ktorú keď počul hocikto, ihneď vedel, že dostal facku od KoЯnu. Davisov vokál, ktorý bol prepchatý emóciami tak, že mi šlo vytrhnúť srdce pri niektorých pasážach a ktorý častokrát nahrával v štúdiu so slzami v očiach, aby mal poslucháč/fanúšik čo najlepší a najautentickejší zážitok a šiel až na hranicu svojich možností. Kapela, ktorá hrala tak temnú hudbu vo svojom štýle, že negativita a zlosť ktorú vedeli predviesť naživo vycucala negativitu a zlosť z publika a nad koncertom visel opar tohto všetkého, ktorý sa rútil ako jedna obrovská nasratá búrka plná pocitov a preto boli ich koncerty neskutočný zážitok pre fandov po celom svete.
Bohužiaľ, v kapele začali individuálne problémy, ktoré prerástli v ubiják kapely samotnej a v roku 2005 dospeli k odchodu gitaristu Heada a v roku 2006 k odchodu bubenníka Davida.
Vtedy pre mňa KoЯn umrel nenávratne a každy ďalší album po tomto kapelnom rozvode bol čím ďalej, tým horší pre mňa. Nádej mi svitla pri Paradigm Shift, keď som sa dozvedel, že do kapely sa vracia Head.
Omyl. Toto hovno, ktoré mi roztrhalo uši nemá nič spoločné s tým, čo som očakával a to som naozaj neočakával nejaký návrat ku koreňom kapely. Nedokážem popísať moje neskutočné sklamanie. Prvé, čo ma prefackalo tentokrát bola neskutočná veselosť albumu. Aj riffy ktoré mali vyznieť ťažko a choro zneli proste…veselo. Ďalší mi dal facku vokál, ktorý je naozaj suchý, neemotívny a iba v rámci základných Davisových možností. Ako tretiu som dostal facku v podobe úplne štandardného zvuku gitár a basy (tú chrapotajúcu Fieldyho basu počuť len ďalekým oblúkom v zopár songoch).
Kde je originalita ??? Ja chápem, že je ťažké prísť v kapele hrajúcej X rokov podobné dokola s originálnym riffom, ale veď oni niesú až také zlé. Neboli by vôbec, keby kapela nezahodila úplne svoju tvár, ktorá ju robila tým niečím iným ako zvyšok konkurencie. A tou bol ich nezameniteľný zvuk nástrojov. Namiesto toho mi bola naservírovana porcia typického novodobého nudného nu-metalového hovna s nezameniteľným vokálom, ktorý im je v tomto prípade aj tak nanič, keďže je výkonovo hlboko pod jeho (Johnatanovými) možnosťami a o úplne typickom zvuku bez niečoho špeciálneho ani nevravím. A toto bolo ešte zabalené v pozlátku KoЯn, do ktorého sa vrátil jeden so zakladajúcich členov.
Recenzia: Wonder
Hodnotenie: 2/10
1. Prey for Me
2. Love & Meth
3. What We Do
4. Spike in My Veins
5. Mass Hysteria
6. Paranoid and Aroused
7. Never Never
8. Punishment Time
9. Lullaby for a Sadist
10. Victimized
11. It’s All Wrong
