Recenzia – Autumn Nostalgie – Ataraxia – Northern Silence Productions – 2021
mar15

Recenzia – Autumn Nostalgie – Ataraxia – Northern Silence Productions – 2021

Zverejnené v mar 15, 2022

Jednočlenný projekt Autumn Nostalgie vyvolal svojou prvou nahrávkou Esse Est Percipi v slovenskom podzemí niečo na spôsob senzácie. Bez preháňania. Z ničoho sa vynorila kapela, ktorá spojila black metal, black/shoegaze, ambient a nejaké tie post- prvky do krásne znejúcej prvotiny. A rovno na svetovej úrovni, bez amatérskych chýb, nad ktorými síce často bez problémov prižmúrim oči, keď je dôvod, ale tu nebolo treba. S nasledovníkom boli spojené veľké očakávania, a už po roku sme sa dočkali. Ako som spomenul vyššie, za Autumn Nostalgie stojí jeden človek, konkrétne Gergely Almásy, ktorý sa postaral o texty, vokál, gitary a celý koncept projektu. Jedine bicie na album nahral József Nagy. V booklete je už uvedená aj komplet živá zostava kapely, na internete nájdete aj nejaké live session videá a nahrávky. Kapela mi boli sympatická hneď pred prvým vypočutím. Stačil pohľad na netradičný obal Esse Est Percipi a silne filozofické textové a myšlienkové pozadie, tušil som, že tu by to mohlo byť zaujímavé. Po vypočutí som sklamaný určite nebol, je to pekná a zaujímavá nahrávka, s mnohými dychberúcimi motívmi a intímnou atmosférou. Aj preto som sa tešil na nasledovníka. Dvojka Ataraxia pokračuje tam, kde debut skončil. Zmeny nie sú nijak výrazné, ale niečo tu predsa je. Zmenil sa prístup k ambientným plochám, ktoré sú teraz viac na pomedzí ambientu a inštrumentálnej skladby a sú postupne dávkované počas celého hracieho času. Kompozície sú členitejšie, nie také chytľavé na prvé počutie, na druhej strane je v nich viac priestoru a vrstiev na objavovanie. Celkovo pôsobí na mňa nový album tvrdšie a menej poeticky, aj keď nie agresívnejšie. Možno preto, že je výrazne kratší a teda viac koncentrovaný. Zo siedmych skladieb sú tri ambient/inštrumentálne, ale sú to plnohodnotné časti, žiadna vata. Dvojka Alámerülés hneď zaujme chytľavou gitarou a naladí na celý album. Náročnejšie veci ako pomalšia The Abyss of Realization alebo členitá Ataraxia už vyžadujú viac sústredenia, ale o to viac toho môžu ponúknuť. Ťažko vyzdvihovať konkrétnu skladbu, album je príbeh a treba ho počúvať ako celok od začiatku do konca. Náladové podkresy, blackgaze gitara a pomerne ostrý vokál sú organicky prepojené a na rozsiahlej časovej palete vznikajú poetické hudobné obrazy, ktoré zaujmú niekedy chytľavými gitarovými linkami, niekedy peknými harmóniami a inokedy nenápadnými zmenami nálady. Všetko s dávkou originality, bez prvoplánovosti a pekne premyslené. Texty sú v maďarčine, aj keď niektoré skladby majú anglický názov. Je k dispozícii aj anglický preklad, čo som rád, ale dalo sa to očakávať, keďže je jasné, že texty sú pre autora dôležité a nie sú len preto, aby nejaké boli. Nebudete predsa spomínať filozofiu Bélu Hamvasa, Thomasa Molnára, Friedricha Nietzscheho, Epikura, Platóna a Aristotela len tak pre zábavu. Ataraxia by...

Čítaj ďalej
Craniotomy – Ripped Out by Violence – Amputated Vein Records, 2022
mar10

Craniotomy – Ripped Out by Violence – Amputated Vein Records, 2022

Zverejnené v mar 10, 2022

Mrkva Pôvodne som nechcel k tomuto albumu absolútne nič písať (hádam to nevyznelo, že som na chalanov urazený alebo čo). Dôvod je úplne iný a dosť jednoduchý. K príprave tohto albumu som pomohol svojou malou troškou a tak je u mňa problém byť v úlohe nestranného komentátora. Ale aby sa niekto nezľakol, tak môj divný hlas tu počuť nebudete (nechcem kapele kaziť predajné čísla), ale moje meno stojí pod siedmimi z ôsmich textov. Kvalitu mojich textov nehodlám hodnotiť, ale aspoň môžem rozobrať o čom konkrétnom jednotlivé texty pojednávajú. V polovici novembra Craniotomy vyslali medzi nenásytný death metalový ľud prvú ukážku v podobe skladby Sample of Immoral Anatomy. Niekedy v máji 2020 som sa vyskytol v skúšobni, kde mi bola predvedená ešte nie tak úplná verzia tejto (v tom čase ešte nepomenovanej) skladby. Napriek tomu, že mi z tlaku a hluku takmer vytiekla výplň mojej dutiny lebečnej von cez uši, nešlo o tak typický, viac-menej v strednom tempe hraný slam, akým sa kapela prezentovala na predchádzajúcom albume. Možno pomohol časový odstup, personálne rošády v kapele (kde sa to nakoniec aj tak vrátilo k osvedčenému vzorcu) a tak Sample of Immoral Anatomy preteká nápadmi, tempo sa mení každú chvíľu a váš sluch nenecháva ani na sekundu spadnúť do nudnej polohy. Slam tu má úlohu iba jednej z ingrediencií a miestami máte pocit, že kapela načrela do svojej histórie niekam k prvým albumom a vsadila viac na brutal death metal, aký sa hral na prelome milénií, avšak so súčasnými skúsenosťami a možnosťami. Najmä taký, nazvime to rytmický zlom, ktorý príde zhruba v 2:20 ma vcelku posadil na moju mäkkú prdelku. Aby toho nebolo málo, tak svoje hLÁSKY plné nehy tu odtlačili aj Oliver (ex-Tracriomy) a Martinus (Realms of Chaos, ex-The Infinite Within…), ktorí dostávajú priestor vlastne naprieč celým albumom. No a o čom vlastne pojednáva tento konkrétny text? Keď mi písal Pygo, či by som mu nepomohol s niekoľkým textami, tak jeho zadanie znelo jasne: buď hnusný. A tak sa mi rozkrútili kolieska v hlave a vyšiel zo mňa fiktívny príbeh (ale niekedy, keď pozerám na obyvateľov tejto v podstate peknej planéty, tak začínam veriť, že sa táto story niekde odohrala) o drogovo závislej žene, ktorá porodí svoje dieťa v ozaj hnusnej, zaplesnenej pivnici. V tej domotanej hlave jej ale zavládne panika, že s dieťaťom už nikdy nebude v takom tesnom kontakte ako doteraz a tak sa novorodenca rozhodne k sebe prišiť ihlou. Collector of Inert Bodies nás vracia späť do objatia masívne drviaceho slamu. V prvých sekundách si až môžete predstaviť ako sa cíti zrnko maku v mlynčeku. No nič. Skladba sa následne dostáva do plných otáčok, niekde po 2,5 minúte...

Čítaj ďalej
Recenzia – Plastery – Yes, Of Corpse – 2021
mar03

Recenzia – Plastery – Yes, Of Corpse – 2021

Zverejnené v mar 3, 2022

Máte radi horory? Humor, najmä čierny, vám nie je cudzí? Death metal alebo grindcore vám niečo hovorí? Ak si zodpoviete tieto tri otázky a na aspoň na dve z nich odpoviete kladne, tak určite pokračujte v čítaní, pretože tu mám niečo práve pre vás. Zvolenčania Plastery vydali svoju prvú nahrávku From a Dark Grave… ešte v roku 2016 a minulý rok sa z hlbokého hrobu konečne vyhrabal na svet aj jej nasledovník s mŕtvolným názvom Yes, Of Corpse. S obalom, ktorý je pekným doplnkom ku motívu Carcass a ich Surgical Steel, lákajúcim k vypočutiu bizarných príbehov v death/(gore)grind šate. Že nepôjde o nič zásadne komplikované, hovorí aj hrací čas, ktorý je tesne pod pol hodinu, ak nerátam bonusy, a k tomu počet skladieb, ktorý sa zastavil na čísle 11. Začiatok je výborný, záznam z reportáže o démonovi sa dramaticky preleje do chytľavej skočnej skladby s dobre vymyslenými gitarovými vyhrávkami, ktoré zhmotnia dramatickú prítomnosť omietkového démona. Mnohé skladby majú okolo dvoch minút, goregrindová tanečnosť kontrastuje s ostrou gitarou. Vďaka tomu sú tieto kúsky zábavné a pekne prvoplánovo strašidelné resp. hororové. Atmosféru dopĺňajú napr. krákajúce havrany na konci tretej Long Fall to the Grave alebo zvonivá melódia popri gitarách v štvrtej They Say This Mansion’s Haunted. Funguje to perfektne hneď na prvýkrát. Nevýhodou albumu je kontrast medzi jednoduchou chytľavou prvou polovicou a komplikovanejšou druhou s dlhšími skladbami. Tie už nejdú úplne na prvý raz a treba lepšie a pozornejšie počúvať. Tu je osobne mojím favoritom Real Halloween. Nie všetko ma baví, keby neboli Papek v Hlave a Dead Songster, príliš by mi to nevadilo. Keď hovorím o zábavnosti, nemyslím tým žiadne trápne parodovanie ani nič podobné. Skladby sú síce jednoduché, ale inštrumentálne aj vokálne v rámci žánru na vysokej úrovni. Je mi jasné, že urobiť niečo také chytľavé a zaujímavé nie je len tak. Plastery hrať aj skladať vedia, keď si k tomu pripočítate pekný ostrý zvuk (nahrané v Cable Nest Studio, mix a master SPK Audio), výsledkom je nenáročná, ale poriadne chytľavá nahrávka vysokej kvality. Veľa pozornosti bolo venované aj vzhľadu nosiča (BladeXlines, Derrick O’bell), výborný obal, pekný design, v booklete veľa ďalších ilustrácií popri textoch, tomu sa hovorí pridaná hodnota fyzického CD, paráda. YES, OF CORPSE by Plastery Ako bonus sú pridané dve skladby, spolupráca s kapelou Marturos Area 51 a pocta maniakom Čad pod názvom Černozem. Marturos a Plastery vytvárajú silný kontrast, ale v podstate to funguje. Černozem je svojsky spracovaný cover, pri zachovaní poznávacích znakov pôvodnej kapely tomu Plastery dodali svoj výraz, takže hodnotím veľmi pozitívne. Yes, Of Corpse je výborná death/grind záležitosť s punkovou energiou a chytľavosťou. Niektoré skladby sú bez debaty hitovky a vo väčšine...

Čítaj ďalej
Recenzia – Void Odyssey – Void Odyssey (EP) – 2022
feb17

Recenzia – Void Odyssey – Void Odyssey (EP) – 2022

Zverejnené v feb 17, 2022

Zdá sa vám niekedy, že je toho stoner doom sludge nejako veľa? Ak odpovedáte tak ako ja, teda nie, čítajte a potom počúvajte ďalej. Najmä keď ide o slovenskú kapelu s nahrávkou ako je toto EP, tak to platí dvojnásobne. Void Odyssey som objavil vďaka nedávno recenzovanej kompilácií Jablká & Doom Vol.2 (tu), kde sa objavil najdlhší track z trojskladbového EP. Na svojich profiloch je kapela pomerne skúpa na informácie, ale v skratke si to zhrňme. Vznikla v roku 2017 v Bratislave a teraz vydáva debutovú štúdiovú nahrávku. Žánrovo sa dajú zaradiť do kategórie inštrumentálny stoner doom metal. Aj keď len EP, na ploche približne 25 minút sa môžete s kapelou zoznámiť celkom slušne. Keď sa povie stoner doom, očakávate rozvážne, ale rázne bicie, poriadne tučnú špinavú basgitarovú linku a prísne riffovanie z najhlbších priepastí bezútešného sveta, kde sa mieša piesok, bahno a kosti dávno mŕtvych bytostí. A presne toto sa na nahrávke aj nachádza. Monolitické riffovanie obalí vaše myšlienky a ovládne myseľ. Svoje miesto má aj skvele vystavané sólo, dostanete čas na oddych, vychutnáte si vybrnkávačky sprevádzané rituálnym rytmom bicích a v pravý čas opäť všetko rozdrtí poriadne burácanie. Zásada je nikam sa neponáhľať, každý moment si užiť a každý motív náležite vychutnať. Ani si hneď nevšimnete, že hudba je inštrumentálna a spev vám chýbať nebude. Atmosféru dokreslia sample z rôznych starých filmov/dokumentov. Void Odyssey by Void Odyssey Skladby sú kompozične dobre vymyslené, ani pri ich slušnej dĺžke k žiadnym nudným momentom nedochádza, pretože sa v správnej chvíli vždy posunú ďalej. Void Odyssey nechcú žáner nijako inovovať ani priniesť zásadné novinky, ale o to v stoneri nikdy moc nešlo. Jasné, je dôležité mať vlastnú tvár, ale hlavné je robiť poriadny lomoz. Ešte musím spomenúť výborný zvuk z PULP studio a štýlový obal od MontDoom. Oboje v najvyššej žánrovej kvalite. Void Odyssey ma svojím debutovým EP presviedčajú, že stoner/doomová scéna na Slovensku začína zapúšťať pevné korene a už sa teším na ďalšie nahrávky. Trojica skladieb sa dá počúvať dokola a neomrzí. Mňa teda po mnohých počúvaniach skôr baví stále viac. Kontakt: https://voidodyssey.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/voidodyssey Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Good Stuff – Realita štyroch… – 2021
feb10

Recenzia – Good Stuff – Realita štyroch… – 2021

Zverejnené v feb 10, 2022

Mnohé kapely odohrajú množstvo koncertov, existujú dlhé roky, ale nakoniec sa rozpadnú bez toho, aby po sebe zanechali štúdiovú nahrávku. Dlho som sa bál, že to bude prípad aj bratislavskej rockovej kapely Good Stuff, ale nakoniec sa moje obavy nenaplnili a po dlhých rokoch je tu Realita štyroch… Síce koncertne aktívna kapely, najmä čo sa týka klubov v hlavnom meste, ale predpokladám, že ju mnohí nepoznajú, takže v skratke o samotnej kapele. Žánrovo sa pohybujú od hard rocku k jemnejšiemu tradičnému rocku so slušnou porciou blues. Na koncertoch sa mihne aj trochu metalu, ale na štúdiovej nahrávke znejú jemnejšie. Zostava: Veronika Lučanská (spev, gitara), Jožo Jašurek (bicie), Braňo Bujnovský (basa) a Palo „Kono“ Konopeus (gitara). Už som v nejakej recenzii spomínal, že rock to má na Slovensku ťažké. Pre fanúšikov metalu príliš mäkké, rádia rock v podstate nehrajú, len pár otrepaných kapiel. Pritom aj hudba Good Stuff by sa inde vo svete dala označiť za rádiový rock, u nás majú proste smolu. Už len sa snažiť na živých vystúpeniach a dúfať, že potenciálny poslucháč kapelu objaví. Good Stuff pripravili slušnú porciu muziky, trinásť položiek na ploche takmer hodiny. Rock v ich podaní nejde v štýle moderných hard rockových kapiel, žiadne burácajúce riffy, delové bicie a zvukový priestor zaplnený na maximum nečakajte. Vyššie spomínané bluesové korene hrajú dôležitú rolu, gitara je skreslená len mierne a každý tón je jasný. Basgitara hrá v mnohých skladbách rovnocennú úlohu, často je dokonca hlavným nositeľom melódie. Tempo skladieb je väčšinou pomalé až stredné, s miernym zrýchlením v refrénoch. Rýchlejšie skladby nájdete v strede a na konci albumu, konkrétne Ježko a Garáž, ktoré sú zároveň aj najveselšie. Škoda, že nie je viac takýchto vecí, prispeli by k pestrosti albumu a trochu rozhýbali poslucháča. Veľa optimizmu v textoch nehľadajte, venujú sa hlavne medziľudským vzťahom, ale s dospelým prístupom, nič plytké, prvoplánové. Z albumu vyčnieva aj mrazivá skladba Kruh zaoberajúca sa problémom nechcených detí. Jedine názov deviatej Je&ačkovica sa mi zdá zbytočne blbo vtipný. Veď si len predstavte situáciu, že to pustíte polovičke a príde otázka, že pekné a ako sa to volá? A je po romantike (možno ;) ). Silnou stránkou albumu Realita Štyroch… sú skladby samotné. Veľmi dobre napísané, pekne vystavané, s jasným chytľavým refrénom, sólom na spestrenie a skvelými hráčskymi schopnosťami všetkých zúčastnených. Veronikin výborný spev je naliehavý, vie pohladiť, ale uchytila by sa aj v drsnejšej kapele. Zvuk je krásne čistý, vychutnáte si každé hrabnutie do strún aj nápaditú basgitaru, spev je viac vytiahnutý pred nástroje a občas strhne celú pozornosť na seba. Možno to niekomu nebude vyhovovať, ale rýchlo si zvyknete. Good Stuff sú koncertne skúsená kapela a som rád, že svoje...

Čítaj ďalej
Recenzia – Jablká & Doom Vol.2 (kompilácia) – Jablká ďaleko od stromu – 2021
feb03

Recenzia – Jablká & Doom Vol.2 (kompilácia) – Jablká ďaleko od stromu – 2021

Zverejnené v feb 3, 2022

Neprešiel ani rok a už sa objavil aj druhý diel kompilácie Jablká & Doom Vol.2 mapujúci slovenské podzemie, ktoré sa venuje pomalému (alebo pomalšiemu) zmaru. Pre istotu zopakujem, že nahrávka súvisí s blogom Jablká ďaleko od stromu. Už pri minulej recenzii (tu) som si pochvaľoval spoznávanie nových mien a budem ďalej pokračovať. Ak niekto pozná všetky, klobúk dole, u mňa je teraz skóre 3:5, teda prevažujú zatiaľ nepoznané spolky. Osem položiek nie je tak veľa, takže si postupne prejdeme všetkých zúčastnených. Začiatok je hodne krutý. Rato Triste a Flames of Death, to je nekompromisný koniec všetkého živého. Dunivé pomalé riffy, extrémne sludge bahno, do ktorého zapadáte čoraz hlbšie. Záblesk dychových nástrojov na konci skladby by som naozaj nečakal. Distant Shapes pohladia jemnejším prístupom. Tajomná, smutná, takmer romantická atmosféra, skvelá výrazná basová linka. Názov skladby In the Solitude of the Mountains hovorí za všetko. Na atmosfére si zakladajú aj Void Odyssey so svojím inštrumentálnym stoner doomom. Nikde sa neponáhľať, vychutnať si každú chvíľu. Sample z nejakého dokumentu o marihuane (asi) spestria lavínu ťažkých riffov. Viac ako desať minút, ale ani chvíľka nudy, skvelé! Možno najpodzemnejší kúsok prichádza s Kragrowargkomn (feat. Ezop), už len ten názov potrápi. Live nahrávka začína noise úvodom s väzbiacou gitarou, v tretej minúte sa pridajú bicie a skladba sa rozbehne do prekvapivých otáčok, aby opäť skončila v gitarovom lomoze. Vesmyr vás vezmú na jazdu kalifornskou púšťou s parádnym stoner rockom. Ich nahrávke som sa už venoval v samostatnej recenzii (tu). Monolith naservírujú špinavý bahnitý doom s intenzívnym sabbathovským riffovaním a zastreným vokálom. Buráca to na vysokej úrovni, sedem minútová masáž takejto intenzity však nie je pre každého. Rýchlejší materiál dodali Cameleon, na ich bandcampe nájdete v popise aj stoner violence. Toto označenie sa mi veľmi páči a dobre vystihuje charakter hudby. Koniec kompilácie sa nesie v silne depresívnych snových náladách. Samūhaya kombinujú rôzne prvky, od ambientu cez noise, doom, až po samovražedný black metal. Nepriateľské, tajomné, ale morbídne fascinujúce. Aj v prípade druhého dielu musím pochváliť vyrovnaný zvuk, samozrejme v rámci možností pri zachovaní osobitostí zvuku jednotlivých kapiel. Artwork vytvoril Kočo, pričom najmä font loga Jablká & Doom je krásny, motív na MC kazete s podtitulom William Tell’s Untold Story dotvára dyi estetiku. Jablko nesmie chýbať! Jablká & Doom Vol.2 by Jablka daleko od stromu Kompilácia Jablká & Doom Vol.2 pokračuje v skúmaní slovenského podzemia, opäť prináša pre mnohých neznáme mená a čo je najdôležitejšie, veľmi dobré skladby. Možno nájdete nové obľúbené kapely. Kontakt: https://jablkadalekoodstromu.bandcamp.com/album/jablk-doom-vol-2 https://jablkadaleko.blogspot.com/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej