Recenzia – Obšar – Počornily horŷ, počornily lisŷ – Void Wanderer Productions – 2022
máj31

Recenzia – Obšar – Počornily horŷ, počornily lisŷ – Void Wanderer Productions – 2022

Zverejnené v máj 31, 2022

Melodický folk black metalisti zo Svidníka Obšar sú pomerne novou kapelou, existujú od roku 2016 a album Počornily horŷ, počornily lisŷ je druhý v poradí, debut R.U.N.E. vyšiel v roku 2018. V zostave kapely, kde sú jednotliví hudobníci označení len písmenami hlaholiky (čerpám z metalových archívov), sa skrývajú aj známe mená. Černorog (tu ako Ⱍ) so svojimi Ancestral Volkhves zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskom podzemí, bicie má na starosti Bubo (Ⰱ), ktorý hrá mimo iného aj v zaujímavých black crustových Drugs. Zostavu dopĺňajú Ⱑ a Ⱂ. Ak sa niekomu spája pojem folk s nejakými bojovníkmi v kožušinách a pitím piva z rohov, tak Obšar sa v tejto oblasti vôbec nepohybujú. Ich black metal je nasiaknutý atmosférou východoslovenských lesov, divej prírody a tajomných príbehov, pričom folklórne motívy sú zapracované nenápadne a citlivo, často si ich na prvé počutie ani neuvedomíte. Prvá skladba Album sa začína majestátnou tremollo víchricou, ktorú dopĺňajú jednoduché, ale dôležité klávesové podkresy. Zaujme nezvyčajný zvuk, niekedy „nahalovaný“, niekedy „ako zo suda“, ale prekvapivo to funguje perfektne. V ďalších skladbách sa rozvíja opojne tajomná atmosféra, ktorá je navodená bez gýču a klišé. Melódie sa vyvíjajú nečakaným a prekvapivým smerom, gitara sa nebojí ani čiernemu kovu cudzích končín. Blackové sypačky sa striedajú s pomalšími a jemnejšími motívmi, napríklad so ženským vokálom a klavírom, v siedmej Anti je použitý aj mužský spev. Folkové elementy často hrajú veľmi dôležitú rolu, niekde však ustúpia do pozadia. Oplatí sa sledovať hru z mixom jednotlivých nástrojov a liniek, ako získavajú na dôležitosti, aby onedlho ustúpili do pozadia a uvoľnili priestor pre iný motív. Silnou stránkou albumu je to, že všetky ingrediencie sú dávkované citlivo a nič sa nepoužíva prehnane. Takže aj keď niečo nesadne, rýchlo na to pri ďalšom pokračovaní zabudnete. Pozitívnym dôsledkom je veľká pestrosť, v danom žánri veľmi nezvyklá, vďaka ktorej je nahrávku radosť počúvať. Nie je príliš čo vyčítať, lebo veci zapadajú na svoje miesto. Zvuk Počornily horŷ, počornily lisŷ mi pri prvých zoznámeniach nesedel. Zdal sa mi málo prierazný a nevýrazný, neostrý. Keď sa však ponoríte do počúvania opakovane, zistíte, že to vôbec nie je problém, keďže agresívne a „zlé“ prvky tu nie sú dôležité. Obšar aj napriek celkovému melodickému vyzneniu nehrajú poslucháčsky prívetivú hudbu. Na prvý dojem by som ju hodnotil ako nevyraznú, bez silných chytľavých motívov a divným zvukom. Krásy očornily horŷ, počornily lisŷ sa vynárajú postupne, predsa len je hudobný les tmavý a hmlistý. Keď sa poprechádzate po okraji, nič zvláštne nenájdete. Keď sa však do tajomného lesa vydáte hlbšie, objavíte krásne zákutia, ktoré si určite obľúbite. Na bandcampe nájdete aj sympatickú podporu Ukrajine v podobe novej skladby Živŷj mertvomu neviryt. Kontakt: https://obshar.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/obsharband Hodnotenie: 8/10 Počornily...

Čítaj ďalej
Recenzia – Gospel Of The Future – Blowtorch Mankind – Epidemie Records – 2022
máj13

Recenzia – Gospel Of The Future – Blowtorch Mankind – Epidemie Records – 2022

Zverejnené v máj 13, 2022

Nemám taký prehľad, aby som mohol povedať, že Gospel Of The Future boli prvá česká sludge doom metalová kapela, ale minimálne k priekopníkom žánru v strednej Európe určite patria. V čase ich pôsobenia v rokoch 2003 až 2011 som ich bažinatý lomoz oceniť ešte príliš nevedel, ale som rád, že mi poskytli možnosť reparátu a novinku si môžem naplno vychutnať. V obmenenej zostave Jiří „Ultra“ Spurný (gitara, vokál), Aleš Meduna (bicie), Jiří Kos (basa) a Lukáš Benešovský (gitara) nahrali tretí radový album Blowtorch Mankind na značke Epidemie Records. Len pripomeniem, že predchádzajúci The Eclipse vyšiel ešte v roku 2010, bezmenný debut v roku 2007. Blowtorch Mankind je pomalý a často ešte pomalší album. Jemné zrýchlenia sú len nenápadným korením v monotónnom nekonečnom riffovaní. Ani tých riffov nie je veľa, každý si vychutnáte a vstrebete do poslednej kvapky. Bezútešný vokál nad nástroje nevyčnieva, vyskytujú sa dlhé pasáže bez neho. Áno, takto má znieť prísny sludge doom. Riffy majú ten správny groove a kilá, basa má krásne zahusťujúci zvuk, ale občas sa stráca, čo je škoda. Celý album sú len štyri skladby, hlavne sa nikam neponáhľať a žiadne zbrklé zmeny. Kompozične je album v podstate jednoduchý, ale výsledný efekt je maximálny. Chlap na obale je Kanaďan Roch Thériault, inšpirácia pre texty a náladu albumu, vodca doomsday sekty, poeticky a milo nazvanej Ant Hill Kids. Ako sa patrí na správnu náboženskú sektu, nechýba despotizmus a sadizmus vodcu, veľa sexu a detí, ktoré mal so svojimi ovečkami. Keď k tomu ešte pripočítame zaujímavý koníček, akým boli amatérske operácie s bežným domácim náčiním, nemôžete pochybovať o charizme tohto chlapíka. Kto by do jeho skupiny nechcel patriť? Už aj článok na wikipedii je celkom drsné čítanie… Gospel Of The Future nehrajú priateľskú a ľahko počúvateľnú hudbu, ktorú by som odporúčal bežnému (metalovému) poslucháčovi. Ponoriť sa do pomalého bahna vyžaduje odvahu aj skúsenosti. Znalci žánru, prípadne fanúšikovia rôznych plesnivých death metalov a podobných nepríťažlivých žánrov však Blowtorch Mankind ocenia. 35 minút zla a zúfalstva čaká na vypočutie. Ešte doplním, že album nahral, mixoval a mastroval Amak Gold v Golden Hive Studio, a obal ilustroval Marald van Haasteren. Ak by bola stupnica, kde na jednom konci je tvrdenie „Matt Pike je frajer a Black Sabbath sú veční“ a na opačnom konci niečo ako „Powerwolf a Sabaton sú najlepší“, tak hudba Gospel Of The Future je veľmi blízko prvému tvrdeniu. A ak to máte podobne, nad vypočutím si Blowtorch Mankind nie je dôvod váhať. Blowtorch Mankind by GOSPEL OF THE FUTURE Kontakt: https://gospelofthefuture.bandcamp.com/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Svardenvyrd – Scarred Lands – 2021
apr28

Recenzia – Svardenvyrd – Scarred Lands – 2021

Zverejnené v apr 28, 2022

Kapela Svardenvyrd vznikla na začiatku tisícročia, ale po pár rokoch fungovania a jednom albume Obyčej slunovratu prišiel koniec. A po ešte dlhšej dobe sa ukázalo, že to nebol koniec definitívny, ale len dočasný. V roku 2020 začal Svardenvyrd opät vykazovať známky života zavŕšené druhým radovým albumom, tentoraz s anglickým názvom Scarred Lands. V dvojčlennej zostave ho Einskaldir (bicie, vokál) a Typhon (gitara, basa, klávesy) nahrali v štúdiu Shaark v Bzenci. V rámci prípravy na recenziu som si vypočul aj ich prvý album Obyčej slunovratu a neznel vôbec zle. Pre fanúšikov českého black metalu zaujímavý počin, aj keď nijak zásadný. Obrátené kríže v logu boli zbytočné aj vtedy, a na Scarred Lands sa skvie už logo nové. Spolu so zmenou textov z českých na anglické sa zmenili aj pohanské prírodné témy na oveľa ťažšie a závažnejšie. Album Scarred Lands má veľmi smutnú atmosféru. Pozor, nie melancholickú, to je v podstate príjemný pocit. Tento smútok je beznádejný, zúfalý, pohlcujúci a bezvýchodiskový. Mnohé pohrebné doomové kapely by mohli závidieť. Z tohto dôvodu to nie je nahrávka, ktorú budete počúvať často, lebo príliš chuti do života a radosti vám nedodá. Previazanie konceptu nahrávky a hudby je veľmi silné. A teda o čom presne sú texty? Na stránkach kapely sa dozviete viac, ja to stručne zhrniem. Osudy bežných ľudí v Poľsku, Ukrajine, Bielorusku a Pobaltí v priebehu rokov 1925-1953 boli často tragické a brutálne. Totalitné ideológie, ktoré jednotlivec nezaujímal, vojny, obete rasového, politického a etnického teroru. Na toto by sa nemalo nikdy zabudnúť. To je hlavné posolstvo Scarred Lands, dnes ešte aktuálnejšie, keď vidíme, čo dokáže urobiť jeden zakomplexovaný šialenec, ktorý má moc a prostriedky. Melodický black metal s hrdzavým krákavým vokálom využíva rozsiahlu časovú plochu (6 skladieb na 53 minút hracieho času), kde sa jednotlivé motívy rozvíjajú, prelievajú a často dlho opakujú. Niečo funguje lepšie, niekde to trochu zaškrípe. Dlhé skladby vedia pohltiť a človek to zúfalstvo a smútok v hudbe naozaj prežíva. Ale prídu aj momenty, kedy si poviete, že je to už príliš dlhé a chcelo by to pohnúť sa ďalej. Melódie nie sú natoľko výrazné, aby ohromili a utiahli taký štedrý hrací čas. Zaujímavé sú bicie, ktoré sa vyhýbajú náklepom a často idú nečakane komplikovaný rytmus. Na výbornú funguje prvá titulná skladba so zaujímavými gitarami a množstvom dobrých nápadov. Takmer osem minút je naplnených pútavým materiálom, pri ktorom si ten čas ani neuvedomíte. Druhá Memories will keep us alive zaujme úvodom a silnou strednou časťou, ale v druhej polovici stráca silu. Podobne aj v ďalších skladbách, ak sa vyskytne slabší moment, väčšinou nie preto, že by bol motív slabý, ale že trvá príliš dlho. Našťastie, výsledný dojem to zásadne nekazí....

Čítaj ďalej
Recenzia – Blasfeme – Fuck Your Starving Planet – 2021
mar24

Recenzia – Blasfeme – Fuck Your Starving Planet – 2021

Zverejnené v mar 24, 2022

Drvivá väčšina nahrávok, ktorú na našom webe recenzujeme je slovenských a českých, len občas sa objaví nejaká výnimka. V prípade Blasfeme prepojenie s našou scénou existuje, napriek tomu, že ide o anglickú black metalovú kapelu, konkrétne z prístavného Bristolu. Podľa metalových archívov má momentálne kapela štvorčlennú zostavu, ale EP Fuck Your Starving Planet bolo nahrané vo Woodcroft Audio v Cardiffe ešte v zložení Moord (vokály, gitara, basa) a Striga Hell (bicie, klávesy). A práve Striga Hell je Slovák, momentálne aktívny na ostrovnej hudobnej scéne vo viacerých kapelách. Diskografia Blasfeme obsahuje EP Path Of Despair (2017), radový album Iniquity in Salvation (2020) a recenzované EP Fuck Your Starving Planet (2021). Hneď pri pohľade na obal a logo je žánrové smerovanie jasné, tu nejde o avantgardu ani moderné odnože čierneho kovu. Zaujímavé je modré ladenie celého nosiča, ktoré korešponduje s krásne modrou oblohou za štýlovo ohodenými členmi kapely na obale. Tri skladby na ploche približne štvrťhodinky ubehnú rýchlo, ale na vytvorenie si obrazu o kapele stačia. Obskúrny podzemný black s nepriateľskou aurou disponuje kvalitným aj keď trochu plochým zvukom, ktorý balansuje medzi dávkou špiny a dostatočnou čitateľnosťou. Blasfeme sú tradicionalisti, ale nevracajú sa do lo-fi zverských začiatkov žánru ani nepopierajú vývoj žánru. Úvodná svižná Death Prayer je priamočiara mardukoidná záležitosť, nijako objavná, ale dobre urobená. Dvojka Nothing Bleeds Forever spomalí, zahustí atmosféru a zároveň ponúkne komplikovanejší príbeh. Názov pripomenie kultový slovenský horor o mocnom upírovi z Všehradu. Podobne pokračuje aj titulná trojka, pestrejšia kompozícia, temná atmosféra, tých takmer 6 minút pri obidvoch skladbách je vyplnených kvalitným materiálom. Fuck Your Starving Planet by Blasfeme Keď EP porovnám s predchádzajúcim radovým albumom, tak nový smer sa mi páči viac, Iniquity in Salvation bolo príliš tradičné. Fuck Your Staving Planet nie je zásadne originálne, ale znie naozaj blackmetalovo: nepriateľsky, obskúrne a podzemne. Vhodné najmä pre black metalových maniakov, poslucháčovi mimo žáner nemá príliš čo ponúknuť. Ale ak máte len 15 minút a chcete ich užitočne vyplniť, tak Blasfeme sú veľmi dobrá voľba. Kontakt: https://blasfemeuk.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/blasfemeband Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Autumn Nostalgie – Ataraxia – Northern Silence Productions – 2021
mar15

Recenzia – Autumn Nostalgie – Ataraxia – Northern Silence Productions – 2021

Zverejnené v mar 15, 2022

Jednočlenný projekt Autumn Nostalgie vyvolal svojou prvou nahrávkou Esse Est Percipi v slovenskom podzemí niečo na spôsob senzácie. Bez preháňania. Z ničoho sa vynorila kapela, ktorá spojila black metal, black/shoegaze, ambient a nejaké tie post- prvky do krásne znejúcej prvotiny. A rovno na svetovej úrovni, bez amatérskych chýb, nad ktorými síce často bez problémov prižmúrim oči, keď je dôvod, ale tu nebolo treba. S nasledovníkom boli spojené veľké očakávania, a už po roku sme sa dočkali. Ako som spomenul vyššie, za Autumn Nostalgie stojí jeden človek, konkrétne Gergely Almásy, ktorý sa postaral o texty, vokál, gitary a celý koncept projektu. Jedine bicie na album nahral József Nagy. V booklete je už uvedená aj komplet živá zostava kapely, na internete nájdete aj nejaké live session videá a nahrávky. Kapela mi boli sympatická hneď pred prvým vypočutím. Stačil pohľad na netradičný obal Esse Est Percipi a silne filozofické textové a myšlienkové pozadie, tušil som, že tu by to mohlo byť zaujímavé. Po vypočutí som sklamaný určite nebol, je to pekná a zaujímavá nahrávka, s mnohými dychberúcimi motívmi a intímnou atmosférou. Aj preto som sa tešil na nasledovníka. Dvojka Ataraxia pokračuje tam, kde debut skončil. Zmeny nie sú nijak výrazné, ale niečo tu predsa je. Zmenil sa prístup k ambientným plochám, ktoré sú teraz viac na pomedzí ambientu a inštrumentálnej skladby a sú postupne dávkované počas celého hracieho času. Kompozície sú členitejšie, nie také chytľavé na prvé počutie, na druhej strane je v nich viac priestoru a vrstiev na objavovanie. Celkovo pôsobí na mňa nový album tvrdšie a menej poeticky, aj keď nie agresívnejšie. Možno preto, že je výrazne kratší a teda viac koncentrovaný. Zo siedmych skladieb sú tri ambient/inštrumentálne, ale sú to plnohodnotné časti, žiadna vata. Dvojka Alámerülés hneď zaujme chytľavou gitarou a naladí na celý album. Náročnejšie veci ako pomalšia The Abyss of Realization alebo členitá Ataraxia už vyžadujú viac sústredenia, ale o to viac toho môžu ponúknuť. Ťažko vyzdvihovať konkrétnu skladbu, album je príbeh a treba ho počúvať ako celok od začiatku do konca. Náladové podkresy, blackgaze gitara a pomerne ostrý vokál sú organicky prepojené a na rozsiahlej časovej palete vznikajú poetické hudobné obrazy, ktoré zaujmú niekedy chytľavými gitarovými linkami, niekedy peknými harmóniami a inokedy nenápadnými zmenami nálady. Všetko s dávkou originality, bez prvoplánovosti a pekne premyslené. Texty sú v maďarčine, aj keď niektoré skladby majú anglický názov. Je k dispozícii aj anglický preklad, čo som rád, ale dalo sa to očakávať, keďže je jasné, že texty sú pre autora dôležité a nie sú len preto, aby nejaké boli. Nebudete predsa spomínať filozofiu Bélu Hamvasa, Thomasa Molnára, Friedricha Nietzscheho, Epikura, Platóna a Aristotela len tak pre zábavu. Ataraxia by...

Čítaj ďalej
Craniotomy – Ripped Out by Violence – Amputated Vein Records, 2022
mar10

Craniotomy – Ripped Out by Violence – Amputated Vein Records, 2022

Zverejnené v mar 10, 2022

Mrkva Pôvodne som nechcel k tomuto albumu absolútne nič písať (hádam to nevyznelo, že som na chalanov urazený alebo čo). Dôvod je úplne iný a dosť jednoduchý. K príprave tohto albumu som pomohol svojou malou troškou a tak je u mňa problém byť v úlohe nestranného komentátora. Ale aby sa niekto nezľakol, tak môj divný hlas tu počuť nebudete (nechcem kapele kaziť predajné čísla), ale moje meno stojí pod siedmimi z ôsmich textov. Kvalitu mojich textov nehodlám hodnotiť, ale aspoň môžem rozobrať o čom konkrétnom jednotlivé texty pojednávajú. V polovici novembra Craniotomy vyslali medzi nenásytný death metalový ľud prvú ukážku v podobe skladby Sample of Immoral Anatomy. Niekedy v máji 2020 som sa vyskytol v skúšobni, kde mi bola predvedená ešte nie tak úplná verzia tejto (v tom čase ešte nepomenovanej) skladby. Napriek tomu, že mi z tlaku a hluku takmer vytiekla výplň mojej dutiny lebečnej von cez uši, nešlo o tak typický, viac-menej v strednom tempe hraný slam, akým sa kapela prezentovala na predchádzajúcom albume. Možno pomohol časový odstup, personálne rošády v kapele (kde sa to nakoniec aj tak vrátilo k osvedčenému vzorcu) a tak Sample of Immoral Anatomy preteká nápadmi, tempo sa mení každú chvíľu a váš sluch nenecháva ani na sekundu spadnúť do nudnej polohy. Slam tu má úlohu iba jednej z ingrediencií a miestami máte pocit, že kapela načrela do svojej histórie niekam k prvým albumom a vsadila viac na brutal death metal, aký sa hral na prelome milénií, avšak so súčasnými skúsenosťami a možnosťami. Najmä taký, nazvime to rytmický zlom, ktorý príde zhruba v 2:20 ma vcelku posadil na moju mäkkú prdelku. Aby toho nebolo málo, tak svoje hLÁSKY plné nehy tu odtlačili aj Oliver (ex-Tracriomy) a Martinus (Realms of Chaos, ex-The Infinite Within…), ktorí dostávajú priestor vlastne naprieč celým albumom. No a o čom vlastne pojednáva tento konkrétny text? Keď mi písal Pygo, či by som mu nepomohol s niekoľkým textami, tak jeho zadanie znelo jasne: buď hnusný. A tak sa mi rozkrútili kolieska v hlave a vyšiel zo mňa fiktívny príbeh (ale niekedy, keď pozerám na obyvateľov tejto v podstate peknej planéty, tak začínam veriť, že sa táto story niekde odohrala) o drogovo závislej žene, ktorá porodí svoje dieťa v ozaj hnusnej, zaplesnenej pivnici. V tej domotanej hlave jej ale zavládne panika, že s dieťaťom už nikdy nebude v takom tesnom kontakte ako doteraz a tak sa novorodenca rozhodne k sebe prišiť ihlou. Collector of Inert Bodies nás vracia späť do objatia masívne drviaceho slamu. V prvých sekundách si až môžete predstaviť ako sa cíti zrnko maku v mlynčeku. No nič. Skladba sa následne dostáva do plných otáčok, niekde po 2,5 minúte...

Čítaj ďalej