Na cestách rámusu – part IV.
aug30

Na cestách rámusu – part IV.

Death Feast – 23. 8. 2019 – Andernach, Nemecko Už je to vyše roka, čo som naposledy prispel do tejto rubriky a ešte viac, čo som sa naposledy vydal na cesty s hlohoveckými porážačmi Craniotomy. Popravde, tento viac ako tisíc kilometrový výlet bol u mňa zbuchnutý behom pár hodín. Pôvodne som mal namierené na LoudFarm festival, ale pretože v mojom zamestnaní vládne väčší bordel ako na indickej tržnici, z ničoho nič sa mi akosi vyskytol deň voľna. A pretože mnohými ospevovaný Death Feast ma láka už nejaký ten rok, zvolil som teda túto alternatívu. Cca 120 minút po hodine duchov dorazila pre mňa dvojica Strunmajster a Hlavný Zjapak. Už sa nešlo iba na dostavníku, ale na kurva parníku. Ešte tak desať rokov a Craniotomy budú mať aj vlastný tourbus. Zbieranie ostatných členov posádky a kapely mi veľmi pripomenulo, ako sme na základke zbierali Pokémonov. Podľa hesla Gotta Cath Em All (stále tí Pokémoni…) sme sa zozbierali všetci. Ako posledná nasadla do požierača kilometrov moja šéfová Mrtvolka a tak sme tu mali aj ten povestný tŕň medzi ružami (hehe). V ten deň v Bratislave prišli šíriť „vľúdne“ slová zase Solúnski bratia. Že to ale už neboli Cyril a Metod, ale futbaloví fanúšikovia PAOK Solún, bol ale trochu rozdiel. Dúfali sme, že už nebudú žiadne dopravné obmedzenia a podobné veci.  Ale keď sme prišli in da Hauptstadt, tak už po nich nezostal ani prach a smrad. Kolesá sa teda rozbehli smerom na divoký západ. Pretože som bol nejaký očapený a každú chvíľu som zaspával, nemusím si robiť starosti s cenzúrou. Silný moment prišiel až na diaľnici niekde v Nemecku, kde počas tankovania na mňa doľahlo moje trávenie. Usain Bolt môže tíško závidieť môj beh okolo pumpárky. Ani som si nezobral výdavok z tourniquetu na toaletách, avšak vidinu rýchlej úľavy mi zhatili tureckí kamionisti, ktorí tvorili akúsi dlhú radu pri kabínke. Po vykonaní potreby ma prekvapilo, keď sa záchodová doska sama od seba automaticky umyla. Sú zase o krok pred nami (upravený citát Miroslava Donutila z filmu Pelíšky). Niekoľko kolón na diaľnici spôsobilo to, že namiesto dohodnutej dvanástej hodiny, sme dorazili na miesto činu okolo pol druhej. Tu sa to už hemžilo jedincami vyznávajúcimi škatuľky death & grind. Ono to je pochopiteľné, pretože už bežal druhý deň festivalu. Trošku si to opíšme. Andernach je také celkom malé mestečko (keďže sme netrafili na prvý krát presne na miesto určenia, tak môžem povedať, že aj centrum je pekné). Areál festivalu susedí s kúpaliskom, čo je v letných horúčavách skutočná výhra. Priestor pod pódiom je vybetónovaný, takže nemáte na druhý deň pocit, že ste zjedli nejaké to kilečko prachu. No a kolorit samozrejme dopĺňa hromada...

Čítaj ďalej
Na cestách rámusu – part. III
aug10

Na cestách rámusu – part. III

  Písať nejaký ucelený, kvázi seriózny report z Obscene Extreme ( no seriózny, tento festival si proste vyžaduje čosi šialené… ) som v pláne ani nemal a sem som si išiel vyložene oddýchnuť a pozrieť obľúbené kapely. Preto som to hodil do tejto mojej prapodivnej rubriky, pretože tu bude všetko možné aj mimo kapiel. Strihnúť si cestu do Trutnova z tejto najhlbšej prdky sveta, ktorou je „vesničko má středisková“, je celkom o hubu. Aby som nešiel sám, spojil som sily s kamarátom z Nitry. V utorok poobede som teda vyrazil do Nitry. O pol štvrtej v noci nám išiel vlak do Šurian. V Nitre na stanici nás ponúkal bezdomovec s čučom. Takáto príležitosť sa nenaskytne hocikomu, ale našťastie nepijem. Vo vlaku zo Šurian do Bratislavy nás počastoval nejaký pán výplodom jeho domácej výroby, čímsi ako amarettom. Vzhľadom na to, že sme mu z nejakého dôvodu liezli na nervy, to bolo divné. Alkohol vládne ZLOvensku. No nič. V Bratislave na Hlavnej stanici nás už čakali ďalší pasažieri a tak sa už partia pomaličky naplnila. Každopádne ekšn ešte len mala začať. Vlak sa roztrajdal a prišla kontrola lístkov. Ako na potvoru, kamoš ten svoj nemohol nájsť a bol nútený si kúpiť ďalší. Po praskajúcich nervoch, ktoré museli spôsobiť posun tektonických dosiek, ten lístok predsa len našiel. Žiaľ, lístok sa už stornovať nedal. Po urputnej ceste sme sa dostali do Pardubíc, kde nás čakal prvý prestup. Všetko išlo ako po masle, stíhala sa aj nejaká tá cigareta pred stanicou, až sme sa dostali do Hradce Králové. A tu sa to nejak zadrhlo. Keďže kamoš už mal čosi v žile, radšej som mal jeho lístok (už iba jeden…) pri sebe ja, aby ho nestratil. Zostávalo iba pár minút na prestup a môj spolubojovník sa stratil. Musel si teda kúpiť lístok číslo 3 smer Trutnov. Vlak nečakal a tak sa naša partia pomaličky zmenšovala. Kvôli výlukám sme boli nútení v nejakej dedine, či mestečku prestupovať na autobus a následne zase naspäť na vlak do Trutnova. Sedel som si tak v autobuse, keď sa na mňa otočil nejaký pár, ktorý mal samozrejme tú istú cestu a hovoria mi, že: „Ty si ten borec z Fleshky s plutvami na nohách“ ? No, moje renomé je nejaké rozšírené. Po príchode na miesto činu, sme postavili stany a keďže počasie bolo také aké bolo, nechcelo sa nám čakať v rade pri vstupe a tak sme sa ponevierali po okolí v domnienke, že ľudí postupne ubudne. No neubudlo a ich počet sa zväčšoval geometrickou radou. Tak som si to čakanie, príjemné asi ako vibrátor vyrobený z kaktusu, musel pretrpieť. V tom dave som ale stretol kamarátku, ktorá mi doniesla...

Čítaj ďalej
Na cestách rámusu – part II.
júl03

Na cestách rámusu – part II.

Dlhé roky som sľuboval mojim bratom v hudobnom lomoze spoza rieky Moravy, že moju slušne tvarovanú prdel dotrepem na Antitrend, ale až do tohto roku sa mi tam nejak nedarilo dostať. Uzrel však dátum 23. jún ako to hriešne jablko v rajskej záhrade a kedže sa tam tento rok chystali predniesť svoje lovesongy z kafilérnych zákutí hlohoveckí Craniotomy, tak som sa teda vydal na nie až tak dlhú cestu do Žabčíc pri Brne. Oproti osem a viac hodinovým cestám, boli cca dve hodinky strávené cestou na tento už kultový jednodňový fest rýchle, ako nejaký song od Agathocles. Sedieť v jednej z hlohoveckých pivární, chlípať tam kofolu a trpieť divný pohľad barmanky, znamenajúci nechápavosť z môjho činu nepiť zlatistý mok, trval celkom dlho. Ale iba do momentu, kým neprišiel mäsiarsky dostavník, kde som už mal rezervované miesto v tzv. koterci alebo trucovni. Teda miesto, kde som súčasťou nástrojov pekne v rohu, aspoň som si teda cestou späť mohol pokojne zdriemnuť. Roman si pozbieral zvyšok kapely sťa handra nabitá statickou elektrinou čiastočky prachu a pneumatiky už mohli driapať cestu. Teda ešte si podaktorí členovia dali zastávku vo večierke v Leopoldove, kde si zobrali šalát, ktorý farbou pomaličky začínal pripomínať paletu akademického maliara a éterom sa začínali šíriť nepotvrdené správy o salmonelóze. V nemocnici zatiaľ nikto neskončil. Nikto, aspoň nie z tohto dôvodu, ale k tomu sa dopracujem. Tradične v aute hralo to najzhovadilejšie čo magič dal. Nejaký hard bass, ktorý jemne vyhadzoval auto z jedného pruhu diaľnice do druhého až po nesmrteľnú hitovku od Aqua – Barbie Girl. Za zvuku týchto agresívnych, prevažne undergroundových tónov sme sa dostali k maličkým moravským dedinkám, kde nás navigácia ( alebo skúsenosti navigátora, ktorý poznal skratku… haha ) naviedli krížom cez pole. No, k tomu dodám iba to, že v moravských luhoch a hájoch sa celkom dosť darí zajacom. Evidentne sa premnožili, mršky. Hnali sme pred sebou, smer Žabčice, asi stádo týchto ušatých potvôr. Že sa dostávame k areálu, kde to smrdí grindcorom, nám dali na vedomie dve slečny, ktoré vypúšťali svoje močové tekutiny uprostred námestia. Ako privítanie rozhodne milé. Na placi nás už čakalo hafo známych tvárí a postáv. Menovať netreba, niektorí už boli v nadpozemskej nálade, ale tak to má byť. Dorazili sme zrovna v momente, keď si to rozdávali na pódiu domáci šialenci Mincing Fury and G.C.O.Q.D. Ako správna domáca kapela, pritiahli veľa hláv a ja osobne mám ich muziku úprimne rád. Ale čo mám ešte radšej je ich show, kde lieta vzduchom, váľa sa po zemi atď., naozaj všetko. Nasledujúci Cytotoxin, ako headliner, taktiež hanbu neurobili. Týchto rádioaktívnych nemeckých uctievačov Černobyľskej katastrofy, som videl už po piaty krát a nemám k...

Čítaj ďalej
Na cestách rámusu – part I.
jún13

Na cestách rámusu – part I.

Rozhodol som sa spisovať zážitky z koncertných ciest v takejto nepravidelnej rubrike. Niekedy je cesta na koncert dlhšia a strastiplnejšia, ako sa iba dostať po úsečke z bodu A do bodu B. No a kedže z času na čas sa vtierknem mojim milovaným Craniotomy do rebriňáka, vydám sa s nimi na cesty a robím takú holku pre všetko, povedal som si, že by bolo fajn sa o tieto chujoviny aj podeliť. Tento rok bol toto pre mňa druhý trip s nimi a opäť smer Germánia. Spomínať veci ako, že som iba prišiel po nočnej z práce, ovlažil svoje chatrné hnáty v sprche a nasadol do párty auta, je asi zbytočné, ale nedá mi to. Vlastne iba dva dni predtým mi písal hlavný mozog (v prípade potreby zastupujúci aj iné orgány…) Roman, či by som si nedal výlet do Nemecka na dva festivaly. Craniotomy na oboch akciách nahradili kapely, ktoré vypadli. Tak teda menovite na Grabbenacht nahradili Scordatura a na Gahlen Moscht Metal Open Air Korpse. Ja človek, ktorého netreba moc presviedčať na také čosi, som to oznámil v práci, aby tí pandrláci ďalší nadčas nečakali a bolo vybavené. Pri rýchlom preštudovaní o aké akcie vlastne ide, ma potešilo, že uvidím niekoľko kapiel z kategórie blízkych mojej krvnej pumpe a tak už vážne nebolo čo riešiť. V piatok ma lákali Deranged či Serabulho, v sobotu to boli najmä španielski hrdlorezi Avulsed. Keď nás vrchný mäsiar Halmo pozbieral do auta štýlom magnetu priťahujúceho železné piliny a naskladali sa krámy do auta ( niekto musel dlhé hodiny stráviť hraním tetrisu, tá prax sa inak získať nedá… ) vyrazili sme smer krajina Horsta Fuchsa, piva a podivného porna. Čo sa dá behom asi osem hodinovej cesty robiť? Niekto pije, niekto spí a niekto vyberá hudobný doprovod. Kedže som piť prestal, spať sa mi na moje vlastné prekvapenie nechcelo, tak som sa babral s jemnými melódiami. Človek by až žasol, čo všetko hrá death metalovej kapele po ceste na koncert. Od Cephalotripsy, cez starú Sepulturu, Excrementory Grindfuckers až po Beatu Dubasovú. Po celú cestu sa nestalo defacto nič zaujímavé, až na to, že to vyzeralo na aprílové počasie, keď desať kilometrov sme prechádzali prietržou mračien a zrazu nejaká fiktívna pseudobožská postava zrejme luskla prstami a v momente sme sa ocitli v augustovom „pařáku“. Keď sme sa priblížili k mestečku Schriesheim, kde sa mal odohrávať festival Grabbenacht nikto nečakal, že si toto mestečko ( apropo ozaj pekné mestečko ) pozrieme detailne. Na prehliadku mesta stačilo iba zle zadať adresu do navigácie a povozili sme sa po nejakej milionárskej štvrti, odkiaľ bol pekný výhľad na okolie a na zrúcaninu nejakého hradu. Lenže, kurňa, my sme sem prišli...

Čítaj ďalej