Death Feast – 23. 8. 2019 – Andernach, Nemecko
Už je to vyše roka, čo som naposledy prispel do tejto rubriky a ešte viac, čo som sa naposledy vydal na cesty s hlohoveckými
porážačmi Craniotomy. Popravde, tento viac ako tisíc kilometrový výlet bol u mňa zbuchnutý behom pár hodín. Pôvodne som mal namierené na LoudFarm festival, ale pretože v mojom zamestnaní vládne väčší bordel ako na indickej tržnici, z ničoho nič sa mi akosi vyskytol deň voľna. A pretože mnohými ospevovaný Death Feast ma láka už nejaký ten rok, zvolil som teda túto alternatívu.
Cca 120 minút po hodine duchov dorazila pre mňa dvojica Strunmajster a Hlavný Zjapak. Už sa nešlo iba na dostavníku, ale na kurva parníku. Ešte tak desať rokov a Craniotomy budú mať aj vlastný tourbus. Zbieranie ostatných členov posádky a kapely mi veľmi pripomenulo, ako sme na základke zbierali Pokémonov. Podľa hesla Gotta Cath Em All (stále tí Pokémoni…) sme sa zozbierali všetci. Ako posledná nasadla do požierača kilometrov moja šéfová Mrtvolka a tak sme tu mali aj ten povestný tŕň medzi ružami (hehe). V ten deň v Bratislave prišli šíriť „vľúdne“ slová zase Solúnski bratia. Že to ale už neboli
Cyril a Metod, ale futbaloví fanúšikovia PAOK Solún, bol ale trochu rozdiel. Dúfali sme, že už nebudú žiadne dopravné obmedzenia a podobné veci. Ale keď sme prišli in da Hauptstadt, tak už po nich nezostal ani prach a smrad. Kolesá sa teda rozbehli smerom na divoký západ. Pretože som bol nejaký očapený a každú chvíľu som zaspával, nemusím si robiť starosti s cenzúrou. Silný moment prišiel až na diaľnici niekde v Nemecku, kde počas tankovania na mňa doľahlo moje trávenie. Usain Bolt môže tíško závidieť môj beh okolo pumpárky. Ani som si nezobral výdavok z tourniquetu na toaletách, avšak vidinu rýchlej úľavy mi zhatili tureckí kamionisti, ktorí tvorili akúsi dlhú radu pri kabínke. Po vykonaní potreby ma prekvapilo, keď sa záchodová doska sama od seba automaticky umyla. Sú zase o krok pred nami (upravený citát Miroslava Donutila z filmu Pelíšky). Niekoľko kolón na diaľnici spôsobilo to, že namiesto dohodnutej dvanástej
hodiny, sme dorazili na miesto činu okolo pol druhej. Tu sa to už hemžilo jedincami vyznávajúcimi škatuľky death & grind. Ono to je pochopiteľné, pretože už bežal druhý deň festivalu. Trošku si to opíšme. Andernach je také celkom malé mestečko (keďže sme netrafili na prvý krát presne na miesto určenia, tak môžem povedať, že aj centrum je pekné). Areál festivalu susedí s kúpaliskom, čo je v letných horúčavách skutočná výhra. Priestor pod pódiom je vybetónovaný, takže nemáte na druhý deň pocit, že ste zjedli nejaké to kilečko prachu. No a kolorit samozrejme dopĺňa hromada stánkov s merchom. Svoje pevné miesto tu majú aj Česi Nice to Eat You, s ktorými sme sa samozrejme nezabudli pozdraviť. No pretože letný „pařák“ hicoval naplno, ten kto našiel kúsok tieňa, ten sa stal víťazom. Dianie na pódiu som začal vnímať pri druhej kapele a to Chordotomy. Kapela seká svoj slam naozaj šťavnato a veď čo si budeme hovoriť, neraz spotili aj naše publikum. Po nich prišiel rad na štvoricu sekáčov od Váhu. Pygo už pár mesiacov hučí späť v kapele a je to tak dobre. Setom, v podstate
klasickým, sa Craniotomy snažili rozhýbať publikum. Nemci sa síce bavili, ale bolo vidieť, že teplo morí každého. Na rad prišli cestoviny a pizzu milujúci ancikristi Devangelic. Tretí krát som na nich narazil. Prvý krát keď som ich videl, nebol s nimi ich spevák, druhý krát tento rok na Antitrende, mi prišli taký dosť monotónny a zvuk tiež nevychytali. No ale do tretice všetko dobré a také to bolo zrovna tu. Masívny valec, ktorý rozdrvil všetko od Andernachu až minimálne po Frankfurt. Následne som si iba tak unavený teplom sedel v backstagi, keď na scénu prišla kapela Distant. Hudobne síce mimo môjho vkusu (mám predsa len vo vienku dané skôr old schoolovejšie veci), ale prekvapilo ma, keď som neskôr predával v merchi Craniotomy veci, že počujem slovenčinu. No a spevák z Distant je zo slovenského semä. Tu by som spomenul aj taký trochu bizarný moment, kedy sa pod basákom zlomilo pódium. Nie že by bol obézny, alebo čo, ale proste materiál podlahy pódia nevydržal a on sa stratil v jame. Apropo môžete na nich naraziť 30. 8. v Bratislave. Na moju nôtu brnkli zase Traumatomy. Ak boli Devangelic valec, tak Traumatomy boli čosi ako náraz nasratého nosorožca priamo medzi oči. Pre mňa jeden z naj koncertov tohto roku, to bez debaty. Pódiovú štafetu predali asi najexotickejšej kapele festivalu, indonézskym Deadsquad. Milí chlapci ázijskí, ktorí sa v backstagi stále udržiavali v tempe a po koncerte všade rozdávali nálepky a úsmevy. Ale k ich hudbe. Pre mňa zaujímavý technickejšie ladený brutal death, s takým svojským rukopisom, ktorý neviem veľmi dobre opísať. Ale rozhodne odporúčam. Toľko teda k brutal death/slamovým kapelám (teda ešte okrem jednej výnimky), čo vlastne považujem za celkom chybný krok v organizácií. Zaradiť päť alebo šesť dosť podobných kapiel po sebe. Človeku sa to miestami zlievalo dokopy, hlavne keď večerný program bol pestrejší. Proste ak by premiešali štýly, tak by aj jednotlivé kapely viac vynikli. Ale to je len môj názor. Na pódium teda dobehla jediná grindová kapela dňa, domáci Implore. Ako som na túto kapelu nemohol nikdy naraziť, až ma to už pomaly sralo, tak tento rok som si dal s nimi dostaveníčko už po tretí krát. A mňa ten ich crustom napáchnutý špinavý grind proste baví. Bodka. Štipku old school death metalu v štýle starých Death, Massacre, Obituary… priniesli zase Skeletal Remains. Ak nachádzate sebauspokojenie v jemne archaickom death metale, tak pri tejto kapele si svoju úchylku môžete užiť do sýta. Ja som ich set popravde ale veľmi nesledoval, pretože únava si pýtala svoju daň a
tak som ich iba počúval po ležiačky v jednej výbornej vychytávke tohto festivalu. Nachádzali sa tu dva veľké stany ako od Červeného kríža, v ktorých boli rozložené lehátka a ak mal niekto toho dosť, mohol sem zložiť svoje ostatky. Posledné meno, ktoré ma z lineupu lákalo, ako komára elektrická lapačka hmyzu, boli Amíci Guttural Secrete. Brutálna banda z LasVegas so spevákom v ešte brutálnejšej, ružovej baletnej sukničke. Niekoľko slov o veľkosti jeho prirodzenia a totálny, permanentný výplach. Do konca zostávali iba dve kapely Humanity´s Last Breath a Decapitated. Prvých menovaných Švédov som prekecal a tomu, čo sa ku mne valilo z pódia som na chuť neprišiel. Predstavte si kombináciu napr. Meshuggah a aktuálnych Behemoth. Pre mňa také dosť jalové, ale publikum sa bavilo. Decapitated dali o sebe, ako o hlavnej kapele dňa, vedieť okrem iného aj tým, že sa dosť dlho zvučili. Zhliadli sme však niekoľko songov a pomaly sme naše zadočky usadili späť do auta a vydali sa na takmer dvanásť hodinovú cestu domov.
Náš majster fachu šoférskeho sa správne nabudil a mimo niekoľkých zastávok na oddych prešiel celú cestu štýlom kyborga. Z nás mali radosť iba pumpárky na nemecký a rakúskych čerpacích staniciach, ktoré keď videli skupinu divne vyzerajúcich ochrápaných indivíduií, tak inštinktívne začínali mačkať tlačidlo tichého poplachu. Po jednej takejto zastávke som usúdil, že spať skrútený na sedadle je blbosť a tak som si ľahol na podlahu. Pygo si ľahol na sedačky nado mnou a som veľmi rád, že sa prudšie nebrzdilo, pretože jeho korpulentnejšia postava by so mnou, ako s trpaslíkom urobila asi čosi nepekné. Aj keď prebudenie sa tvárou v Pygovej teniske pokladám tiež za divné, ale každý máme svoje úchylky. U niekoho sa zrejme viac prejavia vo sne.
Ach, jebem ja vášho boha (ako zvykol vravievať klasik, ktorého sme nejakú tú hodinku počúvali na ceste domov), taký bol zase jeden ďalší trip s kapelou, ktorý sa do bodky držal starého ľudového porekadla, že neplánované akcie bývajú najlepšie.
Foto: Mardya Larose
