Recenzia – The Split – Reminiscences – Slovak Metal Army – 2021
Kapela The Split vznikla len pred pár rokmi, konkrétne v 2018, v zostave sa však objavujú skúsené mená. Konkrétne gitarista Marek Řezníček, známy aj z kapely Split Bearing, a bicmen Zdeněk „Čepa“ Čepička, ktorý pôsobí/pôsobil vo Forgotten Silence alebo Ador Dorath. Dvojicu dopĺňa na base Mirek Valouch. Na Reminiscences prispeli s vokálmi hostia Hana Vajčnerová a Lukáš Krhánek. Keď sa niekto rozhodne hrať progresívny metal, tak je predpoklad, že svoj nástroj ovláda minimálne na veľmi dobrej úrovni. Komplexná kompozícia a inštrumentálna komplikovanosť by nemala byť na úkor kvalitných počúvateľných skladieb. Práve tu sa to láme medzi ťažko stráviteľné predvádzanie sa a ubíjanie poslucháča, ktorý sa nevyžíva v hudobnej teórii, a druhý prípad, kedy sú piesne zaujímavé, rozumne chytľavé a minimálne na prvý pohľad nie až také komplikované a krkolomné. Našťastie The Split hrajú vyvážene, aj napriek komplikovanosti dostatočne chytľavo a prehľadne, takže spĺňajú predpoklady druhej vyššie spomenutej kategórie. V mnohých ohľadoch si spomeniem asi na najznámejšiu progressive metalovú kapelu Dream Theater. Tí sú síce často kritizovaní, ale ja ich mám veľmi rád, a teda toto prirovnanie je jednoznačne pochvala. Legendy z New Yorku mi pripomína najmä spolupráca riffujúcej gitary s rytmickou sekciou, niektoré klávesové podkresy a tiež mužské vokálne linky. Čo však u The Split nenájdeme je pompéznosť a stopáž albumu je podstatne skromnejšia. A to je dobre! Šesť skladieb na ploche 40 minút je ideálna porcia, komu je málo, záverečnú bonusovú stopu tvoria prvé dve skladby v inštrumentálnej podobe (na Spotify neviem prečo označené ako Outro). V rámci dobrých zvykov progresívneho metalu sa pohybujeme od ostrých gitarových vecí, napríklad úvodná Ancestral Signs, cez zasnenejšie rockové položky typu November Days, až po akustické krehké skladby, ktoré tvoria stred albumu, teda výbornú dvojdielnu Annual Rings. Jej prvý diel Stardust je nádherná precítená pieseň s akustickou gitarou a mužských spevom, pokračujúca v druhej časti The Echoes, kde sa dostane k slovu aj ženský spev. Kompozične je album na pomery žánru pomerne prehľadné, žiadne preteky v striedaní motívov ani šialené nečakané zmeny nenájdete, všetko má svoj zmysel pri budovaní skladby a nálady. Ženský aj mužský spev je silnou stránkou Reminiscences. Poloha medzi civilnosťou a rozumnou precítenosťou nezachádza do otravnosti, ktorá mi vadí pri mnohých nahrávkach. O inštrumentálnych schopnostiach diskutovať netreba, extrémne vysoký štandard bez zbytočných exhibícií, a žiadne dvadsať minútové gitarové sólo tu nie je ;). Pochváliť musím výborné sample zahusťujúce atmosféru, ktoré však nevytvárajú dojem orchestrálnosti a pompéznosti. Kto by chcel ochutnávku, nech si pustí hneď prvú Ancestral Signs, skvelá vec s veľkým hitovým potenciálom. O štúdiové záležitosti sa postarala sama kapela, zvukovo mi album sedí, je prevzdušnené a prirodzené, bez prehustenia priestoru, nástroje sú v mixe pekne vyvážené. Obal klasickej...
Sick Sinus Syndrome – Rotten to the Core – Bizarre Leprous Production, 2021
Zas a znova niekto nechal otvorené dvere na oddelení patológie a z chladného stola, kde sa z mäsiarčiny stáva umenie, ušiel kúsok niečoho prekvapivo živého, zhruba tak ako v kultovom horore The Thing tá utešená hlava s pavúčimi nožičkami. V márnici mali zrovna službu lekári Carcass, Dead Infection, Regurgitate a Pathologist. Tento útek ide teda na ich vrub. Avšak bola to chyba? Ani omylom. Čas karantény spojil dokopy Bilosa (Malignant Tumour, Pure…) a Jurgena (Ahumado Granujo, Heaving Earth…), ku ktorým sa neskôr pridal Hary (Pathologist, Dobytčí mor…). Viac o tom ako k tomu došlo, čo tomu predchádzalo atď, si môžete prečítať v našom nedávnom rozhovore s Bilosom (https://metalexpress.sk/2021/03/martin-bilos-bilek-malignant-tumour-sick-sinus-syndrome-pure-najlepsie-rezne-maju-v-brezne/ ). Každopádne táto zostava nahrala nechutne zapáchajúcu kôpku zvrhlého patologického goregrindu, presne takého, aký sa hral pred cca tridsiatimi rokmi, keď sa tento žáner objavil ako livor mortis na tele nebožtíka. A tá štvorica vyššie spomínaných zamestnancov toho najzapadnutejšieho kúta špitálu (podozrivo nesúcich mená ako štyri kultové gore kapely, hehe) akoby si na tomto albume rozložila štvorzmennú pracovnú dobu. Každý jeden skalpel, ktorý bol použitý pri oddeľovaní častí orgánov (čítaj skladieb) tohto albumu, bol dezinfikovaný v roztoku, ktorý bol vyrobený v anglicko/poľsko/švédsko/českej továrni, spadajúcej do vlastníctva týchto kapiel. Hneď úvodný vál Disgusting Aroma of Autopsy sa drží ako čert kopyta línie, ktorú použili Carcass pri Genital Grinder, teda otváraku mraziaceho boxu menom Reek of Putrefaction (resp. General Surgery na Ominous Lamentation z klasického soundtracku z pitvy menom Necrology… tieto dve skladby sa mi vždy strašne podobali). No a po tomto utešenom úvode, ktorý je vlastne najdlhšou skladbou albumu (covery do toho nerátam), sa nám to rozbehne hlava nehlava, končatina nekončatina. Až máte pocit, že sa z vás stal komparzista v tej nádhernej, do krvavo červena sfarbenej scéne z Braindead, kde záhradná kosačka prebrala funkciu mixéra a vy máte plné oči a uši telesných sekrétov a z vreciek vám trčia ufiknuté prsty a bradavky. Taký je to tlak. A tie nežné názvy skladieb, ktoré pohladia po zaplesnenom srdiečku každého úchylného milovníka nechutností – Rotten Viscera Infest, Post Mortem Diffusion of Fluid, Repulsive Digestive Juice… Radosť na to hodiť okom. A mať ešte väčšie uši, tak mi asi samovoľne plieskajú od radosti do rytmu o hlavu. Basa bublá ako plná kaďa nejakého vriaceho roztoku vedľa v labáku, bicie si idú také bpm ako nejaký neborák, ktorý kope do dvier kremačnej pece (ale prebral sa príliš neskoro), každý jeden riff prekrajuje mršinu z ktorej vyletí nechutný, slizký vokál upravený efektom… Proste v tom sterilnom prostredí ambulancie na konci záujmu je o zábavu postarané. A takto si predstavujem goregrindový album s nádychom patologična. Naposledy ma takto príjemne prekvapili japonskí stážisti Pharmacist. No ale na paťase...
Refore – Built to Nothing – Support Underground, 2021
Po dlhšej dobe ku mne v rukách poštárky zavítal pozdrav od Koníka zo Support Underground, v podobe niekoľkých nových titulov. Som rád, že Support Underground pokračuje ďalej, aj po tak náročnom roku ako bol ten minulý (čo si budeme klamať, tento aktuálny je takým istým exkrementom, možno iba v trochu inom obale…). Problémov sa nakopilo určite každému, ale viesť k tomu ešte malý, dosť ortodoxne zameraný label, chce poriadne gule. A to Koník zrejme má (bez zabiehania do detailov, hehe). No a ja teda vyberám z balíka krabičku s nápisom Refore na prednej strane. Je to zhruba rok, čo kolega Nihil hodnotil ich prvotinu, EP Social Failure. No a ja tu mám teraz na pitevnom stole roztiahnutú placičku Built to Nothing. Takže, životný cyklus tohto albumu sa zastavil na čase 44:55 (popravde, celkom dlhý album… alebo som si už zvykol spisovať iba 20 minútové grindové výplachy, neviem). Objekt prekvapivo nenesie známky rozkladu (aj keď nejakým tým klišé témam sa vyhnúť asi nedá, ale to patrí k žánru). Výrazné znaky ako masívne riffy, rytmika, ktorá z vás vymláti dušu a drsný vokál (tu je vidieť asi najväčší rozdiel v porovnaní s prvým spomínaným EP, vokálne polohy sa striedajú a ide sa od skoro death metalových hĺbok k pomaly škrekom a príde aj na číročistý hlások) dávajú najavo, že máme čo dočinenia s thrash metalom vyrobeným na západ od rieky Moravy. Prevádzam prvý rez a z brušnej dutiny postupne vyťahujem niečo ako slepé črevo (tým mám na mysli intro Trapped, ktoré nemá nejaký väčší zmysel a príde mi len ako časová vata), šťavnatú slezinu (Lifeless – po tej nevábnej inštrumentálke vás v kontraste s jej názvom pekne nakopne ako 2dcl minerálky po prehýrenej noci), žalúdok, ešte plný nestrávených dobrôt (Nobody Can Save Me – celkom melodická vec, pri ktorej si budete s radosťou podupávať do rytmu) vytvrdnutú pečeň (Your Price – po pár sekundách som už pomaly čakal, že vyletí ústredný riff Black Magic od Slayer), tenké a hrubé črevo, prelievajúce v sebe všemožné šťavy (Reason to Exist – sú tu vážne heavy pasáže ako stvorené na odkrútenie si makovice zo závitu, zborové popevky a veľa podobných malých detailov pekne dotvárajúcich celok) a nejaký slizký parazit (Something to Say – nikdy som nebol fanúšikom takých tých polobalád, akými sa z času na čas prezentujú Megadeth a práve v podobných vodách sa pohybuje táto skladba… aj vokál skĺzava niekam do polôh agresívneho zrzka). Iba hmatom skúšam a zisťujem, že obličky sú plné kameňov (In the Name of the Law – po predchádzajúcej balade sa pri počúvaní tejto agresívnej veci cítite ako nádrž vášho auta, keď mu už konečne na pumpe doprajete nejakú tú tekutinu s vysokým oktánovým číslom)....
Recenzia – Exorcizphobia – Digitotality – Support Underground – 2020
Kapelu Exorcizphobia som videl naživo v bratislavských kluboch niekoľkokrát vďaka spriaznenosti s domácimi Catastrofy. Vždy som ich vnímal skôr ako koncertnú kapelu, energické dobre zahraté sety som si vždy užil. Nejaké ich staršie nahrávky vlastním, ale nikdy ma nechytili úplne na 100%. Z novinky Digitotality však výrazne cítiť, že chlapi nabrali štúdiové aj koncertné skúsenosti a očividne sa posunuli ďalej. V kapele sa počas rokov vystriedalo niekoľko hudobníkov, úplné začiatky z roku vzniku 2006 resp. 2005 si pamätá už len spevák a gitarista Tomáš Skořepa. Ten Exorcizphobiu ťahá ďalej a nahrávky postupne pribúdajú. Debut z roku 2012 Something Is Wrong a album About Us Without Us z 2018 dopĺňa niekoľko ďalších nahrávok, za zmienku stojí split s Lahar a three way split Piss Three spolu s Catastrofy a Kaar. Na novom v poradí treťom radovom albume Tomáša v zostave dopĺňajú Ondřej Šíma (gitara), Aleš Kostka (basa) a Tomáš Kejkrt (bicie). Vyšlo pod vydavateľstvom Support Underground. Už na predchádzajúcom About Us Without Us bolo jasné, že kapela sa chce rozvíjať a nebyť zviazaná prísnymi žánrovými mantinelmi. Niektoré skladby už do thrash metalu spadali len s veľkými výhradami. Na Digitotality tieto experimenty pokračujú, ale tak ďaleko mimo žáner nejdú, možno s výnimkou predposlednej dlhej inštrumentálky Oumuamua. Svoju tvorbu rozširujú a spestrujú v rámci thrash metalu, ktorý sa často rozvinie do netušených možností. Rozjazd Digitotality je ešte celkom štandardný, jednotka Desires of the Flesh a dvojka Corporate Dance sú pre kapelu klasické thrash(core) rýchle energické veci, spestrené bleskovými krátkymi sólami a zmenami tempa. V ďalších skladbách sa na prvý pohľad nenápadne objavujú iné nálady a harmónie, vokál sa dostáva do nových polôh, a dokonca sa dostávame do mimozemských sfér Voivod. Tu ma zaujali napríklad titulná Digitotality alebo piata Correct Opinions. Všimnite si niektoré krásne škrípavé riffy evokujúce mimozemských robotov, ktorých rozožiera hrdza a riadiaca jednotka vykazuje čoraz viac chýb a podivných inštrukcií. Pozornosť sa oplatí venovať gitarovým sólam, nie sú to len také štandardné prebehnutia po hmatníku z povinnosti, ale skutočne zaujímavé kúsky. Viac ako trištvrte hodiny sa mi na začiatku zdal celkom nebezpečný údaj, ale vďaka pestrým a relatívne komplikovaným kompozíciám sa darí udržať pozornosť počas celého hracieho času. Aj napriek tomu, že thrash metal nie je úplne moja oblasť, s Digitotality som nemal absolútne žiadny problém. Thrashoví maniaci potom váhať nemusia vôbec. DIGITOTALITY by Exorcizphobia Nahrávku istí kvalitný vyrovnaný zvuk, ktorý síce nie je úplne thrashovo rezajúci, ale o to viac vynikne, že Exorcizphobia vás nechcú len rozsekať a ísť ďalej, ale poskytnúť komplexnejší zážitok. Štýlový obal k tomu ako bonus, síce nič špeciálne originálne, ale zaujímavý a vkusne spracovaný motív. Digitotality je ambiciózny album s množstvom výborných a prekvapivých...
Retro – Sepultura – Arise – Roadrunner Records, 1991
Minulý týždeň ubehlo 30 rokov odkedy štyri stvorenia z brazílskeho vnútrozemia vypustili medzi pokojne si hoviaci, rámus milujúci ľud, majstrštyk menom Arise. O tomto albume a o tomto výročí mi prebehlo pred očami v posledných dňoch veľa materiálu a tak som sám rozmýšľal, či sa nepozrieť radšej po nejakom inom albume. Ale nedalo mi to. A tak som predsa len niekde z haldy tričiek v skrini vytiahol práve to s motívom od Michaela Whelana, do príslušnej mechaniky som vložil spomínaný hudobný podmaz a vrhol sa na nostalgickú jazdu. Pri všetkej úcte k ďalším albumom kapely a nesporným úspechom, keď meno Sepultura poznal aj ten najposlednejší človek, tak práve Arise pokladám (a asi nie som sám) za ich jednoznačný vrchol. Ten vývoj započatý na Bestial Devastation a priamočiaro dotiahnutý až do tohto bodu, bolo proste radosť sledovať. Neskôr sa už hľadali bočné cestičky a iné spôsoby umeleckého vyjadrenia, v čom ja ale problém nevidím a rozhodne nepatrím k tým, ktorý by po tomto albume meno Sepultura pochovali (aké symbolické vzhľadom k názvu kapely). Ale s mojim uchom si najviac tyká práve album z roku 1991. Už o dva roky starší braček, teda Beneath the Remains, bol poriadne razantná delová guľa. Ale tak ako aj v prípade ešte starších albumov, ktoré taktiež obsahovali výborné skladby, mi zvukovo až tak nerezonoval. Arise však položí na lopatky asi každého. Je to zrejme spôsobené tým, že Sepultura album už priamo nahrávala v bájnom Morrisounde (Beneath the Remains tu bol iba mixovaný, nahrával sa v Brazílií). Samotný Max Cavalera spomína takto: „Od firmy Roadrunner sme vtedy mali k dispozícií podstatne viac peňazí, takže do Morrisoundu na Floride odletela celá kapela. Bol to fakt zážitok. Bývali sme v apartmáne s bazénom a každé ráno sme sa chodili kúpať. Na cesty po okolí sme si požičiavali kabriolet. V aute sme si prehrávali čerstvo natočené pásky a mali sme pocit, že sme páni sveta. Ako králi sme sa vozili ulicami Tampy a revali sme, že – Toto je naše mesto!“ No ale k hudobnej náplni, ktorá je pripravená zatriasť vašimi útrobami ako odistená rozbuška. Na úvod krátke intro a potom akoby vás zasiahla tlaková vlna. Presne takto znie titulná vec, ktorá má stále svoju silu nech už ju hrá Sepultura v aktuálnej zostave, Soulfly, alebo bratia Cavalerovci vo svojom vlastnom projekte. Mimochodom, samotná skladba je rýchlostné peklo už vo svojej prapodstate, ale to v akom tempe ju kapela zahrala na holandskom festivale Pinkpop v roku 1996, to už je niečo ako bombový nálet (video pod článkom). Nasledujúca dvojica Dead Embryonic Cells a Desperate Cry sú inak postavené skladby. Nie sú to priamočiare ničivé smršte, ale striedajú sa v...
Patriarcha – Tumulus SVK / progressive death metal
Ilúzia krajiny kde nažívajú v klame Sa rozplynula pred bránou Za ňou je ničota prerastaná fámou Oči tu nevidia Nijako ináč som si nevedel predstaviť začiatok tejto recenzie. Sú to slová so skladby „Singularita“ s nového albumu „TUMULUS“, ktorý uzrel svetlo sveta len pred niekoľkými hodinami pod krídlami Gothoom Productions. Kapela existuje už pár rokov a počas svojej existencie vydali Ep „Yersinia Pestis“ v 2019. Kapela od svojho vzniku v 2011 prešla personálnymi zmenami a zmenami pozícií v kapele. To trvalo do roku 2018 kde sa zostava stabilizovala a natočili dané Ep. Trvalo dva roky pokiaľ sa chalani pripravili na nahrávanie novinky až nezasiahla veľmi známa kalamita Covid-19. Pred samotným nahrávaním sa chalani pilovali aj na UG pódiách Slovenska. NA čo treba v prvom rade je potrebné upozorniť je to, že všetky skladby sú naspievané v materinskom jazyku, čomu názvy skladieb ani nenasvedčujú. Niekto si povie, že slovenčina a deathmetalové riffy nejdú dokopy. Po vypočutí novinky TUMULUS, musí silno oponovať. A ako som spomínal chce to tvrdú prípravu v skúšobni a každý tón a riff správne skombinovať a zosúladiť v celkový výsledok pre spokojnosť ako kapely, ale hlavne aby bol fanúšik spokojný. Deväť skladba pričom album sa začína povestným Introm, ktoré navodí atmosféru cestovania nekonečným vesmírom. V konečnom dôsledku to všetko bude o niečom inom. Skladby sú hrané v strednom tempe aby dokázali zvýrazniť podstatu textov. Veľmi precízne sú tam vsadené gitarové sóla, aby skladby uvoľnili, alebo pritvrdili a zvýšili význam textov. Keďže chalani mali dosť času môžem povedať, že po hudobnej stránke skladby vypilovali do posledného tónu a slova. Pri viacnásobnom počúvaní je cítiť aj progresívne prvky čo skladbám pridáva povestnú temnotu. Aj samotné texty nezaostávajú a nesú hlboký význam a preto som použil na začiatok výňatok so skladby SINGULARITA. Ku danej skladbe bol natočený aj pilotný, lyric video clip . Všetko sa točí o postoji človeka ku okolia a hlavne aké následky to prináša. Chalanom držím silno všetky palce aby mohli svoju novinku predviesť na pódiách a dav verných fanúšikov sa rozrastie. A záver patrí pár slovám na zamyslenie. Zahltia myseľ vedia že ich hľadá Nesmie nájsť podstatu do ktorej spadá Nezlomný syn čo spraviť s ním Prechádza cez polia poznaní Tracklist TUMULUS 1. Intro 2. Industria tenebris 3. Artifex 4. Singularita 5. Arbitrium 6. Caedes 7. Pandemia 8. Hemera 9. Outro Line up Michal Guitars (2011-2012), Bass, Vocals (2012-present) Pavol Guitars, Vocals (2011-2014), Vocals (2014-2015), Drums (2015-present) Miroslav Guitars (2014-2015), Guitars, Vocals (2015-2018), Vocals (2018-present) Matúš Guitars (2018-present) Richard Guitars (2018-present) Label Gothoom Productions Online https://patriarchaband.com https://patriarcha.bandcamp.com/album/tumulus https://gothoomproductions.com/patriarcha/ Spotify Patriarcha...