Sperm of Mankind/Holy Cost/Cerebral Enema/Bowel Evacuation/Plasma – Five Cubic Metres of Gore (Split) – Endwar Records, 2021
Vonku sa pomaly ochladilo a väčšina z nás má tendenciu variť si čaj. Asi každému sa už stalo, že to akosi neodhadol a šálku s vreckom od čaju si zalial akosi až po okraj. Hm, no a kam dám med a citrón? Že nemá táto kuchynská eskapáda nič spoločné s goregrindovým splitkom? Dámy a páni, to teda má. Toto CD je po okraj naplnené šviháckou hudbou. Viac sa tam už asi nevojde. Pätica varných vrecúšok (kapiel) tu vyluhovala 31 skladieb, ktoré vám zahrejú pekne zľahka vnútornosti svojim tlakom na bránku. A keď som pri vnútornostiach, tak tými sa na obale nešetrilo. Toto určite voňavé zátišie z kafilérie poteší očko nejedného gurmána. No ale vrhnime sa po hlave do hudobnej náplne. Keď som si v septembri na mini Flesh Party zaobstaral toto utešené splitko, tak mi Potkan hovoril, že kľudne si napíš recenziu, ale nás vynechaj. Ha, to vieš kámo. Takú radosť ti nespravím (hehe). Ale nie, úvodná šestica trackov (intro + štyri autorské skladby + cover od Agathocles) patrí k tomu najlepšiemu čo táto okrúhla vec ponúka. Už pri poslednom splitku s Mexičanmi Pigtails, som si pochvaľoval zvuk. Tu to samozrejme nebude výnimkou. Sperm of Mankind mi tu miestami celkom dosť znejú ako holandskí Bile, čo je samozrejme pochvala. Bicie mi prídu tak nejako mäkkučko nazvučené, že by som sa asi Potkymu rozhodol uložiť a prenocovať na rytmičáku (hm, to vyznelo divne…). V Postgastral Narcolepsy si svoju hlášku z Evil Dead odpľuje aj ten napoly človek/napoly záhradné náčinie Ash a moje hororové chúťky sú zase ukojené. Zo sledovania Sperm-koncertov som si už všimol, že skladba Garage Gore si našla svoje stabilné miesto v koncertnom setliste a vlastne sa ani nečudujem. Príjemne tanečná, groovy vec. Samozrejme pre ľudí, ktorí vedia, čo si pod tým predstaviť. Platypus Blues mi tu vyčnieva ako taká najexperimentálnejšia vec. Je tu tak zo všetkého čosi. Romanov efektom zafarbený hlások má priestoru habadej, flek iba pre bicie a basu, rozmašírovavacie riffy a záverečný pomalý, slizký koniec. Krásne. Spod Prístavného mosta v Bratislave si urobíme výlet šrégom do Quebecu v Kanade. Tu existuje a hrá partia týpkov, ktorí majú radi na hlave lyžiarske (či čo sú to aké) kukly. Holy Cost som videl pred pár rokmi na OEF a čo si tak letmo pamätám, tak už vtedy som sa tak priblblo pozeral smerom k pódiu takým tým pohľadom, ako keď sa vaše hormóny začnú blázniť. Moje city pretrvali aj doteraz a rád si s nimi dám zase randevú. Kanaďania nadväzujú pekne na Spermoňov a ich porn goregrind má podobné parametre, cieľom ktorých je rozhýbať moje lenivé kĺby. V intre ku skladbe Tongue Fu nám nejaký borec oznámi,...
Report – Crash Test vol.1 – Kulturák Bratislava – 15.10.2021
Brány Kulturáku sa opäť otvorili koncertom a tak sme sa v polovici októbra mohli tešiť na koncert, ktorý bol zlozený zo slovenských kapiel rôznych štýlov. Organizítori mu dali názov Crash test vol.1. Vystriedal sa tu grindcore v podaní Cannabeast, technický death metal s prvkami metalcoru, ktorý priniesli Cranial Void, progresívnym metalom oživili večer Holotropic, nasledovali deathcoroví Abyss Above a večer ukončili mladí metalcore melodickí a atmosférickí Sinner Self. Musím podotknúť, že v novom Kulturáku som na koncerte ešte nebola, takže toto bol môj prvý večer, ktorý som strávila v tomto klube aj so živou hudobnou zložkou. Ako to už býva, bola som na mieste v čase, keď mala začať hrať prvá kapela, čiže o siedmej. Presnosť však väčšinou nebýva výsadou na našich domácich koncertoch a tak mi zostal priestor aj na jedno úvodne pivo a aklimatizáciu (heh). Prvá kapela ešte len pozvoľna nosila svoje nástroje na pódium. Nový Kulturák sa nachádza v podzemných priestoroch pod SAV. Za nenápadnými dverami do klubu sa nachádza točité schodisko, po ktorom sa ocitnete v „brlohu“ aka priamo na mieste diania. Samotný Kulturák je podstatne menší ako jeho predchodca, pódium je maličké, väčšia zahraničná kapela by asi ohrnula nosom. Klub je teda ideálny z môjho pohľadu skôr na menšie komorné akcie, ako na koncerty s veľkými menami v line-upe. Nezávidím ani zvukárom, nakoľko ide o štvorcový priestor, hoc bez klenby, no spraviť tu ideálny zvuk chce aj skúseného harcovníka. Aby som sa vyhla opisu zvuku pri každej kapele, na tomto mieste napíšem moje výhrady a postrehy. Samozrejme, ide len o moje subjektívne dojmy, takže kapely, alebo iní účastníci to mohli vnímať inak. Pre mňa najväčším nedostatkom čo sa týka zvuku bolo nazvem to ľudovo prehúlené gitary a bass gitary. Trhalo mi skrátka uši. Už dávno sa mi nestalo, že by som si do uší musela dať štuple. Ešte pri prvej kapele som nemala pocit, že mi idú vybuchnúť ušné bubienky, po druhej som vyšla na chvíľu von a v ušiach mi pípalo. Tretiu som už nezvládla…Viem, že zvukár sa naozaj snažil a kapely tiež nemôžem za túto situáciu viniť, no jednoducho si myslím, že veľa zohráva práve priestor. Ako som už na začiatku uviedla, zvukárovi v tomto ohľade naozaj nezávidím. Na druhej strane to môže byť hlavne pre začínajúcich zvukárov výzva. Ďalšou výzvou v Kulturáku je aj fotenie. Svetlá sú pomerne slabé a hoci som ešte pri prvej kapele mala snahu fotiť bez blesku, keď sa so svojim fotoaparátom ukázala skúsená Werdza, pochopila som, že bez blesku to skrátka nepôjde. Werdza svoje umenie aj napriek horším podmienkam zvláda s prehľadom a jej fotky majú proste kvalitu, ktorú ja ešte v súčasnosti nedosahujem ani náznakom,...
Recenzia – Merged In Abyss – The New Era – The Last Throne Production – 2021
Za kapelou resp. projektom Merged In Abyss stojí Lukáš Trón, tu pod menom Nullus. Nadšenie a chuť venovať sa hudbe mu nechýba, stačí si pozrieť informácie o jeho hudobných aktivitách na internete. Na recenzovanej novinke, ktorá vyšla pod značkou The Last Throne Production, zostavu ešte doplnil basák Exanim, Nullus sa postaral o vokály, gitaru a bicie. Diskografia sa od roku 2018 utešene rozrastá, prakticky čo rok, to nový radový album a pomedzi to ešte nejaké bonusy. Na začiatok dve épečka In Ignem a Desolation Through Deprivation, o rok neskôr nasleduje debutový full-lenght Bloodfall s krásnym obalom. V 2020 opäť nasledovala radovka Attristant a EP I Am the Universe!, a aktuálny rok je v znamení novej éry, teda The New Era. V slovenskom black metalovom undergrounde vzniklo celkom slušné množstvo uznávaných nahrávok. Mnohé kapely si zakladajú na svojej obskúrnosti a poslucháčskej neprívetivosti, typickej práve pre čierny kov. Niekedy sa striktne držia trve pvre smerovania, ktoré často vyznie diplomaticky povedané zbytočne, niekedy naopak sledujú vývoj žánru aj v 21. storočí a snažia sa priniesť niečo aktuálnejšie. Merged In Abyss sa prikláňajú skôr k druhej skupine, tradičné momenty striedajú menej konvenčné kompozície s ďalšími mimožánrovými príchuťami. Žiadne lo-fi zverstvá, ale ani black metalová moderna. The New Era by Merged In Abyss Po zbytočne dlhom a dosť nezáživnom intre prichádza viac ako 6 minútová The Devil’s Prey, black’n’rollová svižná záležitosť napáchnutá duchom Satyricon v čase Now, Diabolical/The Age of Nero. V druhej polovici sa preleje do pomalšej atmoblackovej časti a aj vďaka tejto zmene baví v celej dĺžke. Rôzne black metalové polohy sa striedajú aj v ďalších skladbách. Občas sa zjavia punkovejšie momenty, nechýba melodika Dark Funeral alebo hypnotickejšie pasáže na spôsob napr. Nightbringer. The New Era je pútavou prehliadkou rôznych black metalových vplyvov, ktoré sú väčšinou rozumne prepojené a vďaka tomu nepôsobí ako kompilácia. Niektoré pasáže by chceli trochu okresať čo sa dĺžky týka, ale nič dramatické. Pochvalu si zaslúži zaujímavé frázovanie vokálu, ktoré neskĺzne do žánrovej rutiny, a tiež skvelé gitarové harmónie a vyhrávky. Tie sa niekedy zjavia úplne nečakane a ich ťažká predvídateľnosť je veľkým plusom. Pozornosť si zaslúži aj zvukovo premenlivá basa, ktorá má na vyznenie albumu nenápadný, ale dosť zásadný podiel. The New Era zdobí jednoduchý, ale efektný obal, potvrdzujúci staré príslovie, že menej je niekdy viac. Zvukovo dobre ošetrená nahrávka z White Death Studio, ako som už vyššie spomenul, žiadny lo-fi zašumený masaker, ale moderný black štandard. Merged In Abyss nechýba inšpirácia a chuť nahrávať, The New Era je pestrá zmes rôznych black metalových smerov, na svoje si prídu black metalový tradicionalisti, ale vďaka spomínanej pestrosti materiálu aj priaznivci iných žánrov. Zaujmú najmä jednotlivé skladby, ako celku...
Recenzia – Killchain – Rottenness – Meat 5000 Records – 2021
Možno to mnohí z nás už ani nečakali, ale prišiel čas na nový album Rottenness death metalových Killchain. Po One More Victim, They a Where Is Your Saviour v poradí štvrtý radový album. Po dlhých ôsmych rokoch pod francúzskym vydavateľstvom Meat 5000 Records, ktoré sa orientuje najmä na grindcore a nájdete tu niekoľko pomerne známych mien. Killchain si dávajú s albumami na čas, nepripomínajú sa žiadnymi EP, nehýria aktivitou v digitálnom priestore, proste keď príde čas, môžeme počúvať. Novinku Rottenness najviac charakterizuje slovo intenzita. Žiadne zbytočné odbočky, odľahčenia, medzihry, intrá, nič, chlapi to do poslucháča napália plnou silou. Deathgrindová jazda pre znalcov, nepripravenú obeť tento album pravdepodobne ubije behom pár minút. Mnoho vychytávok je skrytých v krutom masakri, nie každý sa bude schopný v nahrávke zorientovať. Na albume sa nachádza sedem skladieb, čo pri hracej dobre necelých 35 minút znamená pomerne dlhé veci, samozrejme v rámci žánru. Prvá Your Stench sa rozbieha a aj pokračuje v štýle Misery Index, len Gabiho prejav je oveľa zverskejší a grindcoreovejší. Kompozične zaujímavo urobené a aj napriek viac ako šiestim minútam nenudí, pre mňa jednoznačný vrchol nahrávky. Dvojka Descent Gore Catabolism pridáva na intenzite a ten tlak je doslova neuveriteľný. Tvorí akýsi protiklad predchádzajúcej skladbe, menej pestrá, oveľa ostrejšia, založená na rezajúcich ostrých riffoch. Funguje bezchybne, mozog je nakrájaný na malé kúsočky. Po tejto dvojici však osobne narážam na menší problém. Nasypané intenzívne deathgrindové fláky sú formálne bez výhrad, ale štyri, či dokonca päť minút v celej dĺžke nebavia. Dej nie je natoľko bohatý, aby utiahol taký čas, keby sa občas minúta zrazila, tak by som si Rottenness užil oveľa viac. Žiadna skladba nie je zlá, len niektoré časti trvajú príliš dlho resp. sa veľa opakujú. Ale podobný problém mám napríklad aj s Aborted, možno je chyba na mojej strane. Rottenness by Killchain Na druhej strane, keď nesedím s nastraženými ušami pri prehrávači, ale si len v pohode hudbu užívam, spomenuté problémy vo veľkej miere zaniknú. Gitara neustále reže kruté riffy, čím rýchlejšie, tým lepšie, občas príde aj na chytľavo hojdavú pasáž. Tak intenzívnu masáž som dlho nezažil. Do nejakých sólových výjazdov sa príliš netlačí, skôr rovnocenne zahusťuje zvukový priestor spolu s basou, ktorú vo väčšine prípadoch pekne počuť, a guľometnými bicími. Veľa priestoru dostal aj Gabi, ktorý sa rokmi vypracoval na monštrum svetových kvalít. Nástroje chlapi zvládajú na perfektnej úrovni, to bez diskusie, cítiť vyhranosť aj skúsenosti. Zvukovo je nahrávka ošetrená moderne, nie prehnane čisto, vyplnený je každý kúsok priestoru. Možno to mierne sťažuje počúvanie, ale zas to naopak výrazne podporuje spomínanú intenzitu. Súčasne štandardy spĺňa ja obal od Bvllmetalart, napriek zdanlivej jednoduchosti obsahuje zaujímavé detaily. Killchain nevydávajú albumy často, ale majú...
Amoclen/Bambulkyne dobrodružstvá – Xanax (Split) – Debila Records/Véva Records/Salto Mortale Music, 2021
Hm, čo mi to tu pristálo na tanieri gramofónu… V prvom rade sa chcem poďakovať obom kapelám, že aj takému lenivému exkrementu ako som ja, vlastne pripravili hodinku telocviku. Pretože toto utešené splitko má na jednej strane nejaké štyri minútky a na strane druhej cca päť. Takže som sa celkom musel obracať, aby som si jednotlivé strany neustále prehadzoval. Dopotený, dehydrovaný, v bielom tielku a červených trenclách (taký o hlavu menší Bohumil…) sa teda vrhám spísať nejaké divné postrehy k tomuto strelenému splitku. No a začneme v sklade nafullovanom medikamentami, v nejakej zapadnutej lekárni. Nechcem sa chváliť, ale v roku 2019 som vybral z mojej zbierky album Diagnosis: Grindcore od Amoclen (s takým milým tutorialom k operácií slepého čreva na obale) a posunul ho k osobám k tomu určeným a tí vybrali z neho cover od Luneticu, teda skladbu Ať je hudba tvúj lék, do vysielania Headbanger FM v špeciály pred letnou Flesh Party. Mimochodom, tento album myslím recenzovala kolegyňa Petra, takže si ho pokojne môžete dohľadať. Späť k aktuálnej placke. Tá začína introm v ktorom nám je oznámená, že v prípade návštevy svokrovcov je v pohode si hodiť dvojitú dávku Xanaxu. Môže byť, existujú také situácie (osobne neviem, svokrovcov nemám). Samotná skladba Xanax neláme nejaké rýchlostné rekordy, čo by možno niekto čakal ako takú úvodnú facku hneď z kraja albumu. Skôr sa cítite taký upokojený ako po vyššie spomenutom lieku. Ale ako zápitok ste použili formaldehyd. Predsa len to trochu kope. Ako druhý chod tu máme Remdesivir. Príbalový leták, dlhý ako frňák princeznej z Troch veteránov nám oznamuje, že ide o antivirotikum vyvinuté k liečbe infekcií spôsobených vírusmi Ebola a Marburg. Ešte pár takýchto kapiel a môžem sa smelo zaradiť k facebookovým virológom-amatérom (hehe). Samotná skladba začína celkom takým depresívnym riffom, ktorým by nepohrdli možno ani súčasní Napalm Death. Následne sa zvrhneme do zabehnutých koľají. Ako ďalšia položka nám tu svieti Ritalin. V tomto prípade ide o liek, ktorý sa používa na zlepšenie schopností vnímania u detí, ďalej pri poraneniach mozgu… Keď sa oprostíme od lekárskej hatmatilky, tak je skladba celkom ponorená v takom jednoduchšom goregrinde, čiže taký ten tupa-tupa rytmus ála Gutalax, alebo Spasm. Ale znie to dobre. No a na záver tu máme jednu filmom obalené tabletku Klabaxu. Ňou sa liečia infekcie dýchacích ciest a infekcie vyvolané baktériou Helicobacter pylori, ktoré súvisia s vredmi dvanástnika. Hm, dnes som sa asi k niečomu priučil. Klabax je ďalšia priamočiara vec, ktorá nejako nevyniká, ale zaujímavý mi prišiel predstieraný záver a následné pokračovanie. Nasleduje už iba outro, v ktorom nám je oznámené, že: „Takové sračky už nechci slyšet!“ Ja si to zase rád pustím ešte niekoľko krát. Aj keď...
Slup – Perverse Trinity – Bizarre Leprous Production, 2021
Spomni, aby si deň sviatočný svätil. Alebo tak nejako si to vyškrabkal do kamennej dosky Mojžiš, vo voľnom čase kamenár, a obkrútil si okolo prsta celý národ výhovorkou, že to tam nabúchal tatko Syna Nejvyššího. Túto službičku mu dohodil horiaci krík… Čo to tam na Strednom východe hulili? No nič, pretočíme pár strán na atlase a zo zeme oplývajúcej medom a mliekom sa dostaneme do územia nikoho, medzi Hlohovcom a Topoľčanmi, kde si ja ten deň sviatočný tiež tak nejako svätím. Púšťam si už niekoľký krát tento slastný kotúčik od Slupiek a pozerám na tú slečnu/pani na zadnom obale, ktorá si preťahuje svaly v latexovom oblečku. Fujky, v tom musí byť teraz ale že aké teplo… Slup prekopali zostavu a niekedy na jeseň minulého roka sa vrátili medzi aktívne a hrania chtivé kapely. Čas si nevybrali zrovna ideálny, lebo po asi dvoch odohraných koncertoch, sa už zase nehralo. Ja som pred pár dňami zverejnil rozhovor s Arturom zo Squash Bowels (https://metalexpress.sk/2021/08/artur-grassmann-squash-bowels-meat-spreader-niekedy-su-zvierata-lepsie-ako-ludia/ ), kde spomínal na jednu Flesh Party v starom kine v Leopoldove. A zrovna tu som sa zoznámil s týmito sympaťákmi brnenskými. Pretože to ale boli roky môjho „divočákovstva“, tak si ich pamätám iba v takom veľmi hustom mlžnom opare. Strih. Tento rok na Obscene, potom ako som vyhral ranný rytiersky turnaj so slimákmi, ktorí sa rozhodli mi obkľúčiť stan, som si už v čase predobedňajšom pochutnával na veselom a trošku perverznom goregrinde tejto grupy. No a po koncerte ma čakalo CD, ktoré teraz trošíčku priblížim. Hneď z kraja tu máme krátke intro, ktoré vás hudobne na chvíľku prenesie do čias, keď si na prohibícií celkom pekne vedel zarobiť Al Capone, v kluboch kvílili trúbkári a krivky si pred nimi natriasali paničky s poriadnymi brkami vo vlasoch. Keď sa už hodíte do pohody a zo skrine začnete vyberať od molí prežrané tesilky, príde predsa len o niečo prieraznejšia zvuková stopa. V tom momente zaplesajú rektálne otvory všetkých fanúšikov povedzme Gut, Rompeprop, Cock and Ball Torture a podobných orchestrov z ranku gore buldozérov. A teda od úvodnej My Squirting Highlights naskočíte na vlnu ako nejaký skúsený surfer a necháte sa doviezť pekne krásne cez tú zhruba pol hodinku až k pláži. Pod číslom 3 vykukne podľa mojej skromnej mienky jasná hitovka Genital Sparta (aj na OEF ju Maťo uvádzal slovami, že nemajú nič proti Sparte Praha, oni proste nemajú vôbec radi futbal ako taký), ktorá začne výkrikom: „Toto je Sparta!“, toho týpka z filmu 300, ktorý rád plní bezodné jamy, zhruba tak ako môj zamestnávateľ môj bežný účet. Spodné prádlo mi vlhne aj pri takej Toilet Balls, to Ass to Pussy (tiež výživný názov). Ďalšie intro pri ktorom mi...
